znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 43/04-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. J. a M. J., obaja bytom Z., ktorou namietali porušenie čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a čl.   5   Protokolu   č.   7   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   úradu   Zvolen   ako   kolízneho   opatrovníka a Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 157/97 v spojení s postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 2152/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. a M. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2003 doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ v I. rade“) a M. J. (ďalej len „sťažovateľ v II. rade“), obaja bytom Z., (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) postupom Okresného úradu Zvolen (ďalej len „okresný úrad“) ako kolízneho opatrovníka a Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 157/97 v spojení s postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 2152/02.

Predmetné podanie bolo označené ako „Doplnenie sťažnosti“ k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 17/03 zo 4. februára 2004.

Podaním doručeným ústavnému súdu 6. augusta 2003 sťažovatelia ústavnému súdu oznámili: „Predmetom doplnenia sťažnosti bolo zaslanie konečného rozhodnutia vo veci - rozsudok   Krajského   súdu   z 27.   12.   2002   č.   k.   16   Co   2152   a návrh,   aby   Ústavný   súd prejednal našu sťažnosť v plnom rozsahu tak, ako sme ju Ústavnému súdu doručili, pretože na neprijatie sťažnosti tak ako je to uvedené v Uznesení I. ÚS 17/03-26 v časti II. bod 3 pominul dôvod neprijatia - vo veci bolo právoplatne rozhodnuté, čím boli vyčerpané právne prostriedky nápravy.“

V nadväznosti na to v prílohe podania z 11. augusta 2003 sťažovatelia predložili ústavnému   súdu   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   16   Co   2152/02 z 27. decembra 2002.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   16.   decembra   2003   sťažovatelia   opísali skutkový stav veci v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 157/97 od 6. júna 1997 (v konaní o návrhu manželky sťažovateľa v I. rade na rozvod manželstva a úpravu práv   a povinností   k maloletému   dieťaťu   a o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia) v spojení   s konaním   na   odvolacom   súde až   do   rozhodnutia   krajského   súdu   rozsudkom sp. zn.   16 Co   2152/02   z 27.   decembra   2002   a   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 7. januára 2004 sťažnosť znovu doplnili.

Sťažovatelia proti krajskému súdu skutkovo namietali, že

-sťažovateľ   v II.   rade   bol   považovaný   len   za   účastníka   konania   namiesto kolízneho opatrovníka, čo nie je správne, pretože išlo o účastníka konania so všetkými právami vyplývajúcimi z tohto postavenia,

-krajský   súd   nezohľadnil   dôvody   odvolania,   pretože   nezabezpečil v dostatočnej miere podklady o majetkových a príjmových pomeroch matky, do   výživného   na   strane   matky   započítal   rodinný   prídavok,   ktorý   je príspevkom štátu, nezohľadnil to, že matka platí svojej dcére náklady na stravovanie   a obliekanie   v celom   rozsahu,   čo   z výživného   priznaného sťažovateľovi v II. rade nie je možné zabezpečiť,

-ani krajský súd nerozhodol o návrhoch na predbežné opatrenia,

-odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania.

  Proti okresnému súdu sťažovatelia skutkovo namietali, že

-okresný   súd   nezohľadnil   predkladané   návrhy   na   dokazovanie,   návrh   na zisťovanie   majetku   povinnej,   majetku   z dedičského   konania,   návrh   na predvolanie lekárky MUDr. K. ako svedkyne,

-akceptoval   sfalšované   výpovede   predložené   kolíznym   opatrovníkom, príslušným okresným úradom, a nepravdivý posudok.

  Právne so zreteľom na namietané porušenie práva podľa dohovoru a protokolu sťažovatelia uviedli, že

a) právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, pretože súdy rozhodovali bez relevantných dôkazov a zaujato,

b) kolízny opatrovník porušil čl. 8 ods. 1 dohovoru, keď svojím posudkom nabádal k rozvodu a pripravil tak maloletého o kompletnú rodinu,

c) čl. 13 dohovoru bol porušený, pretože v uznesení o ustanovení znalca bolo v poučení uvedené, že proti nemu nie je prípustné odvolanie,

d) čl. 14 dohovoru bol porušený, pretože súdy konali diskriminačne od začiatku konania o rozvode, ako aj v konaní o výživnom,

e) čl. 17 dohovoru bol porušený konaním súdu a opatrovníka, ktoré porušovalo práva podľa dohovoru,

f) čl. 5 protokolu bol porušený tým, že súd neuložil matke povinnosti, ktoré by boli rovnocenné povinnostiam otca.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd rozhodol   o porušení ich   vyššie označených ľudských   práv   a základných   slobôd.   Svoju   sťažnosť   odôvodnili   tým,   že   ústavný   súd uznesením sp. zn. I. ÚS 17/03 z 29. januára 2003 prijal na ďalšie konanie ich sťažnosť len v časti, v ktorej namietajú porušenie ich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a namietané porušenie ďalších článkov dohovoru „odmietol vo zvyšnej časti i z dôvodu, že konanie vo veci 10 C 157/97 nebolo ešte právoplatne skončené“.

Sťažovatelia taktiež   žiadali,   aby   im   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie, a to: „Za porušenie uvedených ľudských práv a základných slobôd žiadam ako navrhovateľ v I rade spravodlivé odškodnenie vo výške 2 500 000 Sk.

Z toho istého dôvodu navrhovateľ v II rade žiada spravodlivé odškodnenie vo výške 750 000 Sk.“

II.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 17/03 bolo zistené, že ústavný súd nálezom zo 4.   februára   2004   rozhodol   tak,   že   okresný   súd   v konaní   o   vyživovacej   povinnosti k maloletému dieťaťu vedenom pod sp. zn. 10 C 157/97 porušil právo sťažovateľov, aby sa ich záležitosť prerokovala v primeranej lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Obom sťažovateľom priznal každému zvlášť primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   okresný   súd   povinný   vyplatiť   im   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 157/97 bolo zistené, že okresný súd vo veci rozhodol   rozsudkom   z   3.   októbra   2002.   Jeho   písomné   vyhotovenie   bolo   doručené účastníkom konania v dňoch 4. až 11. novembra 2002. Obaja sťažovatelia podali proti nemu odvolanie 15. novembra 2002 a 20. novembra 2002, ktoré bolo doručené na vyjadrenie zástupcovi matky sťažovateľa v II. rade 2. decembra 2002. Okresný súd 17. decembra 2002 predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie o podaných odvolaniach. Krajský súd o nich rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Co 2152/02 z 27. decembra 2002 ( uložil matke sťažovateľa v II. rade zaplatiť „výživné“ aj „zaostalé výživné za obdobie od 1. 5. 1998 do 22. 10. 2001 vo výške 5.203,-- Sk“) a spis vrátil okresnému súdu 14. februára 2003. Po doručení rozsudku krajského   súdu   účastníkom   konania   nadobudol   tento   rozsudok   právoplatnosť   13.   marca 2003; týmto dňom bolo konanie, ktoré je predmetom posudzovania ústavného súdu v tomto konaní, právoplatne skončené.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 3. októbra 2002 vyplýva, že okresný súd zistil   príjmy   matky,   invalidný   dôchodok   otca,   že   sťažovateľ   v II.   rade   študuje,   býva v trojizbovom byte, ako aj ďalšie majetkové pomery účastníkov konania vrátane majetku z konania o dedičstve po poručiteľovi J. L., otcovi matky sťažovateľa v II. rade. Okresný súd   zistil   aj   podmienky,   v akých   žije   dcéra   matky   sťažovateľa   v II.   rade   L. D.   Tieto skutkové   okolnosti   okresný   súd   aj   právne   vyhodnotil   (s.   4   posledný   odsek   a   s.   5 odôvodnenia rozsudku).

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 27. decembra 2002 vyplýva, že okresný súd   síce   sťažovateľa   v II.   rade   formálne   nesprávne   v konaní   označil   ako   navrhovateľa odôvodňujúc jeho procesné postavenie dovŕšením jeho plnoletosti, avšak podľa krajského súdu sa stal len účastníkom konania namiesto kolízneho opatrovníka.

Odvolací   súd   sa   zásadne   stotožnil   so   skutkovými   a právnymi   závermi prvostupňového súdu a čiastočná zmena rozsudku okresného súdu nemala vplyv na jeho vecnú   správnosť.   Vzhľadom   na   to,   že   odvolanie   sťažovateľov   sa   týkalo   len   výšky výživného (požadovali sumu 2 500, resp. 2 000 Sk) a inak sa venovalo spolužitiu rodičov, vzťahom po rozvode, ako aj správaniu a postoju matky k plneniu vyživovacej povinnosti počas maloletosti   i plnoletosti   sťažovateľa v II.   rade,   odvolací súd sa   týmto   námietkam venoval len v časti, v ktorej sa požadovalo vyššie výživné.

III.

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde”) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru poukazuje na to, že nie je zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich   rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci   opravných   všeobecných   súdov.   Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je v prípadoch   napadnutia   rozhodnutí   (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal,   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a   z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 20/03). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť znamená, že ústavný súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali, v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

IV.

1. K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a

čl. 17 dohovoru okresným úradom

  Podľa čl. 1 dohovoru „Vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto Dohovoru“.

  Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k námietkam sťažovateľov „Každý má právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...“

  Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“.

  Podľa čl. 17 dohovoru „Nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje“.

  Z uvedených článkov dohovoru vyplýva, že okresný úrad ako opatrovník ustanovený v súdnom   konaní   na   základe   právoplatného   rozhodnutia   príslušného   súdu   nemohol v žiadnom   prípade   svojím   postupom   v tomto   súdnom   konaní   porušiť   uvádzané   články dohovoru, z ktorých čl. 1 a čl. 17 neupravujú žiadne ľudské práva alebo základné slobody. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje prerokovanie veci súdnym orgánom, ktorým okresný úrad nie je (porovnaj zrušený zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov), čiže jeho postupom   k jeho   porušeniu   dôjsť   nemôže.   Pokiaľ   ide   o čl.   8   ods.   1   dohovoru,   chýba akékoľvek odôvodnenie, prečo postup okresného úradu v súdnom konaní, v ktorom koná na základe   pokynov   súdu,   porušuje   toto   právo.   Tvrdenia   o sfalšovanom   posudku   alebo o napomáhaní rozvodu nemajú žiaden skutkový základ a zostávajú len v rovine tvrdenia, ktoré nebolo podložené právne významným spôsobom.

  Z toho dôvodu   ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti   odmietol   po predbežnom   prerokovaní   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom a krajským súdom

  2. 1. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh (aj sťažnosť) nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd zo   spisu   sp.   zn.   I.   ÚS   17/03   zistil,   že v tej   istej   veci   už rozhodol. Nálezom   zo 4.   februára 2004 vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov   na prejednanie ich záležitosti (veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 157/97)   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   priznal   im   primerané   finančné   zadosťučinenie   a uložil okresnému súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľov.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom z dôvodu,   že   sťažnosť   sa   týka   veci,   o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   odmietol   ako neprípustnú [§ 25 ods. 2 v spojení s § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde].

  2.2.   Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a obsahu   spisu   okresného   súdu sp. zn. 10 C 157/97 zistil, že sťažovatelia proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 157/97 z 3.   októbra   2002   podali   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   16   Co   2152/02 z 27. decembra   2002   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľov   tak,   že   napadnutý   rozsudok prvostupňového súdu v časti zmenil (vo vzťahu k uloženiu povinnosti   matke sťažovateľa v II.   rade   platiť   na   jeho   výživu   a   vo   vzťahu   k zaplateniu   zaostalého   výživného) a v zostávajúcej časti napadnutý rozsudok zrušil bez toho, aby bolo potrebné v tejto časti vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

  Z uvedeného vyplýva, že k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov v ich veci došlo už 27. decembra 2002, t. j. pred podaním sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 24. marca 2003. V takom prípade ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry vždy odmieta   sťažnosť,   ktorou   sa   namieta   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 22/01, I. ÚS 116/02, II. ÚS 139/02, III. ÚS 153/03) vychádzajúc z toho, že po právoplatnom skončení konania pred všeobecným súdom (rozsudok krajského súdu   sa   stal   právoplatným 13.   marca   2003)   došlo   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty, a preto   skončilo   aj   možné   porušovanie   práva   na   prejednanie   záležitosti   sťažovateľov v primeranej lehote.

  V tejto súvislosti ústavný súd súčasne pripomína, že krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľov za necelé tri mesiace, čo samo osebe by stačilo na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom a krajským súdom

  Článok 6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivý proces je tvorené radom ďalších práv a záruk. Najhlavnejšie z nich sú princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórneho prejednania veci, právo byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Medzi jednotlivými zložkami práva na spravodlivé prejednanie   veci   je   úzka   súvislosť   a   vzájomná   podmienenosť.   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci sa vzťahuje na každé konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskom práve alebo záväzku.

  Nejde však o porušenie práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení, po výklade a použití relevantných právnym noriem), a za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

  Ku konkrétnym námietkam sťažovateľov o porušení práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sú uvedené pod bodom I odôvodnenia uznesenia, ústavný súd uvádza:

a) Okresný súd vykonal, ako to vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozsudku z 3. októbra 2002, podľa názoru ústavného súdu dôkazy, ktoré mu umožnili získať dostatočné skutkové poznatky o tom, čo je v hypotézach § 85 a § 96 ods. 1 zákona o rodine, t. j. najmä o tom, že sťažovateľ   v II.   rade   nebol   schopný   sám   sa   živiť,   o   schopnostiach,   možnostiach   a majetkových pomeroch rodičov a o tom, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará, a napokon o odôvodnených potrebách oprávneného. Závery okresného súdu nie sú svojvoľné a majú oporu nielen vo vykonaných dôkazoch, ale aj v odôvodnení jeho rozsudku z 3. októbra 2002.

b) Odvolací súd síce   konal na neverejnom   zasadnutí, ale treba uviesť,   že takýto spôsob prejednania a rozhodnutia odvolania umožňuje zákon v § 214 Občianskeho súdneho poriadku   (čl.   2   ods.   2   ústavy),   a súčasne   ústavný   súd   pripomína,   že   odvolací   súd nevykonával   dôkazy   a zmenil   prvostupňový   rozsudok   len   na   základe   už   vykonaných dôkazov.   V tejto   spojitosti   treba   uviesť,   že   sťažovatelia   mali   možnosť   konať   pred prvostupňovým súdom na verejnom ústnom pojednávaní.

c) Odvolací súd prevzal skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, čo je zásadne pri obsahu odvolania, ktoré   bolo podané sťažovateľmi, ústavne akceptovateľný postup, najmä ak odvolací súd v celom rozsahu použil skutkový stav a právne závery, ktoré prijal okresný súd.

d)   Sťažovatelia   sa   mylne   domnievajú,   že   bolo   povinnosťou   okresného   súdu a krajského súdu vyhovieť ich (najmä sťažovateľa v I. rade) právnym názorom, návrhom na vykonanie dôkazov bez ohľadu na to, že okresný súd mal k dispozícii – podľa jeho úvahy – dostatok dôkazov na ustálenie skutkového stavu veci. Takéto právo nie je obsahom práva na spravodlivý proces. V tomto ohľade ústavný súd poukazuje na to, že rozsah dokazovania je vecou všeobecného súdu a do tohto postupu by bolo možné vstupovať len vtedy, ak by obsahoval   prvky   neodôvodniteľnosti,   svojvoľnosti   alebo   zrejmých   rozporov   s logikou hypotéz   hmotnoprávnych   noriem,   ktoré   sa   v konaní   použili   na   právne   odôvodnenie rozsudku.

e)   Sťažovatelia   nepreukázali,   že   by   došlo   k takému   postupu   okresného   súdu a krajského   súdu,   ktorý   by   nasvedčoval   tomu,   že   tieto   súdy   konali   zaujato   (tvrdenie sťažovateľa   v I.   rade   o tom,   že   predsedníčka   senátu   odvolacieho   súdu   radila   matke sťažovateľa   v II.   rade,   ako   postupovať,   i ďalšie   indície,   o ktorých   sa   píše   v doplnení sťažnosti   zo 7.   augusta   2003,   zostali   na úrovni domnienky   a tvrdenia   bez relevantných dôkazov a procesných úkonov sťažovateľov).

f) Napokon označenie sťažovateľa v II. rade ako účastníka konania nemalo žiaden vplyv na ústavnosť postupu okresného súdu a krajského súdu a sťažovatelia ani neuviedli, v čom (okrem všeobecného tvrdenia, že bol ukrátený na právach) došlo k porušeniu práva na   spravodlivý   proces   v spojitosti   s označením   procesného   postavenia   sťažovateľa   v II. rade, ktoré navyše bolo upresnené odvolacím súdom.

  Ústavný   súd   opierajúc   sa   o tieto   čiastkové   závery   vo   vzťahu   k   námietkam sťažovateľov   o porušení   ich   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru konštatuje,   že   okresný   súd   a krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.10   C   157/97 postupovali tak, že nie je reálne predpokladať, aby sa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijal záver o porušení obsahu práva na spravodlivý proces. Preto sťažnosť v tejto časti bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

5. K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a čl. 5 protokolu okresným súdom a krajským súdom

  Podľa čl. 1 dohovoru „Vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto Dohovoru“.

  Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“.

  Podľa čl. 13 dohovoru „Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností“.   Podľa čl. 14 dohovoru „Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie“.

  Podľa čl. 17 dohovoru „Nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje“.

  Podľa čl. 5 protokolu k dohovoru pri uzavieraní manželstva, za jeho trvania a pri rozvode majú manželia rovnaké práva a povinnosti občianskoprávnej povahy medzi sebou a   vo   vzťahu   ku   svojim   deťom.   Tento   článok   nebráni štátom   prijať opatrenia,   ktoré   sú nevyhnutné v záujme detí.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného to, že ústavný súd nezistil takú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala takú možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, I. ÚS 215/03).

Je síce pravda, že sťažovatelia uviedli odôvodnenie a právny názor, prečo boli tieto články   dohovoru   a protokolu   porušené,   ale   ústavný   súd   už   uviedol,   že   čl.   1   a čl.   17 dohovoru neobsahujú žiadne práva, ktoré by boli samostatne preskúmateľné. Argument, že k porušeniu čl. 8 ods. 1 dohovoru došlo v dôsledku rozvodu a sťažovateľ v II. rade bol pripravený o kompletnú rodinu, ústavný súd nemohol zohľadniť, pretože všeobecné súdy, ak   prejednali   a rozhodli   vec   rozvodu   manželstva,   postupovali   v súlade   s ich   ústavne a zákonne   vymedzenou   právomocou   (čl.   142   ods.   1   ústavy   a   §   7   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 24 až 26 zákona o rodine) a taký postup nemôže vytvárať žiadnu spojitosť s porušovaním čl. 8 ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj pre čl. 5 protokolu, pretože súdy nemohli rovnocenne postupovať voči matke i otcovi sťažovateľa v II. rade, ak bolo zjavné, že dieťa bolo zverené do výchovy otca (§ 85 ods. 3 zákona o rodine prikazuje taký postup, aký súdy zvolili ). Toto odôvodnenie sa vzťahuje v celom rozsahu aj na tvrdené porušenie čl. 14 a čl. 17 dohovoru, kde navyše chýbajú akékoľvek ústavne akceptovateľné tvrdenie a dôkazy o diskriminácii (okrem subjektívneho pocitu sťažovateľa v I. rade).Porušeniu čl. 13 dohovoru sa ústavný súd nevenoval, pretože sa týkalo uznesenia okresného súdu o ustanovení znalca, ktoré bolo prijaté (č. l. 181) v dobe, ktorá dovoľuje záver   o tom,   že   sťažnosť   by   v tejto   časti   bola   zjavne oneskorená   (§   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde).   Tu   ústavný   súd   pripomína,   že   proti   takému   uzneseniu   je   prípustné odvolanie len vo výroku o preddavku na trovy dokazovania, pretože proti osobe znalca je možné brániť sa inak (§ 17 Občianskeho súdneho poriadku).

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená. Medzi označenými právami a postupom a rozsudkami okresného súdu a krajského súdu nie je žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti   reálne umožnila prijať záver o ich porušení. Preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   v celom   rozsahu   nie   je   potrebné   rozhodovať   o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť   sťažnosti.   Preto   ústavný   súd   nerozhodoval   o   primeranom   finančnom zadosťučinení, ktoré požadovali sťažovatelia (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004