znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 429/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., B., Ing. Ľ. H., B., a A. P., B., zastúpených advokátom JUDr. T. P., B., ktorou namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   16   C/188/00   z   3. decembra   2002   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   5   Co/104/03   z   11. novembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K., Ing. Ľ. H. a A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2012 doručená sťažnosť D. K., B., Ing. Ľ. H., B., A. P., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. T. P., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C/188/00 z 3. decembra 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/104/03 z 11. novembra 2003. Spolu so sťažnosťou bolo ústavnému súdu doručené aj podanie zo 17. apríla   2012   označené   ako „Doplňujúce   stanovisko   reštituentov   k   ústavnej   sťažnosti...“ podpísané   Ing.   I.   H.   a   Ing.   Ľ.   H.,   ktoré   bolo   vypracované   17.   apríla   2012,   teda   pred vypracovaním sťažnosti (25. apríla 2012).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   doručenou   okresnému   súdu 7. decembra 2000 sa sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov domáhali proti hlavnému mestu   Slovenskej republiky   (ďalej len „mesto B.“), Ing.   P.   N.,   B., a JUDr.   O. N.,   B., vystupujúcim v procesnom postavení ako žalovaní (ďalej aj „žalovaní“), určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými 15. októbra 1997, na základe ktorej malo dôjsť k prevodu parcely č. 2185/3 o výmere 1057 m2, zapísanej na liste vlastníctva 5666, katastrálne   územie   B.   z   mesta   B.   na   Ing.   P.   N.,   B.,   a   JUDr.   O.   N.,   B.   Sťažovatelia (žalobcovia) žalobu odôvodnili tým, že vrátenia predmetnej nehnuteľnosti sa domáhajú ako reštituenti na Okresnom úrade B. Predmetnú nehnuteľnosť zdedili   po otcovi   a zmluvou uzavretou v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok ju od nich štát vykúpil v roku 1977. Kúpna zmluva uzatvorená medzi mestom B. na strane jednej a Ing. P. N., B., a JUDr. O. N., B., na strane druhej je podľa sťažovateľov neplatná na základe porušenia ustanovenia §   5   ods.   2   zákona   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 C/188/00 z 3. decembra 2002 (ďalej   len   „rozhodnutie   okresného   súdu“)   tak,   že   žalobu   v   celom   rozsahu   zamietol z dôvodu,   že   sťažovatelia   (žalobcovia)   nepreukázali   naliehavý   právny   záujem na požadovanom   určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy, o   trovách   konania   rozhodol   tak,   že žalovaným ich náhradu nepriznal.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľov   (žalobcov)   rozsudkom   sp.   zn. 5 Co/104/03 z 11. novembra 2003 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“) rozhodnutie okresného súdu potvrdil a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovaným ich náhradu nepriznal. Rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo podľa zistenia ústavného súdu právoplatnosť 23. januára 2004.

Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa domáhajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa § 46, ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6, ods. 1/ Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   právoplatným   rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   1,   sp.   zn.:   16   C   188/00,   zo   dňa   3.   12.   2002   a   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 5 Co 104/03 z 11. 11. 2003 bolo porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava 1, sp. zn.: 16 C 188/00, zo dňa 3. 12. 2002 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 5 Co 104/03 z 11. 11. 2003 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava 1 na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000 EUR.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.  

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu a rozhodnutím okresného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti v prvom rade preskúmal časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím okresného súdu. Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa   §   201   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že sťažovatelia mali v systéme všeobecného súdnictva právo podať proti namietanému rozhodnutiu okresného súdu účinný opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy nimi namietaného porušenia práva (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany   základného   práva   v systéme   všeobecných   súdov vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   rozsudkom   okresného   súdu,   je   potrebné   odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ďalej   preskúmal   časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu.

Z dôvodu, že z obsahu sťažnosti, ako aj z listinných dôkazných prostriedkov, ktoré k nej   sťažovatelia   pripojili,   nevyplýva,   kedy   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť,   ústavný   súd   skutočnosť   týkajúcu   sa   nadobudnutia   právoplatnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu zistil na okresnom súde. Z informácie poskytnutej okresným   súdom   vyplýva,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 23. januára   2004.   Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   sťažovatelia   zaslali sťažnosť   na   poštovú prepravu 25. apríla 2012 a poštovým doručovateľom bola sťažnosť doručená ústavnému súdu 27. apríla 2012.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje kogentná povaha   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (m.   m. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08), prípadne túto lehotu predĺžiť.

Sťažovatelia v sťažnosti odôvodnili zachovanie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o   ústavnom   súde   tým,   že „táto   lehota   je   ale   prelomená   v   prípadoch,   ak   porušenie základného práva ku dňu podania sťažnosti trvá a to platí v danom prípade“.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (m. m. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III.   ÚS   55/02,   IV.   ÚS   139/04).   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti na ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   zákonom   ustanovenej   lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Z argumentácie sťažovateľov vyplýva, že sťažovatelia vychádzajú z názoru, že lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je zachovaná vždy, ak porušenie základného práva ku dňu podania sťažnosti trvá, čo v ponímaní sťažovateľov v danom   kontexte   znamená,   že   argumentácia   zakladajúca   sa   na   údajnom   porušení základného práva označeným rozsudkom krajského súdu je okolnosťou, ktorej dôsledkom je v podstate časovo neobmedzená možnosť podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľmi načrtnutá konštrukcia vedie vo svojich dôsledkoch k záveru, že kritériom posudzovania zachovania lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je tvrdenie o neústavnosti   namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu,   teda   otázka,   ktorej   skúmanie z metodologického hľadiska nasleduje až potom, ako ústavný súd zistí, že sťažnosť bola podaná   včas,   v   danom   prípade   v   lehote   dvoch   mesiacov od   právoplatnosti   rozhodnutia krajského   súdu.   Názor   prezentovaný   sťažovateľmi   teda   nie   je   správny   a   v   kontexte okolností daného prípadu nemá oporu ani v znení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde a ani v rozhodovacej činnosti ústavného súdu, prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd sa v súvislosti s uvedeným nestotožňuje s tvrdením sťažovateľov, ktorí vychádzajú z nesprávneho právneho názoru, že lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   im   neplynie   po   nadobudnutí   právoplatnosti   namietaného   rozhodnutia krajského súdu v prípade, ak týmto rozhodnutím podľa názoru sťažovateľov boli porušené ich základné práva. Argumentácia zakladajúca sa na tom, že porušenie práv sťažovateľov namietaným rozhodnutím krajského súdu trvá, nie je v danom prípade právne významná pre zachovanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľmi prezentovaný výklad § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by bol nielen v rozpore s doslovným znením § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde („sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia“), ale tiež v rozpore so zmyslom a účelom lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa sleduje legitímny cieľ, ktorým je zabezpečenie stavu právnej istoty. Lehota na podanie sťažnosti uvedená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde z tohto pohľadu je legitímnym nástrojom zabezpečenia právnej istoty.

Z uvedeného vyplýva, že na posúdenie otázky zachovania lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je v danej veci rozhodujúce, či sťažovatelia argumentujú porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, ale to, či v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu bola podaná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd zistil, že rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 23.   januára   2004   a   sťažovatelia   podali   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažnosť   až 25. apríla 2012, dospel k záveru, že ústavnej ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   k   porušeniu   ktorého   podľa   nich   došlo rozhodnutím krajského súdu, sa domáhali až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Tým, že podali sťažnosť až po lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, založili tak prekážku, ktorá bráni ústavnému súdu po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijať na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   rozhodol   tak,   že   sťažnosť,   ktorou   sťažovatelia   namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím   krajského   súdu,   je   potrebné   odmietnuť   ako   podanú   oneskorene.   Podanie sťažnosti až po lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde tak vytvorilo pre ústavný súd prekážku, ktorá bráni meritórnemu prieskumu sťažnosti, a v nadväznosti na to bolo už bez právneho významu prihliadať aj na doplňujúce stanovisko.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012