znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 429/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ú., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 3 Co 109/2011-32 z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ú. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011 doručená sťažnosť Ú., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 109/2011-32 z 31. marca 2011.

Predmetom   konania   pred   všeobecnými   súdmi   je/bolo   rozhodovanie   o návrhu sťažovateľky o uložení povinnosti odporcovi (S., a. s.) upustiť od protiprávneho konania v súvislosti so spoplatňovaním určených úsekov ciest.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«A/ KS Bratislava v konaní sp. zn.: 3 Co 109/2011 porušil moje základne právo na súdnu   ochranu   a   spravodlivý   súdny   proces,   nakoľko   riadne   nezdôvodnil   svoje rozhodnutie v zmysle § 157 ods. (2) v spojení s § 211 O. s. p., takto boli porušené moje subjektívne práva, bolo povinnosťou odvolacieho súdu svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby spĺňalo   náležitosti   v   citovaných   ustanoveniach,   čo   sa   nestalo   a   rozhodnutie   je nepreskúmateľné, čím došlo k odňatiu práva účastníka konať v súdnom konaní. V zmysle citovaného v zákonných ustanoveniach sťažovateľ má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom porušovateľ KS Bratislava v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil vecné argumenty zásadného významu, ktoré som deklaroval v odvolaní zo dňa 27. februára 2011 konkrétne:

- na strane -3- bod 1./... „Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa relevantne nevysporiadal s faktami, ktoré sú deklarované jednak v žalobnom návrhu a následne v upresnení žalobného návrhu zo dňa 27. 1. 2011...

V petite sme sa domáhali jasne zrozumiteľne a určito

1. - Odporca je s okamžitou platnosťou povinný začať účtovať dopravcom mýtne poplatky na vymedzených úsekoch ciest v súlade s Vyhláškou č. 27/2010 Z. z. Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky z 1. februára 2010.

2. - Odporca je povinný vyčísliť a nahradiť štátu Slovenskej republike nevyúčtované mýtne poplatky od dopravcov do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku....

Podotýkam na perfídne tvrdenie súdu prvého stupňa, že v odôvodnení napadnutého uznesenia   tretí   odsek   „podanie   neopravil,   nakoľko   ním   podaný   návrh   opätovne   presne nešpecifikoval, aby spĺňalo náležitosti riadneho, určitého zrozumiteľného návrhu, ktorý by bol vykonateľný...

Porušovateľ vôbec nezdôvodnil naše vecné argumenty deklarované v tomto bode sťažnosti, a ďalej nezdôvodnil, ktoré dôkazy považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré vykonal a ktoré nevykonal a prečo ich nevykonal, resp., že boli odňaté procesné práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantované v citovaných procesných ustanoveniach § 123- §136 O. s. p.

B/   Apelujem   na   ustanovenie   212   O.   s.   p.,   z   ktorého   odvolaciemu   súdu   vyplýva viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania.

Preskúmavacia povinnosť odvolacieho súdu je určená rozsahom odvolania, ktorým sa   rozumejú   napadnuté   výroky   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   a   dôvodmi   odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s § 205 ods. 2) pís. a, v konaní došlo k vadám v zmysle § 221 ods. 1, pís. f/), ďalej podľa § 205 ods. 2) pís. d, f) OSP, v celom kontexte listinných dôkazov doložených do spisového materiálu. Platí   zásada   „súd   pozná   právo“   preto   znenie   Vyhlášky   č.   27/2010   Z.   z.   jasne deklaruje spoplatňované mýtne úseky a spôsob, ako sa spoplatňujú.

Výklad zákona prináleží iba všeobecným súdom čl. 144 (1) a čl.152 (4) Ústavy SR. Porušovateľ   nepostupoval   v   súlade   s   ustanoveniami   §   132-136   v   spojení s ustanovením § 157 ods.2 O. s. p.

Apelujem na zásadu „Súd pozná právo“ a podotýkam na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 8 Sžo 12/2009.

Vadou, ktorá má za následok následnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia tiež je, ak v odôvodnení rozhodnutia   nie je   náležite vecne opísaný skutok,   ktorý   bol dôvodom pre vydanie   rozhodnutia   s   uvedením   dôkazov   a   ich   hodnotením,   ktoré   boli   podkladom   pre vydanie rozhodnutia.

Per   analogiam   naviac   akcentujem   na   Nález   Ústavného   súdu   SR,   sp.   zn. III. ÚS 36/2010.

Všeobecný súd ako nestranný orgán musí prerokovať vec v plnej jurisdikcii, t. j. rokovať o otázkach tak právnych ako aj skutkových.

Je pravdou, že iba súd sám môže rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, ale na druhej strane je povinný o uplatnených návrhoch účastníka konania v odvolaní na vykonanie   konkrétnych   dôkazov   rozhodnúť   a   -   pokiaľ   im   nevyhovie   -   vo   svojom rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov uvedené argumenty nevykonal.

Pokiaľ súd takto nepostupoval, porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Apelujem na fakt, že opodstatnenosť každého zásahu do základných práv a slobôd sa v   demokratickom   a   právnom   štáte   posudzuje   na   základe   kumulatívneho   splnenia   troch základných kritérií, a to legality, legitimity a proporcionality takéhoto zásahu čo sa v tomto mojom prípade aj stalo. Nálezu ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 117/07.

Zásah do mojich subjektívnych základných práv a slobôd bol takej intenzívny že je neudržateľný.

Z uvedených dôvodov považujeme právne závery Krajského súdu BA argumentujúce v danej veci za unáhlené a predčasné.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením KS Bratislava 3 Co 109/2011 - zo dňa 31. 3. 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje uznesenie KS Bratislava 3 Co 109/2011 – zo dňa 31. 3. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. KS v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M.K.   v   celkovej   sume   314,18   €   (dvestodeväťesiatdva   eur)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   štátu v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 109/2011-32 z 31. marca 2011.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda,   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru je prvotným východiskom pre zákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Okresný   súd   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   č.   k. 20 C 117/2010-22 zo 7. februára 2011 návrh sťažovateľky (ktorý podľa svojho obsahu mal byť návrhom na začatie konania) odmietol. Označené uznesenie odôvodnil takto:

„Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 18. 11. 2010 domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť upustiť od protiprávneho konania a začal spoplatňovať úseky ciest, po prejdení všetkých podúsekov v rovnakom smere jazdy v rámci jedného vymedzeného úseku a bez   jeho   opustenia   a   nahradiť   doterajší   mýtny   systém   na   vyberanie   mýta   za   nový bezchybný a dokonalý a zaviazal odporcu na náhradu trov konania.

Pretože podanie navrhovateľa neobsahovalo všetky náležitosti riadneho návrhu, súd uznesením zo dňa 23. 12. 2010, č. k. 20 C 117/2010-17 navrhovateľa vyzval, aby v lehote 20 dní od doručenia uznesenia svoj návrh doplnil a opravil, s tým, že v uznesení uviedol, ako má doplnenie alebo opravu vykonať.

Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa 10. 1. 2011. Právny zástupca navrhovateľa na výzvu súdu reagoval podaním doručeným súdu dňa 31. 1. 2011, ktorým však vady podania neopravil ani nedoplnil, nakoľko ním podaný návrh opätovne presne nešpecifikoval tak, aby spĺňal náležitosti riadneho, určitého zrozumiteľného návrhu, ktorý by bol vykonateľný.

Podľa § 43 ods. 2 veta prvá O. s. p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nie je možné v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania.“

Krajský súd svojím uznesením vo veci č. k. 3 Co 109/2011-32 z 31. marca 2011 ako súd odvolací potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 20 C 117/2010-22 zo 7. februára 2011, pričom vo svojom uznesení okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací /§ 10 ods. 1 O. s. p./ prejednal vec a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Navrhovateľ   podal   na   súd   návrh,   ktorý   by   podľa   obsahu   mohol   byť   návrhom na začatie konania, dňa 18. 11. 2010. Súd prvého stupňa navrhovateľa vyzval uznesením zo dňa 23. 12. 2010 na riadne opísanie rozhodujúcich skutočností, na upresnenie žalobného petitu   tak,   aby   bol   zrozumiteľný,   určitý   a   vykonateľný   a   súčasne   navrhovateľa   poučil o následkoch nesplnenia výzvy súdu podľa § 43 ods. 2 O. s. p. V uvedenej výzve súd prvého stupňa presne uviedol, že v žalobnom návrhu je potrebné špecifikovať konania, od ktorých má odporca upustiť a zároveň presne špecifikovať a uviesť, akým konkrétnym spôsobom má byť nahradený mýtny systém a vyberanie mýta. Dňa 31. 1. 2011 navrhovateľ doplnil svoje podanie,   avšak   i   v   tomto   doplnení   absentovali   obligatórne   náležitosti,   najmä   určitý, zrozumiteľný   a   vykonateľný   žalobný   petit.   Navrhovateľ   v   uvedenom   doplnenom   podaní žiadal, aby súd rozhodol, že odporca je s okamžitou platnosťou povinný začať účtovať dopravcom mýtne poplatky na vymedzených úsekoch ciest s Vyhláškou č. 27/2010 Z. z. Ministerstva   dopravy,   pôšt   a   telekomunikácií   Slovenskej   republiky   z   1.   februára   2010. V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že takto formulovaný petit je nevykonateľný. K ďalšiemu navrhovanému petitu žaloby, v ktorom navrhovateľ žiada, aby odporca bol povinný   vyčísliť   štátu   Slovenskej   republike   nevyúčtované   mýtne   poplatky   od   dopravcov do 15   dní   od   právoplatnosti   rozsudku,   odvolací   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že v danom prípade v predmetnom konaní Slovenská republika nie je účastníkom konania. Odvolací súd sa plne stotožnil s postupom súdu prvého stupňa, ako i s jeho rozhodnutím. Navrhovateľ ani do rozhodnutia odvolacieho súdu vady svojho návrhu neodstránil a bez uvedenia   podstatnej   náležitosti   návrhu,   ktorou   je   okrem   iného   určitý,   zrozumiteľný a vykonateľný petit návrhu, nebolo možné v konaní pokračovať.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Podľa   § 219 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku   ak sa   odvolací   súd   v celom rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak   prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného súdneho   konania   (IV.   ÚS   350/09).   Stručne   odôvodnenie   rozhodnutia   nevylučuje   jeho ústavnú konformitu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   resp.   za   také,   ktoré   by   popieralo   zmysel základného   práva   na   súdnu   ochranu,   pretože   krajský   súd   sa   vyrovnal   s   námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 109/2011-32 z 31. marca   2011 a namietaným porušením   (prípadne odoprením   či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011