znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 429/09-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   16.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 260/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2009 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vrátane žiadosti „o ustanovenie advokáta ex offo“, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 T 260/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ je poškodeným v trestnej veci obž. Ing. J. H. vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn. 6 T 260/04. Obžalovaný je stíhaný pre skutok, ktorý sa stal ešte v roku 2003, pričom obžaloba na neho bola podaná v decembri 2004. Okresný súd vykonal prvé pojednávanie v septembri 2005, na ktoré ma predvolal a vypočul. Potom sám vykonal ešte viacero pojednávaní, na ktoré ma nepredvolal – resp. ma o nich neupovedomoval, hoci som poškodeným. Dňa 26. 9. 2006 som podal písomnú námietku zaujatosti sudcu JUDr. B. M. a súčasne som žiadal, aby bola vec predložená na NS SR za účelom jej delegácie: do iného kraja – obvodu iného krajského súdu. O tejto mojej sťažnosti – námietke zaujatosti nebolo nikdy do dnešného dňa rozhodnuté. Napriek tomu, že som podal písomnú sťažnosť na   nečinnosť   súdu   vo   veci   mojej   námietky   zaujatosti   z 26. 9. 2006,   súd   o   nej   vôbec nerozhodoval   a   to   ani   nadriadený   KS   Prešov.   Zo   strany   predsedu   Okresného   súdu v Kežmarku JUDr.   R.   B.   som obdržal prípis zo dňa 21. 8. 2008,   ktorým moju sťažnosť na prieťahy   zo   strany   sudcu   JUDr.   B.   M.   a na nekonanie   o   mojej   námietke   zaujatosti nevyriešil v súlade so zák. č. 757/2004 Z. z., o súdoch.

Poukazujem   na   skutočnosť,   že   zo   strany   všetkých   sudcov   Okresného   súdu v Kežmarku   je   voči   mne   nepriateľský   vzťah.   Vo   veciach,   kde   odvolací   súd   opakovane rozhodoval   o mojich   námietkach,   resp.   námietkach   zo   strany   samotných   sudcov   OS Kežmarok, došlo z ich strany k ohováraniu mojej osoby. Pre potreby rozhodnutí o vylúčení sudcov, opakovane o mne sudcovia uvádzali nepravdy spočívajúce v tom, že som si na nich mal opakovane bezdôvodne sťažovať, vyhrážať sa im a požadovať od nich značné náhrady v peniazoch.   Pripájam   o   tom   príslušné   doklady   a   týmto   dôvodím,   že   som   si   nemohol každých 6 mesiacov podľa zák. č. 757/2004 Z. z. o sudoch na ich nečinnosť sťažovať. Robia zo mňa účelovo kverulanta. Sudca JUDr. B. M. prejednáva nielen trestnú vec 6 T 260/04 obž. ing. J. H., ale aj moju trestnú vec vedenú na tamojšom súde pod sp. zn. 1 T/74/05. Veci čiastočne spolu súvisia. V mojej trestnej veci bol na mňa vyhotovený účelový znalecký posudok psychiatrami. Niet voči mne dôkazov, tak na mňa vymysleli, že som agresívny psychopat, kverulant... Za situácie, keď jeden sudca má obe veci a jeho nečinnosť vo veci 6 T 260/04 je účelová z dôvodov, aby neskončila táto vec skôr ako moja vec 1 T 74/05, pretože by z nej bolo možné zistiť, že nie ja ale iné osoby ubližujú mne, pretože som úplne hluchý, som si nemohol dovoliť ani si nemôžem dovoliť podávať stále sťažnosti. To by mohlo zhoršiť moje postavenie obžalovaného vo veci 1 T/74/05. Túto skutočnosť považujem za dôležitú z hľadiska uvedeného v rozhodnutí ÚS SR sp. zn. III. 121/09 kde sa na str. 6 uvádza, že sťažovateľ v prípade podania sťažnosti na ÚS SR podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade vážnych dôvodov hodných osobitného zreteľa nesplnenie podmienky v zmysle § 53 ods. 1 zák. o ústavnom súde môže preukázať, že tak nemohol urobiť z dôvodov osobitného zreteľa. Ja som sťažnosť na nečinnosť a nesprávny postup vo veci 6 T 260/04 podal. Nebola zákonným spôsobom vybavená. Podal som aj novú námietku zaujatosti. Ani o tej nebolo rozhodnuté. Dôvody toho, že som nepodal – nemohol podať ďalšiu sťažnosť, či sťažnosti spočívajú v tom, ako voči mne sudcovia postupujú vo všeobecnosti a v tom, že sa zo mňa OČTK   cestou znalcov   snažia robiť   kverulanta.   Teda   sú z mojej strany   splnené dôvody uvedené v § 53 ods. 1 zák. o úst. súde.“

Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby takto rozhodol:

„Okresný   súd   v   Kežmarku   vo   veci   6 T 260/2004   porušil   právo   sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Kežmarku vo veci bezodkladne v súlade s ústavou a dohovorom konať a rozhodnúť.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   právo   na   finančné   zadosťučinenie   v   sume 15.000 /slovom pätnásťtisíc/ Eur, ktorú sumu je porušovateľ práva Okresný súd v Kežmarku povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   30   dní   odo   dňa   doručenia   tohoto   nálezu   na   účet advokáta.“

Sťažovateľ   okrem   uvedeného   požiadal   o ustanovenie   advokáta   na   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a o priznanie „náhrady trov právneho zastúpenia podľa dodatočného vyčíslenia“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa smerujúceho proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 260/2004, ktorým malo byť porušené „právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom“.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Účelom,   podstatou   a zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka,   v jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo   iným   orgánom   právnej   ochrany,   prerokovanie   a rozhodnutie   ktorej   je   zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní veci účastníka konania.

Podľa § 10 ods. 11 druhej vety Trestného poriadku v konaní pred súdom je stranou ten, proti komu sa vedie trestné konanie, poškodený, zúčastnená osoba a prokurátor...V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   uplatnenie   nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania je potrebné považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V prípade,   že   poškodený   uplatní   nárok   na   náhradu   škody   v trestnom   konaní   (adhézne konanie),   nie   je   prípustné,   aby   totožný   nárok   uplatnil   súčasne   aj   v občianskoprávnom konaní. Z uvedeného dôvodu konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného   konania   vo vzťahu   k poškodenému   spadá   pod   ochranu   čl. 6   ods. 1   dohovoru. Skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa povahy veci, či poškodená osoba má, alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu osobu uplatňujúcu si nárok na náhradu škody odkázať na občiansky súd, keď nie sú dostatočné dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav. Pokiaľ nebude vydané   takéto   rozhodnutie,   poškodené   osoby   uplatňujúce   si   nárok   na   náhradu   škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konania sú rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“ (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005, § 40).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda súčasne základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré   možno   za   určitých   podmienok   považovať za   konanie   vo   veci   poškodeného   (jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému   nárok   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   bola   trestným   činom   spôsobená,   je oprávnený   tiež   navrhnúť,   aby   súd   v   odsudzujúcom   rozsudku   uložil   obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Z doterajšej judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46   ods. 3   Trestného   poriadku   je   jednou   zo   základných   podmienok   na   vyslovenie povinnosti   nahradiť   škodu,   aby poškodený   svoj   nárok   uplatnil   voči   určitej   osobe   – obžalovanému.   Z uvedeného   vyplýva,   že   vo   veci   poškodeného   sa   konanie   začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia proti tejto osobe.

Podľa § 46 ods. 7 Trestného poriadku poškodený sa môže výslovným vyhlásením písomne   alebo   ústne   do   zápisnice   pred   orgánom   činným   v trestnom   konaní alebo   pred súdom vzdať procesných práv, ktoré mu tento zákon ako poškodenému priznáva.

Sťažovateľ vyjadrením „ako poškodený prehlasujem, že sa ku konaniu s nárokom na náhradu škody nepripájam“, sa na hlavnom pojednávaní konanom 5. septembra 2005 vzdal   štatútu   poškodeného,   a teda   prestal   byť stranou   v napadnutom   konaní.   Vzhľadom na to, že čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy poskytujú ochranu pred porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   (v   primeranej   lehote)   v občianskoprávnom   konaní   pred   súdom   len   jeho účastníkovi,   resp.   v trestnom   konaní   subjektom   tohto   konania   a   v konaní   pred   súdom stranám,   pretože   len   vo vzťahu   k nim   sa   plní   účel   tohto   základného   práva,   ktorým   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (II. ÚS 10/01, I. ÚS 55/02), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa vec   verejne   prerokovala   v prítomnosti   sťažovateľa   a aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

Skutočnosť, že sťažovateľ ako poškodený na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 5. septembra   2005   výslovne   uviedol,   že   nárok   na   náhradu   škody   v trestnom   konaní   si neuplatňuje, ústavný súd považoval za rozhodujúcu a určujúcu aj v súvislosti s namietaným neoznamovaním   termínov   hlavných   pojednávaní.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že po výslovnom   vzdaní   sa   nároku   na   náhradu   škody   v trestnom   konaní   nebol   už   dôvod na oznamovanie termínov hlavných pojednávaní sťažovateľovi.

Vzhľadom   na   uvedené   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   bez   podstatnejšieho významu, že okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti, ale aj vo svojej korešpondencii označuje sťažovateľa ako poškodeného.

Námietky sťažovateľa, že sa v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu nemohol vyjadrovať ku všetkým dôkazom, považuje ústavný súd za irelevantné. V prípade skutočného záujmu o stav predmetného konania mohol sťažovateľ využiť právo nazrieť do spisu,   preštudovať   jeho   obsah   a následne   zaujať   stanovisko,   prípadne   výhrady ku všetkým dôkazom, najmä písomným vyjadrením adresovaným okresnému súdu.

Ústavný súd na základe uvedeného odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa na   ochranu   ústavnosti   uplatnenými   v sťažnosti   vrátane   žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009