znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 428/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 134/2011-200, 8 Co 68/2011 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2011 faxom a 8. septembra 2011 poštou doručená sťažnosť M., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   8   Co   134/2011-200,   8   Co   68/2011   z 31.   mája   2011. Sťažovateľ zároveň navrhuje aj odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

V sťažnosti je sťažovateľ označený ako „Slovenská republika, v zastúpení M.“

Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o porušení základných práv a slobôd právnických osôb a fyzických osôb. Takouto   právnickou   osobou   v konaní   pred   ústavným   súdom   nemôže   byť   Slovenská republika,   ale len   jej   štátne   orgány.   Tieto   štátne   orgány   môžu   byť účastníkmi   konania v konaní pred ústavným súdom v rozsahu korešpondujúcom rozsahu a druhu ich právomoci a v rozsahu práv a povinností, ktorými ako právnické osoby disponujú. V danom prípade je to M., ktoré sa domáha byť účastníkom, resp. vedľajším účastníkom na strane odporcu v konaní vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   8 Co   134/2011,   8   Co   68/2011,   a preto v danej veci je v konaní pred ústavným súdom sťažovateľom. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 146/09, II. ÚS 182/2010, IV. ÚS 60/2010).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že«Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 8Co 134/2011-200, 8Co 68/2011 zo dňa 31. 05. 2011 potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 25C/1/2010-157 zo dňa 21. januára 2011, ktorým súd zamietol návrh Slovenskej republiky v zastúpení M. na vstup do konania ako účastníka na strane odporcu, ako aj nepripustil vstup Slovenskej republiky v zastúpení M. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

Krajský súd predmetným uznesením taktiež odmietol odvolanie Slovenskej republiky zastúpenej M. proti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 25C 1/2010-148 zo dňa 29. 11. 2010. Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co 134/2011-200, 8Co 68/2011 zo dňa 31. 05. 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) podáva sťažovateľka túto sťažnosť, nakoľko   súd   podľa   názoru   sťažovateľky   svojim   rozhodnutím   o   odmietnutí   odvolania Slovenskej republiky v zastúpení M. z dôvodu podania odvolania neoprávnenou osobou odňal   účastníkovi konania -   Slovenskej republike možnosť konať   pred súdom.   Odňatím konania pred súdom sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu zákon priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súd svojím rozhodnutím o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa taktiež priamo zasiahol do práva Slovenskej republiky na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky tým, že odmietol v súdnom konaní konať so zástupcom štátu, ktorého oprávnenie a povinnosť zastúpenia vyplýva z príslušných právnych predpisov, teda Slovenská republika nebola v konaní zastúpená zástupcom, ktorá má na zastupovanie Slovenskej republiky v uvedenom prípade oprávnenie. Sťažovateľka navyše   považuje   uznesenie   Krajského   súdu   za   svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené   a   teda ústavne nekonformné (ako vyplýva z dôvodov uvedených nižšie).».

K právomoci   ústavného   súdu   a k využitiu   opravných   prostriedkov   sťažovateľ uviedol:

«Podľa názoru sťažovateľky Uznesením Krajského súdu v Bratislave bolo porušené základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), nakoľko bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka   podala   z   opatrnosti   dňa   06.08.2011   proti   predmetnému   Uzneseniu Krajského súdu v Bratislave dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky, o ktorom nebolo   doteraz   rozhodnuté.   Nakoľko   však   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vystupuje v konaní   (podľa   názoru   sťažovateľky   v   rozpore   so   zákonom)   ako   zástupca   Slovenskej republiky na strane odporcu, navyše žalobcami v uvedenom konaní sú sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, existujú na základe názoru sťažovateľky u všetkých sudcoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom na pomer k účastníkom konania dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti. Vzhľadom k uvedenému má sťažovateľka za to, že o ochrane tohto   základného   práva   nie   je   oprávnený   rozhodovať   iný   súd,   preto   má   Ústavný   súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) právomoc konať o tejto sťažnosti.»

Svoju sťažnosť sťažovateľ odôvodňuje takto:«Súd svojim rozhodnutím o odmietnutí odvolania Slovenskej republiky v zastúpení M. z dôvodu podania odvolania neoprávnenou osobou odňal účastníkovi konania - Slovenskej republike možnosť konať pred súdom. Súd svojím rozhodnutím o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa taktiež priamo zasiahol do práva Slovenskej republiky na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky tým, že odmietol v súdnom konaní konať so zástupcom štátu, ktorého oprávnenie a povinnosť zastúpenia vyplýva z príslušných   právnych   predpisov,   teda   Slovenská   republika   nebola   v   konaní   zastúpená zástupcom, ktorá má na zastupovanie Slovenskej republiky v uvedenom prípade oprávnenie. Súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   dospel   k   právnemu   názoru,   že   M.   v uvedenom konaní nie je oprávnené zastupovať Slovenskú republiku, nakoľko za zástupcu Slovenskej   republiky   v   uvedenom   konaní   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky, ktorého ako zástupcu označili aj navrhovatelia v pôvodnom návrhu. Sťažovateľka sa s týmto názorom súdu prezentovanom v odôvodnení napadnutého uznesenia nestotožňuje, pričom za   jediný   oprávnený   subjekt   na   zastupovanie   Slovenskej   republiky   v uvedenom   konaní považuje M.

Podľa ustanovenia prvej vety § 21 ods. 4 O. s. p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“), vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.9) [Poznámka 9) odkazuje na § 34 zákona č. 757/2004 Z. z.] Podľa   ustanovenia   §   34   ods.   1   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“), ministerstvo... vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy. Podľa ustanovenia § 65 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát.

Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej   štátnej   správy   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákona   č.   575/2001 Z. z.“),   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   je   ústredným   orgánom   štátnej správy pre súdy a väzenstvo.

V predmetnom konaní za štát pred súdom koná M. v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Týmito osobitnými predpismi sú nepochybne ustanovenia § 25 ods. 1 a § 65 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., § 34 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. a § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z.

Tento právny názor sťažovateľky súd neakceptoval, naopak dospel k záveru, že nárok uplatnený navrhovateľmi v tomto konaní patrí do pôsobnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako osobného úradu navrhovateľov. Súd síce v odôvodnení uznesenia uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by uplatnený nárok patril do pôsobnosti M. ako ústredného orgánu štátnej správy, na druhej strane však neuviedol, z akého právneho predpisu vyplýva pri uplatnení tohto nároku pôsobnosť Najvyššieho súdu SR. Na argument sťažovateľky ohľadom prebiehajúcich súdnych konaní pri uplatňovaní obdobných nárokov sudcov okresných a krajských súdov, kde ako zástupca Slovenskej republiky vystupuje práve M. a to práve na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení, sa súd ustálil v názore, že   právne   postavenie   sudcov   okresných   a   krajských   súdov   je   odlišné.   Dôvodom   tejto odlišnosti je v zmysle odôvodnenia výlučne skutočnosť, že Najvyšší súd je správcom vlastnej rozpočtovej kapitoly, čo je výnimkou zo všeobecného ustanovenia § 83 ods. 1 prvá veta zákona č. 757/2004, a to na základe ustanovenia § 9 ods. 1 písm. f) citovaného zákona). Na základe názoru sťažovateľky je tento právny názor nesprávny. Súd v tejto časti odôvodnenia determinuje právo zastupovať Slovenskú republiku v súdnom konaní správou rozpočtovej kapitoly. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení, na základe ktorých dnes súdy   konajú   a   považujú   za   zástupcu   Slovenskej   republiky   v   tzv.   antidiskriminačných konaniach sudcov M., však nevyplýva žiadnym spôsobom záver, že zástupcom Slovenskej republiky má byť práve správca konkrétnej rozpočtovej kapitoly. Takýto záver nevyplýva zo žiadneho   právneho   predpisu   a   súd   ani   žiadny   právny   predpis,   na základe   ktorého   k uvedenému   dospel,   neoznačil.   Navzdory   celkom   konkrétnej   právnej   úprave   (vyššie citovanej),   na   základe   ktorej   M.   odvodzuje   svoje   právo,   ale   aj   povinnosť   zastupovať Slovenskú   republiku   v   uvedenom   konaní,   sa   súd   obmedzil   iba   na   svojvoľnú   úvahu   o podmienenosti   zastúpenia   štátu   správou   rozpočtovej   kapitoly,   pričom   táto   skutočnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Takýmto posúdenie súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne a svojvoľné.

Sťažovateľka považuje v tejto súvislosti za irelevantný taktiež argument, že úmyslom navrhovateľom bolo žalovať o nemateriálnu ujmu ich osobný úrad, nakoľko je zrejmé, že subjekt, ktorý vystupuje na strane odporcu v uvedenom konaní, je Slovenská republika. Navrhovatelia   si   teda   uplatňujú   nárok   nepochybne   voči   štátu,   pretože   ak   by   sa   chceli domáhať nároku voči ich osobnému úradu, označili by za odporcu priamo Najvyšší súd SR. V tomto prípade by sa súd musel zaoberať skutočnosťou, či je Najvyšší súd v takomto konaní   pasívne   legitimovaný.   Za   súčasného   stavuje   však   zrejmé,   kto   je   pasívne legitimovaným subjektom na strane odporcu, spornou ostáva len otázka zastúpenia odporcu v súdnom konaní.

Súd   teda   svojim   rozhodnutím,   ktorým   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa o zamietnutí   návrhu   na   vstup   do   konania,   ako   aj   rozhodnutím   o   odmietnutí   odvolania, dopustil v konaní zotrvanie stavu, kedy Slovenská republika nie je riadne zastúpená, teda odňal   Slovenskej   republike   možnosť   konať   pred   súdom.   Súd   mal   v   konaní   odstrániť prekážku v konaní, ktorou je nedostatok podmienky zastúpenia, svojimi rozhodnutiami však konal v priamom rozpore s touto zákonnou požiadavkou.

Sťažovateľka taktiež poukazuje na ustanovenie § 21 ods. 3 OSP, na základe ktorého „za   právnickú   osobu   nemôže   konať   ten,   ktorého   záujmy   sú   v   rozpore   so   záujmami právnickej osoby“. V uvedenom konaní vo veci samej je zrejmé, že záujmy Najvyššieho súdu SR,   ktorý   konal   v   uvedenom   konaní   ako   zástupca   Slovenskej   republiky,   sú   v   rozpore so záujmami štátu, čo je preukázané aj samotným postojom Najvyššieho súdu SR, ktorý ako zástupca Slovenskej republiky jej oprávnené a legitímne záujmy v súdnom konaní nehájil, uznal základ nároku už počas konania pred súdom prvého stupňa, pričom po doručení rozsudku v uvedenej veci proti nemu nepodal v zákonnej lehote odvolanie. Sťažovateľka už v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 25C/1/2010-157 zo dňa 07. 02. 2011   namietal   absenciu   kontradiktórnosti   konania,   odvolací   súd   sa   však   v   odôvodnení potvrdzujúceho   uznesenia   s   touto   námietkou   nevysporiadal.   Na   základe   uvedených skutočností   je   však   zrejmé,   že   v   konaní   vo   veci   samej   oprávnené   záujmy   Slovenskej republiky   zo   strany   Najvyššieho   súdu   SR   chránené   neboli,   a   to   napriek   tomu,   že uplatňovaný nárok je značne špecifický a kontroverzný, v podmienkach Slovenskej republiky neexistuje   podobné   právoplatné   rozhodnutie,   teda   neexistuje   zaužívaná   súdna   prax v obdobných   prípadoch,   navyše   sa   jedná   o   uplatňovanie   nároku   na   nemajetkovú   ujmu vo značnej výške, kde má súd možnosť voľnej úvahy pri určení výšky nároku, teda možnosť argumentácie v neprospech uplatňovaného nároku je značne rozsiahla. To znamená, že existuje množstvo právnych, ako aj skutkových argumentov, ktorými je možné hájiť pozíciu štátu v uvedenom konaní,   napriek tomu ani jeden z týchto argumentov nebol v konaní použitý.

Na základe uvedeného má sťažovateľka za to, že Krajský súd v Bratislave odňal účastníkovi konania - Slovenskej republike - možnosť konať pred súdom, nakoľko v konaní jednak konal   so   zástupcom,   ktorého   právo zastúpenia nevyplýva   zo žiadneho právneho predpisu,   odmietol   konať   so   zástupcom,   ktorého   právo   zastúpenia   vyplýva   z   vyššie citovaných zákonných ustanovení, pričom s týmto zástupcom odmietol konať o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu vo veci samej, čím znemožnil realizáciu ochrany legitímnych ústavných a ústavou garantovaných práv Slovenskej republiky. Na základe uvedeného má sťažovateľka za to, že Krajský súd v Bratislave uvedeným konaním porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy....

Súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   zasiahol   do   práva   Slovenskej   republiky   na spravodlivé súdne konanie tým, že svoje rozhodnutie náležité a presvedčivo neodôvodnil. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu ustanovuje § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Na základe ustanovenia § 167 ods. 2 OSP Ak nieje ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. V zmysle uvedeného ustanovenia sa teda požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku vzťahujú taktiež na uznesenie súdu.

Na základe názoru sťažovateľky sa Krajský súd v Bratislave týmito ustanoveniami zákona   pri   odôvodňovaní   napadnutého   uznesenia   riadne   nespravoval.   Značná   časť odôvodnenia   uznesenia   vyplýva   z   nesprávneho   posúdenia   podania   sťažovateľky   zo   dňa 20. 12. 2010, ktorým Slovenská republika v zastúpení M. vyjadrila svoju účasť v konaní a ktorú súd posúdil ako návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania v zmysle § 92 ods. 1 OSP. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré sa týka nemožnosti aplikácie § 92 ods. 1 OSP považuje sťažovateľka za nadbytočné a irelevantné, pričom uvedené je v priamom rozpore s požiadavkou   na   jeho   presvedčivosť.   Za   arbitrárne   a svojvoľné   považuje   sťažovateľka odôvodnenie uznesenia v časti argumentácie, na základe ktorej súd dospel k právnemu názoru,   že   M.   nemá   oprávnenie   zastupovať   Slovenskú   republiku   v   uvedenom   konaní, nakoľko   za   jediný   subjekt   majúci   uvedené   oprávnenie   považoval   Najvyšší   súd   SR.   Z odôvodnenia nie je zrejmé ani žiadnym spôsobom nevyplýva, na základe akého právneho predpisu súd k uvedenému záveru dospel, pričom sa súd iba obmedzil na konštatáciu, že M. nie   je   služobným   úradom   sudcov   Najvyššieho   súdu   a   rozpočet   Najvyššieho   súdu   tvorí osobitnú kapitolu. To, ako majú mať uvedené skutočnosti vplyv na určenie subjektu, ktorý má oprávnenie zastupovať štát v uvedenom konaní, resp. na základe akej právnej normy je potrebné takéto skutočnosti považovať za determinanty pri určovaní oprávnenej osoby, však v odôvodnení napadnutého uznesenia absentuje. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že M. nie je služobným úradom ani v prípade sudcov okresných a krajských súdov, pričom na námietku,   kedy   sťažovateľka   poukazoval   na   obdobné   konania,   kde   navrhovateľmi   sú sudcovia   okresných   a   krajských   súdov,   súd   reagoval   výlučne   poznámkou,   že   právne postavenie týchto sudcov je odlišné, pričom nešpecifikoval, v čom táto odlišnosť spočíva. Na základe uvedeného sa Slovenská republika zastúpená M. môže iba domnievať, čo súd touto konštatáciou mienil, keď hovoril o odlišnosti právneho postavenia sudcov najvyššieho súdu a sudcov okresných a krajských súdov.

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že súd sa nedostatočne vysporiadal s uplatnenou námietkou,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca   -   Mgr.   P.   S.   Súd   v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že v zmysle Dodatku č. 3 k rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2010 zo dňa 19. 01. 2010 Spr. 3052/2010 je nepochybné, že Mgr. P. S. bola zákonnou sudkyňou v prejednávanej veci. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu však nie je zrejmé, akým spôsobom sa súd ustálil v nepochybnosti tejto skutočnosti, nakoľko súd v podstate len interpretoval vyjadrenie Mgr. P. S., že táto bola menovaná do funkcie sudcu dňa 25. 01. 2010 o 14:00 a predmetná vec bola elektronickou podateľňou pridelená do senátu 25C v ten istý deň o 14:25 hod. Takéto vyjadrenie Mgr. P. S. súd akceptoval bez akejkoľvek ďalšej verifikácie, pričom je zrejmé, že aj na základe vyjadrenia Mgr. P. S. došlo k nápadu uvedenej veci do elektronickej podateľne vo veľmi krátkom časovom odstupe po jej menovaní do funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky. Sťažovateľka považuje za nevyhnutné uviesť, že z Kancelárie prezidenta SR obdržal informáciu, že dňa 25. 01. 2010 bol   o 14:00   len započatý   samotný   akt   menovania   Mgr.   P.   S.   a   ďalších   kandidátov   do funkcie sudcu, pričom uvedený akt trval približne jednu hodinu. K zloženiu sľubu dochádza pri uvedenom akte po úvodných fanfárach a úvodnom slove, pričom Mgr. P. S. bola pri skladaní sľubu desiata v poradí. Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné jednoznačne určiť, či o 14:25 menovaná sudkyňa už bola prezidentom vymenovaná do funkcie sudcu, resp. nie je   možné   stotožniť   sa   s   názorom   súdu,   že   vo   veci   rozhodovala   jednoznačne   zákonná sudkyňa. V tejto súvislosti sťažovateľke nie je zrejmé ani to, akým spôsobom sa Okresný súd Bratislava I v tak krátkych časových intervaloch (jednalo sa doslova o minúty) dozvedel o menovaní uvedenej sudkyne do funkcie tak, že jej spustil nápad do registra. Z uvedeného dôvodu má sťažovateľka za to, že ak sa súd vysporiadal s námietkou zákonného sudcu tým, že sa bez ďalšieho skúmania a odôvodnenia ustálil v názore, že Mgr. P. S. je zákonnou sudkyňou v uvedenom konaní a to výlučne na základe jej vlastného vyjadrenia, je nutné odôvodnenie takéhoto postupu považovať za nepresvedčivé a ústavne nekonformné, čoho dôsledkom bolo arbitrárne a nepreskúmateľné rozhodnutie súdu.»

Sťažovateľ   na   základe   už   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8Co 134/2011-200, 8Co 68/2011 zo dňa 31. 05. 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8Co 134/2011-200, 8Co 68/2011 zo dňa 31. 05. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zároveň v súlade s ustanovením § 55 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov žiada ústavný súd o povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodnutia   -   Uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   8Co   134/2011-200,   8Co 68/2011   zo   dňa   31.   05.   2011,   čo   odôvodňuje   spoločenskou   závažnosťou   napadnutého rozhodnutia,   ktoré   by   v   prípade,   ak   by   nedošlo   k   odkladu   jeho   výkonu,   umožnilo navrhovateľom v konaní vo veci samej realizovať dnes právoplatné rozhodnutie - rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 25C 1/2010-148. Okrem toho uvedený rozsudok môže byť považovaný za precedentné rozhodnutie vzhľadom na skutočnosť, že na sudoch Slovenskej republiky   prebiehajú   mnohé   obdobné   konania,   ktorých   navrhovateľmi   sú   sudcovia okresných   a krajských   súdov   a   ktorí   sa   domáhajú   priznania   rovnakých   nárokov.   Z uvedeného   dôvodu   považuje   sťažovateľka   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   uznesenia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sžnč/4/2011   zo   dňa   22.   júna   2011   za dôvodný.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné   poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o neposkytnutí potrebnej súdnej ochrany spočívajúcej   v   tom,   že   krajský   súd   namietané   uznesenie   riadne   neodôvodnil   a z tohto hľadiska   je   nepresvedčivé,   ústavne   nekonformné,   čoho   dôsledkom   je   jeho   arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť.

Na   základe   toho   sťažovateľ   dospel   k záveru,   že   namietaným   uznesením   došlo k porušeniu jeho základného práva, ktoré mu garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy, a tiež práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej   sťažnosti,   ale tiež zo zistení ústavného súdu   vyplynulo, že ochrany svojich   ústavou   a kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   sa sťažovateľ domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním podaným proti namietanému uzneseniu 6. augusta 2011 podľa jeho názoru „z opatrnosti“, o ktorom do   predbežného   prerokovania   sťažnosti   nebolo   rozhodnuté.   Z uvedeného   vyplýva,   že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   vedome   vytvoril   stav,   keď   by   o jeho   veci   mali   súbežne rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   [Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí. Špecifiká uvádzané   sťažovateľom   v tejto   sťažnosti   nezakladajú   dôvod   na   to,   aby   sa   ústavný   súd v danom prípade odklonil od svojej doterajšej judikatúry.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54). Argumentácia sťažovateľky o podaní sťažnosti pred rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní „za účelom vyhnutia sa strate práva podať sťažnosť pre stratu lehoty“ v prípade, že by jej dovolanie bolo najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné, nie je preto odôvodnená.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolil   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľ,   t. j.   k   paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011