znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 428/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   Ž.,   toho   času   vo   výkone   väzby,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením č. k. 1 Tos/72/2010-518 z 19. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Stažnosť M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2010 doručená sťažnosť M. M., Ž., toho času vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 1 Tos/72/2010-518 z 19. augusta 2010.

Predmetom   napadnutého   uznesenia   je   zamietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   podanej proti uzneseniu Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T/134/2009-496 zo 4. augusta 2010, ktorým okresný súd zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pretože dospel k záveru, že nie je dôvodná.

Sťažovateľ   namieta „procesné   pochybenia“ vyšetrovateľa   v   prípravnom   konaní a okresného súdu, za ktoré považuje okrem iných porušenie a odňatie práva na obhajobu, ovplyvňovanie   a   zastrašovanie   svedkov   v   prípravnom   konaní   a   ich   zavádzanie vyšetrovateľom,   získanie   niektorých   dôkazov   nezákonným   spôsobom,   odlišné   právne hodnotenie   skutku   pri   vznesení   obvinenia   a   pri   podaní   návrhu   na   podanie   obžaloby a prejudikovanie sťažovateľovej viny okresným súdom pri rozhodovaní o väzbe.

Pokiaľ   ide   o   uznesenie   krajského   súdu,   krajský   súd   v   odôvodnení „zvyklostne popísal čoho sa držal pri vyhodnocovaní postupu okresného súdu, no došlo iba k frázovaniu zákonných   ustanovení,   ktoré   nezískali   oporu   v   dôkaznej   situácii   prezentovanej vo vyšetrovacom a súdnom spise“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obvineného – obžalovaného M. M... upravené v článku 17 ods. 2, 50 ods. 3, 50 ods. 2 Ústavy SR a článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu ZA zo dňa 19. 8. 2010 sp. zn. 1 Tos/72/2010-518 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu ZA zo dňa 19. 8. 2010 sp. zn. 1 Tos/72/2010-518 sa zrušuje a Okresnému súdu ZA sa prikazuje, aby M. M., neodkladne prepustil z výkonu väzby na slobodu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (III.   ÚS   263/03,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   (m.   m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 6 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos/72/2010-518 z   19.   augusta   2010.   Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   právnym   názorom krajského súdu, ktorý vyslovil v napadnutom uznesení.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:«Rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   nemožno   vytknúť   žiadnu   chybu   či   nedostatok, pričom   odôvodnenie   uznesenia   učinil   prvostupňový   súd   zodpovedajúcim   spôsobom, dostatočne   a   presvedčivo,   a   preto   krajský   súd   v   zásade   na   odôvodnenie   napadnutého uznesenia odkazuje. Krajský súd sa nestotožnil len s právnym názorom predsedníčky senátu vysloveným v odôvodnení napadnutého uznesenia na str. 6, že „podľa § 80 ods. 2 vety tretej Tr. por. ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu“. Obžalovaný je síce stíhaný za spáchanie obzvlášť závažného zločinu, ale väzba sa vzťahuje stále na zločin (aj jej trvanie), pokiaľ nedôjde k rozhodnutiu o zmene dôvodov väzby (§ 76 ods. 8 Tr. por.).»

V súvislosti s podmienkami väzby uviedol, že «... je podľa jeho názoru naďalej daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. obžalovaného M. M....

Podľa   názoru   krajského   súdu   materiálne   podmienky   väzby   obžalovaného   sú nepochybne preukázané, pričom tento názor vychádza z dôkazov, ktoré bolí zabezpečené v prípravnom konaní, ako aj z dôkazov doposiaľ vykonaných v konaní pred súdom.... Podľa zistenia krajského súdu uvedený väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená osobná   sloboda   obžalovaného   jeho   vzatím   do   väzby,   sa   opiera   o   celkom   konkrétne skutočnosti   vyžadované   zákonom,   pričom   z   nich   vyplýva   reálna   obava   z   následkov predpokladaných v ustanovení upravujúcom dôvody preventívnej väzby.

Taká   obava   vyplýva   najmä   z   toho,   že   obžalovaný   M.   M.   je   dôvodne   podozrivý predovšetkým   z   rozsiahlej   trestnej   činnosti,   ktorá   mala   byť   páchaná   po   dlhšiu   dobu opakovaním   činov   napĺňajúcich   znaky   rovnakej   skutkovej   podstaty,   t.   j.   formou pokračovania v trestnom čine, ktorá predpokladá mnohosť útokov, vedených jednotným zámerom   páchateľa.   Okrem   toho   zvlášť   závažnou   skutočnosťou,   ktorá   zosilňuje   obavu z pokračovania v trestnej činnosti, je zistenie, že obžalovaný mal páchať trestnú činnosť až do jeho vzatia do väzby, t. j. do 11. 2. 2009.

Vyššie   uvedené   skutočnosti   sú   významným   a   dostatočným   dôvodom   pre   držanie obžalovaného vo väzbe...

Tieto skutočnosti zároveň vo vzájomnej súvislosti dostatočne odôvodňujú obavu, že obžalovaný (bez väzby) by pokračoval v páchaní trestnej činnosti. S poukazom na uvedené potom aj krajský súd dospel k záveru, že dôvod, pre ktorý bol obžalovaný vzatý do väzby - § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., sa nezmenil a trvá aj v súčasnom štádiu trestného konania.... V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že aj v súčasnom štádiu rozhodovania o väzbe bez rozhodnutia o zmene dôvodov väzby (§ 76 ods. 8 Tr. por. ), je súd stále viazaný dôvodom, resp. dôvodmi väzby, tak ako boli ustálené v úplne prvom rozhodnutí. Tu treba pripomenúť, že obžalovaný bol vzatý do väzby v čase,   keď bol stíhaný za spáchanie zločinu. Preto dôvody i lehota trvania väzby sa odvíja od zločinu. V ďalšom konaní však bude namieste rozhodnúť podľa § 76 ods. 8 Tr. por. o zmene dôvodov väzby, tak aby sa väzba i jej lehota skutkovo vzťahovala na obzvlášť závažný zločin, pre ktorý je obžalovaný M. M. v súčasnom štádiu konania stíhaný. Vyššie uvedený právny názor predsedníčky senátu však nemal vplyv na inak vecne správne a zákonné výroky o neprijatí písomného sľubu obžalovaného, jeho návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka (v súvislosti s výrokom o   neprijatí   návrhu   na nahradenie   väzby dohľadom   probačného a   mediačného úradníka sa však javí vhodnejšia formulácia „zamieta návrh probačného a mediačného úradníka“   -   pozn.   nadriadeného   súdu)   a   neprijatí   ponuky   peňažnej   záruky   otcom obžalovaného S. M.

Pri úvahách o prijatí písomného sľubu obžalovaného, návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, aj krajský súd skúmal, či tieto prostriedky dostatočne odstránia odôvodnenú obavu, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.). Po preskúmaní spisu aj krajský súd dospel k záveru, že uvedené prostriedky na prepustenie obžalovaného z väzby nemožno akceptovať. Nadriadený súd primárne vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu vyššie uvedené inštitúty na nahradenie väzby nepovažoval za dostatočné.   Rovnako dospel k záveru, že ani ponuka peňažnej záruky otcom obžalovaného vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu nie je spôsobilá odstrániť dôvodnú obavu, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti. Napadnuté uznesenie preto aj v tejto časti zodpovedá stavu veci a zákonu....

Správne súd   prvého   stupňa dospel   k záveru,   že   povaha prejednávaného   prípadu v súčasnom   štádiu   konania   neumožňuje   prijať   ponuku   peňažnej   záruky,   písomný   sľub obžalovaného, návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka ako prostriedky dostatočne nahradzujúce väzbu....

Nadriadený   súd   preskúmal   uznesenie,   ktoré   bolo   napadnuté   sťažnosťou,   aj   z hľadiska splnenia podmienok väzby podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru a zistil, že rozhodnutie okresného súdu spĺňa podmienky väzby aj v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru.

...   krajský   súd   len   stručne   poznamenáva,   že   napadnuté   uznesenie   je   riadne odôvodnené a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, § 2 ods. 4 Tr. por. Treba   zdôrazniť,   že   splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   treba   posudzovať   vždy so zreteľom   na   konkrétny   prípad   aj   so   zreteľom   na   charakter   konania,   v   ktorom   bolo napadnuté rozhodnutie vydané. Úvahy okresného súdu, ktoré vychádzajú z konkrétnych dôkazov,   sú   logické,   legitímne   a   žiadne   znaky   porušenia   zásady   prezumpcie   neviny nevykazujú.»

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože nie je dôvodná, odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom, čo podľa neho vyplýva už aj z jeho citovanej relevantnej časti.

Napadnuté uznesenie krajského súdu neobsahuje podľa názoru ústavného súdu také právne závery, ktoré by boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   114/09)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je úplne odchylné od   veci   samej,   alebo aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06). Uznesenie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu tieto znaky nemá.

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením čl. 17 ods. 2, čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 6 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ vymenúva a namieta „procesné pochybenia“ orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ústavný   súd   konštatuje,   že   tieto skutočnosti   v   danom   štádiu   nie   je   oprávnený   preskúmavať.   Právomoc   ústavného   súdu ustanovená v čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej uplatneniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne, teda až potom, keď sťažovateľ vyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd poukazuje na to, že trestné konanie proti sťažovateľovi nie je v čase rozhodovania   ústavného   súdu   právoplatne skončené.   Trestný   poriadok   poskytuje   osobe, proti ktorej sa vedie trestné konanie, v každej fáze trestného konania široký rozsah práv, ktoré je táto osoba oprávnená využiť a spolupôsobiť tak na objasňovaní skutkového stavu a tiež na odstraňovaní prípadných pochybení orgánov činných v trestnom konaní. Medzi tieto prostriedky patrí právo obvineného vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú   za   vinu,   a   k   dôkazom   o   nich,   právo   uvádzať   okolnosti,   navrhovať,   predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas   úkonov   vykonávaných   orgánom   činným   v   trestnom   konaní   alebo   súdom,   právo žiadať, aby bol vypočúvaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na iných úkonoch prípravného konania, ak je zadržaný, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, môže s obhajcom hovoriť bez prítomnosti tretej osoby (§ 34 ods. 1 Trestného poriadku), právo účasti na hlavnom pojednávaní a práva s tým súvisiace (§ 246 a nasl., § 274, § 275 a iné Trestného poriadku) a právo súčinnosti pri dokazovaní v súdnom konaní (§ 271 a § 272 Trestného poriadku). V prípravnom konaní vykonáva v trestnom konaní dozor   prokurátor   (§   230   Trestného   poriadku).   V   tejto   súvislosti   môže   obvinený   žiadať prokurátora, aby preskúmal postup policajta (§ 210 Trestného poriadku). V rámci trestného konania sa obvinenému poskytuje celý systém opravných prostriedkov proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní, napr. sťažnosť (§ 185 Trestného poriadku), odvolanie (§ 306 a nasl. Trestného poriadku), dovolanie (§ 368 a nasl. Trestného poriadku) a pod.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010