znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 428/09-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   16.   decembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   L.,   t.   č. v   pobytovom   tábore,   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   Š.,   s. r. o.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   byť   bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, oboznámený s dôvodmi zatknutia podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Migračného   úradu Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky spočívajúcim   v jeho umiestnení v Pobytovom tábore...   a v odmietnutí poskytnúť mu priepustku   na jeho opustenie, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžz 1/2009 z 3. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2009 doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na   slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl. 5   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie   oboznámený,   s   dôvodmi   zatknutia   podľa   čl. 5   ods. 2   dohovoru   postupom Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“) spočívajúcim   v jeho   umiestnení   v   Pobytovom   tábore...   (ďalej   len   „pobytový   tábor“) a v odmietnutí poskytnúť mu priepustku na jeho opustenie, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžz 1/2009 z 3. marca 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 3. februára 2009, teda potom, ako   uplynula   maximálna   lehota   podľa   § 62   ods. 3   zákona   č. 48/2002   Z. z.   o   pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), podľa ktorého cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 180 dní, prepustený z Útvaru policajného zaistenia M. a následne prevezený do pobytového tábora z dôvodu, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej   republiky   podľa   zákona   č. 480/2002   Z. z.   o   azyle   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu viackrát (faxovými podaniami zo 6., 9. a 10. februára 2009) žiadal migračný úrad o vydanie priepustky na opustenie pobytového   tábora.   Migračný   úrad   mu   písomne   oznámil   (6.,   9.   a   10.   februára   2009), že priepustka sa mu z dôvodu verejného záujmu podľa § 23a ods. 2 zákona o azyle odmieta vydať.

Preto sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal najvyššiemu súdu návrh na ochranu pred nezákonným zásahom vykonaným orgánom verejnej správy proti migračnému úradu, ktorým žiadal, aby najvyšší súd vydal tento rozsudok: „Ministerstvo vnútra Slovenskej   republiky,   Migračný úrad,   nebol   a   nie   je oprávnený odmietať   udeliť navrhovateľovi   priepustku   na   opustenie   azylového   zariadenia   z   dôvodu   verejného poriadku.“ Na   pojednávaní   uskutočnenom   3.   marca   2009   substitučný   právny   zástupca sťažovateľa   rozšíril   petit   návrhu   tak,   aby   najvyšší   súd   zaviazal   migračný   úrad, „aby v Utečeneckom   tábore...   zabezpečil   žalobcovi   voľný   pohyb   bez   stráženia,   bez   osobného stráženia členov bezpečnostnej služby, umožnil mu opustiť budovu tábora v rámci objektu, v ktorýkoľvek čas podľa poriadku utečeneckého tábora a umožnil mu opustiť zariadenie tábora v súlade s poriadkom utečeneckého tábora“. Uvedený návrh sťažovateľa bol však napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zamietnutý ako neprípustný.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   migračného   úradu   (teda   jeho   umiestnením v pobytovom   tábore   a   nevydaním   priepustky   na   opustenie   pobytového   tábora),   ako aj napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv, ktoré mu zaručuje dohovor.

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uviedol: «a) Pozbavenie slobody alebo obmedzenie slobody pohybu

aa) Všeobecný systém vydávania priepustiek v azylovom zariadení Azylové zariadenie v... (rovnako v...), je budova, resp. komplex budov s priľahlými pozemkami ohradený vysokým plotom.

Po   tom,   ako   bol   sťažovateľ   umiestnený   v   azylovom   zariadení   sa   vstupná   brána do areálu   zamyká   a   okrem   príslušníkov   súkromnej   bezpečnostnej   služby   sú   v   zariadení a okolo neho 24 hodín denne prítomní príslušníci Policajného zboru SR.

Podľa § 23a ods. 1 zákona o azyle môže žiadateľ o udelenie azylu opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky, ktorú vydá ministerstvo.

Umiestnenie jednotlivca v areáli, ktorý možno opustiť len so súhlasom príslušného orgánu, nie je možné definovať inak, ako pozbavenie slobody.

Takéto   zariadene   sa   stavebno-technicky   v   podstate   nijako   nelíši   od   zariadenia, v ktorom sú cudzinci zaistení podľa zákona o pobyte cudzincov, resp. od zariadení na výkon trestu odňatia slobody s nižšou ostrahou.

Vo   všetkých   týchto   prípadoch   ide   o   oplotený   areál   s   jednou   alebo   viacerými budovami, v rámci ktorého sa môžu dotknuté osoby pohybovať pri rešpektovaní vnútorného poriadku. Pritom kvalita či výška oplotenia nehrá významnú úlohu.

Skutočnosť, že azylové zariadenie je zariadením, v ktorom umiestnenie jednotlivca môže predstavovať pozbavenie slobody, preukazuje okrem iných aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“) vo veci Saadi proti Veľkej Británii (sťažnosť č. 13229/03, rozsudok Veľkej komory z 29. januára 2008).

Pán Saadi, ktorý sa na území Veľkej Británie nachádzal nelegálne, požiadal o azyl. Ako   Iračan   bol   umiestnený   do   pobytového   tábora   Oakington.   Oakington   je   rozlohou pomerne   veľkým   táborom,   ktorý   je   špecifický   prísnejším   strážením,   a   to   24   hodinovou ostrahou   (odsek   25   rozsudku).   Napriek   skutočnosti,   že   sa   pán   Saadi   mohol   pohybovať na území tohto tábora, súd konštatoval, že bol pozbavený svojej osobnej slobody a to za účelom uskutočnenia nevyhnutných úkonov azylového konania.

V spojení s rozsudkom Európskeho súdu vo veci Mancini proti Taliansku (sťažnosť č. 44955/98), kde sa uvádza, že domáce väzenie, pri ktorom bola dotknutá osoba povinná dostať povolenie príslušných orgánov na opustenie domu a nepostačovalo len oznámenie týmto úradom, predstavoval pozbavenie slobody v zmysle článku 5 Dohovoru (odseky 11 a 17 rozsudku), neobstojí konštatovanie Najvyššieho súdu SR, že v tomto prípade ide len o obmedzenie slobody pohybu.

Neobstojí pritom argumentácia Najvyššieho súdu SR v napadnutom rozhodnutí, že v prípade   Mancini   proti   Taliansku   išlo   o   trestné   konanie   a   v   prípade   sťažovateľa   ide o žiadateľa o azyl.

Významnou aj pre tento prípad je skutočnosť, akému režimu sťažovateľ podlieha a pre   pozbavenie   osobnej   slobody nie   je   podstatné,   či   ide   o pozbavenie slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru alebo o pozbavenie slobody podľa iného ustanovenia článku 5 ods. 1 Dohovoru.

Ak by bol proces vydania   priepustky žiadateľovi o udelenie azylu iba nástrojom na evidenciu neprítomnosti žiadateľa o udelenie azylu v pobytovom tábore, postačovala by právna úprava, podľa ktorej by bol žiadateľ o udelenie azylu povinný oznámiť príslušným orgánom opustenie pobytového tábora.

Keďže však každý žiadateľ o udelenie azylu je povinný požiadať o vydanie priepustky a   je   na   rozhodnutí   príslušného   orgánu,   či   ho   vydá   alebo   nie,   nemožno   už   hovoriť o evidenčnom nástroji.

Migračný úrad Ministerstva vnútra SR môže odmietnuť udeliť priepustku z dôvodov uvedených v § 23a ods. 2 zákona o azyle, pričom podľa § 23a ods. 1 zákona o azyle sa na vydanie priepustky nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

Takáto   právna   úprava   umožňuje   Migračnému   úradu   MV   SR   držať   v   azylovom zariadení každú osobu, o ktorej usúdi, že pri nej existuje dôvod verejného poriadku, bez toho, aby musel túto skutočnosť riadne odôvodniť.

V prípade nevydania priepustky žiadateľ o udelenie azylu azylové zariadenie opustiť nemôže a je bezpochyby pozbavený slobody.

Vzhľadom na znenie článku 5 Dohovoru a ustálenú judikatúru k nemu predstavuje režim   poskytovania   priepustiek   v   azylových   zariadeniach   Ministerstva   vnútra   SR pozbavenie osobnej slobody v zmysle článku 5 Dohovoru.

ab) Konkrétne okolnosti umiestnenia sťažovateľa v azylovom zariadení Navyše   k   uvedeným   skutočnostiam   sťažovateľovi   nebola   nikdy   priepustka na opustenie pobytového tábora vydaná. T. j. v čase vydania rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sa sťažovateľ nachádzal v pobytovom tábore 30 dní bez toho, aby mal možnosť tento tábor samostatne opustiť. Táto situácia trvá do dnešného dňa.

V období, keď nebol sťažovateľ umiestnený v pobytovom tábore..., nachádzala sa v tábore na zabezpečenie poriadku len súkromná bezpečnostná služba.

Spolu s umiestnením   sťažovateľa   v pobytovom tábore...   sa v tábore   a   jeho okolí objavili uniformovaní príslušníci Policajného zboru SR, ktorí na svojich stanovištiach okolo tábora zotrvávajú 24 hodín denne.

Okrem toho sa v tábore pohybujú aj muži v civile, ktorí monitorujú každý pohyb sťažovateľa a nespustia z neho zrak.

Keď   sťažovateľ   nutne   potrebuje   opustiť   pobytový   tábor,   napr.   za   účelom   výberu peňažných prostriedkov z banky, uskutočňuje sa to za policajného sprievodu.

V   rovnakom   čase,   ako   sa   nachádzal   sťažovateľ   v   pobytovom   tábore...,   bol v prevádzke aj pobytový tábor v... V pobytovom tábore v... a v jeho okolí neboli žiadne policajné hliadky zdržiavajúce sa na mieste 24 hodín, ani osoby v civile opísané vyššie. Po presune sťažovateľa do pobytového tábora v... koncom mája 2009 sa režim v... upravil podľa dovtedajšieho režimu v...

Sťažovateľ sa teda nachádza v pobytovom tábore Ministerstva vnútra SR, pobytový tábor možno opustiť len na základe priepustky, Migračný úrad Ministerstva vnútra SR mu však priepustku z dôvodov verejného poriadku odmieta vydať.

Sťažovateľ   sa   teda   nachádza   v   zariadení   podobnom   ako   uvedený   pán   Saadi a vzhľadom na skutočnosť, že sa mu odmieta udeliť priepustka, nemôže takéto zariadenie opustiť.

Priamym následkom takéhoto zaobchádzania so sťažovateľom je pozbavenie jeho slobody v pobytovom tábore Ministerstva vnútra SR.

b) Oprávnené prípady pozbavenia slobody podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru Článok 5 ods. 1 Dohovoru taxatívne vymedzuje, z akých dôvodov možno jednotlivca pozbaviť slobody. Z iných dôvodov, ako sú v tomto ustanovení uvedené, nemožno nikoho slobody pozbaviť.

Ako bolo uvedené vyššie, sťažovateľ je pozbavený slobody. Žiaden z oprávnených prípadov   pozbavenia   slobody   uvedených   v   článku   5   ods. 1   Dohovoru   však   u   neho neprichádza do úvahy.

Zaistenie z dôvodov, že prebieha u neho konanie o vyhostenie, sa u sťažovateľa skončilo 3. februára 2009, uplynutím maximálnej zákonom stanovenej 180 dňovej lehoty. V zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov môže byť jednotlivec zaistený za účelom administratívneho vyhostenia najviac na 180 dní. Pri posudzovaní postavenia sťažovateľa v pobytovom tábore teda nemožno brať do úvahy skutočnosť, že v súvislosti s jeho osobou existuje rozhodnutie o administratívnom vyhostení.

Preto pozbavenie slobody nemožno považovať za pozbavenie slobody z dôvodov, že prebieha u neho konanie o vyhostenie.

Takisto   nemôže   byť   u   sťažovateľa   dôvodom   pozbavenia   slobody   zabránenie   jeho nepovolenému vstupu na územie SR. Okrem skutočnosti, že pozbavenie slobody spôsobom a rozsahom, akým sa u sťažovateľa uskutočňuje, by bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho   súdu   v   tejto   oblasti,   u   sťažovateľa   tento   dôvod   neprichádza   do   úvahy aj vzhľadom na to, že sa sám nesnažil nepovolene vstúpiť na územie SR, ale bol slovenskými orgánmi   z R.   vyžiadaný.   Preto   pozbavenie   slobody   nemožno   považovať   za   pozbavenie slobody z dôvodov zabránenia jeho nepovolenému vstupu na územie SR.

Dôvody   uvedené   v   článku   5   ods. 1   Dohovoru   pod   písm. a)   až   e)   rovnako neprichádzajú do úvahy.

Podriadením sťažovateľa režimu podľa § 23a zákona o azyle Migračný úrad MV SR pozbavil sťažovateľa slobody bez uvedenia dôvodu len na základe toho, že je žiadateľom o udelenie azylu na území SR.

Neudelením priepustky podľa § 23a ods. 2 zákona o azyle Migračný úrad MV SR pozbavil sťažovateľa slobody z dôvodu verejného poriadku.

Bezdôvodné   pozbavenie   slobody   ako   aj   pozbavenie   slobody   z   dôvodu   verejného poriadku sú pozbavením slobody, ktoré je v rozpore s článkom 5 ods. 1 Dohovoru. Preto   bolo konaním Migračného úradu MV   SR a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru.»

Namietané porušenie čl. 5 ods. 2 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje takto: „Pri umiestnení v pobytovom tábore nebol sťažovateľ oboznámený s dôvodmi jeho pozbavenia slobody.

Rovnako pri odmietnutí vydať priepustku bol o tejto skutočnosti oboznámený len právny zástupca sťažovateľa, sám sťažovateľ v jazyku, ktorému rozumie, oboznámený nebol. Preto Migračný úrad MV SR a následné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušili právo sťažovateľa byť oboznámený s dôvodmi zatknutia v zmysle článku 5 ods. 2 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Migračný   úrad   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   umiestnením   M.   L. v pobytovom tábore a odmietnutím poskytnúť priepustky na opustenie pobytového tábora a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   5 Sžz 1/2009   porušili   právo   M.   L. na slobodu podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Migračný   úrad   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   umiestnením   M.   L. v pobytovom tábore a odmietnutím poskytnúť priepustky na opustenie pobytového tábora bez   toho,   aby   bol   M.   L.   oboznámený   s   dôvodmi   zatknutia   a   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   rozsudkom   5 Sžz 1/2009   porušili   právo   M.   L.   byť   oboznámený   s   dôvodmi zatknutia podľa článku 5 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. M. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   sume   50 000 EUR   (slovom päťdesiattisíc   eur),   ktoré   sú   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a Migračný   úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky povinné vyplatiť mu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal na vec sa   vzťahujúci   spisový   materiál   najvyššieho   súdu,   jeho   vyjadrenie,   ako   aj   vyjadrenie migračného úradu, ktoré následne zaslal na vyjadrenie advokátovi sťažovateľa. Z obsahu predložených vyjadrení možno konštatovať, že najvyšší súd zotrval na svojom stanovisku vyjadrenom   v   napadnutom   rozsudku.   Migračný   úrad   sa   vyjadril   obdobne   ako   v konaní o sťažovateľovej veci pred najvyšším súdom. Sťažovateľ využil možnosť zaujať stanovisko k   predloženým   vyjadreniam   a   naďalej   zotrval   na   dôvodoch   uvedených   v sťažnosti navrhujúc, aby ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v petite jeho sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m. I. ÚS 115/02,   I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa   čl. 5   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa   čl. 5   ods. 2   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý,   musí   byť   oboznámený   bez meškania   a   v   jeho   jazyku,   ktorému   rozumie,   s   dôvodmi   svojho   zatknutia   a   s   každým obvinením proti nemu.

Podľa   § 22   ods. 1   zákona   o   azyle   žiadateľ   je   počas   konania   o   udelenie   azylu oprávnený   zdržiavať sa   na   území   Slovenskej   republiky,   ak   tento   zákon   alebo   osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 22 ods. 2 zákona o azyle po skončení pobytu v záchytnom tábore sa žiadateľ umiestni   v   pobytovom   tábore   alebo   sa   mu   umožní   pobyt   mimo   pobytového   tábora. Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   môže   umiestniť žiadateľa na nevyhnutný čas v integračnom stredisku.

Podľa   § 23a ods. 1 zákona o azyle žiadateľ môže opustiť azylové zariadenie len na základe   priepustky,   ktorú   vydá   ministerstvo.   O   vydanie   priepustky   na   opustenie azylového   zariadenia   na   čas   dlhší   ako   24   hodín   môže   žiadateľ   požiadať   ministerstvo po vykonaní pohovoru, najviac však na sedem dní; v žiadosti je povinný uviesť miesto, kde sa bude zdržiavať. Na vydanie priepustky sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Počas neprítomnosti v azylovom zariadení žiadateľovi nepatria náležitosti podľa § 22 ods. 4 písm. b).

Podľa § 23a ods. 2 zákona o azyle ministerstvo môže odmietnuť vydať priepustku podľa   odseku   1   len   z   dôvodu   verejného   poriadku   alebo   nevyhnutnej   osobnej   účasti žiadateľa na konaní o udelenie azylu.

Podľa § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) fyzická osoba alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   bola   ukrátená   na   svojich   právach   a   právom chránených   záujmoch   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nie   je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa   § 250v   ods. 3   OSP   návrh   nie   je   prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal prostriedky, použitie ktorých umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

1. V prvej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru postupom migračného úradu, ku ktorému malo dôjsť tým, že:

a) umiestnil sťažovateľa do pobytového tábora,

b) mu odmietol vydať priepustku na opustenie pobytového tábora.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv   a   slobôd   je   okrem   iného   aj   opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv alebo slobôd (I. ÚS 36/96).

a) Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom napadol postup označeného orgánu verejnej   moci   v   súvislosti   s   porušením   jeho   práva   podľa   čl. 5   ods. 1   a   2   dohovoru spočívajúci v jeho umiestnení v pobytovom tábore, ku ktorému došlo 3. februára 2009, keď mu   uplynula   maximálna   lehota   zaistenia   utečenca   podľa   § 62   ods. 3   zákona   o   pobyte cudzincov   (180   dní).   Sťažovateľ   po   premiestení   do   pobytového   tábora   prostredníctvom svojho právneho zástupcu opakovanými faxovými podaniami (6., 9. a 10. februára 2009) žiadal migračný úrad o vydanie priepustky na opustenie pobytového tábora, ktorý mu vždy prípisom oznámil (6., 9. a 10. februára 2009), že z dôvodu verejného záujmu mu odmieta vydať priepustku na opustenie pobytového tábora. Následne sťažovateľ podal 23. februára 2009 najvyššiemu súdu návrh na ochranu pred nezákonným zásahom vykonaným orgánom verejnej správy spočívajúcim v odmietnutí vydať mu priepustku na opustenie pobytového tábora (teda nie z dôvodu spočívajúceho v jeho umiestnení v pobytovom tábore).

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   ako   aj   zo   spisu   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   že   by sťažovateľ napadol postup migračného úradu spočívajúci v jeho umiestnení v pobytovom tábore.

Ak   sťažovateľ   v konaní pred všeobecným   súdom   neuplatnil   námietku   smerujúcu proti jeho umiestneniu v pobytovom tábore (po prepustení zo zaisťovacej väzby) a urobil tak až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu žiadajúc, aby bolo vyslovené porušenie jeho označených   práv   postupom   migračného   úradu   spočívajúcim   v   jeho   umiestnení do pobytového   tábora,   nesplnil   základný   ústavný   predpoklad   na   to,   aby   bola   založená právomoc ústavného súdu   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Podľa citovaných noriem ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu alebo právu podľa dohovoru len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Preto, aby mohol iný súd poskytnúť dotknutej osobe takúto ochranu (za ktorú nemožno považovať úspech v konaní), musí táto osoba vyvinúť potrebnú iniciatívu predpísanú zákonnou úpravou konania pred ním. Sťažovateľ tak však v súvislosti s predmetnou námietkou neurobil a tento nedostatok nemožno   naprávať   alebo   nahrádzať   sťažnosťou   podľa   čl. 127   ústavy   v   konaní   pred ústavným súdom (pozri napr. IV. ÚS 303/04).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

b) Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom taktiež napadol postup označeného orgánu verejnej moci v súvislosti s porušením svojho práva podľa čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru, ku   ktorému   podľa   neho   malo   dôjsť   tým,   že   mu   bolo   odmietnuté   vydanie   priepustky na opustenie pobytového tábora. Proti namietanému porušeniu tohto práva sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany využitím jemu dostupného a účinného prostriedku nápravy pred všeobecným súdom, čo napokon aj urobil, keď proti namietanému postupu migračného úradu podal najvyššiemu súdu návrh na ochranu pred nezákonným zásahom vykonaným orgánom verejnej správy. Uvedeným návrhom sa domáhal vydania rozsudku, ktorým by najvyšší súd vyslovil, že migračný úrad nie je a ani nebol oprávnený odmietnuť mu vydať priepustku   na   opustenie   azylového   zariadenia   z   dôvodu   verejného   poriadku,   a   súčasne požadoval, aby mu bola priznaná náhrada trov konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti vyslovuje názor, že pokiaľ má sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok, ktorý je spôsobilý poskytnúť ochranu jeho právu na slobodu, nie je v právomoci ústavného súdu sa takouto sťažnosťou zaoberať. Preto ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti dospel k záveru, že nie je daná jeho právomoc na jej prerokovanie.

Z   uvedených   dôvodov   bolo   potrebné sťažnosť   aj   v   tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   Napokon   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl. 5   ods. 1   a   2 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

K výhradám najvyššieho súdu týkajúcim sa neprípustnosti návrhu v zmysle § 250v ods. 3   OSP   z   dôvodu   nevyužitia   inštitútu   sťažnosti   podľa   zákona   č. 152/1998   Z. z. o sťažnostiach   v   znení   zákona   č. 164/2008   Z. z.   (ďalej   len   „zákon   o   sťažnostiach“) sťažovateľ uviedol, že takúto sťažnosť nepovažuje za účinný opravný prostriedok, „keďže o sťažnosti rozhoduje Ministerstvo vnútra SR a zo skutočností uvedených ďalej je zrejmé, že pozbavenie slobody sťažovateľa nie je len aktivitou Migračného úradu MV SR ale celého Ministerstva vnútra SR, keďže sa na nej zúčastňujú aj iné zložky Ministerstva SR a nie len Migračný úrad MV SR“.

Ďalej sťažovateľ argumentoval:„S prihliadnutím na nižšie uvedené sa tiež domnievame, že návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy bol jediný možný prostriedok, ako sa urýchlene obrátiť na súd v otázke pozbavenia slobody sťažovateľa. Umiestnenie sťažovateľa v pobytovom tábore nie je v žiadnom prípade rozhodnutím a podľa nášho názoru ním nie je ani oznámenie o odmietnutí poskytnúť priepustku. Tak Migračný úrad MV SR ako aj Najvyšší súd SR v napadnutom rozhodnutí tvrdia, že vydanie priepustky má len evidenčný charakter. Ak tomu tak nie je, uvedené orgány tým potvrdzujú, že pobytový tábor možno   opustiť   len   na   základe   rozhodnutia   príslušného   orgánu.   Ak   prijmeme   túto interpretáciu,   je   zrejmé,   že   k   pozbaveniu   slobody   dochádza   už   samotným   umiestnením do pobytového tábora, ako je to rozvedené ďalej v tejto sťažnosti.

Každopádne prichádzajú do úvahy len dve možnosti:

a) Priepustka má len evidenčný charakter – t. j. nemožno hovoriť o rozhodnutí.

b) Opustiť pobytový tábor možno len na základe rozhodnutia priepustky, t. z. už umiestnením do pobytového tábora prichádza k pozbaveniu slobody, čomu nepredchádza žiadne rozhodnutie príslušného orgánu.

Nech by platila ktorákoľvek z uvedených možností, k pozbaveniu slobody nedošlo rozhodnutím a teda sťažovateľ nemal k dispozícii iný spôsob, ako sa obrátiť na súd ako ten, ktorý využil.“

Ústavný súd podľa ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl. 124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   mu   spolu   s   právomocou   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba   z   hľadiska,   či   sú   v súlade   s ústavno-procesnými zásadami zaručenými ústavou. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS 13/00,   I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   a   napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:„Základnou   úlohou   súdu   aplikujúceho   ust.   § 250v   ods. 1   O. s. p.   za   účelom v správnom   súdnictve   rozhodnúť   o   návrhu   smerujúcom   proti   tvrdenému   zásahu   orgánu verejnej   správy   je   preveriť,   či   skutočne   sa   navrhovateľ   prostredníctvom   svojho   návrhu domáha   súdnej   ochrany   proti   nezákonnej   aktivite   verejnej   správy   (materiálna   stránka verejnej   správy)   a   či   navrhovateľom   označená   verejná   správa   skutočne   takúto   aktivitu vykonala (formálna stránka verejnej správy), nakoľko Občiansky súdny poriadok vo svojej 5.   časti   obsahuje   v   súlade   s   čl. 46   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   vzhľadom na mnohopočetnosť foriem verejnej správy viacero rôznych prostriedkov (mechanizmov) súdnej nápravy pochybení alebo nedostatkov verejnej správy, pričom výber konkrétneho mechanizmu   je   ponechaný   celkom   na   vôli   účastníka.   Potom   súd   konajúci   v   správnom súdnictve nesmie vo vzťahu k účastníkom zvolenému prostriedku súdnej nápravy zaujať žiadne   iné   stanovisko   ako   to,   či   bolo   účastníkom   zvolené   správne   vzhľadom   na   ním sledovaný cieľ.“

Najvyšší súd poukázal na § 250v ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorého „fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú   alebo   hrozí   jeho   opakovanie“,   a   ďalej   uviedol,   že „z   uvedeného   ustanovenia právneho predpisu pre najvyšší súd vyplýva, že spoločným znakom pre priznanie súdnej ochrany v prípade tvrdeného nezákonného zásahu orgánom verejnej správy je, ak postup vo verejnej správe, hoci sa nemal uskutočniť, v rozpore s požiadavkami zákonnosti konania realizuje, a po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov podaných za účelom nápravy dôsledkov nezákonného zásahu návrh predložený súdu jednoznačne vyžaduje súdnu pomoc vo forme nápravy tohto pre navrhovateľa spoločensky neúnosného stavu.

Navrhovateľ však nepostrehol, že na základe svojej požiadavky vždy od príslušného orgánu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky obdržal listy s charakterom rozhodnutia, obsahom   ktorého   bolo   vrchnostenské   odmietnutie   vydania   priepustky   požadovanej navrhovateľom v jeho žiadostiach. V odôvodnení potom bolo stručne uvedené, že sa tak udialo   z   dôvodu   verejného   poriadku,   tzn.   dôvodu   výslovne   pre   odmietnutie   vydania priepustky uvedeného v ust. § 23a ods. 2 zák. č. 480/2002 Z. z. Na tieto listy je potom nutné nazerať ako na spôsobilý predmet súdneho prieskumu na základe žaloby podanej podľa 2. hlavy 5. časti O. s. p.

Je   síce   pravdou,   že   v   zmysle   § 23a   ods. 1   tretej   vety   zák.   č. 480/2002   Z. z.   sa na proces   týkajúci   sa   vydania   priepustky   výslovne   nevzťahuje   všeobecný   predpis o správnom konaní, avšak v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny   poriadok),   ktorý   spadá   do   časti   upravujúcej   základné   pravidlá   (obsahujúce všeobecné   právne   princípy   správneho   konania   bez   ohľadu   na   limitujúce   zákonné ustanovenia   v zmysle mnohých   odporúčaní   prijatých Výborom ministrov   na pôde   Rady Európy), platí, že ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 5   sa   primerane   použijú   aj   pri   vydávaní   osvedčení,   posudkov,   vyjadrení,   odporúčaní a iných podobných opatrení. Listy orgánu verejnej správy zo 06., 09. a 10. februára 2009 jednoznačne svojím charakterom spadajú do kategórie právnoaplikačných aktov správnych orgánov uvedených v cit. § 3 ods. 6 Správneho poriadku, a preto najvyšší súd im prisúdil charakter ako aj účinky rozhodnutia vo veci žiadosti o vydanie priepustky.

Na   základe   uvedeného   navrhovateľ   nesplnil   jednu   zo   základných   podmienok požadovaných zákonom pre existenciu nezákonného stavu, a to že nezákonný zásah nesmie mať formu, resp. základ v rozhodnutí správneho orgánu, lebo potom sa navrhovateľ musí domáhať ochrany svojich dotknutých práv prostredníctvom celkom odlišného mechanizmu súdnej ochrany (napríklad cestou žaloby podanej v správnom súdnictve).

Na druhej strane najvyšší súd pripúšťa, že s prihliadnutím na článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky by v takto závažných prípadoch malo byť vydané písomné rozhodnutie s odôvodnením (a nie iba púhe vyrozumenie vo forme úradného listu), v ktorom odporca   musí   identifikovať   dôvody,   pre   ktoré   priepustku   odmietne   vydať,   nakoľko   ide o rozhodnutia správneho orgánu, ktoré sú vydané v zmysle § 245 ods. 2 O. s. p. na základe zákonom   povolenej   úvahy,   ktorá   však   musí   byť   odôvodnená.   Tieto   nedostatky   neboli navrhovateľom namietané, a ani, vzhľadom na zvolenú formu podaného prostriedku súdnej ochrany, namietané byť nemohli, a preto sa nimi najvyšší súd nezaoberal a vyjadril sa k nim iba okrajovo.

Rovnako požiadavka navrhovateľa na vyslovenie, že Migračný úrad nebol a nie je oprávnený odmietať udeliť navrhovateľovi priepustku na opustenie azylového zariadenia z dôvodu verejného poriadku, nemá z hľadiska konania o návrhu proti nezákonnému zásahu oporu v platnom práve. Naopak, navrhovateľ tu kladie viac dôraz na činnosť spočívajúcu v udelení   priepustky,   ktorá   podľa   jeho   mienky   vytvorila   nezákonný   stav,   v   ktorom   sa momentálne nachádza, a tento nezákonný stav chce bezodkladne napraviť vo svoj prospech (najvyšší súd môže iba konštatovať,   že ide o vyžadovanie činnosti,   výsledkom ktorej je vydanie požadovanej priepustky). Najvyšší súd preto na tomto mieste poukazuje, že pokiaľ navrhovateľ chcel dosiahnuť sledovanú požiadavku, potom ale požadoval vykonanie určitej činnosti orgánom verejnej správy, čo je však v rozpore s právnym základom zakotveným v slovenskom právnom poriadku pre návrh proti nezákonnému zásahu.

S prihliadnutím na hore uvedené skutočnosti najvyšší súd vyhodnotil návrh podaný navrhovateľom ako neprípustný. Súčasne musí najvyšší súd uviesť, že nie je ani prípustné označiť režim pobytového tábora ako nezákonný zásah orgánov verejnej správy do práv jednotlivca,   tzn.   žiadateľa   o   azyl,   hoci   k   tomu   návrh   navrhovateľa   vo   všeobecnosti jednoznačne smeroval.

Na tomto mieste musí najvyšší súd tiež doplniť svoj hore uvedený záver o to, že dispozičná   zásada   ovládajúca   občianske   súdne   konanie   je   natoľko   silná,   že   oprávňuje jednotlivca súdu predložiť v rámci práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) akýkoľvek právny problém, pokiaľ spadá do súdnej právomoci. Najvyšší súd však súčasne zdôrazňuje určovací charakter petitu návrhu, ktorý musí jednoznačne súdu naznačiť, vyriešenie akej veci navrhovateľ podaním návrhu v medziach § 7 O. s. p. od súdu požaduje, pričom súd je viazaný podaným návrhom a nemôže v danom okamihu rozhodnúť o inom nároku ako o tom, ktorý navrhovateľ vymedzil vo svojom návrhu.

Súd   konajúci   v   správnom   súdnictve   nemôže   jednotlivcovi   v   prípade   zistenia,   že označenie návrhu nekorešponduje s jeho petitom, oznámiť, ako má opraviť chyby v petite, lebo by zasiahol do uvedenej dispozičnej zásady nad rámec vymedzený mu v § 43 O. s. p. a ani výkladové pravidlo obsiahnuté v ust. § 41 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 prvá veta O. s. p. nie je pre rozpor petitu a zvolenej formy podania použiteľné. Preto pri vymedzovaní rozsahu, čo v návrhu proti nezákonnému zásahu verejnej správy sleduje, musí navrhovateľ okrem všeobecných náležitostí návrhu (§ 42 ods. 3 v spoj. s § 246c ods. 1 O. s. p.) tiež jasne vymedziť, v čom chce napraviť nezákonnú činnosť orgánu verejnej správy.

Pokiaľ sa však navrhovateľ domáha svojím návrhom uloženia povinnosti orgánu verejnej   správy   konať,   ako   už   bolo   najvyšším   súdom   zdôraznené   vyššie,   hoci   návrh   je označený ako návrh proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy, potom takýto návrh súd musí aj z tohto návrhu označiť za neprípustný.

Podľa § 250v ods. 4 veta posledná O. s. p. súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.“.

Navyše k záveru o neprípustnosti návrhu najvyšší súd ďalej uviedol, že „vo svojej rozhodovacej   činnosti   dlhodobo   zdôrazňuje   nezastupiteľnú   úlohu   sťažnosti   podanú jednotlivcami podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach, ktorá plní generálnu úlohu priamej nápravy jednotlivcom dotknutým nezákonným stavom (tzn. opravného prostriedku) v prípade nezákonných zásahov orgánov verejnej správy“.

Najvyšší súd ďalej citoval § 3 zákona o sťažnostiach, podľa ktorého «sťažnosťou je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorým

a)   sa   domáha   ochrany   svojich   práv   alebo   právom   chránených   záujmov,   pretože došlo k ich porušeniu alebo k ohrozeniu činnosťou alebo nečinnosťou (ďalej len „činnosť“) orgánu verejnej správy,

b) upozorňuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie si vyžaduje zásah orgánu verejnej správy».

V nadväznosti na to najvyšší súd ďalej uviedol:„Uvedená nezastupiteľnosť spočíva najmä v tom, že nielen navrhovateľ musí mať dojem,   ale aj   samotný   orgán   verejnej   správy   sa   musí   pred súdnym konaním dozvedieť o existencii   situácie   (zásada   subsidiarity   súdneho   konania),   ktorú   navrhovateľ   podľa svojich vedomostí a možností klasifikuje ako nezákonný zásah, a to preto, aby dotknutý orgán verejnej správy bol nielen informovaný o dôvodoch, ktoré vedú navrhovateľa ku klasifikácii tejto situácie ako nezákonný zásah, ale tiež, a to predovšetkým, aby sa mohol nielen k týmto dôvodom vyjadriť, ale pokiaľ sa s nimi stotožní, mohol aj tento nezákonný zásah bez súdnej pomoci v medziach svojej právomoci rýchlo a účinne odstrániť. V danom prípade súdna pomoc poskytovaná v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ako aj podľa § 250v ods. 1 O. s. p. má subsidiárny charakter, a je možné sa jej domáhať iba v prípade aktívneho vyčerpania opravných prostriedkov (viď odsek 3 cit. ustanovenia).

V prejednávanej veci však za sťažnosť v zmysle zák. č. 152/1998 Z. z. nie je možné považovať opakované podávanie žiadostí o vydanie priepustky (viď analogické vyjadrenia verejného orgánu z 9. a 10. februára 2009), lebo tieto v žiadnom prípade neobsahovali náležitosti sťažnosti v zmysle právneho režimu uvedeného zákona.

Z návrhu potom vyplýva, že navrhovateľ sťažnosť nevyužil na nápravu tvrdeného protiprávneho stavu, a preto na jeho návrh je nutné v zmysle § 250v ods. 3 O. s. p. nazerať ako na predčasne podaný.

Podľa § 250v ods. 3 veta prvá O. s. p. platí, že návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   alebo   ak   sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Ak súd dospeje k záveru o neprípustnosti návrhu, potom je povinný návrh v zmysle § 250v ods. 4 O. s. p. in fine zamietnuť.

Takisto   musí   najvyšší   súd   svoj   hore   uvedený   názor   o   nevyčerpaní   dostupných opravných   prostriedkov   doplniť   v   tom   smere,   že   by   za   súčasnej   situácie   neobstálo   ani tvrdenie, že podaniu sťažnosti bránila urgentná požiadavka poskytnutia súdnej ochrany proti   tvrdenému   zásahu,   lebo   navrhovateľ,   resp.   jeho   právny   zástupca   opakovaným podávaním   žiadostí   o   vydanie   priepustky   márne   konzumoval   čas,   ktorý   mal   okamžite vyčleniť podaniu sťažnosti, ak bol presvedčený o existencii nezákonného právneho stavu, a súčasne najvyšší súd hore dospel k záveru, že pobytom navrhovateľa v pobytovom tábore nemohlo objektívne dôjsť k pozbaveniu slobody navrhovateľa.“

Čo sa týka skutočnosti, že sťažovateľ na ústnom pojednávaní uskutočnenom 3. marca 2009 rozšíril petit návrhu z 23. februára 2009, najvyšší súd uviedol, že nemohol pripustiť jeho zmenu po písomnom podaní, „lebo navrhovateľ nie je limitovaný časovým faktorom pri riešení následkov mu nepriaznivej právnej situácie, stavu alebo dôsledkov nečinnosti orgánu verejnej správy, ale je limitovaný iba preukázaním trvania tohto stavu.

Situácia   vyvolaná   u   navrhovateľa   tvrdeným   nezákonným   zásahom   sa   musí posudzovať oddelene od iných nezákonných zásahov tvrdených navrhovateľom, hoci spolu napr. miestne súvisia. V týchto prípadoch je nutné podať osobitný návrh (poprípade viacero návrhov). Nový návrh potom musí spínať náležitosti uvedené v § 42 ods. 1 a 3 O. s. p., čo v prípade   podania   zaznamenaného   do   zápisnice   súdom   zo   strany   navrhovateľa   splnené nebolo.“.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti OSP) je podľa názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“   rozhodnutí   a   postupov   orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd,   ako   vyplýva   z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku, zamietol návrh sťažovateľa, ktorým inicioval konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu   verejnej   správy   (t. j.   proti   takému   zásahu,   ktorý   napriek   tomu,   že   sa   nemal uskutočniť, sa uskutočnil), z dôvodu jeho neprípustnosti.

Najvyšší   súd   prípisy   migračného   úradu,   ktorými   bolo   sťažovateľovi   odmietnuté vydať   priepustku   na   opustenie   pobytového   tábora,   označil   ako „právnoaplikačné   akty správneho orgánu“ a priznal im charakter a účinky rozhodnutia. Preto ich   označil   ako „spôsobilý predmet súdneho prieskumu na základe žaloby podanej podľa 2. hlavy 5. časti OSP“.

Ústavný   súd   sa   s   uvedeným   stanoviskom   najvyššieho   súdu   stotožňuje   a   takisto považuje   predmetné   prípisy   za   individuálny   správny   akt,   teda   akt   zámerného   použitia (aplikácie) právnej normy (zákona o azyle) na konkrétny prípad a na právne pomery tohto subjektu, ktorému je určený. Je potrebné prisvedčiť aj názoru, že individuálny správny akt má spĺňať právnou normou ustanovené všeobecné i osobitné náležitosti, inak nemôže byť bezchybný.   Preto,   ak   individuálny   správny   akt   obsahuje   podstatné   nedostatky,   je nedokonalý   (neperfektný)   a   ako   taký   napadnuteľný.   Najvyšší   súd   vyhodnotil   označené prípisy   migračného   úradu,   ktorým   pripísal   status   rozhodnutia,   ako   také,   ktorým   chýba náležitá identifikácia dôvodov, pre ktoré odmieta sťažovateľovi vydať priepustku, pretože ide o aplikačné akty správneho orgánu vydané na základe zákonom povolenej úvahy, ktorá však musí byť odôvodnená. Avšak v súlade so zvolenou formu podaného prostriedku súdnej ochrany sa najvyšší súd uvedeným nedostatkom nemohol zaoberať. K tomu je potrebné dodať, že z listín predložených migračným úradom vyplýva, že tieto následne po vydaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu už obsahovali aj odôvodnenie, aké majú obsahovať rozhodnutia vydané na základe povolenej voľnej úvahy.

Najvyšší   súd   vzhľadom   na   zvolenú   formu   podaného   prostriedku   súdnej   ochrany (návrh podľa piatej hlavy V. časti OSP – konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu   verejnej   správy)   v   súlade   s   dispozičnou   zásadou   ovládajúcou   občianske   súdne konanie, súc viazaný podaným návrhom sťažovateľa bez možnosti použitia výkladového pravidla podľa § 41 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvej vety OSP, nemohol v danom okamihu rozhodnúť o inom nároku ako o tom, ako ho sťažovateľ vymedzil vo svojom návrhu   (sťažovateľ   sa   domáhal,   aby   najvyšší   súd   rozhodol,   že   migračný   úrad   nie   je oprávnený odmietať udeliť sťažovateľovi priepustku – teda argumentum a contrario, že migračný   úrad   je   povinný   sťažovateľovi   vydať   priepustku,   teda   konať),   a   preto   mu neostávalo iné, ako tento návrh zamietnuť.

Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný postup najvyššieho súdu,   ktorý vyhodnotil návrh sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy aj ako predčasne podaný, pretože sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorým je podľa   ustálenej rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu   v týchto   prípadoch   sťažnosť podaná podľa zákona o sťažnostiach, ktorá plní funkciu opravného prostriedku v prípadoch nezákonných zásahov orgánov verejnej správy. Najvyšší súd opakované podávanie žiadostí o   vydanie   priepustky   pre   absenciu   náležitosti   sťažnosti   vyžadovanej   zákonom o sťažnostiach nemohol považovať za takúto sťažnosť.

Námietka   sťažovateľa,   ktorý   sťažnosť   podľa   zákona   o   sťažnostiach   nepovažuje za účinný opravný prostriedok, pretože by o ňom aj tak rozhodovalo ministerstvo, podľa názoru ústavného súdu neobstojí. Ústavný súd súhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu, ktorý podľa neho správne poukázal na zásadu subsidiarity súdneho konania, keď uviedol, že napadnutý orgán verejnej správy sa musí pred súdnym konaním jednak dozvedieť o tom, že existuje   stav,   ktorý   sťažovateľ   vyhodnotil   ako   nezákonný   zásah,   ako   aj   vyjadriť   sa k námietkam sťažovateľa a následne mať možnosť sám odstrániť tento stav a dosiahnuť nápravu. Preto, ak by sťažovateľ podal sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach, o ktorej by rozhodovalo   ministerstvo,   toto   by   muselo   reagovať   a   vysporiadať   sa   s   konkrétnymi námietkami   sťažovateľa   a   v   prípade   ich   akceptácie   prijať   nevyhnutné   opatrenia na odstránenie daného stavu.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   sťažovateľ   musí   vyčerpať   procesné   prostriedky v súlade so zákonom, teda musí ich uplatniť v príslušných lehotách a v súlade so zákonnými podmienkami   na   ich   uplatnenie   (forma,   obsah).   Preto,   ak   sťažovateľ   uplatní   procesný prostriedok oneskorene alebo ak nesplní podmienku jeho prípustnosti, teda ak zaviní jeho neúčinnosť, nastáva z procesného hľadiska rovnaká situácia, ako by ich neuplatnil vôbec.

K tomu, aby mohol byť sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom o svojej sťažnosti úspešný, nestačí, ak uplatní všetky procesné prostriedky iba formálne, aby sa vec dostala do štádia   konania   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Vyčerpaním   všetkých   procesných prostriedkov   sa   rozumie   preto   nielen   ich   formálne   uplatnenie   a   rozhodnutie   o   nich. Znamená predovšetkým ich uplatnenie v súlade s procesnými právnymi predpismi. Preto, ak sťažovateľ   uplatnil   procesné   prostriedky   nesprávne,   teda   také,   ktoré   vôbec   neboli spôsobilé   požadovanú   ochranu   práva   poskytnúť,   v   takomto   prípade   nastáva   obdobná situácia, ako by procesné prostriedky neuplatnil vôbec, oneskorene alebo chybne. V takom prípade treba trvať na tom, že orgán, ktorý o riadnom opravnom prostriedku mal a mohol rozhodovať,   nedostal   príležitosť   zaoberať   sa   dôvodmi   jeho   podania,   a   to   len   kvôli procesnému zavineniu účastníka konania, t. j. v okolnostiach prípadu sťažovateľa. Konanie pred   ústavným   súdom   nie   je   totiž   konaním,   v   ktorom   by   bolo   možné   naprávať to,   čo účastník   predchádzajúceho   konania   pred   súdnym   orgánom   svojím   vlastným   postupom zanedbal, keď si riadne nehájil svoje práva, hoci tak urobiť mal a mohol [vigilantibus iura (m. m. I. ÚS 155/08)].

Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dáva zároveň sťažovateľovi inštruktážny návod, ako má prípadne brániť svoje práva v obdobnej situácii v budúcnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   hoci   je   zhodnutie   najvyššieho   súdu   na   rozhraní ústavnej   akceptovateľnosti,   v konkrétnych   okolnostiach   daného prípadu   ho však možno považovať za ústavne   udržateľné.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu,   posúdil   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a z toho dôvodu ju odmietol.

Keďže   uvedené   skutočnosti   vyústili   do   odmietnutia   sťažnosti   v tejto   časti   pri   jej predbežnom   prerokovaní,   neprichádzalo   už   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   by napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   podľa   čl. 5 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie jeho práva podľa   čl. 5   ods. 2   dohovoru   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009