znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 427/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   prípisom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ndob 42/2010 z 18. októbra 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B., PhD., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2010   doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   B.,   PhD.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Ndob 42/2010 z 18. októbra 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Sťažovateľ ako navrhovateľ v právnej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8 Cbi 64/2006 podaním z 26. augusta 2010 podal podľa § 15a ods. 1 a 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   námietku   zaujatosti   voči   sudkyni   Krajského   súdu v Bratislave   JUDr.   T.   P.   z   dôvodu,   že   svojím   nezákonným   postupom   a vyjadreniami   v uvedenom   súdnom   konaní   vzbudzuje   dôvodné   pochybnosti   o   svojej   nezaujatosti   a nestrannosti vo vzťahu k jeho osobe.

Podaním   z   26.   augusta   2010   sťažovateľ   zároveň   podal   ministerke   spravodlivosti Slovenskej republiky podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči uvedenej sudkyni krajského súdu.

Dôvodom   podania   uvedenej   námietky   zaujatosti   a   podnetu   na   podanie   návrhu na začatie disciplinárneho konania bola skutočnosť, že dňa 12. augusta 2010 sa sťažovateľ pri nazeraní do súdneho spisu v uvedenej právnej veci oboznámil s vyjadrením sudkyne JUDr. T. P. k svojmu podnetu na podanie návrhu na disciplinárne konanie z 15. júna 2010 (č.   l.   354).   V   uvedenom   vyjadrení   sudkyňa   uviedla:   „K   môjmu   vyjadreniu   k námietke zaujatosti, v ktorom som označila vystupovanie JUDr. B. za arogantné, uvádzam, že už samotná skutočnosť, že JUDr. B. bez toho, aby oznámil súdu, že si bude pojednávanie nahrávať, svedčí o snahe JUDr. B. zdiskreditovať moju osobu“.

Dňa 26. októbra 2010 bol sťažovateľovi doručený list z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   vedený   pod   č.   2   Ndob   42/2010   z   18.   októbra   2010,   ktorým   najvyšší   súd sťažovateľovi oznamuje, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodoval o námietke zaujatosti z dôvodu, že podanie žalobcu zo dňa 15. 06. 2010 nepovažoval za námietku zaujatosti, uplatnenú účastníkom konania podľa ust. § 14 ods. 1 O. s. p., ale za okolnosť, vzťahujúcu sa k postupu sudcu podľa ust. § 14 ods. 3 O. s. p.“.

Podľa   článku   141   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   Slovenskej   republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   sa   každý   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Obdobne podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa každý môže domáhať   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Uvedené ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, Listiny základných práv a slobôd a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznávajúce právo domáhať   sa svojho   práva   na nezávislom a   nestrannom súde   v sebe zahŕňajú aj   právo na nestranného sudcu.

Účelom práva namietnuť zaujatosť sudcu je ochrana spravodlivého súdneho procesu (II. ÚS 80/99).

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon sudcoch a prísediacich“), sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

Podľa § 30 ods. 1 prvá veta zákona o sudcoch a prísediacich, v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.

Podľa   §   30   ods.   2   písm.   e)   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich,   v   záujme   záruky nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný najmä dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná.

Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sú   sudcovia   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Z ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sudcovia sú vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   nielen   vtedy,   ak   majú   pomer   k   veci, účastníkom alebo ich zástupcom, ale pre ich vylúčenie stačí, ak je daná pochybnosť o ich nezaujatosti.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   Ndt   58/02 zo 16. augusta 2002 uviedol, že základné princípy nezávislosti súdnictva vyjadrené v článku 141 Ústavy Slovenskej republiky a v § 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a v § 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších   predpisov   znamenajú,   že   súdne   konanie   a   rozhodnutie   nielenže   majú   byť objektívne a nestranné, ale objektívnymi a nestrannými sa majú javiť aj navonok.

Ako   konštatoval   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   náleze   sp.   zn. III. ÚS 16/00,   existencia   nestrannosti   pre   účely   článku   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   musí   byť   určená   podľa   subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda   zisťovaním,   či   sudca   poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. Pokiaľ ide o druhé hľadisko, musí byť určené, či, odhliadnuc od správania sudcu, existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybniť. V tomto smere môže mať dokonca určitý význam aj zdanie, pričom ide o vyjadrenie inými slovami výstižného výroku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgicko, že „spravodlivosť nielenže   má   byť   vykonávaná,   ale   musí   sa   tiež   javiť,   že   je   vykonávaná“.   Sudca   sa   má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Podstatou je tu dôvera, ktorú musia súdy   v   demokratickej   spoločnosti   u   verejnosti   vzbudzovať   (Ferrantelli   and   Santangelo v. Taliansko).

V   zmysle   ďalšej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Belilos v. Švajčiarsko, Gregory v. Spojené kráľovstvo), aj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie NS SR, sp. zn. Tzo V 7/2002), „medzi záruky nezávislosti súdu, ktorá je účelom zabezpečenia najmä jeho nestrannosti, patria aj záruky psychologickej povahy, t, j. hľadisko, ako sa súd javí v očiach strán, tzv. „zdanie nezávislosti“, založené na javovej stránke veci. Súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán.“.

Podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Ako   však   uviedol   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (II.   ÚS   153/08),   subjektívne chápanie nestrannosti je vlastne posudzovaním správania sudcu,   pričom sa subjektívna nestrannosť prezumuje, až kým nie je dokázaný opak. Vzhľadom na to, že ide o správanie sudcu, nemožno z okruhu relevantných skutočností prípustných na odôvodnenie námietky zaujatosti vylúčiť paušálne všetky „postupy sudcu v konaní o prejednávanej veci“. Treba vymedziť hranicu tak, aby sa zachovala spravodlivá rovnováha medzi základným právom na súdne konanie bez zbytočných prieťahov na jednej strane a právom na nestranného sudcu v rámci   základného   práva   na   súdnu   ochranu   na   strane   druhej.   Len   takýto   výklad ustanovenia § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku možno považovať za ústavne konformný (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ako ďalej uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí, možno urobiť záver, podľa ktorého taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní o prejednávanej   veci,   ktorú   treba   považovať   (v   prípade,   že   by   bola   preukázaná)   za nezákonnú, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku. Obdobne, skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, ak by bola preukázaná) za prejav svojvôle z dôvodu jej nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska zákona, je tiež spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku. V konečnom dôsledku treba dospieť k záveru, že námietky nezákonného postupu   sudcu   v   konaní   o   prejednávanej   veci,   ako   aj   postupu   sudcu   majúceho   znaky svojvôle sú spôsobilými skutkovými dôvodmi na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.

Ako vyplýva z uvedeného listu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedeného pod č. 2 Ndob 42/2010 z 18. októbra 2010, najvyšší súd sa námietkou zaujatosti sťažovateľa nezaoberal, pretože jeho podanie „zo dňa 15. 06. 2010 nepovažoval za námietku zaujatosti, uplatnenú účastníkom konania podľa ust. § 14 ods. 1 O. s. p., ale za okolnosť, vzťahujúcu sa k postupu sudcu podľa ust. § 14 ods. 3 O. s. p.“.

V   prvom   rade   poukazujeme   na   skutočnosť,   že   predmetná   námietka   zaujatosti sťažovateľa nie je „zo dňa 15. 06. 2010“, ako to nesprávne uvádza najvyšší súd vo svojom oznámení,   ale   z   26.   augusta   2010,   ako   to   vyplýva   z   priloženého   listinného   dôkazu. V uvedenej   časti   je   preto   odôvodnenie   postupu   najvyššieho   súdu   zjavne   nejasné a nezrozumiteľné, čo zakladá vadu konania, ktorá má za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

Zjavne nejasná, nezrozumiteľná a nesprávna je aj zvyšná časť odôvodnenia postupu najvyššieho   súdu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia kvalifikoval použitie pejoratívneho výrazu „arogantné vystupovanie“ sudkyňou krajského súdu na označenie zákonného a ústavného postupu sťažovateľa „za okolnosť, vzťahujúcu sa k postupu sudcu podľa ust. § 14 ods. 3 0. s. p.“, čo možno považovať za zjavne nesprávne právne   posúdenie   veci,   pretože   vyjadrenie   negatívneho   vnútorného   postoja   sudcu k účastníkovi súdneho konania nemožno považovať za okolnosť vzťahujúcu sa k postupu sudcu. Ako   sťažovateľ   uviedol   v   námietke   zaujatosti,   označenie   zákonného   postupu účastníka   konania,   ktorým   realizuje   svoje   základné   právo   na   prijímanie   informácií, za „arogantné vystupovanie", objektívne nedáva záruky, že v ďalšom priebehu súdneho konania   bude   sudca   vo   vzťahu   k   dotknutému   účastníkovi   konania   (sťažovateľovi) postupovať   a   rozhodovať   nezaujate   a   nestranne.   Takéto   mimoriadne   neštandardné správanie   sudcu   zároveň   znižuje   dôstojnosť   sudcovského   stavu   a   podlamuje   dôveru   v nezávislosť a nestrannosť súdnej moci.

Ako tiež sťažovateľ uviedol, oveľa závažnejšie je vyjadrenie sudkyne v časti, v ktorej sudkyňa   vyjadruje   svoje   obavy,   že   zvukový   záznam   vyhotovený   z   priebehu   verejného pojednávania   môže   byť   spôsobilý   zdiskreditovať   jej   osobu.   Už   samotná   skutočnosť,   že sudkyňa pripúšťa možnosť svojej diskreditácie vyhotovením zvukového záznamu z priebehu súdneho pojednávania, vzbudzuje objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti v súdnom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   vyjadrenie   sudkyne   krajského   súdu   teda   existuje   dôvodný predpoklad,   že v prípade,   ak si sťažovateľ ako účastník súdneho konania bude celkom v súlade so zákonom „bez toho, aby to oznámil súdu“ vyhotovovať zvukové záznamy aj z priebehu nasledujúcich súdnych pojednávaní, sudkyňa bude realizáciu jeho základného práva opäť (minimálne vnútorne vo svojej mysli) považovať za „arogantné vystupovanie“, čo zakladá subjektívne aj objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti v súdnom konaní voči jeho osobe.

Podľa nášho názoru, aj v prípade, ak by uvedené vyjadrenie sudkyne Krajského súdu v Bratislave bolo možné považovať za „okolnosť vzťahujúcu sa k postupu sudcu“ v zmysle § 14   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   najvyšší   súd   postupoval   nesprávne,   keď nerozhodol   o   námietke   zaujatosti   výlučne   z   dôvodu,   že   vyjadrenie   sudkyne   považuje za procesný   postup   sudkyne.   Takýto   postup   najvyššieho   súdu   je   v   zjavnom   rozpore s citovaným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 153/08, podľa ktorého nemožno z okruhu relevantných skutočností prípustných na odôvodnenie námietky zaujatosti vylúčiť paušálne všetky „postupy sudcu v konaní o prejednávanej veci“. Podľa § 30 ods. 1 prvá veta zákona o sudcoch a prísediacich, v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.

Podľa   §   30   ods.   2   písm.   e)   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich,   v   záujme   záruky nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný najmä dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná.

Označenie zákonného postupu účastníka konania, ktorým realizuje svoje základné právo   na   prijímanie   informácií,   za   „arogantné   vystupovanie“,   je   zjavným   porušením citovaných   ustanovení   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich.   Uvedené   vyjadrenie   sudkyne krajského   súdu   preto   treba   v   zmysle   cit.   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky (II. ÚS 153/08)   považovať   za   preukázanú   skutkovú   okolnosť   spočívajúcu   v   nezákonnom postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci,   ktorá je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo JUDr. M. B., PhD. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2,   článkom   141   ods.   1   a   článkom   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedeným pod číslom 2 Ndob 42/2010 z 18. októbra 2010 porušené bolo.

Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený pod číslom 2 Ndob 42/2010 z 18. októbra 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   JUDr.   M.   B.,   PhD.   trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. L., advokátky, do desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   štátu v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 27/05).

1.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   prípisom   sp.   zn. 2 Ndob 42/2010 z 18. októbra 2010 vo vzťahu k námietke zaujatosti sťažovateľa z 15. júla 2009 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd vo svojom prípise sťažovateľovi oznámil: „... Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodoval o námietke zaujatosti z dôvodu, že podanie žalobcu zo dňa 15. 06. 2010 nepovažoval za námietku zaujatosti, uplatnenú účastníkom konania podľa ust. § 14 ods. 1 O. s. p., ale za okolnosť, vzťahujúcu sa k postupu sudcu podľa ust. § 14 ods. 3 O. s. p.“

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal obsahom podania sťažovateľa,   ktoré   mu   postúpil   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v súvislosti   s   konaním   vedeným   týmto   súdom   pod   sp.   zn.   8   Cbi   64/2006   ako   podanie z 26. augusta 2010, ktoré sťažovateľ označil ako námietku zaujatosti.

Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sudcovia sú vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Krajský   súd   podanie   sťažovateľa   označené   ako   námietka   zaujatosti   postúpil na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd po jej posúdení dospel k záveru, že toto podanie sa týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP („dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“).

Po posúdení obsahu podania označeného sťažovateľom v posudzovanom konaní pred všeobecnými súdmi ako námietka zaujatosti ústavný súd akceptoval záver najvyššieho súdu vyjadrený   v jeho   prípise   z 18.   októbra   2010,   že   v danom   prípade   nešlo   v skutočnosti o námietku zaujatosti, ale o podanie, ktoré sa týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP, aj keď považoval za potrebné zdôrazniť, že najvyšší súd mal tento svoj záver aspoň stručne odôvodniť.

V okolnostiach posudzovanej veci však tento nedostatok v postupe krajského súdu ani v spojení s ďalším sťažovateľom vytýkaným nedostatkom (nesprávne uvedenie dátumu na   „námietke   zaujatosti“)   podľa   názoru   ústavného   súdu   nespôsobujú   na   ústavou i dohovorom   garantovaných   právach   sťažovateľa   ujmu   takej   intenzity,   ktorá   by   mohla zakladať   dôvod   na   vyslovenie   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie.   Rovnako   tak   ďalšie   argumenty   uvádzané   sťažovateľom,   ktorými   kvalifikuje odôvodnenie postupu najvyššieho súdu ako nejasné, nezrozumiteľné a nesprávne a ktoré by mali   preukázať   opodstatnenosť   sťažnosti   o namietanom   porušení   označených   práv sťažovateľa, zjavne nemajú súvis s jednoznačným vyjadrením najvyššieho súdu v prípise sp. zn. 2 Ndob 42/2010 z 18. októbra 2010 napadnutom sťažovateľom, pretože vyjadrenie najvyššieho súdu je v danom prípise jednoznačné a zrozumiteľné, aj keď s ním sťažovateľ nesúhlasí.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09,   m.   m.   IV.   ÚS   62/08).   Po   posúdení   sťažnosti a sťažovateľom predloženej spisovej dokumentácie (námietky zaujatosti, podnet na podanie návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania   a vyjadrenie   sa   konajúcej   sudkyne   k tomuto podnetu) ústavný súd dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu pri vybavení podania sťažovateľa je ústavne udržateľný.

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietaný postup najvyššieho súdu bolo možné považovať za taký, ktorý by popieral zmysel   práva   na   súdnu   ochranu,   pretože   najvyšší   súd   posúdil   (námietku)   podanie sťažovateľa   v   intenciách   relevantnej   právnej   úpravy.   Ústavný   súd   vo   svojej   stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným prípisom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ktoré majú povahu ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd zaručených ústavou. Uvedené ustanovenia   ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy.   V   prípade,   ak   ústavný   súd   dospeje   k   záveru,   že v danom prípade namietaným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, prípadne práv vyplývajúcich   z   kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy,   neprichádza   do   úvahy   ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011