znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 427/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. marca 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   I.   K.,   P.,   G.   K.,   P.,   S.   K.,   D.,   a T.   Š.,   B.,   zastúpených advokátkou JUDr. I. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 239/2005, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K., G. K., S. K. a T. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 239/2005   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 239/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. K., G. K., S. K. a T. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý uhradiť I. K., G. K., S. K. a T. Š. trovy konania   v   sume   797,36 €   (slovom   sedemstodeväťdesiatsedem   eur   a tridsaťšesť   centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 427/09   z   10.   decembra   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   I.   K.,   G.   K.,   S.   K.   a T.   Š.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 239/2005 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 16. novembra 2005 okresnému súdu návrh   na   určenie   vlastníckeho   práva   ku   kotolni   a jej   technologickému   zariadeniu v polyfunkčnom dome, v ktorom sú vlastníkmi bytu.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovali tiež prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadali priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume 8 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3982/09 z 8.   januára 2010 doručeným   ústavnému súdu   18.   januára 2010,   v ktorom sa okrem iného uvádza:

«S   poukazom   na   jednotlivé   úkony   vykonané   v   predmetnom   konaní   musím konštatovať,   že v období od 12. 01. 2007 do 16. 08. 2007 sa predmetný spis nachádzal na Okresnom   súde   Bratislava V.   Nepatrí   do   kompetencie   predsedu   Okresného   súdu Bratislava I hodnotiť, či v období, keď sa predmetný spis nachádzal na inom súde, bolo predmetné konanie poznačené prieťahmi.

V danom prípade neboli zistené žiadne prekážky postupu konania v súlade s ust. § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi,   čo   možno   považovať   v   danej   veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu,   ako   aj   nedostatočným   personálnym obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad v oddelení   „14 C“   a   pretrvávajúci   veľký   počet   nevybavených   vecí   v   oddelení   14 C   sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili. V danom prípade prieťahy v konaní neboli spôsobené účastníkom konania na strane navrhovateľa.

Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpil k sledovaniu veci a požiadal som   zákonnú   sudkyňu   o   konanie   vo   veci   tak,   aby   k   ďalším   prieťahom   v   konaní nedochádzalo.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia,   resp.   jednotlivých   obchodných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.»

Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti tento prehľad procesných úkonov:„Dňa   16. 11. 2005   bol   súdu   doručený   návrh   na   začatie   konania   v   právnej   veci navrhovateľa: I. K. a spol., proti odporcovi: R., s r. o. Dňa 25. 11. 2005 úradný záznam, o tom, že na tunajšom súde sa vedie konanie o vydanie predbežného opatrenia pod sp. zn. 19 C 198/2005.   Dňa   28. 11. 2005   reklamácia   zákonného   sudcu   zapísania   predmetného návrhu   k   sp. zn.   19 C   198/2005.   Predmetný   spis   bol   následne   vedený   pod   sp. zn. 14 C 239/2005.   Dňa   02. 12. 2005   bol   predmetný   spis   predložený   vyššiemu   súdnemu úradníkovi. Dňa 24. 03. 2006 doručený návrh právneho zástupcu navrhovateľov - doplnenie žaloby.   Dňa   27. 07. 2006   súd   uznesením   č. k.   14 C 239/2005-51   vyzval   navrhovateľov na doplnenie návrhu na začatie konania. Dňa 08. 09. 2006 doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľov. Dňa 21. 11. 2006 súd uznesením č. k. 14C 239/2005-54 pripustil ďalších účastníkov do predmetného konania na stranu odporcu. Dňa 13. 12. 2006 faxom doručené odvolanie právneho zástupcu odporcu v 1. rade. Dňa 20. 12. 2006 pokyn vyššieho súdneho   úradníka.   Dňa   15. 12. 2006   doručené   vyjadrenie   právneho   zástupcu   odporcu v 3. rade.   Dňa   22. 12. 2006   doručené   doplnenie   podania   právneho   zástupcu   v 1. rade, doplnenie originálom. Dňa 28. 12. 2006 úradný záznam. Dňa 12. 01. 2007 bol predmetný spis predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 22. 01. 2007 pokyn   na   doručenie   odvolania   účastníkom   konania.   Dňa   03. 04. 2007   reklamácia doručovania v Slovenskej pošte, a. s. Dňa 16. 04. 2007 doručené podanie Slovenskej pošty. Dňa 19. 06. 2007 doručené oznámenie o zmene právneho zastupovania odporcu v 1. rade. Dňa   30. 07. 2007   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   č. k.   2 Co 22/2007-79   rozhodol o odvolaní.   Dňa   16. 08. 2007   bol   predmetný   spis   vrátený   tunajšiemu   súdu.   Dňa 12. 09. 2007   doručená   žiadosť   právneho zástupcu navrhovateľov.   Dňa 18. 06. 2008   súd uznesením č. k. 14C 239/2005-86 vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k návrhu na začatie konania. Dňa 16. 07. 2008 doručená žiadosť právneho zástupcu odporcu v 3. rade. Dňa 05. 11. 2008   oznámenie   adresované   právnemu   zástupcovi   odporcu   v   3. rade.   Dňa 10. 03. 2009 bol predmetný spis predložený zákonnému sudcovi. Dňa 13. 01. 2009 doručené vyjadrenie právneho zástupcu odporcu v 3. rade. Dňa 09. 11. 2009 bol nariadený termín pojednávania na deň 09. december 2009 o 10.20 hod. Dňa 25. 11. 2009 doručenie podanie Ing. D. S. Dňa 27. 11. 2009 doručené oznámenie M. H. Dňa 09. 12. 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že súd konanie vo veci navrhovateľa vo 4. rade, v 10. rade zastavuje, pojednávanie sa odročuje na deň 03. február 2010 o 10.00 hod. Dňa 11. 12. 2009 doručené oznámenie. Dňa 18. 12. 2009 doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľov.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 1. februára 2010, v ktorom okrem iného uviedli:

«Predmetom konania vedeného okresným súdom je návrh o určenie vlastníckeho práva.   Návrhy   tohto   typu   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov, preto ich z právneho ani skutkového hľadiska nemožno považovať za zložité. Čo   sa   týka   správania   sťažovateľov   okresný   súd   na   poslednej   strane   svojho vyjadrenia   skonštatoval,   že   „v   danom   prípade   prieťahy   v   konaní   neboli   spôsobené účastníkom   konania   na   strane   navrhovateľa“.   Avšak   v   poslednom   odseku   vyjadrenia okresný   súd   uvádza,   že   prieťahy   v   konaní   „tento   bol   čiastočne   spôsobený   aj navrhovateľom“. Toto konštatovanie však okresný súd neoprel o žiadny konkrétny príklad. Práve naopak z priebehu konania uvedeného vo vyjadrení súdu vyplýva, že sťažovatelia žiadne prieťahy v konaní nespôsobili, a to ani čiastočne.

V prehľade priebehu konania a procesných úkonov okresný súd opomenul uviesť, že „dňa   12.   9. 2007   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľov:   bola   žiadosťou o nariadenie pojednávania a okresný súd vôbec nespomenul, že 4. 12. 2008 bola okresnému súdu doručená sťažnosť právneho zástupcu na prieťahy v konaní.

K postupu a prieťahom, ktoré boli spôsobené súdom konštatujem, že konanie trvá už viac   ako   4   roky   a   okresný   súd   vo   veci   nielenže   nerozhodol,   ale   do   podania   ústavnej sťažnosti nenariadil ani jedno pojednávanie.

Okresný súd poukázal na to, že v období od 12. 1. 2007 do 16. 8. 2007 sa predmetný spis nachádzal na Okresnom súde Bratislava V., čo bolo asi uvedené omylom, keďže spis sa nachádzal   na   Krajskom   súde   v   Bratislave.   To   však   nič   nemení   na   skutočnosti,   že   dňa 16. 8. 2007   sa   spis   vrátil   na   Okresný   súd   Bratislava   I.   a   dňa   12. 9. 2007   bola   súdu doručená žiadosť právneho zástupcu navrhovateľov o nariadenie pojednávania, na čo súd nereagoval a až 10 mesiacov po obdržaní súdneho spisu vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k návrhu. Keďže od žiadosti o nariadenie pojednávania uplynul ďalší rok, právna zástupkyňa sťažovateľov dňa 4. 12. 2008 podala na Okresnom súde Bratislava I. sťažnosť na prieťahy v konaní,   avšak   ani   po   uznaní   samotným   okresným   súdom,   že   sťažnosť   je   dôvodná, a ubezpečení, že k prieťahom už nebude dochádzať, ďalší rok okresný súd nekonal.»

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 18. januára 2010, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   jeho   ostatným   úkonom   v namietanom konaní bolo pojednávanie uskutočnené 23. marca 2010, ktoré bolo odročené na 21. apríl 2010.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie vlastníckeho práva tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich   nemožno   hodnotiť   po   stránke   právnej   ani   skutkovej   ako   zložité,   čo   sa   vzťahuje aj na napadnuté konanie.

2.   Pokiaľ ide   o hodnotenie doterajšieho priebehu   preskúmavaného konania podľa druhého   kritéria,   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   sťažovatelia   zásadne   neprispeli   k jeho predĺženiu. V súvislosti s ich procesnou aktivitou (návrhy na pribratie ďalších účastníkov do konania),   s ktorou   sa   okresný   súd   musel   vysporiadať,   ústavný   súd   už   vo   svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. II. ÚS 172/07) uviedol, že viacnásobné zmeny žalobného petitu, ktorými účastník konania reaguje na aktuálny vývoj procesnej situácie, nemožno pripočítať   na   jeho   ťarchu.   O takýto   prípad   išlo   podľa   názoru   ústavného   súdu aj v okolnostiach danej veci. Aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že „prieťahy   v konaní   neboli   spôsobené   účastníkom   konania   na   strane   navrhovateľa“. Ústavný súd vzhľadom na to nezistil také skutočnosti, ktoré by v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľov.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z hľadiska skúmania, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom.

V priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil okrem jedného desaťmesačného obdobia nečinnosti okresného súdu v období od 16. augusta 2007 (vrátenie spisu okresného súdu   po rozhodnutí   o odvolaní)   do   18.   júna   2008   (okresný   súd   vyzval   odporcov na vyjadrenie)   aj   jedno   dlhodobejšie   obdobie   nečinnosti   v trvaní   viac   ako   1   rok,   a to od 5. novembra   2008   (okresný   súd   zaslal   oznámenie   právnemu   zástupcovi   odporcu v 3. rade) do 9. novembra 2009 (okresný súd nariadil termín pojednávania).

Neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   nasvedčuje   podľa názoru   ústavného   súdu   skutočnosť,   že   prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   až 9. decembra 2009, teda po viac ako 4 rokoch od začiatku konania, a navyše po doručení sťažnosti ústavnému súdu.

Zodpovednosť   za   prieťahy   v napadnutom   konaní   uznal   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení k sťažnosti, avšak pokiaľ ich odôvodňoval „vysokým nápadom veci v oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu,   ako   aj   nedostatočným   personálnym obsadením sudcov na civilnom úseku“, ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol,   že   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   nemožno   v   žiadnom   prípade   ospravedlňovať predĺženie   súdneho   konania   odvolávaním   sa   na   technicko-organizačné   problémy všeobecných súdov, čo platí o to viac, ak to môže mať za následok porušenie základných práv alebo slobôd účastníkov konania (m. m. II. ÚS 311/06).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 239/2005   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádzajú.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 8 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že právna neistota vyplývajúca z neskončeného konania má na nich negatívny vplyv.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 14 C 239/2005 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval   priznanie   sumy   každému   sťažovateľovi   po   2 000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   ich   právneho zastúpenia   v konaní pred   ústavným súdom   advokátkou JUDr. I. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 predstavuje spolu   s režijným   paušálom   2 x 6,95 €   u jedného   sťažovateľa   sumu   199,34 €,   t. j.   trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 797,36 €.

Ústavný   súd   podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   z 29. januára 2010 nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010