znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 426/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. Č., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., L., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   41   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, podľa   čl. 32 ods.   1 a 4 a čl. 36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn. 14 CoP/76/2011 z 28. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2012 doručená sťažnosť V. Č., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., L., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 14 CoP/76/2011 z 28. októbra 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«Návrhom zo dňa 18. 03. 2011 sa A. Č…(ďalej len „matka resp. matka maloletého dieťaťa,   resp.   maloletých   detí“)   domáha   zvýšenia   výživného   na   maloleté   deti,   pričom navrhuje, aby súd rozhodol, že zaväzuje sťažovateľa prispievať na malooletú M. Č., (ďalej len   „M.“)   zvýšené   výživné   v   sume   160   €   mesačne,   na   maloletého   M.   Č.,   (ďalej   len „maloletý M.“) zvýšené výživné v sume 170 € mesačne a na maloletého M. Č., (ďalej len „maloletý M.“) zvýšené výživné v sume 120 € mesačne, u všetkých počnúc dom 01. 09. 2010, splatným vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky detí.

  Vzhľadom na skutočnosť, že M. v čase podania návrhu bola už plnoletá, zobrala matka prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh týkajúci sa zvýšenia výživného na M. v tejto časti späť, na základe čoho súd konanie navrhovateľky sčasti ozvýšenie výživného pre M. zastavil Uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 06. 05. 2011 sp. zn. 12 P/4/2011- 12.... Podaním zo dňa 12. 07. 2011 (doručeným Okresnému súdu Zvolen dňa 15. 07. 2011) sťažovateľ podal návrh na výkon rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom z dôvodu, že styk s maloletým M. sa nerealizuje, matka bez objektívnych dôvodov odmieta M. vydať tak, ako to upravuje rozhodnutie súdu. Výzvou zo dňa 20. 07. 2011 sp. zn. 20 Em/1/2011   Okresný   súd   Zvolen   vyzval   matku,   aby   plnila   povinnosti   vyplývajúce z rozhodnutia – Rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17 C/239/2009-53 zo dňa 15. 12. 2009 vo veci výkonu rodičovských práv a povinností a umožnila stretávanie maloletého dieťaťa s oprávneným – teda sťažovateľom, pričom v tejto výzve bola matka upozornená aj na   následky   nerešpektovania   výzvy,   pričom   táto   výzva   jej   bola   doručená   dňa   29.   07. 2011....

Písomným   podaním   zo dňa 09.   08.   2011 označeným   ako   „Návrh   na   pripustenie zmeny žalobného návrhu matky v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P/4/2011 o rozšírenie žalobného návrhu o zákaze styku otca s maloletými deťmi“, matka žiadala o zmenu návrhu tak, aby súd pripustil rozšírenie žalobného návrhu v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen č. k. 12 P/4/2011 o zákaz sťažovateľa stýkať sa s maloletými synmi M. a M. Uvedený návrh matka podáva až po tom, ako sťažovateľ podal návrh na súdny výkon rozhodnutia a bola jej doručená výzva Okresného súdu Zvolen zo dňa 20. 07. 2011 sp. zn. 20 Em/1/2011. Uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 16. 09. 2011 sp. zn. 12 P/4/2011-59 súd pripustil zmenu   návrhu   na začatie   konania   tak,   že   sťažovateľ   je povinný prispievať   na výživu M. sumou 170 € mesačne a na výživu M. 120 € mesačne počnúc dom 01. 09. 2010 vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky a súd zakazuje sťažovateľovi stýkať sa s maloletým M. a maloletým M. Proti tomu uzneseniu odvolanie nebolo prípustné. Dňa   13.   09.   2011   podala   matka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   návrh   na nariadenie predbežného opatrenia na zákaz styku otca s maloletým M., pričom navrhla, aby súd zakázal styk sťažovateľovi s maloletým M.

Okresný súd Zvolen uznesením sp.   zn.   12 P/4/2011-55...   rozhodol,   že návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   zamieta   z   dôvodu,   že   zákaz   styku   rodiča   s   dieťaťom predstavuje vážny zásah do práv a právom chránených záujmov maloletého dieťaťa, ako aj jeho rodiča. Súd ďalej uviedol, že každý takýto zásah musí byť preto náležite dôvodný, nakoľko v dôsledku zákazu styku môže dôjsť k ďalšiemu ochladeniu citových väzieb medzi rodičom a dieťaťom a prehĺbeniu narušenia vzájomných vzťahov....

Proti   Uzneseniu   Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn.   12   P/4/2011-55   podala   matka prostredníctvom právneho zástupcu dňa 06. 10. 2011 odvolanie....

K odvolaniu matky… podal sťažovateľ dňa 17. 10. 2011 vyjadrenie… Sťažovateľ   navrhoval,...   aby   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   ako   odvolací   súd Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp. zn. 12 P/4/2011... ako vecne správne potvrdil. Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením sp. zn. 14 CoP/76/2011-85 zo dňa 28. 10. 2011 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu mení tak, že zakazuje styk sťažovateľa s maloletým M. a to až do právoplatného skončenia vo veci vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 12 P/4/2011.

Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení uviedol, že na základe uvedených skutočností, ktoré vyšli v doterajšom konaní najavo, záujem na zdraví a priaznivom vývoji maloletého M. si vyžadoval potrebu poskytnutia predbežnej ochrany. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd po preskúmaní prvostupňového uznesenia dospel k záveru, že návrh matky na vydanie predbežného opatrenia je dôvodný a preto prvostupňové uznesenie zmenil a rozhodol o dočasnom zákaze stretnutí otca s maloletým M.»

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tvrdí, že

- rozhodnutie krajského súdu sa neopiera o riadne, dostatočné, presvedčivé a jasné odôvodnenie (táto jeho povinnosť sa vzťahuje aj na rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia); jeho odôvodnenie je veľmi stručné,

- krajský súd sa nezaoberal preukázaním a osvedčením existencie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy na fyzickom a psychickom zdraví maloletého a že neexistujú zákonné dôvody na nariadenie predbežného opatrenia,

- krajský súd sa nevyrovnal s množstvom podľa neho opodstatnených argumentov uvedených v jeho vyjadrení k odvolaniu podanému matkou,

- sťažovateľovi neboli s odvolaním predložené prílohy pripojené k odvolaniu.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   podrobne   poukazuje   na   skutočnosti,   ktoré   uviedol vo svojom   vyjadrení   k   odvolaniu   matky   a   ktorými   sa   podľa   jeho   názoru   krajský   súd nezaoberal. Poukazuje na to, že krajskému súdu v tomto vyjadrení dal do pozornosti, že tvrdenia matky o tom, že nemá vhodné podmienky pre maloletého M., nie sú pravdivé.

Sťažovateľ ďalej namieta „aj porušenie jeho ústavného práva zakotveného v Ústave Slovenskej republiky v čl. 41 ods. 4 na starostlivosť o deti a ich výchovu, ako aj článku 8 ods.   1   Dohovoru,   ktorý   predpokladá,   že   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou   Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby bola uznaná zásada, že obaja rodičia nesú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa a základným zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom   záujem   dieťaťa.   Rovnako   došlo   aj   k   porušeniu   práv   vyplývajúcich   z   Listiny základných práv a slobôd čl. 32 ods. 1 v spojení s ods. 4 Listiny....

je   toho   názoru,   že   v   konaní   pred   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   došlo k porušeniu jeho práva na starostlivosť o M. a výchovu, pretože Krajský súd v Banskej Bystrici zjavne zvýhodňoval matku maloletého dieťaťa, zohľadňoval len jej tvrdenia ako aj ňou predložené listiny a znevýhodňoval sťažovateľa ako otca maloletého dieťaťa a tým aj maloletého M.“.

Sťažovateľ tiež uviedol, že právna úprava vyplývajúca zo zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) (§ 24 ods. 4 a § 36 ods. 1) v plnom rozsahu „korešponduje s Dohovorom o právach dieťaťa prijatým dňa 20. 11. 1989, ktorý vo svojom článku 3 ods. 1 ustanovuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí... Práva rodičov môžu byť obmedzené a neplnoleté deti môžu byť od rodičov odlúčené proti ich vôli len rozhodnutím súdu na základe zákona. Článok 9 ods. 1 Dohovoru zaručuje, že dieťa nemôže byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa. Takéto určenie môže byť nevyhnutné v konkrétnom prípade, napr. ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a je potrebné rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa. Podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru štáty musia rešpektovať právo dieťaťa, ktoré je oddelené od jedného alebo oboch rodičov, udržiavať pravidelný osobný kontakt s oboma rodičmi, okrem prípadov, ak by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   V.   Č.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 CoP/76/2011 a jeho uznesením zo dňa 28. 10. 2011, porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa V. Č. podľa čl. 40 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a právo podľa čl. 32 ods. 1, ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP/76/2011 a jeho Uznesením zo dňa 28. 10. 2011, porušené boli.

3.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   28.   10.   2011   sp.   zn. 14 CoP/76/2011-85 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4.   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   sa   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v porušovaní základných práv a slobôd podľa čl. 40 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (správne má byť čl. 41 ods. 1 ústavy, pozn.) a práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a právo podľa čl. 32 ods. 1, ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi V. Č. ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici v sume 10.000 €.

6.   Sťažovateľovi   V.   Č.   Ústavný súd   Slovenskej republiky   priznáva   trovy   konania vrátane   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   269,60   €   (dvestošesťdesiatdeväť   Eur   aj   60 Centov), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodnutie o procesných otázkach

1.   Vykonateľnosť   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 14 CoP/76/2011-85 zo dňa 28. 10. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP/76/2011-85 na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 12 P/4/2011, sa odkladá.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   v   rámci   predbežného   prerokovania   vôbec nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 27/05).

Ústavný súd je pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa viazaný petitom návrhu v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto sa zaoberal sťažnosťou len v rozsahu, v akom predmet konania vymedzila právna zástupkyňa sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP/76/2011 a jeho uznesením z 28. októbra 2011

Ústavný súd preskúmal sťažnosť vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv procesného charakteru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a označeným uznesením z 28. októbra 2011.

Podľa   konštantnej   judikatúry ústavný súd   nie je súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy (IV.   ÚS   115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 14 CoP/76/2011-85 z 28. októbra 2011   vyplýva,   že   krajský   súd   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   12   P/4/2011-55 z 22. júna   2011,   ktorým   okresný   súd   zamietol   návrh   matky   na   nariadenie   predbežného opatrenia   o   zákaze   styku   otca   s   maloletým   M.   v   zmysle   §   220   Občianskeho   súdneho poriadku   tak,   že   zakázal   styk   sťažovateľa   (otca)   s   maloletým   M.,   a   to   až   do   doby právoplatného   skončenia   konania   vo   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 12 P/4/2011.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   postupom   krajského   súdu   v napadnutom konaní a označeným uznesením z 28. októbra 2011 porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, je potrebné zohľadniť   nielen   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ale   aj   uznesenie okresného súdu, ktorého odôvodnenie krajský súd zmenil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje   aj   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   12   P/4/2011-55 z 22. júna   2011,   ktorým   tento   súd   zamietol   návrh   matky   na   nariadenie   predbežného opatrenia, sa uvádza:

„Z predmetného návrhu na vydanie predbežného opatrenia ako aj z písomného dôkazu psychologického nálezu Mgr. E. B. mal súd za preukázané, že vzťah medzi otcom a maloletým M. je zjavne narušený. Zákaz styku rodiča s dieťaťom však predstavuje vážny zásah do práv a právom chránených záujmov ako maloletého dieťaťa, ako aj jeho rodiča. Každý takýto zásah musí byť preto náležite dôvodný, nakoľko v dôsledku zákazu styku môže dôjsť   k   ďalšiemu   ochladeniu   citových   väzieb   medzi   rodičom   a   dieťaťom   a prehĺbeniu narušenia   vzájomných   vzťahov.   Podmienkou   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia   je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov by bolo právo účastníka ohrozené. Z charakteru predbežných opatrení vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Je však nevyhnutné,   aby   boli   osvedčené   aspoň   základné   skutočnosti   potrebné   pre   záver   o pravdepodobnosti   nároku,   ktorému   sa   má   poskytnúť   predbežná   ochrana.   Predbežné opatrenie je predbežným v tom zmysle, že sa ním neprejudikujú práva účastníkov konania ani tretích osôb. Nie sú teda opatreniami konečnými, ich účelom je iba dočasná úprava pomerov účastníkov, pretože nimi nenadobúda účastník práva, o ktorých bude rozhodnuté až rozhodnutím vo veci samej. Súd teda posúdil predmetný návrh na vydanie predbežného opatrenia, ako aj predložené dôkazy. Avšak súd z predložených dôkazov nemal preukázanú a osvedčenú existenciu nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Matka maloletého síce   predložila   písomné   dôkazy   o   zdravotnom   stave   maloletého   vyhotovené   detskou lekárkou   MUDr.   S.,   avšak   z   týchto   dôkazov   nemal   súd   jednoznačne   preukázané,   že objektívne zdravotné ťažkosti ako hnačky, zvracanie a zvýšená teplota u maloletého nastali len v príčinnej súvislosti s realizáciou styku otca s maloletým M. a následným stresom u maloletého. Pokiaľ ide o zhodnotenie dôkazu psychologického nálezu Mgr. E. B., tak z uvedeného nálezu mal súd za preukázané, že síce maloletý má primeraný a diferencovaný postoj k blízkym osobám, pričom jeho súčasný postoj k otcovi je jednoznačne negatívny, v jeho prítomnosti sa necíti dobre a prežíva pocity ohrozenia, pričom podľa psychológa nie je v záujme dieťaťa nútiť ho do nedobrovoľného kontaktu s otcom. Súd však uvedeného nálezu zistil aj skutočnosť, že podľa maloletého oco nechce pochopiť, že k nemu nechce chodiť, nudí sa tam, nemá tam kamarátov, u tety ku ktorej chodia je zle, nie je tam záchod, ani sprcha.   Na   základe   uvedeného   teda podľa   názoru   súdu vyplýva,   že zákaz   styku   otca s maloletým nie je odôvodnený takými objektívnymi skutkovými okolnosťami, ktoré by bez ďalšieho   náležitého   zistenia   skutkového   stavu   nateraz   naliehavo   odôvodňovali   úpravu pomerov účastníkov, tak ako je uvedené v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, zo dňa 13. 9. 2011, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.“

Krajský súd do odôvodnenia svojho uznesenia zahrnul obsah odvolania matky proti prvostupňovému rozhodnutiu, ako aj vyjadrenie sťažovateľa (otca) k tomuto rozhodnutiu a k odvolaniu matky proti nemu:

„(Podľa   matky) okresný   súd   nezobral   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu podložené niekoľkými písomnými dôkazmi, výmenné listy – poukazy MUDr. V. S., správou z orientačnej   psychologickej   diagnostiky,   psychologickým   nálezom   klinického   psychológa Mgr. B., ktoré nepochybne preukazujú, že styk otca s maloletým M... ohrozuje jeho duševný vývoj, ako aj rozvoj osobnosti. Otec maloletého M. psychicky týra, nakoľko sa k nemu správa spôsobom, ktorý má závažný nepriaznivý vplyv na jeho citový vývoj a psychickú rovnováhu a aktuálna nevyhnutnosť a naliehavosť zákazu styku otca s maloletým synom je daná.... Z dôkazov, ktoré súdu boli predložené vyplýva jednoznačne existencia príčinnej súvislosti zdravotných ťažkostí maloletého s realizáciou styku s otcom....

Otec   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   považoval   za   vecne   správne,   vydané na základe objektívne zisteného zdravotného stavu, je preskúmateľné a zrozumiteľné, má riadne a dostatočné a presvedčivé odôvodnenie. Na vydanie predbežného opatrenia neboli splnené   zákonné   podmienky,   navyše   neexistuje   nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej ujmy.   Matkou   predložené   listiny...   považuje   otec   za   účelové.  ...   Správa   vypracovaná školskou psychologičkou PhDr. Benešovou je podľa otca jednostranná na základe žiadosti a údajov poskytnutých len matkou, pričom otec nemal možnosť poskytnúť informácie, ktoré by mohli zásadným spôsobom ozrejmiť podstatné skutočnosti.... Otec poukázal na to, že na základe súdneho rozhodnutia sa styk nerealizuje už 5 mesiacov, maloletý nevedel otcovi povedať dôvod prečo s ním nechce ísť. Podľa otca pocity u maloletého M. sú vyvolané matkou. O účelovosti návrhu svedčí aj skutočnosť, že návrh na zákaz styku bol podaný vzápätí po podaní návrhu otca na výkon rozhodnutia.... Maloletý M. neprejavuje strach z otca, pretože dokáže s ním komunikovať so spontánnym záujmom, žiaľ v poslednej dobe len bez prítomnosti matky alebo iných členov rodiny... Otec má vytvorené vhodné podmienky pre realizáciu styku s maloletým M. Otec navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu z vecne správnych dôvodov potvrdil.“

Krajský   súd   ďalej   v   odôvodnení   svojho   uznesenia,   ktorým   zmenil   uznesenie okresného súdu, uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 2 písm. a) OSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 OSP uznesenie okresného súdu podľa § 220 OSP zmenil.

V konaniach upravujúcich práva a povinnosti k maloletému dieťaťu súdu vyplýva zo zákona no i z početných medzinárodných dokumentov, ktorými je Slovenská republika viazaná, povinnosť dôsledne rešpektovať, chrániť a v prvom rade prihliadať na záujmy maloletého dieťaťa. Nariadiť predbežné opatrenie podľa ustanovení § 74 a nasl. OSP je prípustné   a   opodstatnené   vtedy,   ak   sa   tvrdí   a   osvedčí,   že   sú   tu   právne   vzťahy   medzi účastníkmi, tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu, ktorá je potrebná a v právnych vzťahoch   medzi   účastníkmi   sa   nevytvorí   nenávratný   stav.   Ten,   kto   navrhuje,   musí   mať právny záujem na predbežnom opatrení, t. j. musí osvedčiť potrebnosť dočasnej úpravy pomerov účastníkov z dôvodu, aby sa neskúmali iné záujmy na vydaní takéhoto rozhodnutia súdu. Predbežným opatrením súd aj z úradnej povinnosti (bez návrhu) môže rozhodnúť, že buď   zakáže   celkom   alebo   obmedzí   styk   dieťaťa   s rodičom,   ktorému   nebolo   zverené   do osobnej starostlivosti.

Z obsahu spisu vyplýva, že maloletý M. pochádza z manželstva rodičov, ktoré bolo rozvedené. Z tohto manželstva pochádzajú ešte ďalšie dve deti, plnoletá M. a maloletý M. Rozsudkom č. k. 17 C/239/2009-53 z 15. 12. 2009 bol upravený aj styk otca s deťmi pre čas po rozvode. Doterajšie výsledky konania preukázali, že dcéra M. ako aj maloletý M. pre nezáujem z ich strany sa prestali s otcom stretávať. Deti svoj postoj k otcovi odôvodňovali jeho   nevhodným   správaním spôsobeným nelichotivým   vyjadrovaním   sa   o matke,   ako   aj častou zmenou rodinného prostredia, v ktorom otec žil so svojimi partnerkami. Otec vôľu starších detí nestretávať sa s ním rešpektoval, čoho dôkazom je aj ním podaný návrh na nútený výkon súdneho rozhodnutia len s maloletým M.

V   danom   štádiu   konania,   keď   predbežné   opatrenie   nenahrádza   meritórne rozhodnutie a ani miera dokazovania nie je postavená na úroveň dokazovania potrebného na rozhodnutie vo veci samej, súd pri rozhodovaní o nariadenie predbežného opatrenia vychádzal z písomných vyjadrení účastníkov ako aj ďalších listinných dôkazov obsiahnutých v spise i v súvisiacich konaniach.

Obaja rodičia vo svojich stanoviskách zhodne uvádzajú, že rodinné vzťahy v súčasnej dobe sú narušené, nevyhovujúce pre žiadnu stranu a rozhodne nie v záujme detí. Najmä maloletý M. je v dôsledku správania sa rodičov a neistoty vystavený stresujúcim faktorom, ktoré nie sú žiaduce a ktoré negatívne vplývajú na jeho fyzický, psychický vývoj. V dôsledku zmeny správania sa maloletého M. a najmä pre zdravotné problémy, ktoré sa začali u maloletého objavovať práve v čase, kedy sa mal stretnúť s otcom, matka navštívila viackrát aj   pediatra.   Okrem   toho   maloletý   sa   podrobil   psychologickému   vyšetreniu   školskej psychologičky   PhDr.   Benešovej,   pri   Základnej   škole   v   Pliešovciach,   ktorá   vyhotovila posudok 29. 06. 2011. Psychologička doporučila ohľadom stretávania sa otca s maloletým obrátiť   sa   na   sociálneho   kurátora,   podľa   odporúčania   sociálneho   kurátora   i podrobnejšiemu   preskúmaniu   situácie   psychologickým   vyšetrením   dieťaťa.   Dňa   02.   09. 2011 sa realizovalo vyšetrenie maloletého M. v Ambulancii klinickej psychológie Mgr. E. B. v Ž. Účelom vyšetrenia bolo posúdenie psychických problémov u maloletého spôsobených rozvodom rodičov. Intelektové schopnosti ako aj ostatné kognitívne funkcie dieťaťa, ako aj emocionálna a sociálna úroveň osobnostného vývinu zodpovedala jeho veku. U dieťaťa bola   zistená   zvýšená   senzitivita   až   precitlivelosť,   nedostatočná   sebadôvera,   prežívanie pocitov   ohrozenia,   so   zvýraznenou   potrebou   vonkajšej   ochrany.   Psychológ   konštatoval, narušenosť vzťahu dieťaťa s otcom voči osobe ktorého pociťuje dieťa averziu a v jeho prítomnosti prežíva strach. Dieťa má vyjasnený postoj, že sa s otcom nechce stretávať. Dieťa je schopné vnímať, chápať ako aj zaujať primeraný a diferencovaný postoj k blízkym osobám.   Súčasný postoj k   jeho   otcovi   je jednoznačne negatívny.   Psychológ na   základe výsledkov vyšetrovania dospel k záveru, že nie je aktuálne v záujme dieťaťa nútiť ho do nedobrovoľného   kontaktu   s   otcom.   Takéto   konanie   môže   mať   na   ďalší   vývin   dieťaťa dlhodobo aj trvale nepriaznivý účinok.

Na základe uvedených skutočností, ktoré vyšli v doterajšom konaní najavo, záujem na zdraví a priaznivom vývoji maloletého M. si vyžadoval potrebu poskytnutia predbežnej ochrany. Odvolací súd po preskúmaní prvostupňového uznesenia dospel k záveru, že návrh matky na vydanie predbežného opatrenia je dôvodný a preto prvostupňové uznesenie zmenil a rozhodol o dočasnom zákaze stretnutí otca s maloletým M....

Dočasnosť nariadeného predbežného opatrenia zanikne právoplatným meritórnym rozhodnutím o návrhu matky o zákaze styku otca s maloletým M. a maloletým M. podaným dňa 09. 08. 2011.“

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   namietanému   postupu   krajského   súdu uvádza, že tento súd zahrnul do rozhodovania aj vyjadrenie sťažovateľa (otca maloletého dieťaťa). Z odvolania právnej zástupkyne matky maloletého dieťaťa zo 6. októbra 2011 proti označenému uzneseniu okresného súdu doručovaného krajskému súdu vyplynulo, že pri jeho odovzdávaní sťažovateľovi krátkou cestou k nemu neboli priložené žiadne prílohy (odkazy v ňom uvedené sa vzťahujú výlučne na listinné dôkazy založené v súdnom spise týkajúcom   sa   veci   samej),   na   ktorých   absenciu   bez   bližšej   identifikácie   poukazuje sťažovateľ. Podstatné časti argumentácie sťažovateľa sú uvedené v uznesení a krajský súd výslovne zdôrazňuje, že ich pri rozhodovaní vzal do úvahy.

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí   interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   sú   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú sa   na skúmanie tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je v prvom rade vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). V tejto spojitosti treba pripomenúť aj princíp subsidiarity právomoci   ústavného súdu   a s ním súvisiaci princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov verejnej moci, ktorých meritórne   rozhodnutia   sú   v   konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   preskúmavané. Ak uvedený   princíp   uplatňuje   ústavný   súd   v   konaní   o   sťažnostiach   smerujúcich   proti postupom a rozhodnutiam vo veci samej, o to viac naň musí prihliadať pri sťažnostiach smerujúcich proti rozhodnutiam vydaným v konaniach o nariadenie predbežného opatrenia.

Samotný   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   sa   preto spravidla   (čl.   124   ústavy)   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať   do   rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho   ide   o   rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú konečným   spôsobom.   Je   taktiež   potrebné   uviesť,   že   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia možno podať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučne na posúdenie,   či   pri   vydaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   bolo   postupované v súlade   s   ústavnoprocesnými   princípmi,   zásadou   spravodlivého   procesu   a   základným právom na súdnu ochranu tak, ako to zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým rozhodol o odvolaní matky maloletého M. proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia tak, že zmenil rozhodnutie okresného súdu a dočasne zakázal styk otca s maloletým M. až do právoplatného skončenia konania vo veci samej; aj keď je stručné, obsahuje riadne, dostatočne presvedčivé a jasné odôvodnenie, je primerané odôvodneniu predbežného opatrenia, a aj preto ho nemožno považovať ani za zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Bolo   nepochybne   v právomoci   krajského   súdu vyhodnotiť   rovnakú   konkrétnu   dôkaznú   situáciu   (pri   zvážení   všetkých   uvedených podstatných argumentov) iným spôsobom, ako to urobil okresný súd, a vyložiť príslušné zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo uprednostnil záujem a ochranu práv maloletého M. pred ochranou rodičovského práva jeho

otcasťažovateľa   stýkať sa   so   svojím   dieťaťom.   Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu nemožno   považovať   za   exces   alebo   za   prejav   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle konajúceho krajského súdu a kvalifikovať ho ako arbitrárne.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom krajského   súdu   a označeným   uznesením   z   28.   októbra   2011   a   namietaným   porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 listiny, resp. jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny a čl. 2 ods.   2,   čl.   3   ods.   1,   čl.   4   a   čl.   18   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   CoP/76/2011   a jeho   uznesením z 28. októbra 2011

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny, ako aj práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru   o   právach   dieťaťa,   t.   j.   základných   práv   a práv   hmotnoprávneho   charakteru postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní   a označeným   uznesením   z   28.   októbra 2011.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   (pozri   bod   1   časť   II)   vylučuje založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny.

Keďže sťažovateľ v sťažnosti spája porušenie čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 32 ods. 1 listiny   s   §   24   ods.   4   zákona   o   rodine,   s   povinnosťou   súdu   vždy   sledovať   pri   výkone rodičovských   práv   a   povinností   záujem   maloletého   dieťaťa,   resp.   dbať   na   udržiavanie rovnocenného   a   rovnoprávneho   osobného   styku   s   ním   zo   strany   obidvoch   rodičov, argumentujúc tým, že zákon o rodine predbežné opatrenie ako dočasné riešenie úpravy práv a povinností   k maloletému   dieťaťu   do   času   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej nevylučuje ani zákaz styku jedného z rodičov s dieťaťom (čo napokon zdôrazňuje aj krajský súd v napadnutom rozhodnutí), ak príslušný súd dospeje k záveru, že sú splnené podmienky na prijatie takého rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že s týmito princípmi a základnými rodičovskými   právami sa   budú   musieť   vyrovnať predovšetkým   všeobecné   súdy   pri   ich meritórnom rozhodovaní vo veci samej.

Rovnako   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v ktorej   namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré obsahujú záväzky štátu týkajúce sa ochrany práv dieťaťa.

Z hľadiska uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012