znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 426/09-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2010 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. B., Spolková republika Nemecko, prechodne V., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., Česká republika, ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bratislava I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   21 C/36/2009   (pôvodne   vedenom Okresným   súdom   Bratislava I   pod   sp. zn.   7 C 109/2006   a sp. zn.   7 C 3/2009,   predtým vedenom Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 24 C 93/2006), za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. B. na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/36/2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. B. trovy konania v sume 245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. L. M., Česká republika, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 426/09 z 10. decembra 2009 zmeneným opravným uznesením z 21. januára 2010 prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   21 C/36/2009   (ďalej   aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 26. júna 2006 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal „odškodnenia za náklady výkonu väzby a trestu a za náklady trestného konania“.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   bolo porušené   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval tiež okresnému súdu prikázať, aby v napadnutej veci rozhodol do   jedného   mesiaca   od   doručenia   nálezu   ústavného   súdu.   Napokon   žiadal   priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3811/09 doručeným ústavnému súdu 5. novembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza prehľad procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého konania a z nich vyvodené závery:

«Dňa 26. 06. 2006 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci   navrhovateľa:   J. B.,   proti   odporcovi:   Slovenská   republika   –   Ministerstvo spravodlivosti,   ktorý   bol   zapísaný   pod   sp. zn.   2 R0 962/2006.   Dňa   25. 07. 2006   bol predmetný spis prevedený do oddelenia „C“ a bol zapísaný pod sp. zn. 7 C 109/2006. Dňa 02. 08. 2006   súd   uznesením,   č. k.   7 C 106/2009-14   uložil   odporcovi,   aby   sa   vyjadril k návrhu   na   začatie   konania.   Dňa   12. 09. 2006   doručené   vyjadrenie   odporcu.   Dňa 18. 09. 2006 pokyn na doručenie vyjadrenia odporcu navrhovateľovi na vyjadrenie. Dňa 11. 10. 2006 bol predmetný spis postúpený Okresnému súdu Košice I. Dňa 13. 10. 2006 doručené   vyjadrenie   navrhovateľa.   Dňa   16. 10. 2007   súd   adresoval   výzvu   právnemu zástupcovi   navrhovateľa,   odporcovi.   Dňa   08. 11. 2007   doručené   vyjadrenie   právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 08. 11. 2007 doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 11. 12. 2007 výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   adresovaná   navrhovateľovi,   odporcovi.   Dňa 09. 01. 2008   bol   predmetný   spis   zapísaný   pod   sp. zn.   24 C 93/2006.   Dňa   16. 01. 2008 doručené   podanie   odporcu.   Dňa   25. 08. 2008   výzva   adresovaná   právnemu   zástupcovi navrhovateľa. Dňa 22. 09. 2006 zaplatený súdny poplatok v kolkoch. Dňa 06. 10. 2008 bol predmetný   spis   predložený   Najvyššiemu   súdu   slovenskej   republiky.   Dňa   25. 11. 2008 uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   č. k.   4 Ndc 34/2008-77   zo   dňa 19. 11. 2008   bolo   doručené   účastníkom   konania.   Dňa   22. 12. 2008   bol   predmetný   spis doručený tunajšiemu súdu z okresného súdu Košice I a bol zapísaný pod sp. zn. 7 C 3/2009. Dňa   19. 01. 2009   reklamácia   zákonného   sudcu   oddelenia   7 C.   Dňa   22. 01. 2009   bola predmetná vec náhodným výberom prevedená do oddelenia 21 C a zapísaná pod sp. zn. 21 C 36/2009. Dňa 17. 02. 2009 bol predmetný spis predložený zákonnému sudcovi. Dňa

20. 02. 2009 žiadosť o súčinnosť adresovaná Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Dňa 26. 02. 2009   doručené   vyjadrenie   z   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Dňa 06. 03. 2009 žiadosť o súčinnosť adresovaná Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Dňa 06. 03. 2009 žiadosť o súčinnosť adresovaná Vojenskému obvodovému súdu Prešov. Dňa 13. 03. 2009 doručené vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dňa 16. 03. 2009 doručené vyjadrenie Vojenského obvodového súdu. Dňa 25. 03. 2009 doručené vyjadrenie z Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky.   Dňa   27. 10. 2009   bol   v   predmetnej   veci vytýčený termín pojednávania na deň 26. január 2010 o 10.00 hod. Dňa 29. 10. 2009 súd predvolal účastníkov konania na nariadený termín pojednávania.

Predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi,   čo   možno   považovať   v   danej   veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu   ako   aj   nedostatočným   personálnym obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad v oddelení   „21 C“   a   pretrvávajúci   veľký   počet   nevybavených   vecí   v   oddelení   21 C   sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili. Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpil k sledovaniu veci a požiadal som   zákonnú   sudkyňu   o   konanie   vo   veci,   tak   aby   k   ďalším   prieťahom   v   konaní nedochádzalo.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia,   resp.   jednotlivých   obchodných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, však objektívneho charakteru. Ide o spor, ktorým sa účastník domáha náhrady škody.»

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným ústavnému súdu 8. januára 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Stěžovatel má za to, že Okresní soud Bratislava I se v popisu hodnocení případu v zásadě nijak od stěžovatele neliší.

Místopředseda soudu průtahy uznává a zdůrazňuje, že nejde o subjektivní zavinění soudkyně, ktorá věc nyní projednává.

Pokud tomu tak skutečně je, pak je ovšem situace ještě závažnější. Nejde totiž jen o selhání jednotlivce, ale vadu v systému.

Stát (potažmo jeho soudní systém) musí totiž sám sebe zorganizovat tak, aby plnil úlohy, ktoré si (prostřednictvím zákonodárných orgánů) uložil. Pokud tyto úlohy neplní (a neplnění není důsledkem subjektivního pochybení jednotlivce), pak jde o vážnou vadu, ktorá ohrožuje nejen stěžovatele, ale celou společnost.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 30. októbra 2009, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný   súd   zistil,   že   ostatným   úkonom   okresného   súdu   bolo   nariadenie pojednávania 27.   októbra   2009 na 26. január 2010,   ktoré   sa   uskutočnilo a bol na ňom vyhlásený rozsudok vo veci samej.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy,   je   uplatnený   nárok   ako „odškodnenie   za   náklady   výkonu   väzby   a trestu a za náklady trestného konania“. Ústavný súd konštatuje, že napadnutá vec zo skutkového ani   právneho   hľadiska   nevykazuje   žiadne   znaky   mimoriadnej   skutkovej   alebo   právnej zložitosti, ktoré by ospravedlňovali skutočnosť, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako tri a pol roku od jeho začatia.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania v procesnom postavení navrhovateľa. Z obsahu spisu okresného súdu ústavný súd nezistil žiadne závažné skutočnosti, ktoré by v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania mohli byť pripísané na ťarchu sťažovateľa, a ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti takéto skutočnosti neuviedol.

3.   Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   posudzovania,   či   v právnej   veci   sťažovateľa došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup okresného súdu. Napriek tomu, že vo veci od 11. októbra 2006 do 6. októbra 2007 rozhodoval aj Okresný súd Košice I, ústavný súd posudzoval napadnuté konanie ako jeden celok.

V priebehu   napadnutého   konania   ústavný   súd   zistil   okrem   dvoch   krátkodobých období nečinnosti okresného súdu [v období od 11. decembra 2007 (výzva na zaplatenie súdneho   poplatku)   do   25.   augusta   2008   (výzva   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa) a od 6. marca 2009 (žiadosť o súčinnosť) do 27. októbra 2009 (okresný súd nariadil termín pojednávania)]   jedno   dlhodobejšie   obdobie   v trvaní   presahujúcom   jeden   rok, a to od 11. októbra 2006 (okresný súd napadnutý spis postúpil Okresnému súdu Košice I) do 16. októbra 2007 (výzva právnemu zástupcovi sťažovateľa).

V súvislosti s týmito kratšími obdobiami nečinnosti poukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   že   závažnosť   doby nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadujú dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (napr. III. ÚS 101/01, IV. ÚS 43/06).

Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal zodpovednosť za   prieťahy   v konaní.   Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   dôvody,   na   ktoré   v súvislosti s týmito   prieťahmi   poukázal,   ako   napr. „vysoký   nápad   vecí,   nedostatočné   personálne obsadenie sudcov na civilnom úseku, pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí“. V tejto súvislosti   už   ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   uviedol,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti   za pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (napr.   I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06).

Vychádzajúc z toho,   že   v   napadnutom   konaní   nebolo po   viac ako   tri   a pol   roku od jeho začatia meritórne rozhodnuté a okresný súd vo veci rozhodol až po podaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (26. januára 2010), ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/36/2009 došlo k zbytočným prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na prejednanie jeho   záležitosti   v primeranej   lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že okresný súd, ako už bolo uvedené, medzičasom rozhodol v merite veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 1 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že okresný súd z dôvodu nečinnosti vo veci nerozhodol o jeho „jednoduchej žalobe“ ani po viac ako troch rokoch od podania žaloby.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 21 C/36/2009,   ktorá   predstavuje   viac   ako   tri   a pol   roka,   zohľadňujúc   tiež   konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že okresný súd vo veci po podaní sťažnosti podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   ešte   pred   vydaním   tohto   nálezu   rozhodol   rozsudkom z 26. januára 2010, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 €, tak ako to požadoval sťažovateľ, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom JUDr. L. M. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 231,80 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 8. januára 2010 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010