znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 425/2013-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., M., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného súdu   Prievidza   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 2 T 48/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013 doručená   sťažnosť   J.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   V., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 T 48/2010   (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ bol obžalovaný z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, pričom trestné konanie proti jeho osobe je vedené okresným súdom pod sp. zn. 2 T 48/2010.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „v   tomto   trestnom   konaní   som... žiadal vypočuť svedka L. V... Pri nedávnom nahliadnutí do spisu zistil, že súd túto svedkyňu nepredvoláva a mám dojem, že ju v konaní vôbec neplánuje vypočuť a chce rozhodnúť bez jej svedectva, na ktorom však ja trvám nakoľko ho považujem za závažné pre náležité posúdenie skutkového stavu a rozhodnutia o mojej vine a treste resp. nevine. V minulosti súd dal za úlohu mne resp. môjmu advokátovi dosiahnuť prítomnosť tejto svedkyne avšak ja ani   môj   advokát   takýmito   možnosťami   nedisponujeme   a   nemáme   ako   zákonnými možnosťami prinútiť túto svedkyňu, aby sa zúčastnila dobrovoľne súdneho pojednávania. Podľa mňa úradná moc – súd v tomto prípade disponuje aj prípadnými donucovacími prostriedkami, ktoré môže v zmysle zákona použiť, aby sa svedok zúčastnil súdu. Podľa môjho názoru súd náležité tieto prostriedky nevyužil, resp. ich nevyužil vôbec...“.

Podľa názoru sťažovateľa „takýmto spôsobom mi je v trestnom konaní upierané moje právo   podľa   čl.   6.   ods.   3,   písm.   D   Dohovoru   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd a to vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „vyhovel mojej sťažnosti a konštatoval že Okresný súd v Prievidzi v konaní 2 T 48/2010 tým, že odmieta predvolať svedkyňu..., resp. nekoná náležité kroky aby som ja mohol tohto svedka vypočuť pred súdom a bol pred súdom vypočutý, porušuje moja právo v zmysle čl. 6 ods. 3, písm. D. Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a to vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.. Zároveň žiadam, aby bolo Okresnému súdu v Prievidzi v konaní 2 T 48/2010 prikázané zjednať nápravu a nariadené zabezpečiť vypočutie svedkyne... v konaní 2 T 48/2010 vedenom na Okresnom súdu v Prievidzi.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 48/2010.

Z čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru vyplýva, že každý, kto je obvinený z trestného činu, má   garantované   určité   minimálne   práva,   ku   ktorým   patrí   tiež   právo   vyslúchať   alebo dať vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť   predvolanie   a výsluch   svedkov   vo   svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V   konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   ústavný   súd   oprávnený zaoberať sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody,   alebo   ľudského práva a základnej   slobody   vyplývajúcich   z kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy len za predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu prostredníctvom   opravného   prostriedku   alebo   iného   právneho   prostriedku   dostupného fyzickej osobe alebo právnickej osobe (m. m. I. ÚS 36/96, I. ÚS 78/99). Ústavný súd preto nie je oprávnený konať o porušení základných práv sťažovateľa, ak mu ich ochranu môžu zabezpečiť všeobecné súdy, či už v konaní pred súdom prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu (m. m. I. ÚS 1/97).

V   prípadoch,   pri   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   ústavou garantovaných   práv   alebo   slobôd   v   trestnom   konaní,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom   konaní,   ako   aj   v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   naprávať, resp. korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcich   štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na   ústavnom   súde   namietať   také   pochybenia   príslušných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré neboli   odstránené   v   jeho   dovtedajšom   priebehu   a   ktoré   mohli   vo   svojich   dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

V posudzovanom prípade sa trestné konanie sťažovateľa nachádza v štádiu konania pred   súdom   prvého   stupňa,   pričom   Trestný   poriadok   mu   ako   obžalovanému   v   rámci uplatnenia práva na obhajobu poskytuje procesné práva, prostredníctvom   ktorých   môže právne účinným spôsobom namietať porušenie svojho práva zaručeného mu čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, ku ktorému malo dôjsť doterajším postupom okresného súdu v jeho trestnej veci, ako aj spochybniť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť namietaného postupu okresného súdu.

Tak okresný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa, ako aj odvolací súd v prípade podania   odvolania   sú   súdmi   s   plnou   jurisdikciou,   v   ktorých   právomoci   je   posúdenie všetkých relevantných skutkových, ako aj právnych okolností jeho trestnej veci. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd nemá dôvod (a ani oprávnenie), aby vstupoval v tejto fáze prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľ   môže   uplatniť   v   rámci   svojho   práva   na   obhajobu   argumentáciu   týkajúcu sa namietaného porušenia jeho práva vyplývajúceho z dohovoru v prebiehajúcom konaní pred   všeobecnými   súdmi   vrátane   využitia   opravných   prostriedkov,   ktoré   mu   priznáva Trestný poriadok (m. m. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 4. júla 2013