znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 425/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. Z., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia

- základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa   čl. 5 ods.   3 a ods.   4 a čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/87/2010 a jeho uznesením zo 14. septembra 2011 a

- základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/85/2011 a jeho uznesením zo 6. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2011 doručená sťažnosť R. Z., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia

- základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 2 T/87/2010 a jeho uznesením zo 14. septembra 2011 a

- základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/85/2011 a jeho uznesením zo 6. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 1652/2008 z 5. októbra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/81/2008 z 28. októbra 2008. Väzba začala plynúť 1. októbra 2008 a bola predĺžená v prípravnom konaní, naposledy do 1. októbra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:„Dňa   16.   07.   2010   bola   podaná   v   tejto   veci   obžaloba.   Dňa   30.   08.   2010   bol predsedom senátu vykonaný výsluch mojej osoby za účelom preskúmania dôvodov väzby. Súd preskúmal dôvody väzby v zmysle ust. § 76 TP a dospel k záveru, že dôvody väzby u mojej osoby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c/ TP trvajú naďalej. Podaním obžaloby sa nachádzam v tzv. súdnej väzbe.

Porušenie   môjho   základného   práva   vidím   v   tom,   že   Obžaloba   bola   podaná   dňa 16. 07. 2010 a Okresný súd Bratislava I vytýčil termín verejného zasadnutia - predbežného prejednania obžaloby až na deň 17. 08. 2011, čo je viac ako rok od podania obžaloby. Predbežné   prejednanie   obžaloby   je   zákonne   bezprostredne   nadväzujúci   úkon   súdu po podaní obžaloby. Napriek tomu, že som väzobné stíhaný pre závažnú trestnú činnosť a napriek tomu, že okresný súd má za to, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo voči mne začaté trestné stíhanie boli spáchané, majú znaky trestného činu a sú podľa názoru súdu dôvody a sú aj podľa súdu dané skutočnosti, z ktorých je opodstatnený dôvod väzby, nebolo zo strany súdu pristupované tak, aby predmetná vec mohla byť prerokovaná bez zbytočných prieťahov a s osobitnou starostlivosťou.... V predmetnej trestnej veci je zrejmé, že od podania obžaloby a začatia tzv. súdnej väzby nebolo postupované v záujme urýchleného ukončenia väzobnej veci zo strany súdu. Na základe vyššie uvedeného mám jednoznačne za to, že došlo k závažným súdnym prieťahom a k porušeniu mojich základných práv. Zároveň v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a nálezov Ústavného súdu SR väzba nesmie nahrádzať výkon trestu. Z   vyššie   uvedených dôvodov   som podal dňa 13.   09.   2011 žiadosť   o   prepustenie z väzby   na   slobodu,   ktorej   Okresný   súd   Bratislava   I   uznesením   zo   dňa   14.   09.   2011 nevyhovel. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu som prostredníctvom svojho obhajcu dňa 19. 09. 2011 podal sťažnosť, a to aj z dôvodu, že senát Okresného súdu Bratislava I sa nevysporiadal ani s jedným dôvodom na prepustenie mojej osoby z väzby uvedeným v mojej žiadosti o   prepustenie   z väzby podanej dňa   13.   09.   2011.   Súd vo svojom uznesení len konštatuje, že dôvody väzby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c) TP naďalej trvajú a to aj napriek tomu, že moja žiadosť o prepustenie z väzby sa vôbec netýkala dôvodov väzby, ale zákonnosti   a   ústavnosti   väzobného   trestného   stíhania   mojej   osoby.   Poukazujem   aj na skutočnosť, že v odôvodnení uznesenia súd uvádza, že v prípade dokázania viny mi hrozí vysoký trest odňatia slobody, čo nie je dôvodom na väzbu v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c) TP. Dňa 12. 10. 2011 mi bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06. 10.   2011,   č.   k.:   2Tos/85/2011,   ktorým   sťažnostný   súd   moju   sťažnosť   zamietol. V odôvodnení uznesenia sťažnostný súd pripúšťa prieťahy v postupe všeobecného súdu, ale zároveň poukázal na uznesenie Ústavného súdu III ÚS 147/2011, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že dĺžka rozhodovania vo väzobných veciach nemá a nemôže mať vplyv na zákonnosť a dôvodnosť väzby. Mám však za to, že použitie tohto právneho názoru nie je možné aplikovať na tento prípad. Sťažnostný súd taktiež uvádza, že pri väzbe je potrebné dbať   na   zásadu   primeranosti   a   zdržanlivosti,   t.   j.   využiť   všetky   opatrenia,   ktoré   budú najlepšie viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, čo v tomto prípade dodržané nebolo, prípadne bolo zneužité.

V tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť závažnú skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave rozhodoval o sťažnosti spoluobžalovanej G. J. vo veci jej prepustenia z väzby na slobodu z tých istých dôvodov, t. j. zbytočných prieťahov v konaní a práve v odôvodnení uznesenia krajského súdu zo dňa 08. 09. 2011, č. k.: 2Tos 80/2011 sa sťažnostný súd, podotýkam že ten istý senát a len 3 týždne skôr, vysporiadal so zásadou primeranosti a zdržanlivosti diametrálne rozdielne. V odôvodnení predmetného uznesenia sťažnostný súd okrem iného jednoznačne dospel k názoru, že väzba naďalej je neefektívna a preto prepustil obvinenú z väzby na slobodu. Mám za to, že v právnom štáte je neprípustné, aby v tej istej veci, z tých istých dôvodov došlo k tak rozdielnemu posúdeniu veci u dvoch rôznych osôb, pričom   v   tomto   prípade   sa   posudzovala   tá   istá   otázka,   v obidvoch   prípadoch   bolo konštatované, že dôvody väzby sú, že došlo k prieťahom, ale v jednom prípade to dôvod na prepustenie z väzby bol a v druhom prípade nie. Týmto konaním sťažnostného súdu došlo k porušeniu mojich základných práv, a to v zmysle čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Na základe   vyššie uvedeného mám   za   to,   že   väzba v   tomto štádiu je   nezákonná a dochádza k opakovanému porušovaniu mojich základných práv a slobôd.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo R. Z., trvalé bytom Š., t. č. Ústav na výkon väzby v B., na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2, od. 5 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č. 2T/87/2010 bolo porušené.

2. Konaním a uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: 2T/87/2010 zo dňa 14. 09. 2011, došlo k porušeniu základných práv R. Z. zaručených v čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 5 ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 8 ods. 2, ods. 5, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.

3. Konaním a uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 2Tos 85/2011 zo dňa 06. 10. 2011, došlo k porušeniu základných práv R. Z. zaručených v čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 8 ods. 2, ods. 5, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.

4.   Ústavný   súd   SR   zrušuje   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn.: 2Tos 85/2011 zo dňa 06. 10. 2011, ako aj Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: 2T/87/2010   zo   dňa   14.   09.   2011   a   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   aby   R.   Z. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

5.   R.   Z.   priznáva   finančné   zadosťučenie   vo   výške   20.000,-EUR...,   ktoré   mu   je Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

6. R. Z. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 EUR..., ktoré je Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   vyplatiť   na   účet   advokáta...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ v sťažnosti zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52 ods. 2 a   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   o   dočasnom   opatrení „uloženému orgánu, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa – Okresnému súdu Bratislava I alebo Krajskému súdu v Bratislave, aby do rozhodnutia Ústavného súdu SR nálezom tento súd neodkladne prepustil obžalovaného R. Z. na slobodu“.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ tým, že „zásah do... základných práv je mimoriadne intenzívny a pretrváva po dlhšiu dobu. Pre nečinnosť, nesprávne a najmä nespravodlivé rozhodovanie súdov pociťujem vo väzbe nedôveru   v   spravodlivý   proces.   Škody   finančne   ťažko   určenej   hodnoty   vznikajú   aj následkom   dlhotrvajúcej   traumy   v   psychickej   zložke   mojej   osobnosti,   následkom   čoho dostávam úzkostlivé stavy spôsobované nezákonným výkonom väzby a nutnosťou dožadovať sa opakovane preskúmania zákonnosti väzby. Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR, pokiaľ však sa jedná o väzbu zákonnú.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   ods.   5 ústavy, práv podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/87/2010 a jeho uznesením zo 14. septembra 2011

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných   práv   a   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv a práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/87/2010 a jeho uznesením zo 14. septembra 2011. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ domáhal podaním sťažnosti podľa ustanovení Trestného poriadku, preto ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/87/2010

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta prieťahy v konaní okresného súdu v súvislosti s prípravou prerokovania veci samej pred súdom. Poukazuje na to, že obžaloba bola podaná 16.   júla   2010   a   okresný   súd „vytýčil   termín   verejného   zasadnutia   –   predbežného prejednania obžaloby až na deň 17. 08. 2011, čo je viac ako rok od podania obžaloby“. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že z „vyššie uvedených dôvodov... podal dňa 13. 09. 2011 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu...“.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v   súvislosti   s   námietkou   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti podľa § 55 Trestného poriadku.

Podľa § 55 ods. 1 Trestného poriadku   pri vykonávaní úkonov trestného konania musia orgány činné v trestnom konaní, súd a osoby príslušné vykonávať úkony trestného konania zaobchádzať s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania; vždy sa musí rešpektovať ich dôstojnosť a ich ústavou zaručené základné práva a slobody.

Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa,   hľadí   sa   na   takúto   sťažnosť   pre   nečinnosť   ako   na   vzatú   späť,   ak   tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa príslušného zákona, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti nepreukázal, že v doterajšom priebehu namietaného konania podal sťažnosť pre nečinnosť podľa § 55 ods.   3   a   nasl.   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   zároveň   v   sťažnosti   neuvádza   žiadne argumenty,   ktorými   by   preukazoval,   že   podmienku   využitia   tohto   prostriedku   ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Existenciu takýchto dôvodov   nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti, a preto ústavný súd nemohol v tomto prípade uplatniť postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že sťažovateľ odoslal predsedovi okresného súdu   podania,   ktoré   boli   vyhodnotené   ako   sťažnosti   pre   nečinnosť   podľa   Trestného poriadku, avšak v prípade týchto sťažností (evidovaných pod sp. zn. Spr 3283/2012, sp. zn. Spr 3430/2012 a sp. zn. Spr. 2150/2012) išlo o sťažnosti, ktoré smerovali proti postupu okresného súdu pri prerokúvaní žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Žiadna z týchto sťažností nesmerovala proti postupu okresného súdu v súvislosti s prípravou prerokovania veci samej pred súdom.

Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   od   podania   obžaloby a nariadenia   predbežného   prerokovania   obžaloby   uplynula doba   približne   jedného   roka. Ústavný súd sa domnieva, že v priebehu tohto obdobia mal sťažovateľ možnosť využiť dostupné   právne   prostriedky   na   efektívne   bránenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pod ochranu ktorého je potrebné subsumovať aj prípravu prerokovania veci pred súdom. Podanie žiadosti o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   na   ktorú   sťažovateľ   poukazuje,   prípadne   sťažností smerujúcich   proti   postupu   okresného   súdu   pri   prerokovaní   tejto   žiadosti   o   prepustenie z väzby na slobodu, nemožno považovať za využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 55 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   sa   domnieva,   že   povinnosť   vyčerpania   dostupných   a   účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. III. ÚS 44/03).

Ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci nie sú dané také okolnosti, ktoré by opodstatnili predpoklad, že využitie sťažnosti pre nečinnosť podľa § 55 Trestného poriadku by neposkytlo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako neprípustnú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a porušeniu   čl.   12 ods. 1 ústavy,   porušeniu   práv podľa čl. 5 ods.   4 a čl.   6 ods. 1 dohovoru a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 listiny postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tos/85/2011   a   jeho   uznesením zo 6. októbra 2011

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/85/2011 zo 6. októbra 2011 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T/87/2010 zo 14. septembra 2011.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, porušenie práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 listiny postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením zo 6.   októbra   2011.   Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   právnym   názorom krajského súdu, ktorý vyslovil v napadnutom uznesení, pričom sťažovateľ sa okrem iného domnieva, že krajský súd sa nevyrovnal s jeho argumentmi uvedenými v sťažnosti, teda s tými, že jeho sťažnosť sa netýkala dôvodov väzby, ale zákonnosti a ústavnosti väzobného trestného stíhania. Poukazuje tiež na to, že v odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd poukazuje na hrozbu vysokého trestu odňatia slobody, čo ale nie je zákonný dôvod väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Poukázal   tiež   na   rozhodnutie krajského súdu vo veci spoluobžalovanej G. J., kde krajský súd posúdil otázku prieťahov odlišne a G. J. prepustil z väzby na slobodu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„Ako   to   vyplýva   z   pripojeného   spisového   materiálu   prokurátorka   generálnej prokuratúry podala obžalobu na R. Z. pre pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti v štádiu pokusu spolupáchateľstvom podľa § 14 ods. 1, § 20 k § 233 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., pokračovací zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 3, ods. 5 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., pokračovací zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., pokračovací zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky sčasti účastnencom vo forme organizátorstva podľa § 21 ods. 1 písm. a/ k § 352 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. s poukazom   na   §   138   písm.   i/   Tr.   zák.   a pokračovací   zločin   falšovania   a   pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák....

Po   preskúmaní   trestnej   veci   a   spisového   materiálu   sa   aj   odvolací   súd   stotožnil s dôvodmi uznesenia súdu prvého stupňa. Zo spisu evidentne vyplýva, že obžalovaný má obmedzenú slobodu z dôvodu preventívnej väzby. Z obžaloby je zrejmé, že participoval na skutkoch uvedených pod bodmi 2/, 3/, 4/, 6/, 7/, 8/, 9/, 10/, 11/ a 12/, pričom obdobie, po ktoré dochádzalo k páchaniu trestnej činnosti, je ohraničené rokom 2006 až rok 2007, teda evidentne je zo spisu zrejmé, že obžalovaný patril k organizátorom závažnej majetkovej trestnej   činnosti,   ktorá   sa   týkala   podvodov   s   nehnuteľnosťami   v   rámci   organizovanej skupiny. Trestná činnosť bola páchaná dlhú dobu s vysokým stupňom nebezpečnosti. Je preto dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohol v predmetnej trestnej činnosti pokračovať.

V   danom   štádiu   konania,   kedy   je   vec   na   súde   po   podaní   a   po   prijatí   obžaloby a vo veci je vytýčený termín hlavného pojednávania, je aj podľa názoru sťažnostného súdu naďalej obmedzenie osobnej slobody obžalovaného dôvodné.

Pokiaľ obžalovaný vo svojej sťažnosti namieta nezákonnosť trvania väzby s tým, že vo väzobných veciach je potrebné konať urýchlene a že v danom prípade došlo k závažným prieťahom. Súd sa stotožňuje s tým, že vo väzobných veciach je potrebné konať urýchlene, nakoľko väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Pri väzbe je potrebné dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t. j. využiť všetky opatrenia, ktoré budú najlepšie viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania.

V danom prípade súd vychádzal aj z nálezu Ústavného súdu SR 383/2004, z ktorého je zrejmé, že ak existuje čo aj len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná a ústavná, ak je takýto dôvod aplikovaný všeobecným súdom. Všeobecný súd aplikoval dôvod väzby uvedený v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a aj sťažnostný súd je toho názoru, že tieto dôvody väzby sú dané a v celom rozsahu pretrvávajú.

Je potrebné poukázať aj na uznesenie ústavného súdu III ÚS 147/2011, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že dĺžka rozhodovania vo väzobných veciach nemá a nemôže mať   vždy   vplyv   na   zákonnosť   a   dôvodnosť   väzby,   to   znamená,   že   prieťahy   v   postupe všeobecného   súdu   konajúceho   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   pri   existencii predchádzajúceho stále aktuálneho rozhodnutia o väzbe, nemôžu samy o sebe znamenať povinnosť pre súd bezodkladne prepustiť dotknutú osobu z väzby na slobodu. Tak aj v tomto prípade   sťažnostný   súd   uznáva   zdĺhavosť   postupu   súdu   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní o väzbe sťažovateľa, ale na druhej strane náležitým spôsobom zdôvodnil aj opodstatnenosť a existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Z uvedených dôvodov, keďže ako už bolo uvedené, obžalovaný bol v minulosti 7-krát súdne trestaný. Naposledy v roku 2004 pre trestný čin výtržníctva, bol spoluorganizátorom trestnej činnosti páchanej v dlhšom časovom intervale, je podľa názoru sťažnostného súdu dostatočným dôvodom pre konštatovanie, že väzba u obžalovaného je dôvodná a zákonná a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy,   ktorého   súčasťou   je   aj   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (m.   m.   III.   ÚS   271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010).

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   pri   skúmaní   postupov   všeobecných   súdov rozhodujúcich   o   zákonnosti   väzby   nie   je   jeho   úlohou,   aby   posudzoval   smer   vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným   prostriedkom   na   odôvodnenie   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa.   Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili   presvedčivo.   Len   vtedy,   ak ústavný súd   zistí   splnenie   tvrdených   predpokladov v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   rozhodnutie   krajského   súdu   v   spojení s rozhodnutím   okresného   súdu   považovať   za   rozhodnutie,   ktoré   ako   celok   je   ústavne udržateľné. Ústavný súd konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľa daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi. Krajský súd rozhodnutie o dôvodnosti ďalšieho   trvania   preventívnej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku odôvodnil   konkrétnymi   skutočnosťami   týkajúcimi   sa   osoby   sťažovateľa   a   okolnosťami prípadu, ktoré reálne odôvodňujú obavu z toho, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti. Krajský súd prihliadol na to, že sťažovateľ je podozrivý zo spáchania závažnej majetkovej trestnej činnosti, ktorá sa týkala podvodov s nehnuteľnosťami, páchanej v rámci organizovanej skupiny, pričom táto trestná činnosť mala byť páchaná v rokoch 2006 až 2007   a   s   vysokým   stupňom   nebezpečnosti.   Sťažovateľ   je   podozrivý   z   toho,   že   patril k organizátorom uvedenej trestnej činnosti. Krajský súd prihliadol tiež na osobu sťažovateľa a na to, že sťažovateľ bol v minulosti už 7-krát súdne trestaný, naposledy v roku 2004 pre trestný čin výtržníctva.

Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti   boli   podkladom   na   prijatie   záveru   o   nevyhnutnosti   zotrvania   sťažovateľa vo väzbe, a tieto dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Odvolanie sa na časové okolnosti spáchania jednotlivých skutkov a na ich závažnosť a na konkrétne okolnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa sú dostatočnými dôvodmi trvania preventívnej väzby sťažovateľa [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Väzba   je   výrazným   zásahom   do   osobnej   slobody   obvineného   a   musí   trvať   len nevyhnutnú   dobu.   Maximálna dĺžka   väzobného stíhania   je   pritom   ustanovená   zákonom (Trestným poriadkom), ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli pri   vzatí   obvineného   do   väzby   a   dosiaľ   nepominuli,   a   od   okolností,   ktoré   vyplynú   z priebehu trestného konania.

Námietku sťažovateľa o tom, že väzba je nezákonná z dôvodu prieťahov v konaní okresného   súdu   pri   prerokovaní   veci   samej,   ústavný   súd   považuje   za   neopodstatnenú. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   závery,   ktoré   vyslovil   v   súvislosti s rozhodovaním   všeobecných   súdov   o   zákonnosti   ďalšieho   trvania   väzby.   Ústavný   súd konštatoval, že porušenie požiadaviek vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru   v   súvislosti   s   urýchlenosťou   rozhodovania   všeobecných   súdov   o   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu samo osebe nezakladá nezákonnosť alebo neústavnosť rozhodnutí týchto súdov o väzbe samotnej, a nie je ani dôvodom na záver o nezákonnosti a neústavnosti ďalšieho trvania väzby (II. ÚS 371/2010). Tento záver možno aplikovať aj v tej podobe, že prípadné prieťahy v postupe všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej nemajú a v zásade ani nemôžu mať vplyv na zákonnosť a dôvodnosť väzby, za predpokladu, že je daný aspoň jeden zákonný dôvod väzby a existuje stále aktuálne rozhodnutie o väzbe.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd v prípade spoluobžalovanej G. J. rozhodol o jej   sťažnosti „vo   veci   jej   prepustenia   z   väzby   na   slobodu   z   tých   istých   dôvodov,   t.   j. zbytočných   prieťahov   v   konaní“,   tak,   že   G.   J.   prepustil   z   väzby   na   slobodu.   Podľa sťažovateľa „je   neprípustné,   aby   v   tej   istej   veci,   z   tých   istých   dôvodov   došlo   k   tak rozdielnemu posúdeniu veci u dvoch rôznych osôb, pričom v tomto prípade sa posudzovala tá istá otázka, v obidvoch prípadoch bolo konštatované, že dôvody väzby sú, že došlo k prieťahom, ale v jednom prípade to dôvod na prepustenie z väzby bol a v druhom prípade nie“.

Ústavný   súd   považuje   aj   túto   námietku   sťažovateľa   za   neopodstatnenú, predovšetkým z dôvodu, že prieťahy v konaní krajského súdu pri prerokúvaní veci samej neboli rozhodujúcim dôvodom na rozhodnutie o prepustení G. J. z väzby na slobodu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/80/2011 z 8. septembra 2011 zrušil podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu. Obvinenú G. J. prepustil podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku z väzby na slobodu. Väzbu nahradil   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   a   obvinenej   uložil   povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu. V odôvodnení tohto uznesenia z 8. septembra 2011 krajský súd uviedol:

„Z podanej obžaloby je zrejmé, že obvinená participovala na páchaní dvoch skutkov. Ide o skutok uvedený v obžalobe pod bodom 5/ a o skutok pod bodom 9/, pričom oba skutky mali byť spáchané v priebehu štyroch mesiacov od augusta do decembra 2007. Aj keď ide o podľa   spôsobenej   škody   o   škodu   veľkého   rozsahu,   len   ťažko   konštatovať,   že by   bola trestná činnosť páchaná dlhodobo so značným množstvom poškodených, keďže ide o dve osoby,   ktoré   boli   takýmto   konaním   poškodené.   Naviac   sa   konštatuje,   že   sú   vo   veci vykonávané ďalšie úkony v nejakej inej trestnej činnosti. Je potrebné uviesť, že v spise sa nachádzajú   správy   o   tom,   že   v   roku   2009   boli   vznášané   obvinenia   voči   obvinenej   pre obzvlášť závažný zločin podvodu ako aj založenia a zosnovania zločineckej skupiny a aj keď už vo veci bola podaná obžaloba, nie je zrejmé, či tieto sú súčasťou tohto obžalobného návrhu a ak nie z akého dôvodu ich obžaloba neobsahuje, poprípade ako boli tieto konania zrealizované.   Preto   je   veľmi   fiktívne   tvrdenie,   že   sa   vo   veci   vedie   nejaké   iné   konanie, o ktorom nie je zrejmé akým spôsobom bolo toto realizované. Nemôže byť preto súčasťou tvrdení, že práve toto by malo zakladať dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Ako už bolo uvedené vo veci bola podaná obžaloba dňa 16. 07. 2010. Aj keď ide skutočne o rozsiahly spisový materiál, obžaloba obsahuje 12 skutkov voči 14 osobám. Od podania obžaloby bol vo veci vytýčený termín verejného zasadnutia na deň 17. 08. 2011. Následne   bolo   toto   verejné   zasadnutie   odročené   pre   neprítomnosť   všetkých   obvinených a bol vytýčený nový termín na deň 14. 09. 2011. Teda po dobu viac ako 1 rok nebol vo veci vykonávaný, okrem rozhodovania sťažností o prepustenie z väzby, žiaden úkon, ktorý by efektívne   smeroval   k   urýchlenému   rozhodnutiu   v   merite   veci,   ako   to   majú   na   mysli ustanovenia trestného poriadku a iných dokumentov, následne i nálezy Ústavného súdu SR. Z uvedených dôvodov potom dospel sťažnostný sud k záveru, že väzba naďalej je neefektívna a preto prepustil obvinenú z väzby na slobodu...“

Krajský súd v odôvodnení tiež poukázal na predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov o väzbe G. J., ktoré prihliadli na osobu obvinenej a na to, že „je možné zo správania obvinenej vyvodiť silnú citovú väzbu na rodinu a preto vylúčil reálnu obavu v prípade prepustenia na slobodu úteku alebo vyhýbania sa trestnému stíhaniu... ide o osobu doposiaľ súdne netrestanú...“.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval zdĺhavý postup okresného súdu   pri   prerokúvaní   veci   samej,   bližšie   však   nevysvetlil   význam   tejto   skutočnosti pre ďalšie trvanie väzby G. J. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol konkrétne   skutkové   okolnosti   týkajúce   sa   predpokladaného   podielu   G.   J.   na   spáchaní uvedenej   trestnej   činnosti   a tiež   okolnosti   týkajúce sa   samotnej   osoby   obvinenej, ktoré viedli k záveru, že ďalšie trvanie väzby v prípade G. J. nie je potrebné a možno ho nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd teda zrejme zohľadnil postup okresného súdu pri prerokúvaní veci samej pri rozhodovaní o väzbe, avšak z odôvodnenia uznesenia z 8. septembra 2011 vyplýva, že táto skutočnosť nebola rozhodujúca, prípadne jediná, ktorá viedla k prepusteniu G. J. z väzby na slobodu. Vzhľadom na tieto skutočnosti neobstojí teda námietka sťažovateľa, že v tej istej veci a z tých istých dôvodov došlo k rozdielnemu posúdeniu veci u dvoch rôznych osôb.

Ústavný súd na základe týchto skutočností nie je toho názoru, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v uznesení zo 6. októbra 2011 bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, dohovoru a listiny.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že tento článok ústavy má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktorý sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a   preto   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy, porušenia práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a ods. 5 a čl. 37 ods. 3 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/85/2011 a jeho uznesením zo 6. októbra 2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012