znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 425/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 2367/2011, sp. zn. Rvp 2374/2011 a sp. zn. Rvp 2375/2011, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE/114/2011-42 z 18. mája 2011, sp. zn. 42 CoE/42/2011 z 31. mája 2011 a č. k. 41 CoE/14/2011-51 z 25. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2367/2011, sp. zn. Rvp 2374/2011 a sp. zn. Rvp 2375/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2367/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. septembra 2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE/114/2011-42 z 18. mája 2011, sp. zn. 42 CoE/42/2011 z 31. mája 2011 a č. k. 41 CoE/14/2011-51 z 25. mája 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu decembra 2005 až apríla 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickým osobám úvery vo veci sp. zn. Rvp 2367/2011 v sume 331,94 €, vo veci sp. zn. Rvp 2374/2011 v sume 331,94 € a vo veci sp. zn. Rvp 2375/2011 v sume 464,71 €, ktoré spolu   s   ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci   povinní   vrátiť   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 2367/2011 v 12 mesačných splátkach po 54,44 €, vo veci sp. zn. Rvp 2374/2011 v 10 mesačných splátkach po 59,75 € a vo veci sp. zn. Rvp 2375/2011 v 6 mesačných splátkach po 119,5 €. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, v priebehu júla 2006 až mája 2009 sa dostali do omeškania so splácaním úveru, čím sa úvery stali v zmysle všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru   okamžite   splatné.   Sťažovateľka   opakovane vyzvala   dlžníkov   na   úhradu   úveru.   Keďže   neuhradili   dlžnú   sumu,   sťažovateľka   začala rozhodcovské   konanie   pred   rozhodcovským   súdom,   ktoré   skončilo   rozhodcovskými nálezmi; vo veci sp. zn. Rvp 2367/2011 sa stal vykonateľným 27. novembra 2008, vo veci sp. zn. Rvp 2374/2011 sa stal vykonateľným 19. júla 2006 a vo veci sp. zn. Rvp 2375/2011 sa   stal   vykonateľným   15.   januára   2009.   Vykonateľný   rozhodcovský   nález   má   povahu exekučného titulu.

Následne vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2367/2011 bol 28. mája 2009 podaný návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 2. novembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 8 Er/455/2009-23 z 30. septembra 2010 vyhlásil exekúciu   za neprípustnú   a zastavil   ju. Proti   tomuto rozhodnutiu   okresného   súdu   podala sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 16 CoE/114/2011-42 z 18. mája 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2374/2011 bol 17. septembra 2006 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 2. novembra 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 21 Er/678/2006-63 z 24. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 42 CoE/42/2011 z 31. mája 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   2375/2011   bol   27.   apríla   2009   podaný   návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 20. októbra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 9 Er/372/2009-39 z 22. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd uznesením č. k. 41 CoE/14/2011-51 z 25. mája 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu  ...“.   V   ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr. IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. 16 CoE/114/2011-42 z 18. mája 2011   nadobudlo   právoplatnosť   12.   júla   2011,   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   42 CoE/42/2011 z 31. mája 2011 nadobudlo právoplatnosť 13. júla 2011 a uznesenie krajského súdu č. k. 41 CoE/14/2011-51 z 25. mája 2011 nadobudlo právoplatnosť 13. júla 2011, vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   sťažnosti   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 16 CoE/114/2011-42 z 18.   mája 2011,   sp.   zn. 42 CoE/42/2011   z 31.   mája 2011 a č.   k.   41 CoE/14/2011-51 z 25. mája   2011,   ktorými   podľa   jej   názoru   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   jej   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil zastavenie   už   prebiehajúcich   exekučných   konaní   bez   toho,   aby   sa   sťažovateľka   mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Predmetom   sťažností   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   potvrdil uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – rozhodcovského nálezu.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2367/2011,   sp.   zn.   Rvp   2374/2011   a   sp.   zn.   Rvp   2375/2011   a   z   tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE/114/2011-42 z 18. mája 2011, uznesením krajského súdu sp.   zn.   42   CoE/42/2011   z   31.   mája   2011   a   uznesením   krajského   súdu   č. k. 41 CoE/14/2011-51 z 25. mája 2011

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok,   ustanovenie   okamihu,   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   napadnutými uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu   o   zastavení   exekučného   konania   ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd svoje uznesenie č. k. 16 CoE/114/2011-42 z 18. mája 2011, ktorým potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu   č.   k.   8   Er/455/2009-23   z   30.   septembra   2010 o neprípustnosti a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

«Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1, 2 OSP a napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie podľa § 219 ods.   1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Z exekučného spisu vyplýva, že poverenie na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 3207/09 pre   súdneho   exekútora   vydal   exekučný   súd   02.   11.   2009.   Exekúcia   bola   vedená na vymoženie istiny 601,47 EUR (18.119,89 Sk) s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne   z   dlžnej   sumy   593,51   EUR   (17.880,08   Sk)   od   02.   06.   2008   do   zaplatenia,   trov predchádzajúceho konania 174,30 EUR (5.250,96 Sk) o trov exekúcie.

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútor a účastníkov konania pri nútenom výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci   materiálneho   preskúmania   exekučného   titulu   zameriava   na   skúmanie   hmotno- právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť a možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. Kým formálna právoplatnosť rozhodnutia je vždy bezvýnimočná, pretože   rozhodnutie   je   alebo   nie   je   napadnuteľné   riadnym   opravným   prostriedkom, materiálna   právoplatnosť   rozhodnutia   z   vážnych   dôvodov   umožňuje   výnimky   z   jeho vykonateľnosti.

Formulácia rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory mali byť riešené na označenom rozhodcovskom súde alebo na „všeobecnom súde“ v závislosti od toho, kde žalujúca   strana   podá   návrh,   má   povahu   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky,   pretože spotrebiteľovi   predkladá   na   výber   dve   zjavne   nerovné   možnosti   uplatniť   žalobu na individuálne označenom rozhodcovskom súde, ktorý je presne označený aj s adresou pre doručovanie   písomností   alebo   na   „všeobecnom   súde“.   Označenie   všeobecného   súdu   je v porovnaní s označeným rozhodcovského súdu zjavne nejasné a neúplné.

Exekučný súd do svojho rozhodnutia premietol všetky dôležité skutkové a procesné okolnosti, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozhodnutia a v súlade so skutkovým a právnym stavom veci. V exekučnom konaní má súd postupovať z úradnej moci v prípadoch, v ktorých Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť o zastavení exekučného konania, ktorému predchádza vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, pretože exekučný súd by nemohol konať o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a exekúciu zastaviť, čo by bolo v rozpore so zmyslom právnej úpravy. Súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bola exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňal, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu   konania   i   bez   návrhu zastavená.

Odvolací   súd   dodáva,   že   povinnosťou   exekučného   súdu   bolo,   aby   preskúmal exekučný titul, pokiaľ vykazoval vady, aj podľa ustanovenia § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v znení neskorších predpisov, súd príslušný na výkon exekúcie na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku   alebo   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí   v   rozhodcovskom   konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa   §   53   ods.   4   písm.   r)   OZ,   ktoré   je   účinné   od   1.   1.   2008   za   neprijateľné podmienky   uvedené   v   spotrebiteľskej   zmluve   sa   považujú   ustanovenia,   ktoré   vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Zmluva o úvere, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy, bola uzavretá 10. 03. 2008 (fotokópia   zmluvy   je   súčasťou   súdneho   spisu   č.   1.   21).   Oprávnený   ako   exekučný   titul uplatnil   rozhodcovský   rozsudok,   ktorý   bol   vydaný   na   základe   neprijateľnej   zmluvnej podmienky, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Z uvedeného dôvodu nemožno hľadieť na rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. SR 11083/08 zo dňa 04. 11. 2008 ako na exekučný titul. Oprávnený exekučnému ani odvolaciemu súdu žiadny dôkaz preukazujúci, že v posudzovanej veci nešlo o spotrebiteľskú zmluvu, nepredložil.

Okresný   súd   rešpektoval   právnu   úpravu,   zohľadnil   všetky   právne   významné skutočnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.»

Krajský   súd   svoje   uznesenie   sp.   zn.   42   CoE/42/2011   z   31.   mája   2011,   ktorým potvrdil   uznesenie prvostupňového súdu   č. k. 21 Er/678/2006-63 z 24. novembra 2010 o neprípustnosti a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

«Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení platnom a účinnom do 31. 5. 2010 exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.   V   §   53   ods.   4   OZ   sa   ďalej   len   demonštratívne   uvádza,   čo   konkrétne   možno považovať   za   takéto   neprijateľné   podmienky.   Takouto   neprijateľnou   podmienkou   je   aj ustanovenie   spotrebiteľskej   zmluvy,   ktoré   od   spotrebiteľa   vyžaduje,   aby   spory   s dodávateľom riešil   výlučne v rozhodcovskom   konaní.   Správnosť   tohto   právneho   názoru potvrdzuje aj zákonodarca, keď v neskoršie účinnom znení § 53 OZ (od 1. 1. 2008) medzi tzv.   neprijateľné   podmienky   pod   písm.   r)   zaradil   aj   túto   neprijateľnú   podmienku. Rozhodcovská   doložka   je   teda   neprijateľná,   pretože   núti   spotrebiteľa,   aby   sa   podrobil rozhodcovskému   konaniu   a znemožňuje   tak   voľbu   spotrebiteľa   dosiahnuť   rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinnosti z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom   vyjednaná,   ale   vyplýva   zo   štandardnej   zmluvy   a   teda   zo   vzťahu   fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší   rozhodcovský   proces,   nedokáže   náležite   naplánovať,   je   oprávnená.   Za   tejto situácie nič nemení na skutočnosti fakt, že vo všeobecných podmienkach je umožnené, v prípade   vzniknutých   sporov   obrátiť   sa   okrem   iného   aj   na   príslušný   súd   Slovenskej republiky, pretože túto možnosť nikdy nemôže využiť povinný spotrebiteľ, keďže v prípadoch úverových zmlúv je toto právo zásadne na strane oprávneného, dodávateľa a spotrebiteľ je vždy na strane neplatiča. Z tohto pohľadu sa táto možnosť javí len ako formálna.

Podľa   čl.   6   ods.   1   smernice   rady   93/13/EHS   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách:   „Členské   štáty   zabezpečia,   aby   nekalé   podmienky   použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu, alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho   práva   neboli   záväzné   pre   spotrebiteľa   a   aby   zmluva   bola   podľa   týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“.

Prvostupňový súd, preto správne naplnil čl. 6, keď neumožnil vykonať rozhodcovský rozsudok založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke a na takomto postupe súd musí bezvýhradne   trvať.   Rozhodcovská   doložka   vyžaduje   od   povinného   aby   sa   podrobil rozhodcovskému   konaniu,   teda   konaniu,   v   ktorom   má   vzniknúť   už   judikovaný   záväzok arbitra, ktorého si vybral vopred dodávateľ. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že priemerný spotrebiteľ má problém porozumieť a v krátkom čase sa zorientovať a zvážiť dôsledky vyplývajúce aj z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Sú tu vážne obavy, že   priemerný   spotrebiteľ   rozsiahle   zmluvné   podmienky   vrátane   rokovacieho   poriadku rozhodcovského súdu ani len neprečíta, ak sa k nemu pri uzatváraní zmluvy dopracuje. Ten je pri tom dôležitý na zváženie dôsledkov rozhodcovskej doložky. Ak za takéhoto stavu oprávnený   poukazuje   na   nečinnosť   spotrebiteľa,   odvolací   súd   je   toho   názoru   že   je   to o nepochopení judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ   nepoukáže na nekalosť   zmluvnej   podmienky (viď.   Rozhodnutie Océano Group Edítorial...).

„Pokiaľ je, zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória i prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybností o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“ (uznesenie ÚS SR z 24. 2. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

Oprávnený   v   odvolaní   nereflektoval   na   tieto   základné   požiadavky   na   ochranu spotrebiteľa a ktoré vyplývajú aj z judikatúry súdneho dvora.

Odvolací   súd   pripomína,   že   neprijateľnej   zmluvnej   podmienke   v   spotrebiteľskej zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna; neslušná a neetická. Exekúciu založenú na takejto zmluvnej podmienke prvostupňový súd správne nepripustil a exekučné konanie zastavil.»

Krajský   súd   svoje   uznesenie   č.   k.   41   CoE/14/2011-51   z   25.   mája 2011,   ktorým potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu   o   neprípustnosti   a   zastavení   exekúcie   č.   k. 9 Er/372/2009-39 z 22. októbra 2010, odôvodnil takto:

«Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd zo spisu zistil, že súdny exekútor JUDr. R. K. podal dňa 13. 05. 2009 na okresnom súde žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S., a.s., so sídlom B., sp. zn. SR 12740/08.   Z exekučného   titulu   je   zrejmé   že   rozhodcovský   rozsudok   vyhovel   v   časti   o zaplatenie sumy 1.098,59 Eur (33.096 - Sk) a úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 663,88 Eur (20.000,- Sk) od 05. 09. 2008 do zaplatenia návrhu oprávneného, ktorým si uplatnil pohľadávku z titulu nesplateného úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere zo dňa 28. 04. 2008. Okresný súd vo veci dňa 20. 10. 2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.   Následne okresný súd   uznesením č.   k.   9Er/372/2009-39 zo   dňa   22.   10.   2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Podľa ust. § 57 ods. l písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak   exekúciu   súd   vyhlásil   za   neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu nemožno vykonať.

Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere   spotrebiteľskou   zmluvou   je   každá   zmluva   bez   ohľadu   na   právnu   formu,   ktorú uzatvára   dodávateľ   so   spotrebiteľom   a   podľa   §   53   os.   2   Občianskeho   zákonníka za individuálne   dojednané   zmluvné   ustanovenia   sa   nepovažujú   také.   s   ktorými   mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Preskúmaním   vecí   odvolací   súd   zistil,   že   je   nepochybné,   že   s   prihliadnutím   na povahu   účastníkov,   obsah   zmluvy   a   vopred   pripravený   obsah   zmluvy   na   predtlačenom formulári medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto je potrebné na tento právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom   aplikovať   ustanovenia   spotrebiteľského   práva.   Tomuto   zisteniu   bolo   potom potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, ďalší procesný postup okresného súdu. Odvolací súd konštatuje, že do slovenskej legislatívy boli prebraté viaceré smernice Európskej rady a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Takouto smernicou je aj smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách.   Smernica   je   podľa   článku   288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý článok 249 Zmluvy o založení ES) záväzná pre každý členský Štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok ktorý sa má dosiahnuť. Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. Z., ktorým sa mení   a   dopĺňa   zákon   č.   40/1960   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov (ust. § 52 až §54 Občianskeho zákonníka) a ktorý nadobudol účinnosť 01. 04. 2004. Úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nieje možné považovať za taxatívnu, pričom je možné vychádzať aj z osobitnej právnej úpravy zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch   účinnej   v   čase   uzavretia   zmluvy   o   úvere   (ďalej   len  ,,zákon   o   ochrane spotrebiteľa“) predovšetkým z ust. § 2 písm. a) a b) definujúcich zmluvné strany.

Podľa   ust.   §   53   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   spotrebiteľské   zmluvy   nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). V ust. § 53   ods.   4   Občiansky   zákonník   len   príkladmo   ustanovuje,   ktoré   podmienky   je   možné považovať   za   neprijateľné,   pričom   podľa   písm.   r)   tohto   ustanovenia   za   neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne   v   rozhodcovskom   konaní.   Podľa   ust.   §   53   ods.   5   Občianskeho   zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách spôsobujú neplatnosť zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, pričom tieto podmienky sú aj v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa   článku   3   bod   1   Smernice   rady   93/13/EHS   z   05.   04.   1993   o   nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá   sa   považuje   za   nekalú,   ak   napriek   požiadavke   dôvery   spôsobí   značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že zmluva o úvere č. 6462284 zo dňa 28. 04. 2008, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu   medzi   právami   a   povinnosťami   zmluvných   strán.   Takouto   podmienkou   je rozhodcovská   doložka,   ktorú   okresný   súd   správne   vyhodnotil   ako   neplatnú.   V   danom prípade   rozhodcovská   doložka   je   súčasťou   Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, kde v článku 17. si zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S.   a.s., so sídlom   B.,   zapísanom   v   Obchodnom   registri   Okresného   súdu   Bratislava   I.   Oddiel;   Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedene podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu   o   jej   platnosť,   výklad   alebo   zrušenie   na   všeobecnom   súde,   považuje   sa   táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa   nepoužije   v   prípade,   ak   pred   podaním   žaloby   na   súde   bola   podaná   žaloba   na rozhodcovský súd vo veci; v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva aj z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere,   pričom   rozhodcovská   doložka   je   dojednaná   podľa   ust.   §   53   ods.   4   písm.   r) Občianskeho   zákonníka.   Ale   dôsledkom   takto   dojednanej   rozhodcovskej   doložky   je,   že oprávnený si ju dohodol sám pre seba, čím uvedené ustanovenie obchádza. Odvolací súd dospel k záveru, že ustanovením rozhodcovskej doložky tak, ako je formulovaná v článku 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť   svoje   práva   pred   všeobecným   súdom   v   prípade,   ak   oprávnený   podá   žalobu na rozhodcovský súd. Z uvedeného vyplýva, že takto dojednanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú ochranu či už z nevedomosti alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy. Čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľnou podmienkou. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, pričom toto ustanovenie je v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS o ochrane spotrebiteľov z 05. 04. 1993.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd správne posúdil   vzniknutý   právny   vzťah   medzi   účastníkmi   konania   ako   spotrebiteľský   vzťah a na základe toho aj správne právne vec posúdil. Preto napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej inšpekcii   v   znení   neskorších   predpisov   v   znení   platnom   v   relevantnom   čase,   zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným spôsobom, pričom   jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a preto   aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých uznesení   poukazuje   aj   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude   exekúcia   podľa   titulu,   ktorý   tieto požiadavky   nespĺňa, aj napriek tomu   nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nesignalizujú neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením   krajského   súdu   č.   k.   16   CoE/114/2011-42   z   18.   mája   2011,   uznesením krajského súdu sp. zn. 42 CoE/42/2011 z 31. mája 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 41 CoE/14/2011-51 z 25. mája 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom   alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011