znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 425/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť Ing.   A.   M., Č.,   ktorou   namietal porušenie svojich bližšie   neoznačených   práv   podľa   Ústavy   Slovenskej   republiky,   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 27/2007 a jeho uznesením z 3. marca 2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 106/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. septembra 2010 doručené podanie Ing. A. M., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť na porušenie mojich práv a taktiež nielen na prieťahy v konaní“, ktorou namietal porušenie svojich bližšie neoznačených práv podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 27/2007 a jeho uznesením z 3. marca 2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 106/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2010.

Sťažnosť   sťažovateľa   v   predloženej   podobe   nespĺňala náležitosti   kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 a § 50 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V sťažnosti predovšetkým chýbalo presné označenie orgánu verejnej moci, proti ktorému (ktorým) sťažnosť smeruje, a presné označenie základných práv alebo slobôd. Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol petit, teda návrh, ako by mal ústavný súd   vo   veci   rozhodnúť,   nepriložil   navrhované dôkazy,   kópie   právoplatných   rozhodnutí, opatrení alebo dôkaz o inom zásahu do jeho základných práv a taktiež splnomocnenie pre advokáta.

Ústavný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   v   lehote   21   dní   doplnil   podanie   v   zmysle ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde o potrebné náležitosti. Uvedené doplnenie sťažnosti považoval ústavný súd za potrebné aj pre rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pretože jeho podanie nebolo dostatočne zrozumiteľné a z jeho obsahu nebolo jasné, v čom má spočívať porušenie ním označených práv, a či teda nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie jeho práva na ochranu ústavnosti.

Sťažovateľ reagoval na výzvu podaním zo 7. novembra 2010 „Rvp 6867/2010-2 - doplnenie   podania“,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   11.   novembra   2010.   Spolu s podaním sťažovateľ predložil kópiu uznesenia najvyššieho súdu zo 14. júna 2010 sp. zn. 3 Cdo   106/2010,   ktorým   najvyšší   súd   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa   zastavil,   kópiu znaleckého posudku č. 12/2007 vyhotoveného súdnym znalcom PhDr. F., kópiu znaleckého posudku č. 10/2007 vyhotoveného súdnou znalkyňou Mgr. K. a potvrdenie o jeho osobných, majetkových   a   zárobkových   pomeroch.   Z   obsahu   podania   vyplýva,   že   týmto   podaním sťažovateľ   reagoval   na   výzvu   ústavného   súdu   z   13.   októbra   2010.   Ústavný   súd   po preštudovaní   doručeného   podania   zistil,   že   uvedeným   podaním,   ktoré   je   naďalej nezrozumiteľné,   sťažovateľ   nijakým   spôsobom   neodstránil   vytýkané   nedostatky   jeho sťažnosti. Napokon ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej doplnenia ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1, čl. 36, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy označenými súdmi a v tomto rozsahu posúdil sťažnosť sťažovateľa.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že „Ing. A. M. boli porušené tieto práva a slobody zlým úradným postupom a rozhodnutím OS v Čadci a NS SR a uznáva mu náhradu škody v nemajetkovej ujme vo výške 100 000 Eur“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva dotknutým   právnickým   osobám   alebo fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 27/2007

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 27/2007. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 106/2010 zo 14. júna 2010 vyplynulo, že predmetom konania okresného súdu bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na určenie práva preštudovať trestný spis. Okresný súd zastavil konanie uznesením č. k. 7 C 27/2007-29 z 3. marca 2008. Krajský súd v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   8   Co   139/2008   z   29.   decembra   2008 v odvolacom   konaní zrušil   toto   rozhodnutie   okresného   súdu.   Sťažovateľ   s rozhodnutím odvolacieho   súdu   nesúhlasil   a   podal   dovolanie,   v   ktorom   vyjadril   nespokojnosť s napadnutým rozhodnutím.

V   súvislosti   s   posudzovaním   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   na subsidiárnu právomoc ústavného súdu, podľa ktorej právomoc ústavného súdu je daná len vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu.   V   danom   prípade   bol   oprávnený o odvolaní sťažovateľa rozhodnúť krajský súd. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 1246/08, II. ÚS 13/01, IV. ÚS 69/02) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   označených základných   práv najvyšším   súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 106/2010

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 106/2010.

Z priloženého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 106/2010 zo 14. júna 2010 vyplývalo, že najvyšší súd dovolacie konanie zastavil pre nesplnenie procesnej podmienky povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní.

Z   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   106/2010   zo   14.   júna   2010   ďalej vyplynulo, že okresný súd uznesením č. k. 7 C 27/2007-50 zo 7. apríla 2009 sťažovateľa poučil, že dovolateľ bez právnického vzdelania musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, a zároveň ho vyzval, aby do 10 dní predložil plnú moc pre dovolacie konanie. Podľa   §   241   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   musí   byť odvolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Nesplnenie tejto podmienky dovolacieho konania bráni preskúmaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľ   požiadal   prostredníctvom   okresného   súdu   o   ustanovenie   zástupcu   pre dovolacie   konanie   z   radov   advokátov.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C/27/2007-74 z 13. októbra   2009   žiadosť   sťažovateľa   zamietol   a   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Co 63/2010 z 26. februára 2010 odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať povinnosť   všeobecného súdu   akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony   a   obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade   s platným   procesným   poriadkom,   a   to   aj   pri   rešpektovaní   toho   druhu   civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne podľa štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo ak všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia všeobecného súdu   v konaní pred ústavným súdom   má opodstatnenie len v   prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou   je   tiež   to,   aby   všeobecnými   súdmi   vydané   rozhodnutia   boli   riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti znamená, že už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd skúmal,   či   nie   sú   v   danej   veci   splnené   zákonom   ustanovené   podmienky   na   podanie dovolania z hľadiska kritérií ustanovených v § 241 ods. 1 OSP. Je zrejmé, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil, a z tohto dôvodu najvyšší súd konanie o dovolaní uznesením sp. zn. 3 Cdo 106/2010 zo 14. júna 2010 zastavil.

Na základe uvedeného bol podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu a na jeho základe vydané uznesenie v okolnostiach daného prípadu v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho súdneho   poriadku   týkajúcimi   sa   dovolacieho   konania).   Takýto   postup   a   rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať porušenie sťažovateľom označených základných práv. Vzhľadom na to nemožno ani namietané uznesenie kvalifikovať ako také, ktoré by signalizovalo   príčinnú   súvislosť   postupu   najvyššieho   súdu   s   namietaným   porušením označených práv sťažovateľa.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Po   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   nebol   už   právny   dôvod   zaoberať   sa   jeho ostatnými návrhmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010