znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 425/09-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu   Ladislava Orosza vo veci sťažnosti Š. P..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 34/08   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu z 2. júna 2008 a postupom Okresného súdu Dunajská Streda v súvislosti s rozhodovaním o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu   z 2. júna   2008,   ako   aj jeho   postupom v konaní vedenom   pod   sp. zn.   2 T 110/2008   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. septembra 2008, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. P. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajskej   prokuratúry   v Trnave   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Kv 34/08   v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 2. júna 2008 a postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 110/2008 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu   zo 17. septembra 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   uhradiť   trovy konania Š. P. v sume 250,30 € (slovom dvestopäťdesiat eur a tridsať centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Z. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajská   prokuratúra   v Trnave   j e   p o v i n n á   uhradiť   štátu   trovy   konania v sume 125,15 € (slovom stodvadsaťpäť eur a pätnásť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Dunajská   Streda j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   konania v sume 125,15 € (slovom stodvadsaťpäť eur a pätnásť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2008 doručená sťažnosť Š. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Kv 34/08   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 2.   júna   2008   (ďalej   aj   „žiadosť   o prepustenie“) a postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 2. júna 2008, ako aj jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 110/2008 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. septembra 2008.

Súčasťou   sťažnosti   sťažovateľa   bola   aj   žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Po doplnení a zabezpečení potrebných podkladov ústavný súd   uznesením   č. k.   IV. ÚS 425/09-25   z 10.   decembra   2009   ustanovil   sťažovateľovi v konaní   pred   ústavným   súdom   právnu   zástupkyňu   advokátku   JUDr. Z. C.   Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby jeho sťažnosť doplnila a upresnila tak,   aby   zodpovedala   požiadavkám   vyplývajúcim   zo   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Pri   preštudovaní   spisového   materiálu   dňa   02. júna   2008   som   podal   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. O mojej žiadosti doposiaľ nebolo rozhodnuté...

Na   verejnom   zasadnutí   konanom   na   Okresnom   súde   v   Dunajskej   Strede   dňa 17. septembra 2008 som podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol súd okamžite tak, že moju žiadosť zamietol. Proti uzneseniu Okresného súdu v Dunajskej Strede   sp. zn.   2 T/110/2008   zo   dňa   17. 09. 2008   podala   obhajkyňa   sťažnosť.   Spisový materiál   doposiaľ   okresný   súd   predložil   Krajskému   súdu   v   Trnave   na   rozhodnutie o sťažnosti.

Spisový   materiál   sa   v   súčasnosti   nachádza   na   Krajskej   prokuratúre   za   účelom podania obžaloby.

Postup   okresného   súdu   i   prokuratúry   je   v rozpore   s ich   povinnosťou   rozhodnúť o zákonnosti väzby, teda o zákonnosti pozbavenia mojej slobody urýchlene...

Mám za to, že tým, že o mojich žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu nebolo rozhodované   urýchlene,   resp.   bez   meškania,   bola   porušená   požiadavka   neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, čím boli porušené moje práva, ktoré treba posudzovať z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru...“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1.) Krajská prokuratúra Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 34/08

2.) Okresný súd Dunajská Streda vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T/110/2008

svojím postupom v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti Š. P. o prepustenie z väzby na slobodu   zo   dňa   02. júna   2008   a   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   o zamietnutí   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu porušili jeho základné právo podľa § 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.) Š. P. priznáva finančné zadosťučinenie 200.000.- Sk (slovom dvestotisíc korún slovenských), ktoré je súd povinný mu vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie predsedu okresného súdu, ktoré mu bolo doručené 13. januára 2009. V tomto vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka žiadosti obvineného Š. P. o prepustenie z väzby zo dňa 02. 06. 2008, som zistila, že takáto žiadosť v spise sa nenachádza. Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu   čl. 183 – 184   vyplýva,   že   obvinený   a   jeho   obhajca   túto   žiadosť   mali   adresovať Krajskej   prokuratúre   v   Trnave   s   tým,   že   zdôvodnenie   žiadosti   doručia   na   Krajskú prokuratúru v Trnave do 3 dní.

Krajská   prokuratúra   v   Trnave   dňa   16. 07. 2008   predložila   na   súd   návrh na schválenie dohody o vine a treste, ktorý návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. 2 T 110/2008. Súd uznesením zo dňa 17. 09. 2008 vec vrátil do prípravného konania. Dňa 02. 12. 2008 bola na súd doručená obžaloba na Š. P., ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 1 T 197/2008. Súd o vzatí obvineného do väzby konal pod sp. zn. Tp 22/2008, ale ani v uvedenom spise sa nenachádza žiadosť obvineného zo dňa 02. 06. 2008 o prepustení z väzby.“

Taktiež   krajská   prokuratúra   bola   vyzvaná   ešte   pred   prijatím   sťažnosti   na   ďalšie konanie o zaujatie stanoviska. Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 18. augusta 2009 krajská prokuratúra uviedla:

„Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu obvineným Š. P. zo dňa 02. júna 2008 vyplýva, že obvinený po porade s obhajcom prehlásil, že žiadajú prokurátora, aby začal   voči   obvinenému   konanie   o   dohode   o   vine   a   treste.   Obhajca   taktiež   za   seba prehlasuje, že žiada, aby voči jeho klientovi obvinenému Š. P. začal dozorujúci prokurátor konanie o dohode o vine a treste. Zároveň obhajca podal žiadosť o prepustenie z väzby, pričom dôvody tejto žiadosti do 3 (troch) dní doručí na Krajskú prokuratúru Trnava, avšak odôvodnenie   žiadosti   na   tunajšiu   prokuratúru   v   predmetnej   lehote   doručené   nebolo a nebolo doručené ani po jej uplynutí.

Podľa   § 44   odsek   2   Trestného   poriadku   obhajca   je   oprávnený   už   v   prípravnom konaní   robiť   v   mene   obvineného   návrhy,   podávať   v   jeho   mene   žiadosti   a   opravné prostriedky, nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto zákona v konaní pred súdom úkonov, ktorých má právo zúčastniť sa obvinený a vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní úkonov podľa § 213 odsek 2 až 4, na rozdiel od právnej úpravy uvedenej v § 41 odsek 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, kedy obhajca bol oprávnený už za prípravného konania robiť za obvineného návrhy, podávať za neho žiadosti a opravné prostriedky, nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto zákona vyšetrovacích úkonov.

S poukazom na horeuvedené je dozorujúci prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave názoru, že obhajkyňa obvineného Š. P., ktorá sa zúčastnila preštudovania vyšetrovacieho spisu spolu s obvineným dňa 02. júna 2008 v Ústave na výkon väzby Leopoldov, nekonala v mene   obvineného,   pretože   ako   z   protokolu   vyplýva,   žiadala   sama   o jeho   prepustenie z väzby na slobodu bez predchádzajúcej dohody s obvineným tak, ako to urobila pri žiadosti o vykonanie konania o dohode o vine a treste. Taktiež predmetnú žiadosť nikdy písomne neodôvodnila, a preto dozorujúci prokurátor nepredložil spisový materiál na Okresný súd v Dunajskej Strede s návrhom na schválenie dohody o vine a treste a upovedomením, že v spisovom materiáli sa nachádza žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu tak, ako   je   to   uvedené   v   ustanovení   § 79   odsek   3   Trestného   poriadku.   Je však   pravdou,   že prokurátor opomenul obhajkyňu vyrozumieť, že jej návrh nepovažoval za podanie (žiadosť) v mene obvineného.“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   uznesením   sp. zn.   IV. ÚS 425/09 z 10. decembra   2009   ústavný   súd   vyzval   okresný   súd   aj   krajskú   prokuratúru,   aby   sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a v prípade, že to uznajú za potrebné, doplnili svoje vyjadrenia k sťažnosti zaslané ústavnému súdu ešte pred predbežným   prerokovaním   sťažnosti.   Predseda   okresného   súdu   v prípise   doručenom ústavnému súdu 29. decembra 2009 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a svoje predchádzajúce vyjadrenie už nedoplnil. Rovnako reagovala aj krajská prokuratúra v podaní doručenom ústavnému súdu 8. januára 2010.

Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá na   ústnom   pojednávaní   vo   veci,   a zaujala   stanovisko   k obom   priloženým   vyjadreniam. Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v liste   doručenom   ústavnému   súdu   30. marca 2010 oznámila, že súhlasí s upustením od verejného pojednávania a odkazuje na jej doplnenie sťažnosti z 1. marca 2010, v ktorom sťažovateľ zaujal stanovisko k predmetnej veci.

Ústavný   súd   preto   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   § 30   ods. 2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti a súvisiaceho spisového materiálu ústavný súd zistil tento skutkový stav v predmetnej veci.

Zo   záznamu   o preštudovaní   vyšetrovacieho   spisu   z 2.   júna   2008   vyplýva,   že obhajkyňa   sťažovateľa   podala „Žiadosť   o prepustenie   z väzby,   pričom   dôvody   tejto sťažnosti   do   troch   dní   doručí   na   Krajskú   prokuratúru   Trnava“. Spisový   materiál   bol predložený   krajskej   prokuratúre   5.   júna   2008   s uvedením,   že   sťažovateľ   podal   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Dňa 15. júla 2008 sa na krajskej prokuratúre uskutočnilo konanie   o dohode   o vine   a treste   a vec   bola   16.   júla   2008   predložená   okresnému   súdu na rozhodnutie o schválení predloženej dohody bez rozhodnutia o jeho podanej žiadosti.

Na   verejnom   zasadnutí   okresného   súdu   uskutočnenom   17.   septembra   2008, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o schválení dohody o vine a treste, sťažovateľ vyjadril nesúhlas s navrhovanou dohodou a požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd preto rozhodol o vrátení trestnej veci sťažovateľa do prípravného konania. Zároveň žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, proti čomu podal sťažovateľ ústne do zápisnice sťažnosť. Uznesenie okresného súdu bolo doručené sťažovateľovi 9. októbra 2008   a jeho   obhajkyni   na   druhý   deň.   Na   predmetnom   uznesení   je   vyznačená   doložka právoplatnosti 23. október 2008. Spis bol vrátený krajskej prokuratúre v priebehu októbra 2008.

Z uvedeného prehľadu konania vyplýva, že krajská prokuratúra sa vôbec nezaoberala žiadosťou   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ktorú   podal   2. júna 2008 do zápisnice z preštudovania trestného spisu, ako aj to, že okresný súd ignoroval podanú sťažnosť sťažovateľa proti jeho uzneseniu zo 16. septembra 2008 a spis vôbec nepredložil Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o podanej sťažnosti, ale naopak, správoplatnil sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu.

Na základe takto zisteného skutkového stavu bolo úlohou ústavného súdu rozhodnúť, či postupom krajskej prokuratúry a okresného súdu v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa z 2. júna 2008 o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj namietanou nečinnosťou okresného súdu vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. septembra 2008 spočívajúcou v nepredložení spisového materiálu na rozhodnutie o podanej sťažnosti boli vzhľadom na skutkové a právne okolnosti veci porušené jeho označené práva.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Požiadavka rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je vyjadrená výslovne aj v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   už   viackrát   poukázal   na   to,   že v ustanoveniach   čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy   týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   je obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas   konania,   teda   práva,   ktoré   vyplývajú   aj   z   čl. 5   ods. 3   a   4   dohovoru   (m. m. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný aj čl. 5 ods. 4 dohovoru (m. m. III. ÚS 227/03).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z   roku   1989,   A–164,   § 21,   Neumeister   z   roku   1968,   A–8,   § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55).

Článok   5   ods. 4   dohovoru   tým,   že   osobám   pozbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu požiadavke prednostného a urýchleného rozhodovania vo väzobných veciach v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru   v zásade   nezodpovedá   lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca niekoľko týždňov (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05).

1. K postupu   krajskej   prokuratúry   a okresného   súdu   v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 2. júna 2008

Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že v danom prípade sa krajská prokuratúra vôbec nezaoberala žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú podal 2. júna   2008   do zápisnice   pri   preštudovaní   trestného   spisu.   Z hľadiska   posudzovania možného   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   išlo   v prípade   krajskej   prokuratúry o nečinnosť   v trvaní   minimálne   3   mesiacov,   t. j.   od   5.   júna   2008   (keď   bol   krajskej prokuratúre   predložený   spisový   materiál,   súčasťou   ktorého   bola   aj   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu) do 17. septembra 2008 (keď bolo rozhodnuté o ďalšej sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby).

Okresnému   súdu   bol   síce   16.   júla   2008   predložený   spisový   materiál,   avšak na rozhodnutie o schválení dohody o vine a treste. Okresný súd vôbec nebol oboznámený krajskou prokuratúrou o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 2. júna 2008, o ktorej by aj tak najprv musela rozhodnúť krajská prokuratúra (buď by jej vyhovela a prepustila   sťažovateľa   z väzby   na   slobodu,   alebo   by   predložila   spis   okresnému   súdu na rozhodnutie o nej).

Krajská   prokuratúra   vo   svojom   vyjadrení   uviedla,   že   dozorujúci   prokurátor s poukazom na § 44 ods. 2 Trestného poriadku nepovažoval žiadosť obhajkyne sťažovateľa z 2. júna 2008 o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu za „podanie (žiadosť) v mene obvineného“, pretože bol toho názoru, že obhajkyňa nekonala v mene sťažovateľa, ale ako „z   protokolu   vyplýva,   žiadala   sama   o jeho   prepustenie   z väzby   na   slobodu   bez predchádzajúcej dohody s obvineným, tak ako to urobila pri žiadosti o vykonanie konania o dohode o vine a treste“, a písomne nedoplnila žiadosť v stanovej lehote, tak ako avizovala pri   jej   ústnom   podaní.   Ústavný   súd   považuje   túto   argumentáciu   krajskej   prokuratúry za formalistickú   a zastáva   názor   v zhode   s názorom   krajskej   prokuratúry,   že   za   danej situácie mal dozorujúci prokurátor minimálne vyrozumieť obhajkyňu sťažovateľa, „že jej návrh nepovažoval za podanie (žiadosť) v mene obvineného“, čo sa však nestalo.

2. K postupu okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. septembra 2008

Okresný   súd   sa   taktiež   vôbec   nezaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   podanou na verejnom zasadnutí uskutočnenom 17. septembra 2008 proti uzneseniu okresného súdu z tohto istého dňa, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. V prípade okresného súdu išlo o nečinnosť minimálne 4 mesiacov, t. j. od 17. septembra 2008 (keď sťažovateľ podal na verejnom zasadnutí sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobody z toho istého dňa),   do   3.   februára   2009   (keď   bolo   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   5 Tos/15/2009 rozhodnuté o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 197/2008 zo 17. decembra 2008 (ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 3. decembra 2008) a bol prepustený z väzby na slobodu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd,   ako   aj   krajská   prokuratúra   nerozhodli o žiadostiach   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   (z   2. júna 2008 a zo 17. septembra 2008) v súlade s požiadavkami na prednostné a urýchlené rozhodovanie vo väzobných veciach, tak ako vyplývajú z Trestného poriadku, ako aj zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež z konštantnej judikatúry ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom   pod   sp. zn.   Kv 34/08   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 2. júna 2008, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   2 T 110/08   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. septembra 2008 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa postupom okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 2. júna 2008 z už uvedených dôvodov nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

IV.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 6 638,78 €, čo odôvodnil okrem iného tým, že bol zo strany okresného súdu, ako aj krajskej prokuratúry vystavený pocitom   nespravodlivosti   a právnej neistoty, keď označení porušovatelia jeho práv nekonali v súlade so zákonom o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   to,   že   sťažovateľ   bol aj na základe   argumentov   o nekonaní   oboch   označených   porušovateľoch   jeho   práv prepustený   z väzby   na   slobodu,   ústavný   súd   považoval   v danom   prípade   za   dostatočné deklarovať porušenie jeho označených práv, a preto jeho žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Z. C. Podľa uvedeného ustanovenia zákona o ústavnom súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľa špecifikovala trovy právneho zastupovania vo svojom podaní z 1. marca 2010, pričom žiadala úhradu v celkovej sume 254,88 € (z toho od krajskej prokuratúry 127,44 € a od okresného súdu taktiež 127,44 €) za dva úkony právnej služby (za prevzatie veci a prípravu zastúpenia a spísanie doplnenia sťažnosti ústavnému súdu). Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal za prvý úkon právnej pomoci   (príprava   a prevzatie   zastúpenia)   z   priemernej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (pretože sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie uznesením sp. zn. IV. ÚS 425/09 z 10. decembra 2009) a za druhý úkon právnej   pomoci   (spísanie   doplnenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   z 1.   marca   2010) z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,24 €. Úhradu priznal za tieto dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 236,14 € (za dva úkony právnej služby) a k tomu 1 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za rok 2009 a 1 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za rok 2010. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 250,30 € (bod 2 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania sú okresný súd a krajská prokuratúra povinné zaplatiť na účet Kancelárie ústavného súdu v lehote, ako to je uvedené vo výrokovej časti (bod 3 a 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010