znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 424/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., N., zastúpeného advokátom JUDr. A. O., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb   277/2008   (pôvodne   vedenom   Okresným   súdom   Trenčín pod sp. zn. NM-12 Rob 213/2004), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012   doručená   sťažnosť   J.   K.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. A. O., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   aj „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp.   zn.   8   Cb   277/2008   [pôvodne   vedenom   Okresným   súdom   Trenčín pod sp. zn. NM-12 Rob 213/2004 (ďalej aj „namietané konanie“)].

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   predmetom   namietaného   konania   je   (bolo) rozhodovanie o žalobe sťažovateľa proti G. N. (ďalej len „odporca“), ktorou sa domáha peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Žalobca J. K. podal dňa 29. 10. 2004 prostredníctvom svojho právneho zástupcu voči žalovanému G. N., žalobu o zaplatenie sumy 592.749,60 Sk... Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vydal dňa 09. 11. 2005 Platobný rozkaz č. NM-12 Rob/213/2004-169. Proti hore uvedenému platobnému rozkazu bol dňa 07. 12. 2005 podaný zo strany žalovaného odpor. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 10. 11. 2009, t. j. päť rokov po podaní žaloby o zaplatenie predmetnej sumy. Ďalšie pojednávanie Okresný súd vytýčil na 13. 01. 2010, ktoré bolo odročené na ďalší termín, a to až 06. 10. 2010, a teda o deväť mesiacov neskôr. V tejto právnej veci sa uskutočnili ďalšie pojednávania, a to 10. 11. 2010, 23. 11. 2010. Navrhovateľ adresoval na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom dňa 29. 09. 2011 Žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania, v ktorej navrhovateľ upozornil na tú skutočnosť, že   v   predmetnej   veci   sa   viac   rokov   nekonalo   a   nebolo   v   nej   rozhodnuté.   Navrhovateľ poukázal tiež na tú skutočnosť, že toto konanie v tej dobe trvalo už šesť rokov, a preto požiadal   o   vytýčenie   pojednávania   vo veci.   Dňa   23.   11.   2011   sa   konalo   pojednávanie, na ktorom   bol   vyhlásený   Rozsudok,   ktorým   súd   zaviazal   odporcu   na   zaplatenie   sumy 19.675,68 EUR spolu s príslušenstvom a tiež na náhradu trov konania navrhovateľovi... Dňa 26. 04. 2012 bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené odvolanie odporcu. Konanie je na Krajskom súde v Trenčíne vedené pod č. k. 16 Cob/60/2012 a do dnešného dňa nebolo v tejto veci rozhodnuté. Dňa 30. 10. 2012 adresoval navrhovateľ Krajskému súdu Trenčín urgenciu, kde ho požiadal o skoré rozhodnutie vo veci, avšak do dnešného dňa nebolo rozhodnuté.“

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že „konanie Okresného súdu Trenčín a Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom považuje za zdĺhavé, neefektívne a nehospodárne. Má za to, že predmetná vec nie je natoľko zložitá, aby ju súd nemohol ukončiť v podstatne kratšej lehote. Sťažovateľ chce zdôrazniť tú skutočnosť, že toto konanie trvalo podľa jeho názoru neprimerane dlhú dobu...V tomto konaní sa jednalo o zaplatenie pomerne vysokej sumy spolu   s   jej   príslušenstvom,   a   preto   táto   právna   neistota   mohla   mať   negatívny   dopad na podnikateľskú   činnosť   sťažovateľa   a   mohla   tiež   v   konečnom   dôsledku   znamenať i ukončenie celej podnikateľskej činnosti sťažovateľa.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Okresný súd Trenčín a Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod   sp.   zn.   8   Cb/277/2008   porušili   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov,   ktoré   právo   je   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je Slovenská republiky viazaná.

II.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10.000   EUR, ktoré je Okresný   súd   Nové   mesto   nad   Váhom   a   Okresný   súd   Trenčín   povinný   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III.   Okresný   súd   Trenčín   a   Okresný   súd   Nové   Mesto   nad   Váhom   sú   povinní sťažovateľovi uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu, advokáta, č. ú... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Cb 277/2008   a postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 Rob 213/2004 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s petitom sťažnosti ústavný súd poukazuje na to, že podľa príslušných ustanovení zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 1. januára 2008 prešiel výkon súdnictva v sťažovateľovej veci z Okresného súdu Trenčín (odovzdávajúci súd) na Okresný súd Nové Mesto   nad   Váhom   (nadobúdajúci   súd).   Neoddeliteľnou   súčasťou   prechodu   súdnictva v sťažovateľovej veci bolo aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy v konaní, a preto treba z tohto hľadiska posudzovať namietané konanie ako celok bez ohľadu na to, že vo veci konali odovzdávajúci súd a od 1. januára 2008 nadobúdajúci súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   alebo na inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného stavu, t.   j. stavu   právnej   istoty dochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Preto na naplnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade   okresným   súdom)   ešte   mohlo   trvať.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného základného   práva   postupom   okresného   súdu,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne ako zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Navyše,   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   v   ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil, že okresný   súd   o   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   8   Cb   277/2008-443 z 23. novembra 2011. Tento rozsudok napadol 23. apríla 2012 odporca v časti, v ktorej mu bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   19 675,68   €   s príslušenstvom,   a v časti výroku   o náhrade   trov   konania   odvolaním.   V čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu (27. decembra 2012) už teda okresný súd vo veci meritórne rozhodol a spis bol už mimo jeho   dispozície,   pretože   ho   29.   mája   2012   predložil   Krajskému   súdu   v Trenčíne na rozhodnutie o odvolaní odporcu. V čase rozhodovania ústavného súdu bolo napadnuté konanie už právoplatne skočené (15. mája 2013), keďže Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.   k.   16   Cob   60/2012-471   z 19.   marca   2013   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v jeho napadnutých výrokoch.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už vo veci meritórne rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   čo   v súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   zakladá   dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Na   tomto   základe ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013