znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 424/2012-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Cb/59/2000 a jeho rozsudkom z 11. marca 2010, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo/107/2010 a jeho rozsudkom z 31. mája 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV/41/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2011   doručená   sťažnosť   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. A. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Cb/59/2000 a jeho rozsudkom z 11. marca 2010, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obo/107/2010 a jeho rozsudkom z 31. mája 2011, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV/41/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012 po doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 18. apríla 2012.

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sa týka súdneho konania medzi   obchodnou   spoločnosťou   S.,   a.   s.,   L.   (ďalej   aj   „žalobca“),   a sťažovateľkou   ako žalovanou. Predmetný súdny spor sa týka úverovej zmluvy č. 13 z 8. februára 1990, ktorej predmetom bolo poskytovanie úverov na trvalo sa obracajúce zásoby (ďalej len „TOZ“) vo výške 339 840 000 Kčs, a úverovej zmluvy č. 237 z 28. decembra 1990, predmetom ktorej je   poskytnutie   strednodobého   úveru   na   zásoby   vo výške   299 840   000   Kčs.   Predmetné úverové zmluvy uzavreli S., š. p. (ďalej len „SKL“), ako právny predchodca žalobcu a V., štátny peňažný ústav (ďalej len „V.“) – ako právny predchodca sťažovateľky v právnom postavení veriteľa z predmetných úverových zmlúv.

Žalobca podal 7. júna 2000 žalobu proti K., štátny peňažný ústav, ako právnemu predchodcovi   sťažovateľky   o   zaplatenie   1 090   000   Sk   s   prísl.,   ktorú   neskôr   zmenil   na žalobu o zaplatenie 162 920 499 Sk s prísl.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Rozsudkom   zo   dňa   28.   09.   2000,   č.   k.   49Cb/59/2000-89,   Krajský   súd...   žalobe vyhovel a uložil K., š.p.ú. povinnosť zaplatiť spoločnosti S. sumu vo výške 162.920.499,- Sk a nahradiť jej trovy konania....

Uznesením zo dňa 14. 03. 2002, č. k. 4Obo/22/2001-123, Najvyšší súd... ako súd odvolací,   na   základe   odvolania   sťažovateľa,   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu...   zo   dňa 28. 09. 2000, č. k. 49Cb/59/2000-89 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozsudkom   zo   dňa   14.   04.   2003,   č.   k.   49Cb/59/2000-214,   Krajský   súd...   žalobu spoločnosti S. zamietol a priznal sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.

Uznesením   zo   dňa   15.   12.   2004,   č.   k.   6Obo/190/2003,   Najvyšší   súd...   ako   súd odvolací, na základe odvolania spoločnosti S., zrušil rozsudok Krajského súdu... zo dňa 14. 04. 2003, č. k. 49Cb/59/2000-214 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozsudkom   zo   dňa   12.   09.   2005,   č.   k.   49Cb/59/2000-357,   Krajský   súd...   žalobe vyhovel   a   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   spoločnosti   S.   sumu   vo   výške 162.920.499,- Sk a nahradiť jej trovy konania.

Rozsudkom   zo   dňa   24.   04.   2007,   č.   k.   4Obo/347/2005,   Najvyšší   súd...   ako   súd odvolací,   na   základe   odvolania   sťažovateľa,   zmenil   rozsudok   Krajského   súdu...   zo   dňa 12. 09.   2005,   č.   k.   49Cb/59/2000-357   tak,   že   žalobu   spoločnosti   S.   zamietol   a priznal sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.

Rozsudkom zo dňa 29. 09. 2008, č. k. 1Obdo V 66/2007, Najvyšší súd...   ako súd dovolací, na základe dovolania spoločnosti S., zrušil rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 24. 04. 2007, č. k. 4Obo/347/2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesením   zo   dňa   29.   06.   2009,   č.   k.   4Obo/150/2008,   Najvyšší   súd...   ako   súd odvolací, na základe rozhodnutia dovolacieho súdu zo dňa 29. 09. 2008, č. k. 1Obdo V 66/2007, zrušil rozsudok Krajského súdu... zo dňa 12. 09. 2005, č. k. 49Cb/59/2000-357 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto zrušovacieho uznesenia Najvyšší súd... ako súd odvolací záväzne stanovil, že

(i)   žiadosť   SNŠP   (právneho   predchodcu   S.)   zo   dňa   30.   06.   1991   o prevzatie pohľadávky z úveru na TOZ v rozsahu 116.823.000,- Kčs možno považovať za právny úkon uznania záväzku v zmysle ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka,

(ii) postúpenie práva zo záväzku (postúpenie pohľadávky) z V. na K., s.p.ú P. bolo vykonané platne a

(iii) úverová zmluva č. 13 a úverová zmluva č. 237 sú platné a záväzné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací zároveň záväzne stanovil, že vzhľadom na uznanie dlhu zo strany SNŠP (právneho predchodcu S.) zaťažuje dôkazné bremeno preukázania neposkytnutia finančných prostriedkov z úverových zmlúv žalobcu, t. j. spoločnosť S., nie žalovaného, t. j. sťažovateľa.

Rozsudkom   zo   dňa   11.   03.   2010,   č.   k.   49Cb/59/2000-606,   Krajský   súd...   žalobe vyhovel   a   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   spoločnosti   S.   sumu   vo   výške 162.920.499,-   Sk   a   nahradiť   jej   trovy   konania.   Svoje   rozhodnutie   pritom   v   rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu (uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 29. 06. 2009, č. k. 4Obo/150/2008) odôvodnil tým, že sťažovateľ ako žalovaný jednoznačne nepreukázal poskytnutie finančných prostriedkov V. právnemu predchodcovi spoločnosti S., hoci   dôkazné   bremeno   preukázania   reálneho   poskytnutia/neposkytnutia   úveru   bolo   na žalobcovi,   t.   j.   spoločnosti   S.   V   tomto   rozhodnutí   sa   pritom   prvostupňový   súd   vôbec nevenoval otázke platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy č. 13, úverovej zmluvy č. 237 a právneho úkonu postúpenia práva zo záväzku (postúpenia pohľadávky) z V. na K., s.p.ú P.,   a   to   z   dôvodu,   že   tieto   otázky   už   boli   v   konaní   s konečnou   platnosťou   vyriešené rozhodnutiami súdov vyššej inštancie, konkrétne uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 29. 06. 2009, č. k. 4Obo/150/2008...

Rozsudkom zo dňa 31. 05. 2011, č. k. 1Obo/107/2010-702-718, Najvyšší súd... ako súd odvolací, na základe odvolania sťažovateľa, potvrdil rozsudok Krajského súdu... zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49Cb/59/2000-606 a zaviazal sťažovateľa zaplatiť spoločnosti S. náhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie pritom v rozpore s predchádzajúcim záväzným právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto konaní (uznesenie Najvyššieho súdu...   zo   dňa   29.   06.   2009,   č.   k.   4Obo/150/2008),   resp.   aj   so samotným   rozhodnutím prvostupňového súdu (rozsudok Krajského súdu... zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49Cb/59/2000- 606) odôvodnil neplatnosťou úverovej zmluvy č. 13 a úverovej zmluvy č. 237 a rovnako ako prvostupňový   súd   i   údajným   nepreukázaním   reálneho   poskytnutia   úveru   zo   strany   V. právnemu predchodcovi spoločnosti S.

Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49Cb/59/2000-606, nadobudol v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 31. 05. 2011, č. k. 1 Obo/107/2010-702- 718, právoplatnosť dňa 22. 06. 2011 a vykonateľnosť dňa 28. 06. 2011.

Dňa 20. 07. 2011 podal sťažovateľ proti rozsudku Najvyššieho súdu... zo dňa 31. 05. 2011, č. k. 1Obo/107/2010-702-718, dovolanie s poukazom na ust. § 237 písm. f), § 238 ods. 2 v spojení s ust. § 241 ods. 2 písm. b), c) Občianskeho súdneho poriadku.“

O dovolaní sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu z 31. mája 2011 rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV/41/2011 z 29. februára 2012 tak, že dovolanie odmietol.

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa ústavy, listiny   a   práva   podľa   dohovoru   sťažovateľka   opakovane   poukázala   na   právny   názor najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktorý uviedol v uznesení sp. zn. 4 Obo/150/2008 z 29. júna 2009. V sťažnosti ďalej uviedla:

„NS SR ako súd odvolací v špecifikovanom rozhodnutí zároveň záväzne stanovil, že vzhľadom na uznanie dlhu zo strany SNŠP (právneho predchodcu S.) zaťažuje dôkazné bremeno preukázania neposkytnutia finančných prostriedkov z úverových zmlúv žalobcu (spoločnosť S.), nie žalovaného (sťažovateľa). Tiež pritom skonštatoval, že spoločnosť S. nepreukázala, že finančné prostriedky z úverových zmlúv nečerpala.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   prvostupňového   súdu, prvostupňový   súd   akceptoval   závery   NS   SR   o   platnosti   úverových   zmlúv   č.   13   a   237 a postúpenia práva zo záväzku z V. na K., s.p.ú P. (hoci nie výslovne - keďže vychádzal zo špecifikovaného zrušovacieho uznesenia NS SR zo dňa 29. 06. 2009, č. k. 4Obo/150/2008), ale   z neznámych   dôvodov,   v rozpore so zákonom,   ako i   vysloveným právnym   názorom odvolacieho   súdu   nerešpektoval   záver   o   uznaní   záväzku   zo   strany   SNŠP   (právneho predchodcu spoločnosti S.) a o povinnosti spoločnosti S. preukázať reálne neposkytnutie finančných prostriedkov na základe predmetných úverových zmlúv.

Ako totiž správne stanovil NS SR vo svojom zrušovacom uznesení, relevantné uznanie dlhu zo strany dlžníka zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok (dlh) v čase uznania trval. Právnym následkom uznania dlhu dlžníkom je následne to, že v prípade sporu nemusí veriteľ dokazovať, že v čase uznania dlh existoval ani jeho výšku, tzn. dôkazné bremeno preukázania   existencie   záväzku   (t.   j.   v   tomto   prípade   reálneho   poskytnutia   alebo neposkytnutia peňažných prostriedkov) je na dlžníkovi. Uvedené závery nepochybne platia aj v prípadoch uznania záväzku (dlhu) vykonaného podľa Hospodárskeho zákonníka, a to aj v prípadoch úverov na TOZ, čo viackrát vo svojej rozhodovacej činnosti potvrdil aj NS SR... Napriek   vyššie   špecifikovanému   právnemu   názoru   NS   SR   ako   súdu   odvolacieho, prvostupňový   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   vyhovel   žalobe   spoločnosti   S.   a   to   z odôvodnením, že sťažovateľ ako veriteľ údajne nepreukázal reálne poskytnutie finančných prostriedkov na základe predmetných úverových zmlúv.   Uviedol   to aj napriek tomu,   že dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti bolo v zmysle právneho názoru vysloveného v   zrušovacom   uznesení   odvolacieho   súdu   na   spoločnosti   S.,   nie   na   sťažovateľovi.   Na odchýlenie sa od vysloveného právneho názoru pritom v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky, a to vzhľadom k tomu, že doplneným dokazovaním nedošlo k takej zmene skutkového stavu, na základe ktorého by vyslovený právny názor odvolacieho súdu nemohol popri novom skutkovom stave obstáť. Ďalším konaním pred prvostupňovým súdom totiž nebol nijakým spôsobom spochybnený právny úkon uznania záväzku zo strany SNŠP (právneho predchodcu S.), na základe ktorého NS SR ako súd odvolací stanovil dôkazné bremeno preukazovania poskytnutia/neposkytnutia finančných prostriedkov z predmetných úverových zmlúv.

Ako   je   zrejmé   z   vyššie   uvedených   skutočností,   prvostupňový   súd   v   napadnutom rozhodnutí   rozhodol   o   právach   a   právom   chránených   záujmoch   sťažovateľa   v   hrubom rozpore so zákonom a vysloveným záväzným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O. s.   p.),   pričom   neprípustným   prenesením   dôkazného   bremena   z   povinného   účastníka hrubým spôsobom porušil zásadu rovnosti zbraní a rovnosti účastníkov súdneho konania (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR) a tým zároveň porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

Uvedené konanie je o to závažnejšie, že aj napriek záväznému právnemu názoru NS SR   ako   súdu   odvolacieho,   sťažovateľ   v   konaní   nad   rámec   svojej   dôkaznej   povinnosti predložil   viacero   relevantných   dôkazov   preukazujúcich   reálne   poskytnutie   finančných prostriedkov na základe predmetných úverových zmlúv.“

Reálne poskytnutie finančných prostriedkov z predmetných úverových zmlúv bolo podľa sťažovateľky preukázané viacerými dôkazmi – napr. svedeckými výpoveďami Ing. J. a Ing. P., taktiež listom V. zo 16. februára 2010, žiadosťou o prevzatie pohľadávky z úverov na TOZ z 22. februára 1991, listami SKL zo 16. mája 1991 a 12. júna 1991, žiadosťou o prevzatie pohľadávky z úverov na TOZ a listami S., š. p., 30. júna 1991, zo 16. januára 1992 a z 21. februára 1992 a notárskymi zápisnicami č. N 176/2003 a č. N 30384/2003 z 24. apríla 2003 a pod., pričom „prvostupňový súd tieto dôkazy pri vydávaní napadnutého rozsudku vôbec nebral do úvahy, nijako sa s nimi nevysporiadal a rozhodol v priamom rozpore s ich obsahom....

Takýto   postup   je   nielen   v   rozpore   s   právom   na   spravodlivý   proces,   s   vyššie citovaným ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., ale aj so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, resp. čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Rovnosť účastníkov konania v sebe okrem iného implikuje aj povinnosť príslušného orgánu verejnej moci,   v   danom   prípade   prvostupňového   súdu,   s   rovnakou   starostlivosťou   sa   zaoberať argumentmi predloženými všetkými účastníkmi konania...

-   závery   prvostupňového   súdu   o   nepreukázaní   reálneho   poskytnutia   úveru   sú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním...

- prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol jediný relevantný argument, na základe ktorého vyhodnotil list Všeobecnej úverovej banky, a. s. zo dňa 16. 02. 2010 a ďalšie sťažovateľom predložené dokumenty ako dôkaz o reálnom neposkytnutí úveru, keď z ich obsahu vyplýva presný opak;

-   prvostupňový súd sa   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   vôbec argumentačne nevysporiadal s námietkou premlčania údajného nároku spoločnosti S...

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   je   preto   napadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu arbitrárny a nepreskúmateľný.“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   označených   základných   práv   podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru aj rozsudkom odvolacieho súdu. V tejto súvislosti v sťažnosti uviedla:

„Napadnutým   rozhodnutím...   odvolací   súd   rozhodol   v   rozpore   nielen s predchádzajúcou judikatúrou NS SR, zaoberajúcou sa analogickými úverovými vzťahmi z TOZ medzi sťažovateľom a tretími subjektmi, ale aj v rozpore s rozhodnutiami vydanými všeobecnými   súdmi   priamo   v   tomto   konaní,   a   to   všetko   bez   toho,   aby   sa   ústavne konformným   spôsobom   argumentačne   vysporiadal   s   týmito   skoršími   súdnymi rozhodnutiami...

Základným právnym argumentom odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, ktorým odôvodnil správnosť napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, bol záver o neplatnosti úverovej   zmluvy   č.   13   a   237.   Odvolací   súd   prijal   záver   o   neplatnosti   predmetných úverových zmlúv aj napriek tomu, že NS SR meritórne rozhodol o platnosti týchto úverových zmlúv   nielen   v   rámci   tohto   konania   (viď   uznesenie   NS   SR   zo   dňa   29.   06.   2009,   č.   k. 4Obo/150/2008), ale aj v rámci iných súdnych konaní, ktorých predmetom boli podobné úverové vzťahy medzi sťažovateľom a tretími subjektmi. Dokonca samotný prvostupňový súd v napadnutom rozsudku vychádzal z týchto rozhodnutí a otázku platnosti úverových zmlúv vôbec neriešil vzhľadom k tomu, že ju v súlade s právoplatným uznesením NS SR zo dňa 29. 06. 2009, č. k. 4Obo/150/2008, považoval v konaní za vyriešenú a nespornú. Na   preukázanie   platnosti   predmetných   úverových   zmlúv   predložil   sťažovateľ v priebehu konania viacero rozhodnutí NS SR (medzi nimi i viacero rozhodnutí, v ktorých NS SR rozhodoval ako súd dovolací), ktorými NS SR autoritatívne stanovil:

(i) platnosť takýchto (obdobných) úverových zmlúv na TOZ uzatváraných medzi V. a tretími osobami,

(ii) platnosť postúpenia pohľadávok z týchto úverových zmlúv na K., s.p.ú. P. a (iii) určil, že žiadosť dlžníka z úveru na TOZ na prevzatie pohľadávky, adresovaná K.,   s.p.ú.   P.,   predstavuje   právny   úkon   uznania   dlhu   v   zmysle   §   132   Hospodárskeho zákonníka....

V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   odvolací   súd   síce   uviedol   príslušné   právne predpisy   stanovujúce   náležitosti   úverovej   zmluvy,   nijakým   relevantným   spôsobom   však nereflektoval na sťažovateľom uvedené argumenty preukazujúce ich splnenie. Sťažovateľ pritom viackrát v priebehu   konania   vyčerpávajúcim spôsobom rozobral platnosť   oboch úverových   zmlúv   (viď   napr.   vyjadrenie   sťažovateľa   zo   dňa   09.   05.   2005,   odvolanie sťažovateľa   zo   dňa   04.   11.   2005,   s.   13).   Formalistický   výklad   príslušných   zákonných ustanovení zo strany súdu, bez toho, aby sa vyčerpávajúco vysporiadal s predchádzajúcou judikatúrou a relevantnými námietkami účastníka konania, pritom zakladá porušenie práva tohto účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 36/10, I. US 252/05).

Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím nielenže porušil princíp   predvídateľnosti   súdnych   rozhodnutí   a   v   rozpore   s   oprávnenými   očakávaniami sťažovateľa   (podporenými   jednak   rozhodnutiami   súdov   v   tomto   konaní   a   jednak stabilizovanou judikatúrou NS SR v obdobných veciach) vydal prekvapivé rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia, ale zároveň sa v napadnutom rozhodnutí nijakým argumentačne relevantným   a   vyčerpávajúcim   spôsobom   nevysporiadal   so   žiadnou   (sic!!!)   námietkou sťažovateľa, uvedenou v jeho odvolaní zo dňa 23. 04. 2010. Ako sme uviedli vyššie, právo na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) pritom zahŕňa aj právo účastníka súdneho konania na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, bez ktorého by súdna ochrana práv a právom chránených záujmov občanov bola len iluzórna....

Hoci sťažovateľ uviedol v rámci konania, ako i v rámci svojho odvolania zo dňa 23. 04.   2010   viacero   argumentov   a   dôkazov   na   preukázanie   nesprávnosti   napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, odvolací súd sa nijakým relevantným spôsobom s týmito argumentmi a dôkazmi nevysporiadali, alebo sa s nimi vysporiadali v priamom rozpore s obsahom   predložených   dôkazov.   Napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   tak vzhľadom na absenciu zákonných náležitostí nepreskúmateľné, čím takisto hrubo zasahuje do sťažovateľovho práva na spravodlivý proces a ignorovanie sťažovateľom predložených argumentov zo strany odvolacieho súdu zase porušuje zásadu rovnosti účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.

... skutkový a právny základ napadnutého rozhodnutia zostáva účastníkovi konania nejasný, viaceré podstatné skutkovo a právne relevantné otázky zostávajú nezodpovedané a to predovšetkým vzhľadom na absenciu vysporiadania sa s argumentáciou sťažovateľa, ako aj vzhľadom na ignorovanie podstatných dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa, ktoré   boli   v   konaní   vykonané.   Takéto   rozhodnutie   možno   potom   považovať   za   prejav sudcovskej ľubovôle pri rozhodovaní....

...   odvolací   súd   sa   v   rozpore   s   princípom   predvídateľnosti   súdnych   rozhodnutí a princípom   právnej   istoty   účastníkov   konania   nijakým   relevantným   spôsobom nevysporiadal   so   stabilizovanou   judikatúrou   NS   SR   a   sťažovateľom   predloženými rozhodnutiami   NS   SR   riešiacimi   rovnakú   otázku   (platnosť   úverovej   zmluvy)   zásadne odlišným   spôsobom.   Formalistické   poukázanie   na   náležitosti   úverovej   zmluvy   podľa príslušných   ustanovení   Hospodárskeho   zákonníka   nemožno   zo   strany   odvolacieho   súdu hodnotiť ako vyčerpávajúce zdôvodnenie odklonu od existujúcej judikatúry...

...   odvolací   súd   sa   v   napadnutom   rozhodnutí   nijakým   relevantným   spôsobom nevysporiadal   s   ostatnými   námietkami   a   argumentmi   sťažovateľa,   resp.   predloženými dôkazmi.

Odvolací súd nijakým spôsobom nereagoval na námietku nezákonnosti rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý v rozpore zo záväzným právnym názorom NS SR ako súdu odvolacieho v rozpore so zákonom preniesol dôkazné bremeno preukázania poskytnutia úveru z dlžníka na veriteľa (t. j. sťažovateľa)...

Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí taktiež nijakým relevantným spôsobom nevysporiadal   s dôkazmi predloženými sťažovateľom,   preukazujúcimi   reálne poskytnutie finančných prostriedkov na základe predmetných úverových zmlúv...

Odvolacím súdom vytýkané údajné nepredloženie originálov úverových zmlúv č. 13 a 237 je pritom vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľa bez právneho významu.

...   predpokladom   toho,   aby   účastník   mohol   použiť   listinu   ako   dôkaz   nie   je   jej predloženie   v   origináli,   ani   v   overenej   kópii.   V   tejto   súvislosti   poukazujeme   aj na skutočnosť, že pokiaľ žiaden z účastníkov konania nespochybnil predmetnú listinu, nie je na mieste, aby súd suploval ich činnosť a svojimi vyjadreniami v odôvodnení napadnutého uznesenia de facto napádal platnosť či dokonca samotnú existenciu predložených listín bez toho, aby uviedol, z čoho svoje tvrdenia odvodzuje.“

Sťažovateľka poukázala na to, že si splnila svoju dôkaznú povinnosť aj nad rámec zákona, pretože predložila viaceré listiny v origináli, prípadne ich notársky overené kópie. Sťažovateľka taktiež spochybňuje relevantnosť dôkazov, na ktoré odvolací súd odkazuje v odôvodnení svojho rozhodnutia – a to predovšetkým článok Ing. J. D., bývalého ministra financií,   uverejnený   v   Hospodárskych   novinách   a   tiež   odborný   posudok   č.   1/2002   z 5. februára   2002   vyhotovený   spoločnosťou   C.   Poukazuje   tiež   na   to,   že   odvolací   súd   sa nijakým spôsobom nevysporiadal s dôkazom, ktorý predložil – Ekonomickú analýzu úverov na trvalo sa obracajúce zásoby vypracovanú spoločnosťou K., spol. s r. o.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:„Závery   odvolacieho   súdu   (obdobne   ako   závery   prvostupňového   súdu)   sú   tak v absolútnom   rozpore   s   vykonaným   dokazovaním.   Súdy   konštatujú   neunesenie   bremena tvrdenia, ktoré sťažovateľ preukázateľne uniesol. Súdy poukazujú na nepredloženie dôkazov na   podporu   sťažovateľových   tvrdení,   ktoré   však   sťažovateľ   predložil,   tieto   sú   súčasťou súdneho spisu, pričom súdy ich ponechali nepovšimnuté.

Na základe   uvedených skutočností   je   zrejmé,   že zo strany   odvolacieho súdu išlo o jednostranné posúdenie dôkazov, čím z jeho strany došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania a tým aj k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.

odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí taktiež nijakým relevantným spôsobom nevysporiadal   s   námietkou   premlčania   údajného   nároku   spoločnosti   S.   na   vydanie neoprávneného majetkového prospechu, hoci sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 23. 04. 2010 námietku premlčania vzniesol.... v odvolaní zo dňa 23. 04. 2010 vzniesol sťažovateľ opätovne námietku premlčania, o ktorej nebolo až do napadnutého rozsudku odvolacieho súdu právoplatne rozhodnuté, bol odvolací súd povinný sa touto námietkou zaoberať a jej odmietnutie náležite, vyčerpávajúco a ústavne konformným spôsobom zdôvodniť a vysvetliť. Vyplýva   to   predovšetkým   z   toho,   že   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   ide   o   jednu   z najzávažnejších námietok sťažovateľa, ignorovaním ktorej dochádza zo strany konajúceho súdu jednoznačne k porušeniu práva na spravodlivý proces.

... odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je, bez ohľadu na vyššie špecifikované   nedostatky   a   vady,   v   prevažnej   miere   nezrozumiteľné,   argumentačne nepodložené, z väčšej časti bez akéhokoľvek súvisu s prejednávanou vecou a tým vo vzťahu k sťažovateľovi pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť arbitrárne. Odvolací súd sa nielenže   vyčerpávajúco   nevysporiadal   s   nijakou   podstatnou   námietkou   sťažovateľa, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v nijakom prípade nespĺňa ani minimálne zákonom stanovené kvalitatívne parametre rozhodnutia odvolacieho súdu...

O   arbitrárnosti   a   nezrozumiteľnosti   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu svedčí   v   konečnom   dôsledku   aj   pomerne   obsiahle   zdôvodňovanie   údajnej   aplikácie Obchodného zákonníka na úverové vzťahy uzatvorené pred nadobudnutím jeho účinnosti. Bez ohľadu na to, že otázka príslušného právneho predpisu, aplikovateľného na právny vzťah medzi účastníkmi súdneho konania, nebola nikdy predmetom sporu, odvolací súd nepochopiteľne a bez akéhokoľvek jasného zdôvodnenia uvádza, že v danom prípade je potrebné na vzťah medzi účastníkmi konania aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, nie Hospodárskeho zákonníka...

Z [§ 763 ods. 1 a ods. 2] jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že Obchodný zákonník možno aplikovať len na právne vzťahy, ktoré vznikli od 01. 01. 1992... Z   vyššie   uvedených   dôvodov   je   preto   aj   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu arbitrárny,   nepreskúmateľný   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný a neudržateľný.“

Sťažovateľka   tiež   namieta   nezákonnosť   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho   súdu   z   dôvodu   nerešpektovania   povinnosti   súdu   podľa   §   120   ods.   4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V tejto súvislosti ďalej uviedla:„V tomto prípade prvostupňový súd uznesenie o skončení dokazovania v priebehu konania nevyhlásil, čím porušil nielen ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ale i právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Napriek skutočnosti, že odvolací súd sa v rámci odvolacieho konania snažil tento nedostatok odstrániť, máme za to, že odvolací súd:

(i) uznesenie o skončení dokazovania nevyhlásil v súlade s ust. § 120 ods. 4 O. s. p., keď   na   pojednávaní   konanom   dňa   19.   04.   2011   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené   len zo strany   súdu,   pričom   sťažovateľ   umožnil   predložiť   ďalšie   návrhy   na   doplnenie dokazovania aj dodatočne, tzn. vo vzťahu k jednotlivým účastníkom konania neprípustným spôsobom rozdelil účinky takéhoto uznesenia, a zároveň

(ii) nemal na vyhlásenie takéhoto uznesenia právomoc, keďže skončiť dokazovanie pred   prvostupňovým   súdom   je   oprávnený   iba   tento   súd   a   túto   vadu   konania   nemôže odstrániť súd vyššieho stupňa, nakoľko mu to zákon neumožňuje.“

V   podaní   zo   17.   apríla   2012   doručenom   ústavnému   súdu   18.   apríla   2012 sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť. Poukázal na to, že 2. apríla 2012, t. j. po podaní sťažnosti   ústavnému   súdu,   jej   bolo   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 ObdoV/41/2010 z 27. marca 2012, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1 Obo/107/2010-702 z 31. mája 2011. Vzhľadom na túto skutočnosť   rozšírila   petit   sťažnosti   tak,   že   smeruje   aj   proti   postupu   najvyššieho   súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV/41/2010 a jeho uzneseniu z 27. marca 2012.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49Cb/59/2000-606, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 05. 2011, č. k. 1Obo/107/2010-702-718 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 1 Obdo V/41/2010 zo dňa 27. 03. 2012 porušené.

2.   Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   11.   03.   2010,   č.   k. 49Cb/59/2000-606, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 05. 2011, č. k.   1Obo/107/2010-702-718   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   č.   k. 1 Obdo V/41/2010 zo dňa 27. 03. 2012 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.000,- EUR, ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

4.   Porušovatelia   sú   povinní   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   pred Ústavným súdom SR vo výške určenej podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení, a to do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila takto:„Požadované primerané finančné zadosťučinenie je odôvodnené tým, že napadnuté rozhodnutia   spôsobili   stav   právnej   neistoty   u   sťažovateľa,   ktorý   sa   musí   vysporiadať s právoplatnými rozhodnutiami súdov (pričom musí podľa právoplatných rozhodnutí plniť) bez   toho,   aby   poznal   logicky   a   právne   udržateľné   dôvody.   Vzniknutá   situácia   je   o   to vážnejšia, že vo viacerých súdnych sporoch s obdobným predmetom konania a obdobným skutkovým a právnym stavom, všeobecné súdy v minulosti rozhodli v prospech sťažovateľa, čo v spojení s nedostatočne zdôvodnenými a arbitrárnymi napadnutými rozsudkami výrazne negatívnym spôsobom zasahuje do právneho postavenia a právom chránených záujmov sťažovateľa.“

Podaním z 31. júla 2012 doručeným ústavnému súdu 6. augusta 2012 sťažovateľka navrhla prerušiť konanie pred ústavným súdom vzhľadom na to, že Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), v zastúpení prvého námestníka generálneho prokurátora, podal 21. júna 2012 na najvyššom súde mimoriadne dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1 Obo/107/2010-702 z 31. mája 2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   49   Cb/59/2000   a   jeho rozsudkom   z   11.   marca   2010,   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Obo/107/2010 a jeho rozsudkom z 31. mája 2011

V podaní z 31. júla 2012 sťažovateľka uviedla, že proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1 Obo/107/2010-702 z 31. mája 2011 podal generálny prokurátor, v zastúpení prvého námestníka generálneho prokurátora, 21. júna 2012 mimoriadne dovolanie, ktoré odôvodnil s poukazom na § 243e ods. 1 OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP. Konanie o mimoriadnom dovolaní je vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 1 M ObdoV/3/2012. Podľa   zistení   ústavného   súdu   najvyšší   súd   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažnosti o mimoriadnom dovolaní nerozhodol.

Ústavný súd už vyslovil právny názor, že mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu potrebné vyčerpať,   keďže ich   nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy priamo dostupné sťažovateľovi (I. ÚS 37/96). V prípade, ak podnet príslušnému orgánu na podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku   je   podaný   a   tento   orgán   mimoriadny   opravný prostriedok aj skutočne podá, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma, či takýto prostriedok možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy tých základných práv   alebo   slobôd,   ktorých   porušenie   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   namieta (III. ÚS 182/2010).

Ústavný súd už v tejto súvislosti rozhodol, že „Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia najvyššieho súdu o ňom) považovať za účinný právny prostriedok nápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd“ (II. ÚS 42/01, ale aj III. ÚS 41/04).

V tejto súvislosti je relevantné poukázať aj na judikatúru ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o   ňom príslušným   orgánom. Iná   interpretácia   by v   danej   veci   mala za následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté   rozhodnutie   súčasne   preskúmavali   ako všeobecný súd, tak aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ   k   dispozícii;   sťažnosť   je prípustná   iba   vtedy,   ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V   okolnostiach   posudzovanej   veci   sa   podaním   mimoriadneho   dovolania,   ako   aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vytvoril stav, keď by o sťažovateľovej veci mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako   súd   príslušný na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie   právomoci   najvyššieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   najvyššieho   súdu   o   mimoriadnom   dovolaní,   ktorý   bol   využitý   generálnym prokurátorom na podnet sťažovateľa, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu   s   výnimkou   prípadov,   keď   to   konkrétne   okolnosti   veci   zjavne   vylučujú. (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   ESĽP   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok   ESĽP   z   12.   novembra   2002   vo   veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Uvedené právne závery týkajúce sa súbežného podania dovolania a sťažnosti podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   sú   aplikovateľné   aj   v   prípade   súbežného   podania   mimoriadneho dovolania so sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o   podanom   mimoriadnom   dovolaní,   mohol   by   neprípustne   zasiahnuť   do   rozhodovania všeobecných súdov. Rovnako tak ústavný súd nepovažuje za opodstatnené prerušiť konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy do rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale pri predbežnom prerokovaní ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV/41/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012

Sťažovateľka v doplnení sťažnosti zo 17. apríla 2012 uviedla, že svoju sťažnosť podanú na ústavnom súde 18. augusta 2011 dopĺňa aj o rozhodnutie najvyššieho súdu o jej dovolaní „č. k. 1 Obdo V/41/2010 zo dňa 27. 03. 2012“. K doplneniu sťažnosti priložila uznesenie   najvyššieho   súdu   z   29.   februára   2012,   ktoré   má   na   úvodnej   strane   uvedenú spisovú značku „1 Obdo V/41/2010“, na stranách 2 až 11 je spisová značka „1 Obdo V/41/2011“. Zo záhlavia priloženého uznesenia vyplýva, že účastníkmi konania sú žalobca a sťažovateľka s tým, že predmetom konania je zaplatenie 5 407 969,82 € s príslušenstvom, ktoré je vedené krajským súdom pod sp. zn. 49 Cb/59/2000. Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že uvedením dátumu „27. 03. 2012“ pri označenom uznesení najvyššieho súdu došlo v sťažnosti k inej zrejmej nesprávnosti a správny dátum mal byť 29. február 2012. Pokiaľ ide o spisovú značku predmetného uznesenia, zo zistení ústavného súdu   vyplýva,   že   predmetná   vec   je   na   najvyššom   súde   evidovaná   pod   sp.   zn. 1 ObdoV/41/2011. Pod sp. zn. 1 ObdoV/41/2010 je na najvyššom súde evidované konanie odlišných účastníkov s iným predmetom konania.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka v tejto časti sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV/41/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012.

V doplnení sťažnosti v časti, v ktorej smeruje proti postupu najvyššieho súdu ako dovolacieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   ObdoV/41/2011   a   jeho   uzneseniu z 29. februára 2012, absentuje odôvodnenie sťažnosti. Odôvodnenie návrhu, t. j. uvedenie konkrétnych   dôvodov,   na   základe   ktorých   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   namietaným postupom   alebo rozhodnutím   boli   porušené   označené   základné   práva   alebo   slobody,   je obligatórnou náležitosťou sťažnosti (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

V   doplnení   sťažnosti   zo   17.   apríla   2012   sťažovateľka   uvádza,   že   sťažnosť   proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. februára 2012 podáva „vzhľadom na dôvody odmietnutia dovolania“. Okrem toho v doplnení sťažnosti uvádza:

„Pre prípad, že by z akéhokoľvek dôvodu považoval Ústavný súd SR našu ústavnú sťažnosť   zo   dňa   18.   8.   2011   za   predčasne   podanú,   žiadame,   aby   toto   naše   doplnenie sťažnosti bolo považované za riadne a včas podanú sťažnosť a naše podanie z 18. 8. 2011 ako súčasť tejto sťažnosti.“

V   sťažnosti   z   18.   augusta   2011   doručenej   ústavnému   súdu   22.   augusta   2011 sťažovateľka uvádza výlučne dôvody, ktorými preukazuje namietané porušenie základných práv, ktoré sa týkajú výlučne postupu krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudku z 11. marca 2010 a postupu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudku z 31. mája 2011. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka v sťažnosti vôbec neuviedla, na základe akých konkrétnych dôvodov došlo k namietanému porušeniu ňou označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   listiny   a   práva   podľa   dohovoru   postupom najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho   unesením z 29. februára 2012.

Na základe uvedeného ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v predmetnej veci   je   sťažovateľka   zastúpená   kvalifikovaným   advokátom,   ktorý   sťažnosť   podpísal a opatril svojou pečiatkou. Za daných okolností ústavný súd odvolávajúc sa aj na svoju predchádzajúcu   judikatúru   poukazuje   na   to,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (napr. IV. ÚS 409/04).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012