znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 424/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. V. L., Česká republika, vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj namietaného porušenia čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob/126/2010-601 z 13. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   Česká   republika   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ing.   V.   L.,   Česká   republika,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného porušenia čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Cob/126/2010-601 z 13. októbra 2010.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   označený   rozsudok   jej   bol doručený 18. októbra 2010, keď nadobudol právoplatnosť.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   sa   cíti   byť   postupom   odvolacieho   súdu   značne poškodená, pretože rozhodnutie krajského súdu ako odvolacieho súdu má podľa jej názoru niekoľko zásadných vád, ktorými došlo k porušeniu rovnosti strán, a teda aj nezávislosti a nestrannosti krajského súdu a spravodlivosti jeho rozhodovania.

Sťažovateľka uviedla, že ako postupník vymáhala žalobou pohľadávku vo výške doplatku   kúpnej   ceny   proti   žalovanému,   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   L.,   pričom   predmetná pohľadávka jej bola postúpená spoločnosťou S., s. r. o., so sídlom v L. Súd prvého stupňa sa podľa   nej   nezaoberal   oprávnenosťou   nároku   na   doplatok   kúpnej   ceny,   iba   vyslovil absolútnu   neplatnosť   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky,   a   teda   aj   nedostatok   aktívnej legitimácie žalobcu (sťažovateľky) ako postupníka, a žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd druhého stupňa tento rozsudok potvrdil s odkazom na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa sťažovateľky rozsudok krajského súdu č. k. 15 Cob/126/2010-601 má tieto vady:„1. Rozsudek postrádá faktické nutné náležitosti rozsudku jako takového. Je vůbec otázkou, zda napadený rozsudek je rozsudkem v právním slova smyslu, když dle názoru stěžovatele nemá řádný výrok a řádné odůvodnění. V části nazývané jako „odůvodnění“ je pouze popisován průběh řízení. Následně je pouze učebnicový výklad pojmu „absolutní neplatnost“,   aniž   by   zde   byl   jakýkoliv   náznak   spojení   takového   výkladu   s   předmětným případem. Nedochází zde k aplikaci práva na konkrétní případ. Odvolací soud ve svém rozhodnutí neuvádí, proč se závěry a rozhodnutím soudu I. stupně souhlasí.

2. Odvolací soud žádný svůj konkrétní názor na daný případ nevyjádřil.

3. Napadený rozsudek má čtyři strany, první stranu tvoří petit, druhou až třetí stranu a   polovinu   čtvrté   strany   velmi   stručné   popsání   řízení   a   polovina   páté   strany   tvoří odůvodnění nákladu řízení. Samotnému odůvodnění je tedy věnována necelá strana, resp. 5 krátkých odstavců, s řádkováním 1,5.

4.   Soud   II.   stupně   sice   použil   ustanovení   §   219   odst.   2   Občianskeho   súdného poriadku,   kdy   za   situace,   že   souhlasí   s odůvodněním   napadeného   rozhodnutí,   se   může omezit pouze na konstatování důvodů napadeného rozhodnutí, neznamená to však, že jen napíše, že původní rozsudek potvrzuje a pak rozebírá právní termín aniž by se zabýval námitkami uvedenými v odvolaní.

5. Odvolací soud je i za takové situace povinen se předmětným případem zabývat a aplikovat na něj právní normy, popř. odůvodnit, proč si myslí, že určité právní normy byly na   případ   aplikovány   soudem   I.   stupně   správně.   Pokud   tomu   tak   není,   je   na   místě pochybovat o jeho nezávislosti a nestrannosti. Tyto pochybnosti zde vyvstaly i s ohledem na to, že právní zástupce žalovaného je místním advokátem, žalovaný je společností se sídlem na území Slovenské republiky. Nárok na spravedlivé rozhodování má však každý subjekt bez ohledu na umístění sídla či národnosti.

6. Stěžovatel sice nesouhlasil s rozhodnutím soudu I. stupně, ale tento soud alespoň odůvodnil, proč pokládá předmětnou smlouvu za absolutně neplatnou. Odvolací soud vůbec neřešil, PROČ je nutné považovat předmětnou smlouvu za neplatnou a PROČ je teda zde údajný nedostatek aktivní legitimace žalobce, PROČ je v daném případě nutné zjišťovat platnost   takové   smlouvy,   ale   pouze   obecně   řešil   situace,   KDY   je   jakákoliv   smlouva absolutně   neplatná.   Jako   konkrétní   případ:   Soud   I.   stupně   např.   uvedl,   že   předmětná smlouva   je   neplatná   z   důvodu   neurčitosti   a   že   na   základě   toho   je   nedostatek   aktivní legitimace. Soud II. stupně toto vůbec neuvádí a zmiňuje, že absolutní neplatnost způsobuje jakýkoliv rozpor se zákonem a další důvody bez jakékoliv návaznosti. Pokud by tedy soud II. stupně souhlasil s právním názorem soudu I. stupně, tedy s tím, že smlouva je neurčitá, tedy absolutně neplatná, pak by ve svém rozhodnutí musel minimálně vysvětlit, PROČ takovou smlouvu za neurčitou považuje a PROČ s názorem soudu I. stupně souhlasí. Toto však učiněno nebylo. Stejně jako v odvolaní v této věci, na základě kterého byl vynesen napadený rozsudek, stěžovatel opakovaně uvádí, že je v souladu s platnou judikaturou názoru, že soud nebyl oprávněn se zabývat platností či neplatností smlouvy a že tato skutečnost má význam pouze ve vztahu mezi postupitelem a postupníkem.

7. K shora uvedenému je nutno uvést, že ani soud I. stupně dostatečné neodůvodnil, proč   předmětnou   smlouvu   považuje   za   absolutně   neplatnou.   Pouze   konstatoval,   že   je neplatná z důvodu její neurčitosti, avšak přesně nespecifikoval, v čem takovou neurčitost spatřuje.

8. Stěžovatel je názoru, že i v případe použití § 219 odst. 2 Občianského súdného poriadku   je   odvolací   orgán   povinen   se   zabývat   a   vypořádat   s   v   odvolání   tvrzenými skutečnostmi, navrženými důkazy a předloženou judikaturou. Odvolací orgán se absolutně nevypořádal se stěžovatelovými námitkami a důvody odvolání, v nejmenším se nevypořádal s doloženou judikaturou Nejvyššího soudu, která má na předmětný případ bezesporu velmi zásadní dopad.

Pokud by soud mohl bez vztahu k podanému odvolání pouze potvrzovat rozsudek soudu I. stupně, pak by rozhodovací činnost odvolacího soudu neměla žádný význam, neboť nejjednodušším   způsobem   rozhodnutí   je   potvrzení   rozhodnutí   soudu   I.   stupně   bez jakéhokoliv odůvodnění bez vypořádání se s podaným odvoláním.

9. K dalšímu porušení základních práv stěžovatele, především jeho práva, aby věc byla   projednána   nestranným   a   nezávislým   soudem   a   spravedlivě,   spatřuje   stěžovatel v chovaní odvolacího soudu, kdy zkoumal platnost smlouvy o postoupení pohledávky, i když soud   jako   takový   nemá   absolutně   právo   tuto   smlouvu   vidět   ani   zjišťovat   její   platnost. Platnost takové smlouvy má význam pouze ve vztahu postupitel - postupník, tedy například za situace, že postupník vymůže pohledávku, která byla neplatně postoupena a postupitel je tak oprávněn ji od něho soudné vymáhat, pak by byl soud zřejmě oprávněn platnost této smlouvy zkoumat. Takový závěr vynesl Nejvyšší soud České republiky ve svém rozhodnutí č.j. 32 Odo 201/2004 (tento již založen ve spisu). Judikát Nejvyššího soudu České republiky zde stěžovatel uvádí proto, že soud I. stupně správně rozhodl, že na daný případ je nutné aplikovat české právo.

Je zřejmé, že shora uvedený judikát neřešil soud I. stupně, neboť mu nebyl znám, neboť nemůže znát veškerou judikaturu českých soudů.

Soudu   II.   stupně   tento   judikát   znám   již   byl,   i   přesto   se   tímto   judikátem   vůbec nezabýval, tedy není ani známo, jak se s ním při svém rozhodovaní vypořádal.

Bez ohledu na shora uvedené je stěžovatel přesvědčen, že smlouva je platná a že není důvod zamítnout žalobu pro neplatnost postoupení pohledávky.

10. Stěžovatel je názoru, že napadený rozsudek je vadný, není v souladu s procesními předpisy, je nepřezkoumatelný, porušuje jeho základní práva.

Napadený   rozsudek   se   nevypořádává   s   předmětným   odvoláním   ani   s   rozsudkem soudu 1. stupně.“

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností   žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,   že   právoplatným   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   15   Cob/126/2010-601 z 13. októbra 2010 došlo k porušeniu jej „ústavně zaručených práv na spravedlivý proces, nezávislost   a   nestrannost   soudu,   zaručených   článkem   36   odst.   1   Listiny…,   článkem   46 odst. 1 Ústavy… a článkem 6 Úmluvy a čl. 14 Mezinárodního paktu… a tento rozsudek zrušil a věc vrátil soudu k dalšímu řízení“.

Ústavný súd vyzval 4. augusta 2011 predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k predmetnej sťažnosti. Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení z 18. augusta 2011 (doručenom ústavnému súdu 2. septembra 2011) okrem iného uviedla:

«V podanej sťažnosti je ako porušovateľ týchto práv označený Krajský súd v Nitre, ktorý rozsudkom č. k. 15 Cob/126/2010-601 zo dňa 13. 10. 2010 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa, a preto   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   spôsobom   upraveným   v ustanovení   §   219   odsek   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „OSP“) v spojení s úvahou týkajúcou sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Odvolací súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Levice, ktorý návrh sťažovateľa proti spoločnosti I., s. r. o., L., o zaplatenie sumy 41.973,48 eura s príslušenstvom zamietol.

Sťažnosti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., navrhujem nevyhovieť. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací konal a prejednal vec v rozsahu a spôsobom v súlade s právnymi predpismi, vrátane Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho dodatkov. Základné právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy zaručuje,   že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa judikatúry Ústavného súdu   SR   (napr.   IV.   ÚS   77/02,   IV.   ÚS   299/04)   do   obsahu   základného   práva   na   súdnu ochranu   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   rozhodlo   podľa   relevantnej právnej normy, ktorá môže mať svoj základ v platnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené zákonom predpísaným spôsobom. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy vykonajú dôkazy, vyhodnotia ich v súlade so zákonom, na základe toho prijmú skutkový stav a po použití právne relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorým by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Je   prirodzené,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   aj   právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP, a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v zmysle § 211 ods. 2 OSP. V tomto prípade sa odvolací súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom využil ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody.   V   odôvodnení   rozsudku   odvolací   súd   odkázal na odôvodnenie súdu prvého stupňa obsiahnuté v jeho rozhodnutí s tým, že dôvody uvedené súdom prvého stupňa považuje za správne. Toto ustanovenie – vychádzajúc z dôvodovej správy – má zamedziť zbytočnému a duplicitnému opakovaniu zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia v rozhodnutiach súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu za situácie, že odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne a za správne považuje aj odôvodnenie tohto rozhodnutia.

Keďže zákonom predpokladaná situácia v prejednávanej veci nastala, odvolací súd postupoval pri vypracovaní svojho rozhodnutia zákonným spôsobom.

Dôvody uvedené v sťažnosti by bolo možné akceptovať v prípade, ak by odvolateľ (sťažovateľ)   uviedol   vo   svojom   odvolaní   nové   skutočnosti   alebo   dôvody,   ktoré   neboli použité pred súdom prvého stupňa a tento súd sa preto s nimi nemohol vysporiadať. Vtedy by   zrejme   bolo   povinnosťou   odvolacieho   súdu   s   takýmito   dôvodmi   a   tvrdeniami   sa vysporiadať   a   vo   svojom   rozhodnutí   uviesť,   prečo   aj   napriek   týmto   dôvodom   a skutočnostiam   považuje   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   za   správne,   vrátane   jeho odôvodnenia.   Takáto   situácia   však   v   prejednávanej   veci  ...   nenastala,   keďže   odvolateľ (sťažovateľ) v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neuviedol pred   súdom   prvého   stupňa.   To   sa   vzťahuje   aj   na   jeho   tvrdenie   v   zmysle   ktorého   súd nemohol skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, lebo túto by mohol skúmať iba v prípadnom   spore   medzi   postupcom   a   postupníkom   (rozhodnutie   NS   ČR   č.   k.   32   Odo 201/2004).

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že takáto námietka odznela zo strany sťažovateľa aj v konaní pred týmto súdom a súd sa s touto námietkou vo svojom rozhodnutí aj náležite vysporiadal (strana 15 rozsudku, tretí odsek odôvodnenia). Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že postupník je aktívne legitimovaný na vymáhanie postúpenej pohľadávky   len   v   prípade,   ak   je   zmluva   o   postúpení   pohľadávky   platná;   zrejme   prijal za vlastný   názor   JUDr.   A.   T.,   PhD.,   publikovaný   v   Bulletine   Slovenskej   advokácie   č. 10/2007, ktorý je pri rozhodovacej praxi súdov čoraz viac akceptovaný.

Písomné   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   považujem   za   správne, spravodlivé   a   za   také,   ktoré   nemá   za   následok   porušenie   práva   sťažovateľa.   Postup odvolacieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   v   danej   veci   nemožno považovať za nesprávny. Súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia použil... § 219 ods. 2 OSP,   čím   zamedzil   zbytočnému   a   duplicitnému   opakovaniu   zisteného   skutkového   stavu a právneho posúdenia. Postupom odvolacieho súdu a jeho rozsudkom zo dňa 13. 10. 2010 č. k. 15 Cob/126/2010-601 neboli porušené základné práva sťažovateľa namietané v jeho ústavnej sťažnosti, a preto ju považujem za neopodstatnenú. Vzhľadom na to navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá účastník   konania   (II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   a   do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,   č.   288).   Znamená   to,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   každú poznámku,   pripomienku   alebo   návrh,   ak   ide   o   takú   otázku,   ktorá   nie   je   relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Sťažovateľka v sťažnosti   namietala porušenie svojho základného práva   na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   a práva   podľa   čl.   14 paktu rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Cob/126/2010-601 z 13. októbra 2010, ktorý navrhovala zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Právne   odôvodnila   svoje   námietky   tým,   že   označený   rozsudok   nemá   náležitosti rozsudku vôbec, že odvolací súd nevyjadril žiadny svoj konkrétny názor, že je príliš stručný, že nesprávne aplikoval § 219 ods. 2 OSP a neriešil otázku dôvodov neplatnosti zmluvy, v súvislosti s čím nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, nevyrovnal sa s námietkami sťažovateľky s priloženou judikatúrou (vrátane judikátu Najvyššieho súdu Českej republiky vo   veci   sp.   zn.   32   Odo   201/2004),   preto   považuje   napadnutý   rozsudok   za   chybný a nepreskúmateľný a za taký, ktorý porušuje jej označené práva.

Krajský súd v označenom rozsudku ako súd odvolací potvrdil rozsudok Okresného súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   13   Cb   20/2008-523   zo   7.   apríla   2010. Vo svojom rozsudku okrem iného uviedol, že „prejednal podané odvolanie žalobcu podľa ustanovenia § 212 ods. 1 OSP na nariadenom pojednávaní podľa ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/ OSP a dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.“.

Krajský súd ďalej v tomto zmysle uviedol: „Podľa ustanovenia § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka, strany sa nemôžu odchýliť od   základných   ustanovení   uvedených   pre   jednotlivé   zmluvné   typy   v   tejto   časti   a   od ustanovení,   ktoré   ustanovujú   povinnú   písomnú   formu   právneho   úkonu.   Zo   základného znenia ustanovenia § 577 Obchodného zákonníka vyplýva, že komisionárskou zmluvou sa komisionár   zaväzuje,   že   zariadi   vo   vlastnom   mene   pre   komitenta   na   jeho   účet   určitú obchodnú záležitosť a komitent sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu.

Je nepochybné, že súd prvého stupňa musí v akomkoľvek sporovom konaní skúmať existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, ktorá je podmienená platnosťou zmluvy a z nej vyplývajúcich práv a povinností, na ktoré žalobca poukazuje v súvislosti s ním uplatneným nárokom voči žalovanému.

Zásada zmluvnej slobody sa uplatňuje výlučne v medziach, ktoré stanovuje právny poriadok, pričom zmluvné strany sú obmedzené jednak tzv. pevnou hranicou kogentných noriem, ale zároveň aj tzv. pružnou hranicou, ktorá sa uplatňuje v priestore neupravenom kogentnými normami, ale podlieha korektívom verejného poriadku a dobrých mravov. Právna úprava teda rôznymi spôsobmi výrazne obmedzuje zmluvnú slobodu strán. Pre   absolútnu   neplatnosť   právnych   úkonov   podľa   platnej   právnej   úpravy   je charakteristické, že nastáva priamo zo zákona (ex lege), pôsobí od počiatku (ex tunc) a súd na   ňu   prihliada   z   úradnej   povinnosti   (ex   offo).   Absolútna   neplatnosť   zároveň   vylučuje možnosť   ratihabície,   či   konvalidácie   vadného   právneho   úkonu,   nepremlčuje   sa   a   bez akéhokoľvek časového obmedzenia sa jej môže dovolávať každý, pretože táto neplatnosť pôsobí   proti   všetkým   (erga   omnes).   Absolútnej   neplatnosti   právneho   úkonu   sa   môže dovolávať   dokonca   aj   ten,   kto   ju   sám   spôsobil.   Z   dikcie   §   39   Občianskeho   zákonníka vyplýva, že absolútna neplatnosť spôsobuje akýkoľvek rozpor účelu alebo obsahu zmluvy so zákonom bez ohľadu na konkrétne okolnosti. Inak povedané, toto zákonné obmedzenie slobody jednotlivca nepripúšťa výnimky. Takéto stanovisko pretrváva aj v judikatúre, podľa ktorej neplatnosť zmluvy spôsobená rozporom so zákonom je objektívnou skutočnosťou.“

V uvedenej súvislosti vo vzťahu k rozhodujúcej otázke právnej kvalifikácie, v ktorej sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia okresného súdu, okresný súd v odôvodnení rozsudku č. k. 13 Cb 20/2008-523 zo 7. apríla 2010 na s. 16 a 17 konkrétne uviedol:

„Pokiaľ ide o právny úkon, ktorý jeho zmluvné strany – S. s. r. o. ako postupca a navrhovateľ ako postupník, nazvali zmluvou o postúpení pohľadávky, tento bol dňa 02. 03. 2007 urobený v písomnej forme v P. (Česká republika), a preto sa podľa § 10 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom Slovenskej republiky v platnom znení spravuje právom miesta, kde bola zmluva uzavretá, t. j. českým právnym poriadkom.   Z   personálneho   a   majetkového   prepojenia   zmluvných   strán,   ktoré   mal   súd preukázané z ich výpisov z obchodného registra, z výpovede svedka Ing. A. K., ako aj z tvrdenia   samotného   navrhovateľa,   je   zrejmé,   že   ide   o   právny   vzťah   medzi   dcérskou   a materskou spoločnosťou, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu ovládanej a ovládajúcej osoby. Uvedenou zmluvou malo dôjsť k postúpeniu pohľadávok v celkovej výške 3.455.476,50 Sk, ktoré má postupca voči odporcovi z rámcovej kúpnej zmluvy, okrem iných aj z faktúr č. 2006/017, č. 2006/040, č. 2006/041, č.2006/044, č. 2006/045, č. 2006/061, č. 2006/144 a č. 2006/164,   ktorých   zaplatenie   je   uplatňované   v   tomto   konaní.   Pohľadávky   mali   byť postúpené bezodplatne za účelom ich vymáhania. Právna úprava postúpenia pohľadávky v § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka Českej republiky bezodplatný prevod nevylučuje a neuvádza ani účel, za akým by sa tak mohlo stať. Zmluvné strany ho do zmluvy uviedli z dôvodu,   že   po   postúpení   pohľadávok   mali   byť   tieto   vymáhané   postupníkom   ako komisionárom na účet postupcu, za čo by mu okrem náhrady účelne vynaložených nákladov prináležala odmena vo výške 3% z vymoženej čiastky. Vymožená pohľadávka po odpočítaní odmeny a uvedených nákladov mala byť do desiatich dní prevedená na účet postupcu, ktorý v zmluve zároveň vyhlásil, že s pohľadávkou je spojené aj právo na jej preplatenie. Právny poriadok Českej republiky nevylučuje uzatváranie zmlúv majúcich charakter zmiešaných   zmlúv,   no   aj   v   takýchto   prípadoch   platí   ustanovenie   §   37   Občianskeho zákonníka,   podľa   ktorého   sa   právny   úkon   musí   urobiť   slobodne   a   vážne,   určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Po preskúmaní obsahu zmluvy a jej ustanovení v ich vzájomnej súvislosti, súd dospel k záveru, že zmluva s takto formulovaným obsahom je z dôvodu jej neurčitosti absolútne neplatným   právnym   úkonom.   Na   strane   jednej   v   nej   totiž   postupca   deklaruje   vôľu bezodplatne postúpiť pohľadávku postupníkovi, no zároveň vyhlasuje, že s pohľadávkou je spojené   aj   právo   na   jej   preplatenie   po   vymožení,   na   čo   pri   postúpení   s   následkom nadobudnutia pohľadávky postupníkom nie je právny dôvod. Po tom, ako má k prevodu pohľadávky   dôjsť,   sa   postupník   zaviaže   postupcovi   ako   komisionár,   že   pre   neho   túto pohľadávku vymôže vo vlastnom mene, hoci by tak mohol kedykoľvek urobiť už ako jej vlastník. Zamýšľaná konštrukcia je v prípade komisionárskej zmluvy vylúčená, pretože ak si komisionár   zariaďuje   vo   vlastnom   mene   na   účet   komitenta   určitú   obchodnú   záležitosť, ktorou by mohlo byť aj jednorazové vymáhanie pohľadávky, nemôže byť zároveň aj jej vlastníkom, čo sa v zmluve o postúpení pohľadávky predpokladá.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že ak je zmluva o postúpení pohľadávky absolútne   neplatná,   navrhovateľ   sa   nemohol   stať   veriteľom   odporcu   a   ani   nositeľom subjektívneho práva, ktoré si v konaní uplatnil. Súd preto podaný návrh v celom rozsahu zamietol.“

Krajský súd v odvolacom rozsudku uviedol:

„V súvislosti s komparáciou vnútroštátnych európskych právnych úprav nemožno prehliadnuť ani kodifikované súbory zásad zmluvného práva, pričom zásady európskeho zmluvného   práva   (principles   of   european   contract   law   PECL),   ktoré   upravujú   otázky neplatnosti zmlúv pre rozpor so zákonom alebo so základnými zásadami, pričom podľa čl. 15: 102 ods. 2 a 3 je zakotvené, že v prípade ak kogentná norma vyslovene neustanovuje aké sú účinky rozporu vo vzťahu k zmluve,   možno určiť,   že zmluva je účinná v celom rozsahu, že je čiastočne účinná alebo je neúčinná, prípadne sa musí upraviť. Z uvedeného teda vyplýva, že ak predmetná právna norma osobitnú sankciu neplatnosti neustanovuje, v súvislosti   s   nedodržaním   základného   ustanovenia   pre   príslušnú   uzavretú   zmluvu v dôsledku tohto rozporu stanoví konajúci sudca.

S poukazom aj na vyššie uvedené sa teda odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a preto rozhodol podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP o potvrdení napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa...“

Z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   tento   súd   potvrdil   označený rozsudok   okresného   súdu,   ktorý   sťažovateľka   napadla,   vyplýva,   že   krajský   súd   sa v odvolacom   konaní   zaoberal   námietkami   sťažovateľky,   ochranou   procesných   práv sťažovateľky vyplývajúcich z Občianskeho súdneho poriadku i namietaným porušením jej základného práva na súdnu ochranu. S odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky sa okresný súd vyrovnal ešte vo svojom zamietacom rozsudku (3. odsek, s. 15), ktorý pritom poukázal aj na „ustanovenie § 526 Občianskeho zákonníka, ktorého znenie je v Slovenskej a Českej republike totožné“, s čím sa krajský súd ako súd odvolací v plnej miere stotožnil. Rozhodnutie krajského súdu nemožno preto považovať za neodôvodnené a arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje (v sťažnosti   uvádza   tie   isté   argumenty,   ktoré   uviedla   aj   v odvolaní,   a   neuvádza   nové skutočnosti, ktoré by neboli použité pred súdom prvého stupňa), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (II.   ÚS   4/94,   mutatis   mutandis   I.   ÚS   8/96, II. ÚS 3/97).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie   návrhu   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   za   porušenie   týchto   práv (I. ÚS 3/97).

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   práva   podľa   čl.   14   paktu, ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k čl.   14   paktu,   ktoré   už   preto   nie   je   potrebné   podrobnejšie   odôvodňovať   (napr. IV. ÚS 17/07).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011