znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 423/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosti M. V., L., Š. Š., nar..., N., a Š. Š. nar..., N., zastúpených H., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. K., vedené pod sp. zn. Rvp 8846/2013,   sp.   zn.   Rvp   8847/2013   a   sp.   zn.   Rvp 8848/2013,   ktorými   namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 152/2004 a jeho rozsudkom z 10. júna 2010, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   471/2010   a   jeho   rozsudkom   z 25. mája   2011, ako aj porušenie   bližšie   neoznačeného   základného   práva   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 243/2011 z 11. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti M. V., Š. Š., nar..., a Š. Š., nar..., vedené pod sp. zn. Rvp 8846/2013, sp. zn. Rvp 8847/2013 a sp. zn. Rvp 8848/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8846/2013.

2. Sťažnosti M. V., Š. Š., nar..., a Š. Š., nar..., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. januára 2013 doručené sťažnosti M. V., Š. Š., nar..., N., a Š. Š., nar..., N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 152/2004 a jeho rozsudkom z 10. júna 2010, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 471/2010 a jeho rozsudkom z 25. mája 2011, ako aj porušenie bližšie neoznačeného základného práva uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 243/2011 z 11. decembra 2012.

Z   obsahu sťažností   a zo   zistení   ústavného súdu   vyplýva, že   sťažovatelia   sa   ako žalobcovia v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 152/2004 domáhali spolu s ďalším žalobcami proti žalovaným v 1. rade až 4. rade (Slovenskej republike, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky; Slovenskej republike, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky; Slovenskej republike, Ministerstvu financií Slovenskej republiky a Slovenskej republike,   Ministerstvu   hospodárstva   Slovenskej   republiky)   náhrady   škody   z titulu nesprávneho   úradného   postupu.   Okresný   súd   v predmetnej   právnej   veci   rozhodol   tak, že žalobu zamietol a žalobcom nepriznal náhradu trov konania.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali sťažovatelia v zákonnej lehote odvolanie, ktoré   odôvodnili   tým, „že   v   konaní   došlo   k   vadám   uvedeným   v   §   221   ods.   1   O. s. p. [ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.], konkrétne, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový   stav   veci,   pretože   nevykonal   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich skutočností, ak aj z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a takisto z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ustanovenie § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O. s. p.]“.

Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   4   Co   471/2010 z 25. mája 2011 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a odporcom náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 243/2011 z 11. decembra 2012 tak, že dovolanie odmietol a odporcom náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovatelia tvrdia, že odvolací súd na ich „dôkladnú a podrobnú skutkovú i právnu protiargumentáciu“ neprihliadol   a   ani   sa   s   ňou   v   odôvodnení   svojho   potvrdzujúceho rozsudku   nevysporiadal,   ale   pristúpil   k   rozhodnutiu   o   odvolaní „arbitrárne a formalisticky“.

Sťažovatelia namietajú, že «Súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností odporcov   vo   vzťahu   k   činnosti   nebankových   subjektov   podľa   zákona   o   investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov nebankových subjektov so svojim klientmi. Formalisticky sa riadili len literou zákona, bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.

Pokiaľ   súdy   oboch   stupňov   prišli   k   záveru,   že   extenzívny   výklad   relevantných zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý. Považujeme   takúto   argumentáciu   za   excesívne   formalistickú   a   neprípustnú. Poukazujeme pri tom na to, že Slovenská republika je demokratickým a právnym štátom. Je navyše   členským   štátom   Európskej   únie   a   zmluvnou   stranou   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd.   V   takom   štáte   má   štátna   moc   okrem   negatívnej povinnosti   nezasahovať   do   subjektívnych   individuálnych   práv   a   slobôd   aj   povinnosť pozitívnu, a to prijať opatrenia na ich ochranu.

Podľa názoru navrhovateľov nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej moci   zbavil   zodpovednosti   dohľadu   nad   určitým   sektorom   hospodárskeho   života   s poukazom   na   skutočnosť,   že   určitá   činnosť,   respektíve   pôsobenie   určitého   subjektu, nenapĺňajú formálne náležitosti zákonom predvídanej činnosti/pôsobenia v danom sektore. Ako argumentum ad absurdum možno povedať, že pripustenie takejto logiky by znamenalo, že   daný   orgán   verejnej   moci   nemá   nad   čím   dohliadať,   pretože   činnosť   v   súlade s aplikovateľnou legislatívou je v poriadku a činnosť v rozpore s ňou je mimo pôsobnosti daného orgánu.

V   tejto   súvislosti   je   podľa   sťažovateľov   dôležité   pripomenúť,   že   štátna   moc v Slovenskej republike pochádza od občanov a jej činnosť je financovaná z ich daní. Štátna moc poskytuje občanom platené služby a nesie zodpovednosť za ich riadne poskytovanie. Riadne poskytovanie znamená okrem iného uvedomenie si zodpovednosti z hľadiska účelu a cieľa danej služby a iniciatívu a aktivitu pri hľadaní spôsobov ako ho naplniť.

Občan má právo za „svoje platby“ získať primeranú protihodnotu. Presun moci a s ňou prirodzene aj zodpovednosti na štát sa uskutočnil z dôvodu neschopnosti jedinca zaistiť   primeranú   ochranu   a   saturovanie   svojich   záujmov.   Je   významné,   že   činnosť nebankových   subjektov   svojím   rozsahom   a   nasadením   presiahla   úroveň   schopnosti jednotlivcov zaistiť ochranu svojich záujmov voči nim.

Neprihliadať na vecnú stránku činnosti nebankových subjektov a jej obsahový zásah do   finančného   a   bankového   sektora   a   hospodárstva   celkovo   pri   hodnotení   rozsahu zodpovednosti odporcov (najmä odporcov v 2. a 3. rade) je podľa názoru navrhovateľov alibistické a nezlučiteľné s Ústavou.

Pokiaľ ide o čiastkový argument o nemožnosti štátu zasahovať do zmluvných vzťahov súkromnoprávnej   povahy   medzi   nebankovými   subjektmi   a   ich   klientmi,   i   keby   tento argument mal byť správny, nerieši časť činnosti nebankových subjektov vo vzťahu k činnosti a úkonom nebankových subjektov s finančnými prostriedkami získanými od individuálnych klientov. Navyše, dozor nad finančným sektorom nemusí mať automaticky za následok zásah do   zmluvnej   autonómie   účastníkov   právnych   vzťahov   súkromnoprávnej   povahy, ako to bez zrejmého dôvodu predpokladajú súdy oboch stupňov.

Odporcovia   mali   podľa   názoru   navrhovateľov   povinnosť   skúmať,   či   s   ohľadom na svoj obsah činnosť nebankových subjektov spĺňa alebo nespĺňa podmienky stanovené zákonom o investičných spoločnostiach,   zákonom o kolektívnom investovaní a zákonom o bankách. Akýkoľvek potenciálny zásah do zmluvnej autonómie by prichádzal do úvahy až v   prípade,   ak   by   sa   preukázalo,   že   z   hľadiska   svojho   obsahu   činnosť   nebankových subjektov mala spĺňať, ale nespĺňa formálne zákonné kritériá.

Taký zásah by mohol spočívať v priamych opatreniach žalovaných, ak taký postup umožňuje   zákon,   alebo   v   podnete   O.   na   prešetrenie   okolností   nasvedčujúcich   tomu, že mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu neoprávneného podnikania. Žalovaní teda mali konkrétnu právnu povinnosť, nesplnenie ktorej môže založiť zodpovednostný vzťah štátu za spôsobenú škodu.

Súdy oboch inštancií účelovo zužujú pohľad na fungovanie nebankových subjektov výlučne   na   vzťah jedného klienta,   v závislosti   od   typu   zmluvy   či už   požičiavateľ,   tichý spoločník či člen družstva, voči jednému subjektu – nebankovému subjektu, kde správne používajú argumentáciu o neprípustnosti zasahovania štátu do súkromnoprávnych vzťahov. Súdy však, podľa nášho názoru, účelovo prehliadajú skutočnosť, že v uvedenom prípade nešlo o jednotlivé samostatné právne akty, ale hromadné investovanie veľkého množstva súkromných   subjektov.   Bez   ohľadu   na   právnu   podstatu   úkonov,   ktoré   navrhovatelia vykonali, pri posudzovaní v kontexte celej šírky právnych vzťahov sa činnosť nebankových subjektov nedá nazvať inak ako hromadným investovaním.».

Sťažovatelia   tvrdia,   že   im   bola   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi „závažným spôsobom   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom“,   pričom   v   tejto   súvislosti   poukazujú na niektoré rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých vyslovil porušenie základného práva na súdnu   ochranu   alebo   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   z   dôvodov   absencie dostatočného   odôvodnenia,   arbitrárnosti   rozhodnutí,   formalistického   prístupu pri rozhodovaní, nepreskúmateľnosti rozhodnutí v dôsledku procesných pochybení a pod.

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   sa   sťažovatelia   domáhajú, aby ústavný súd o ich sťažnostiach nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   M.   V... [(v   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 8846/2013,   pozn.),...   Š.   Š...,   nar... (v sťažnosti vedenej pod sp.   zn.   Rvp 8847/2013, pozn.),... Š. Š., nar... (v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 8848/2013, pozn.)], na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.

2.   Rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I.   č.   k.   9   C/152/2004,   rozhodnutie Krajského súdu č. k. 4 Co/471/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/243/2011 ruší a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi M. V... [(v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 8846/2013, pozn.),... Š. Š... nar... (v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 8847/2013, pozn.),... Š. Š... nar... (v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 8848/2013, pozn.)] priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré sú mu Okresný súd Bratislava I a Krajský súd   v   Bratislave   povinní   spoločne   a   nerozdielne   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods.   1   písm.   a)   a   b)   a   §   16   ods.   3   Vyhlášky   MS   SR   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb)   sťažovateľovi   M.   V... [(v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 8846/2013, pozn.),... Š. Š... nar... (v sťažnosti vedenej pod   sp.   zn.   Rvp   8847/2013,   pozn.)...   Š.   Š...   nar... (v sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 8848/2013,   pozn.)],   v sume   323,92   Eur   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   92   centov), na účet advokátskej kancelárie H., s.   r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde však možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

Zo   spisov   ústavného   súdu   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   8846/2013,   sp.   zn. Rvp 8847/2013 a sp. zn. Rvp 8848/2013 vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo súvisia, pretože ide o sťažnosti, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 152/2004 a jeho rozsudkom z 10. júna 2010, postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   471/2010   a   jeho   rozsudkom   z   25.   mája   2011, ako aj porušenie   bližšie   neoznačeného   základného   práva   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 243/2011 z 11. decembra 2012. Navyše, všetci sťažovatelia sú zastúpení tým istým právnym zástupcom a ich sťažnosti sú po formálnej aj obsahovej stránke takmer identické.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 152/2004 a jeho rozsudkom z 10. júna 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovatelia boli oprávnení podať proti rozsudku sp. zn. 9 C 152/2004 z 10. júna 2010 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie (čo aj urobili), o ktorom bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   ich   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 566/2012).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 471/2010 a jeho rozsudkom č. k. 4 Co 471/2010 z 25. mája 2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľov ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na ustálené východisko uplatňované v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcich proti rozhodnutiam všeobecných súdov, v zmysle ktorého   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy [a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)]   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní. K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a   tiež   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   aj   právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Ústavný   súd,   vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   preskúmal   napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Zodpovednosť podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovedností za škodu spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu /bez ohľadu na zavinenie/,   keď štát zodpovedá za škodu,   pokiaľ   by bolí   splnené tri   podmienky,   t.   j.   existencia   škody /majetkovej   ujmy vyjadriteľnej v peniazoch/nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu nekonkretizuje, podľa obsahu však môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie,   alebo   porušeniu   poriadku,   ktorý   vyplýva   z   povahy,   funkcie   alebo   cieľov   tejto činnosti.

V   súvislosti   s   pojmom   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom a vzniknutou škodou ide vlastne o objasnenie príčin, ktoré viedli k vzniku určitého výsledku, t.   j.   v   danom   prípade   k   zisteniu,   či   by   navrhovateľovi   škoda   nevznikla,   nebyť   ním označovaného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, v dôsledku ktorého nemohla pri   obvyklom   priebehu   veci   docieliť   návratnosť   vložených   finančných   prostriedkov, a to preto, že odporca porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona. Pritom zmluva o pôžičke, či iná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý vzniká súhlasným prejavom vôle jeho účastníkov a pre svoju platnosť vyžaduje, aby netrpeli vadami, ktoré by ich robili neplatnými, čo by bolo vtedy, keby neboli uzavreté slobodne a vážne, t. j. keby trpeli vadami vôle,   alebo   by   neboli   uzavreté   určite   a   zrozumiteľne,   t.   j.   keby   trpeli   vadami   prejavu vôle /§ 37 Obč. Zák./, alebo vtedy, keby boli urobené osobou konajúcou v duševnej poruche, hoci aj prechodnej, ktorá by ju pre tento právny úkon robila neschopnou /§ 38 ods. 2 Obč. zák./, t. j. takou osobou, ktorá nedokáže posúdiť následky svojho konania.

V   danom   prípade   navrhovateľka   (sťažovatelia   pozn.)   ničím   nepreukázala, že by jej odporca   svojou   nečinnosťou   spôsobil   škodu,   pretože   na   základe   vlastnej   vôle uzavrel s B., s. r. o. zmluvu o pôžičke z objektívneho hľadiska nevzbudzujúcu pochybnosti o zamýšľaných právnych účinkoch, ktoré zákon s takým prejavom vôle spája. Išlo o prejav vôle účastníkov, či do určitého právneho vzťahu vstúpia alebo nie, či na seba prevezmú právo alebo určitú právnu povinnosť a aký bude obsah a forma tohto právneho vzťahu. Pokiaľ zmluvne dohodnuté podmienky potom obe strany akceptovali a spočiatku zrejme aj plnili,   nebolo   možné,   aby   do   týchto   súkromno-právnych   vzťahov   zasahovali   štátne orgány, t. j. odporca, nakoľko by tým porušil zmluvnú autonómiu účastníkov.

Z týchto dôvodov možno vylúčiť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. príčinnú súvislosť medzi škodou a postupom odporcov, ako aj ich zodpovednosť podľa § 415 Obč. zák., preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené, a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej   ustálenej   judikatúre   (II.   ÚS   4/94,   II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   204/2010)   opakovane zdôrazňuje,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nemožno   stotožňovať   s   procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   a   arbitrárne   tie   rozhodnutia,   ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co/471/2010   z   25.   mája   2011   zrozumiteľné   a vnútorne   logicky   previazané,   pričom vychádza zo skutkových okolností posudzovanej veci a ústavne konformnej interpretácie a aplikácie   relevantných   právnych   noriem.   Napadnuté   rozhodnutie   nevykazuje   znaky svojvôle, pričom je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a zrozumiteľne z neho vyplýva, k čomu v ňom krajský súd dospel na základe svojich vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v posudzovanej veci nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

II.4   K   namietanému   porušeniu   bližšie   neoznačeného   základného   práva uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 243/2011 z 11. decembra 2012

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§   20   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   rozsah   predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom   na   to   môže   ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha v petite   svojej   sťažnosti,   a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého označil   za porušovateľa svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Návrh   rozhodnutia   (petit)   musí   byť   vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne [v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde], teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v   uvedenej   veci   (napr.   II.   ÚS   37/02,   III.   ÚS   17/03,   III.   ÚS   234/04).   Ak   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   zistí,   že   návrh   na   rozhodnutie   (petit)   uvedené   požiadavky nespĺňa, môže takúto sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to zvlášť   vtedy,   ak   je   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom (advokátom).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, II. ÚS 236/07, IV. ÚS 267/08).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje najmä na bod 2 návrhu rozhodnutia (petitu) sťažností.

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, toto sťažovatelia síce aspoň druhovo   špecifikovali   (uznesenie),   pričom   dátum   jeho   vyhlásenia   vyplýva   z   prílohy sťažnosti, avšak vo vzťahu k nemu neoznačili (ani v petite, ani v odôvodnení sťažností), k porušeniu akého ich práva malo týmto uznesením najvyššieho súdu dôjsť, pričom svoj návrh   obmedzili   len   na   požiadavku,   aby   ústavný   súd „...   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/243/2011 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie“.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   túto   časť   petitu   obsiahnutú vo všetkých   posudzovaných   sťažnostiach   nemožno   považovať   za   jasnú   a   zrozumiteľnú, teda takú, aby mohla byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v posudzovanej veci.

Ústavný súd zdôrazňuje, že také nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach, aké   majú   posudzované   sťažnosti   (v   tejto   časti),   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).   Nedostatok,   resp.   nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí   návrhu účastníka konania je v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (podobne   napr.   IV.   ÚS   409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovatelia si nesplnili ani povinnosť vyplývajúcu im z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého je potrebné   k   sťažnosti   priložiť   kópiu   právoplatného   rozhodnutia   (k sťažnostiam je pripojená   len   kópia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu,   aj   to   bez   vyznačenej doložky právoplatnosti, pozn.).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013