znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 423/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   v   konaní pred   súdmi   Slovenskej   republiky   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 16/2009 z 20. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2011   faxom   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená predložením originálu 4. februára 2011. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 16/2009 z 20. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «žiadal Daňový úrad K. žiadosťou zo dňa 6. 3. 2007 o vydanie rozhodnutí o priznaní práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie obdobie január až júl 1999.

Daňový úrad K. oznámením č. 695/231/30212/2007-Bač zo dňa 10. 04. 2007 oznámil sťažovateľovi, že mu bolo doručené jeho podanie. Oznámil mu, že:

„Na základe zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom DR SR pracovisko K.   správca   dane   (Daňový úrad K.) vrátil   za jednotlivé zdaňovacie obdobia január až jún 1999 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške. V zmysle § 63 ods. 1, 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3,   správca   dane   na   žiadosť   daňového   subjektu   tento   preplatok   vráti.   Ak   sa   žiadosti   o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.... Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 Zákona č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie obdobie do 31. 12. 2002 sa vzťahuje § 23 zákona účinného k 31. 12. 2002. V zmysle uvedeného v § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie roku 1998 vydať rozhodnutie.

Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 06. 05. 2005, 09. 05. 2005 a 01. 06. 2005 uvedený postup správcu dane prešetrovalo DR SR odd. petícii a sťažnosti, ktoré predmetnú námietku v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej veci ste podali sťažnosť zo dňa 15. 08. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ K. pri vrátení preplatkov dane za mesiac december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane prešetrovalo DR SR odd. vnútornej kontroly a o výsledku tiež daňový subjekt bol oboznámený.“. Dňa 10. 05. 2007 podal sťažovateľ u žalovaného (Daňové riaditeľstvo SR) žiadosť nazvanú „Nečinnosť správcu dane – žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti   podľa   ust.   §   30a   ods.   5   Zákona   č.   511/1992   Zb.   (Oznámenie   č.   j. 695/231/30212/2007-Bač, zo dňa 10. 04. 2007)“.

DR   SR   listom   zo   dňa   07.   06.   2007   sp.   zn.   I/223/7747/45347/2007   odpovedalo sťažovateľovi, že podľa § 63 ods. 4 Zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak sa   žiadosti   o   vrátenie   preplatku   vyhovie   v   plnom   rozsahu,   správca   dane   rozhodnutie nevydáva. Vzhľadom na to DR SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 Zákona č. 511/1992 Zb.

Dňa   29.   06.   2007   podal   sťažovateľ   na   DR   SR,   pracovisko   K.   námietku   proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (pri vybavovaní   podania   v   začatom   daňovom   konaní   o   nečinnosti   správcu   dane   (č.   j. I/223/7747/45347/2007, zo dňa 07. 06. 2007)“.

DR SR listom zo dňa 16. 07. 2007 č. I/223/7747/59073/2007 vyzval sťažovateľa na doplnenie podania.

Sťažovateľ podaním zo dňa 27. 07. 2007 doplnil svoje podanie. Dňa 26. 09. 2007 bolo doručené sťažovateľovi rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/7747-67257/2007/991545-r zo dňa 31. 08. 2007, ktorým DR SR námietke sťažovateľa zo dňa 03. 07. 2007, doplnenej dňa 30. 7. 2007, proti postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. nevyhovel.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. I/223/7747-67257/2007/991545-r zo dňa 31. 08. 2007 podal sťažovateľ na Krajský súd v Košiciach žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6 S 140/2007-79 zo dňa 08. 10. 2009 žalobu sťažovateľa zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania....

Rozsudkom   sp.   zn.   8   Sžf   16/2009   zo   dňa   20.   10.   2010   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach.   Sťažovateľovi   náhradu   trov konania   nepriznal.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo   právnej zástupkyni sťažovateľa doručené dňa 03. 12. 2010.».

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti odcitoval znenie čl. 2 ods. 2, čl. 46 a čl. 127 ústavy, § 50 ods. 1 a 3, § 63 ods. 4 a 6, ako aj § 30 ods. 1 prvej vety (v znení platnom do 31. decembra 2004) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) a § 157 ods. 1 a 2 a § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a uviedol:

«Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 16/2009 zo dňa 20. 10. 2010 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie   zakotvené   v   článku   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ako je zrejmé zo skutočností uvedených v čl. I. tejto sťažnosti a v listinách, ktoré sú prílohou   tejto   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   domáhal   preskúmania   rozhodnutia   Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   ktorým   toto   nevyhovelo   námietke   sťažovateľa   voči postupu zamestnanca správcu dane.

Podstatou námietky sťažovateľa proti zamestnancovi správcu dane bola skutočnosť, že tento nevybavil   jeho   podanie,   ktorým sa sťažoval   na nečinnosť   správcu dane podľa ustanovenia   §   30a   ods.   5   Zákona   č.   511/1992   Zb.   sťažoval.   Nečinnosť   správcu   dane spočívala v tom, že správca dane nevydal o vrátení preplatku dane rozhodnutie tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 63 ods. 4, ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane totiž vrátil sťažovateľovi   peňažné   prostriedky   (preplatok   na   dani)   iným   spôsobom   ako   takým,   že žiadosti o vrátenie vyhovel v celom rozsahu do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o ich vrátenie.

Podstatou tvrdenia sťažovateľa bolo to, že pokiaľ správca dane nevrátil preplatok na dani v celom rozsahu a v lehote jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, bol povinný   vydať   rozhodnutie.   Napriek   tomu,   že   správca   dane   vrátil   peňažné   prostriedky sťažovateľovi až dňa 19. 02. 2004, teda nepochybne po uplynutí jednomesačnej lehoty od doručenia   žiadosti   o   jeho   vrátenie,   rozhodnutie   napriek   tomu   nevydal.   V   tomto   teda sťažovateľ videl nečinnosť správcu dane, ktorú žiadal odstrániť resp. napraviť postupom podľa ustanovenia § 30a Zákona č. 511/1992 Zb.

Krajský   súd   v   Košiciach   žalobu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   zrušenia rozhodnutia   žalovaného,   ktorým   tento   nevyhovel   námietke   proti   postupu   svojho zamestnanca, ktorý nevykonal opatrenia smerujúce k odstráneniu nečinnosti správcu dane, zamietol.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   okrem   iného,   že   „Žalobca   preto nemohol   podať   námietku   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane,   ktorý   mu   písomne oznámil,   že   o   vrátení   preplatku,   resp.   nadmerného   odpočtu   sa   písomné   rozhodnutie nevydáva, pretože žiadne daňové konanie sa neuskutočňovalo, a preto podanie námietky nebolo podľa § 50 ods. 1 zákona možné.“

Súd prvého stupňa výslovne uviedol (strana 5, posledný odsek rozhodnutia): „Nie je možné   nevydanie   rozhodnutia   správcu   dane   o   vrátení   odpočtu   považovať   za   nečinnosť správcu dane. Neboli preto zistené dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona.“

Súd prvého stupňa sa tým stotožnil s rozhodnutím žalovaného, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Keďže daňové konanie nezačalo, nie je možné podať námietku proti postupu zamestnanca správcu dane.“

Odvolací   súd   -   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   voči   ktorému   táto   sťažnosť smeruje, rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Odvolací súd identifikoval podstatu námietok sťažovateľa spočívajúca v tom, že je ňou nesúhlas resp. nespokojnosť s tým, že preplatok na dani mu bol síce správcom dane vrátený, ale bez toho, aby o tom bolo vydané rozhodnutie.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k tomu, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, uviedol: „V posudzovanej veci žalobca smeroval svoju odvolaciu námietku k situácii, ktorá nastala po 19. februári 2004 (vrátenie preplatku) a ktorá nebola pokrytá   napadnutým   rozhodnutím   z   31.   augusta   2007.   Pokiaľ   žalobca   nebol   spokojný so situáciou, ktorá nastala po vrátení dane správcom mal zvoliť iný mechanizmus súdnej ochrany, ktorý mu správne súdnictvo za účelom splnenia záväzku vyplývajúceho z čl. 46 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   prostredníctvom   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku poskytuje. Podanie predmetnej žaloby podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. proti rozhodnutiu správcu dane o podanej námietke v zmysle § 50 zák. č. 511/1992 Zb. však takúto situáciu nemôže žalobcovi pomôcť vyriešiť.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd dospel k podstatne inému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, keďže v citovanej   časti   odôvodnenia   tvrdí,   že sťažovateľ   sa   mal domáhať   iným konaním pred súdom nápravy stavu, keď rozhodnutie nebolo vydané. Súd prvého stupňa, ako bol citované, výslovne uviedol, že nevydanie rozhodnutia správcu dane nemožno považovať za nečinnosť správcu   dane.   Na   druhej   strane,   odvolací   súd   v   ďalšej   časti   odôvodnenia   svojho rozhodnutia výslovne uviedol, že podľa jeho názoru je opodstatnený záver súdu prvého stupňa, keďže daňové konanie neprebiehalo, pretože „nadmerný odpočet resp. preplatok dane“ boli sťažovateľovi vrátené a žiadne konanie už neprebiehalo.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   považuje   za   potrebné   poukázať   na   rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   SžoKS   65/2006   zo   dňa   06.   12.   2007, v ktorom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   veci   týkajúcej   sa   toho   istého   preplatku uviedol: „Pokiaľ žalobca namietal, že nepovažuje za logický taký výklad, podľa ktorého je možné vrátiť preplatok, len ak bolo vydané rozhodnutie správcu dane a nie aj vtedy, ak rozdiel   vyplynul   z   dodatočného   daňového   priznania,   odvolací   súd   považuje   námietku za opodstatnenú potiaľ, pokiaľ správca dane nezdôvodní svoj postup pri vrátení peňažných prostriedkov.“

Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky teda jednoznačne vyplýva, že tento prisvedčil žalobcovi, pokiaľ ide o skutočnosť, že správca dane nemôže vrátiť preplatok (s výnimkou situácie, keď ho vracia v plnom rozsahu v jednomesačnej lehote po podaní žiadosti) bez toho, aby vydal individuálny správny akt. Ako jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 30 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov, v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.

Z rozhodnutia daňového orgánu daňový subjekt zistí, aké právo mu bolo priznané. V predmetnom konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca podal dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie január až júl 1999 dňa 20. 03. 2001. V tomto podaní zároveň   žiadal   vrátenie   preplatku   na   dani.   Týmto   aktom   sťažovateľa   začalo   daňové konanie,   ktoré   ako to vyplýva zo   skutočností   uvedených   v   čl.   I:   tejto sťažnosti,   nebolo doposiaľ skončené.

Ako už bolo uvedené, v daňovom konaní (v konaní o vrátenie preplatku) nemožno okrem   zákonom vyslovene   stanovených   prípadov priznávať   práva   konkludentne,   ale   len rozhodnutím. Pokiaľ sa sťažovateľ tohto rozhodnutia domáhal, využíval pri tom prostriedky právnej ochrany, ktoré mu právny poriadok, konkrétne Zákon o správe daní a poplatkov, priznáva.

Tým, že mu súd prvého stupňa a ani odvolací súd túto ochranu neposkytli, dopustili sa sami porušenia práva sťažovateľa zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého sa sťažovateľ domáhal spôsobom upraveným v druhej časti piatej hlavy O. s. p.»

Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa, JUDr. Ing. K. M.

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 16/2009 zo dňa 20. 10. 2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   8   Sžf   16/2009   zo   dňa   20.   10.   2010   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, z obsahu ktorých (vzhľadom na predmet sporu v konaní pred všeobecnými súdmi a na nadväznosť odôvodnení ich rozhodnutí, ako aj posúdenie dôvodnosti tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti) považuje ústavný súd za relevantné uviesť toto:

Sťažovateľ 6. marca 2007 požiadal Daňový úrad K. o vydanie rozhodnutí o priznaní práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní začatom 20. marca 2001  za zdaňovacie obdobie január 1999 až júl 1999.

Daňový   úrad   K.   ako   miestne   príslušný   správca   dane   prípisom   z 10.   apríla   2007 sťažovateľovi oznámil:

„Na základe zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom DR SR pracovisko K., správca dane /Daňový úrad K./ vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobia január až jún 1999 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške. V zmysle § 63 ods. 1, 4, zák. č. 511/92 Zb. v znení neskorších predpisov daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3,   správca   dane   na   žiadosť   daňového   subjektu   tento   preplatok   vráti.   Ak   sa   žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Pri vrátení preplatku vo výške 112 171,- Sk za zdaňovacie obdobie júl 1999 správca dane pochybil v tom, že nevydal rozhodnutie o vrátení preplatku, ale neuprel daňovému subjektu   žiadne   právo   a nespôsobil   žiadnu   škodu,   pretože   uznal   výšku   požadovaného preplatku, ktorý mu bol následne vrátený a to formou preúčtovania na nedoplatok a časť preplatku vrátením na účet daňového subjektu.

Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 zákona č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie obdobie   do   31.   12.   2002   sa   vzťahuje   §   23   zákona   účinného   k 31.   12.   2002.   V zmysle uvedeného § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie roku 1998 vydať rozhodnutie.

Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 6. 5. 2005, 9. 5. 2005 a 1. 6. 2005 uvedený postup správcu   dane   prešetrovalo   DR   SR   odd.   petícií   a sťažnosti,   ktoré   predmetnú   námietku v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej istej veci ste podali sťažnosť zo dňa 15. 8. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ K. pri vrátení preplatkov dane za mesiac december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane prešetrovalo DR SR odd. vnútornej kontroly a o výsledku tiež daňový subjekt bol oboznámený.“Podaním z 10. mája 2007 doručeným Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sťažovateľ žiadal o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti.

Daňové   riaditeľstvo   prípisom   zo   7.   júna   2007   podpísaným   vedúcim   oddelenia daňového konania K. JUDr. O. V. oznámilo sťažovateľovi:

„Dňa 17. 05. 2007 nám bol doručený Váš list zo dňa 10. 05. 2007, ktorým žiadate prijať opatrenia na nečinnosť správcu dane – Daňového úradu K. z dôvodu, že správca dane nevydal rozhodnutie o priznaní práva (vrátenie preplatku) v daňovom konaní začatom dňa 20. 03. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998...

Podľa   § 63   ods.   4 zákona   č.   511/1992   Zb.   v   znení neskorších   predpisov,   ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Pri   vrátení   nadmerného   odpočtu   podľa   §   23   zákona   č.   289/1995   Z.   z.   v   znení platnom do 31. 12. 2002 sa rozhodnutie nevydávalo. V zmysle uvedeného správca dane nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu. Nevydanie rozhodnutia správcu dane o vrátení nadmerného odpočtu nie je možné považovať za nečinnosť správcu dane. Daňové   riaditeľstvo   SR   ako   orgán   najbližšie   nadriadený   správcovi   dane   nezistil dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.“

V reakcii na citovaný prípis daňového riaditeľstva sťažovateľ vzniesol proti nemu 29. júna 2007 túto námietku:

„V nadväznosti na ust. § 50 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. podávam námietku proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko K., JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom svedčí písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45347/2007, zo dňa 7. 6. 2007...“

Daňové riaditeľstvo po doplnení podania sťažovateľom 27. júla 2007 rozhodnutím č. k. I/223/7747-67257/2007/991545-r z 31. augusta 2007 rozhodlo tak, že „podľa § 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov námietke daňového subjektu Ing.   Mgr.   K.   M.,   M...   zo   dňa   3.   7.   2007,   doplnenej   dňa   30.   7.   2007   proti   postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. v daňovom konaní nevyhovuje“.

Daňové riaditeľstvo svoje rozhodnutie odôvodnilo takto:„Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový subjekt môže podať námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca   správcu   dane   v   daňovom   konaní.   Námietka   patrí   medzi   riadne   opravné prostriedky. Ako riadny opravný prostriedok slúži na preskúmanie postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní a na dosiahnutie nápravy v prípade, že orgán príslušný na rozhodovanie o námietke posúdi dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené.

V zmysle citovanej právnej úpravy možno podať námietku proti postupu zamestnanca správcu dane len v daňovom konaní. Na základe podanej žiadosti daňového subjektu na vydanie   rozhodnutia   o   priznaní   práva   /vrátení   preplatku   dane/   za   zdaňovacie   obdobie január až júl 1999 nezačalo daňové konanie, pretože daňové preplatky, resp. nadmerný odpočet ako to vyplývalo z podaných dodatočných daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty bol daňovému subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane povinný vydať rozhodnutie.

Podanie daňového subjektu zo dňa 10. 5. 2007 doručené Daňovému riaditeľstvu SR dňa   17.   5.   2007,   ktorým   žiada   prijať   opatrenia   proti   nečinnosti,   nemá   účinky   začatia daňového   konania.   Účinky   začatia   konania   má   len   kvalifikovaný   podnet,   ktorý   zákon o správe daní presne reguluje. K tomu, aby určitý súhrn procesných postupov a úkonov vytváral daňové konanie, musí byť splnená podmienka rozhodovania o práve a povinnosti daňového   subjektu   a   následne   vydanie   rozhodnutia   vo   veci,   ktoré   zákon   pomenúva. Opatrenia   proti   nečinnosti   upravené   v   ustanovení   §   30a   zákona   č.   511/1992   Zb. predstavujú   osobitný   procesný   inštitút,   ktorý   je   ponímaný   ako   opatrenie   sankčného charakteru vo vzťahu k orgánu, ktorý bol v konaní pasívny.

Keďže   daňové   konanie   nezačalo,   nie   je   možné   podať   námietku   proti   postupu zamestnanca správcu dane podľa § 50 zákona č. 511/1992 Zb.

Z vyššie uvedených dôvodov považuje Daňové riaditeľstvo SR podanú námietku proti postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. za bezpredmetnú.“

Sťažovateľ sa „Žalobou na začatie konania na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   I/223/7747- 67257/2007/991545-r zo dňa 31. 8. 2007“ podanou krajskému súdu 28. novembra 2007 domáhal jeho zrušenia a žiadal vrátiť predmetnú vec daňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie.

V odôvodnení žaloby sťažovateľ okrem iného uviedol:

„Nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   žalobca   vidí   v   tom,   že rozhodnutie   žalovaného   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   zistenie skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu [§ 250j písm. a), c), b) O. s. p.],   v   konaní   správneho   orgánu   bola   zistená   taká   vada,   ktorá   mohla   mať   vplyv na zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   [§   250j   písm.   e)   O.   s.   p.]   a   rozhodnutie   je nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   alebo   pre   nedostatok   dôvodov   [§   250j   ods.   2 písm. d) O. s. p.].“

Ďalej sťažovateľ v odôvodnení žaloby po citovaní § 50 ods. 1 a 3 zákona o správe daní a poplatkov a odvolaní sa na čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ústavy s poukazom na § 15 ods. 13, § 63 ods. 4 a § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov (v časovo aktuálnom znení) uviedol:

„Z citovaných ustanovení zákonných predpisov a z uvedených skutkových okolností vyplýva, že odo dňa 20. 3. 2001, kedy žalobca podal dodatočné daňové priznania a zároveň žiadosť o vrátenie preplatku dane, správca dane nevydal rozhodnutie napriek tomu, že z citovaných   zákonných ustanovení mu táto povinnosť   vyplývala.   Žalobca preto,   ako   to vyplýva z vyššie uvedených okolností, vzniesol námietku proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia § 50 ods. 3 Zákona č. 511/1992 Zb. Táto skutočnosť vyplýva z výroku predmetného rozhodnutia...

Takýto   postup   správcu   dane   je   v   rozpore   s   ustanovením   §   30   ods.   1   Zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého, v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   správca   dane,   jeho   zamestnanec   postupoval nezákonným spôsobom, ak v predmetnej veci nevydal rozhodnutie a rovnakou vadou trpí aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým námietke žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane nevyhovel.“

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 S/140/2007-79 z 8. októbra 2009 rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa podanú 28. novembra 2007 zamietol. Podstatou odôvodnenia bol tento právny záver (názor) krajského súdu:

„Súd   v   konaní   podľa   §   247   a   nasl.   O.   s.   p.   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 250f ods. 2 O. s. p. dňa 8. 10. 2009 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.

Konanie na súde začaté na základe žaloby žalobcu krajský súd uznesením zo dňa 21. 2.   2008   č.   k.   6S/140/2007-48   prerušil   do   vybavenia   mimoriadneho   opravného prostriedku, pretože z administratívneho spisu žalovaného zistil, že žalobca pred podaním žaloby   podal   dňa   19.   10.   2007   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   č.   I/223/7747- 67257/2007/991545-r. V konaní pokračoval po zistení, že konanie o návrhu na povolenie obnovy konania bolo v správnom konaní právoplatne skončené.

Predmetom   súdneho   preskúmania   je   rozhodnutie   žalovaného   z   31.   8.   2007 č. I/223/7747-67257/2007/991545-r, ktorým žalovaný podľa § 50 ods. 3 zákona nevyhovel námietke žalobcu zo dňa 3. 7. 2007 doplnenej dňa 30. 7. 2007 proti postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. v daňovom konaní.

V administratívnom spise sa nachádza žiadosť žalobcu zo 6. 3. 2007 adresovaná Daňovému úradu K. o vydanie rozhodnutí o priznanie práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní začatom dňa 20. 3. 2001 za zdaňovacie obdobie január - júl 1999. Na túto žiadosť miestne príslušný správca dane odpovedal oznámením z 10. 4. 2007, že správca dane (Daňový úrad K.) vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobie január - jún 1999 vzniknutý preplatok   alebo   uplatnený   nadmerný   odpočet   v   plnej   výške   na   základe   zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom.

Žalobca   listom   z   10.   5.   2007   označeným   ako   nečinnosť   správcu   dane   -   žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa ustanovenia § 30a ods. 5 zákona adresovanom Daňovému riaditeľstvu SR, žiadal aby najbližšie nadriadený orgán správcovi   dane   vykonal   nápravu,   a   to   buď   prikázal,   ale   rozhodnutím   správcovi   dane rozhodnúť v začatom konaní, alebo aby sám vo veci rozhodol. Zamestnanec žalovaného, vedúci oddelenia daňového konania pracovisko K. na túto žiadosť odpovedal listom zo 7. 6. 2007 č. I/223/7747/45347/2007 tak, že Daňový úrad K. žalobcovi na základe ich zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 1998 vrátil vzniknutý preplatok alebo   uplatnený   nadmerný   odpočet   na dani   z pridanej   hodnoty   tak,   ako   to vyplývalo   z podaných dodatočných daňových priznaní, k uvedeným zdaňovacím obdobiam. Pretože ak sa   o   žiadosti   o   vrátenie   preplatku   vyhovie   v plnom   rozsahu,   správca   dane   rozhodnutie nevydáva   a   rovnako   nebola   povinnosť   vydať   rozhodnutie   ani   pri   vrátení   nadmerného odpočtu. Nie je možné nevydanie rozhodnutia správcu dane o vrátení odpočtu považovať za nečinnosť správcu dane. Neboli preto zistené dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona. Proti tomuto postupu podal žalobca námietku z 29. 6. 2007 doplnenú dňa 27. 7. 2007, o ktorej bolo rozhodnuté žalobou napadnutým rozhodnutím.

Podľa   §   50   ods.   1   zákona   daňový   subjekt   môže   podať   námietku   v   prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Podľa § 1a písm. d) zákona na účely tohto zákona sa rozumie daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.

Podľa § 30a ods. 5 zákona ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odseku 1 a 3 a   nápravu   nemožno   dosiahnuť   inak   a   povaha   veci   to   nevylučuje,   je   príslušný   vo   veci rozhodnúť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.

Medzi účastníkmi je nesporné, že nadmerný odpočet a preplatky boli správcom dane žalobcovi vrátené po zrušení dodatočných platobných výmerov odvolacím orgánom, a to v takom   rozsahu   ako   to   žalobca   žiadal   v   dodatočných   daňových   priznaniach.   Daňové konanie bolo skončené vrátením preplatkov daní. Rovnako ako žalovaný, aj súd je toho názoru, že podanie žiadosti o vydanie rozhodnutia o priznaní práva v tomto štádiu nebolo spôsobilé   začať   daňové   konanie,   pretože   by   nešlo   o   rozhodovanie   o   právach a povinnostiach   žalobcu.   Žalobca   preto   nemohol   podať   námietku   proti   postupu zamestnanca   správcu   dane,   ktorý   mu   písomne   oznámil,   že   o   vrátení   preplatku,   resp. nadmerného   odpočtu   sa   písomné   rozhodnutie   nevydáva,   pretože   daňové   konanie   sa neuskutočňovalo,   a   preto   podanie   námietky   nebolo   podľa   §   50   ods.   1   zákona   možné. Z uvedených   dôvodov   žalovaný   nepochybil,   keď   napadnutým   rozhodnutím   žalobcovej námietke proti postupu zamestnanca správcu dane, nevyhovel.

Z uvedených dôvodov súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.“

Proti   predmetnému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie z 25. novembra 2009, ktorého nosnou argumentáciou boli najmä tieto jeho tvrdenia:„Rozhodnutie súdu I. stupňa považujem za nesprávne z dôvodov uvedených

- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. – rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. – súd I. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.“

Ďalej sťažovateľ použil totožnú argumentáciu   ako v odôvodnení svojej   sťažnosti podanej ústavnému súdu.

O odvolaní sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   Sžf   16/2009 z 20. októbra   2010   tak,   že   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   6   S/140/2007-79 z 8. októbra 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označeného základného práva napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 16/2009 z 20. októbra 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho   súdu,   ktoré   sťažovateľ   vidí   v   dvoch   rovinách.   Jednou   je   porušenie dvojinštančnosti súdneho konania, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa síce formálne   stotožnil   so   závermi   prvostupňového   súdu,   ale   na   základe   iných   skutkových a právnych dôvodov v porovnaní s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti konania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva aj to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd zistí,   potom   je založená jeho právomoc   vysloviť porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z   okolností   prerokúvanej   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   v   sťažovateľovej   veci vo fáze   konania   pred   odvolacím   súdom   už   neprebiehalo   žiadne   dokazovanie   ďalším objasňovaním   skutočností,   ktoré   tvorili   skutkový   základ   prvostupňového   rozhodnutia krajského súdu (aj preto bolo o odvolaní rozhodnuté bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP), preto najvyšší súd ako súd odvolací nemohol zabrániť sťažovateľovi vyjadrovať sa k prípadným „iným“ skutkovým zisteniam, na ktorých podľa sťažovateľa založil svoje rozhodnutie.

Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v   ktorej   zdôraznil   potrebu   rozlišovania   procesného   postavenia   účastníka   konania   pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej strane a procesnými možnosťami účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim súdom   na   strane   druhej.   Kým   procesná   stránka   účastníctva   pri   dokazovaní   je   takmer výlučne   vyčerpávaná   procesnými   právami   účastníka   konania   smerujúcimi   k   objasneniu skutkovej   stránky   prejednávanej   kauzy,   právne   hodnotenie   skutkového   stavu   je   úlohou konajúceho   súdu,   čo   plynie   i   z   uplatňovania   pravidla   „iura   novit   curia“.   Účastníkovi konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas dokazovania k právnemu hodnoteniu prejednávaného prípadu, Občiansky súdny poriadok však nepredpisuje konajúcemu súdu časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka vyjadriť sa k právnej stránke veci spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka pri zisťovaní skutkového stavu veci.   Procesno-právne   normy   výslovne   dokonca   neukladajú   súdu   povinnosť   oboznámiť účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m. III. ÚS 146/09).

Sťažovateľ   mal   možnosť   v   odvolaní   podanom   proti   prvostupňovému   rozsudku krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek ďalším   procesne   relevantným   spôsobom   (okrem   odôvodnenia   svojho   odvolacieho rozhodnutia)   oznamovať   svoje   právne   úvahy   v   predmetnom   konaní.   Preto   samotná skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku na odlišných právnych (nie skutkových) dôvodov v porovnaní s právnym odôvodnením rozsudku   krajského   súdu,   nebola   spôsobilá   privodiť   sťažovateľovi   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd preto vzhľadom na zjavný nedostatok relevantnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa   zaručeným   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru zhodnotil sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Druhou rovinou, v ktorej vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je spôsob výkladu a následnej aplikácie § 50 ods. 1 a 3 a § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   podľa   neho   vyplýva   aj   z   jeho   ďalej   citovanej relevantnej časti:

«Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom krajského súdu, vrátane administratívneho spisu žalovaného zistil, že odvolanie žalobcu má podklad v nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý nastal dňa 19. februára 2004 po vrátení vyrubeného   rozdielu   na   dani   za   zdaňovacie   obdobie   január   -   júl   1999   a   bol   vyvolaný oznámením   Daňového   úradu   K.   č.   695/231/30212/2007-Bač   z   10.   apríla   2007,   ktorým správca   dane   oznámil   žalobcovi   ako   daňovému   subjektu,   že   mu   nebol   povinný   vydať rozhodnutie o vrátení daňového preplatku za zdaňovacie obdobie január-júl 1999, podľa § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb., ani rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu podľa § 23 v nadväznosti na § 55d ods. 5 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „zák. č. 289/1995 Z. z.“).

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu,   odvolací   súd   zistil,   že   žalobca   najskôr   prípisom   z   10.   mája   2007   adresoval žalovanému správnemu orgánu podnet označený ako „Nečinnosť správcu dane - žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa § 30a ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb.“, pričom v tomto podaní žiadal žalovaného ako nadriadený orgán správcovi dane, aby zjednal nápravu vo veci vydania rozhodnutia o priznanom práve daňového subjektu (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní začatom dňa 20. marca 2001 (podané dodatočné daňové priznanie   žalobcom   za   uvedené   zdaňovacie   obdobie)   tým,   že   prikáže   správcovi   dane rozhodnúť v začatom konaní alebo sám vo veci rozhodne atrahovaním.

Žalovaný   správny   orgán   na   uvedený   prípis   žalobcu   reagoval   oznámením č. I/223/7747/45347/2007 zo 7. júna 2007, ktorým mu oznámil, že postup Daňového úradu K. pri vybavovaní jeho podania z 10. mája 2007 je v súlade so zákonom a nie sú dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb.

Následne žalobca prípisom z 29. júna 2007 vzniesol námietku proti nesprávnemu a nezákonnému   postupu   zamestnanca   správcu   dane   -   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky, pracovisko K., JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom svedči písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45347/2007 zo 7. júna 2007. Dôvody   nesprávneho   postupu   menovaného   pracovníka   spočívali   podľa   žalobcu najmä v nerešpektovaní § 63 zák. č. 511/1992 Zb., v nevydaní rozhodnutia podľa § 63 ods.7 cit. zákona, čo žalobca podrobne opísal vo svojom dodatočnom podaní z 27. júla 2007. O uvedenej námietke žalovaný správny orgán rozhodol napadnutým rozhodnutím 31. augusta 2007, a to negatívne.

Podstatnou námietkou žalobcu bola nespokojnosť s tým, že preplatok na dani mu bol síce správcom dane vrátený, avšak bez toho, aby o tom bolo vydané rozhodnutie.

Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmet prieskumu v   správnom   súdnictve   v   zmysle   ustanovenia   §   244   O.   s.   p.   predstavuje   žalobcom napadnuté  .rozhodnutie   správneho   orgánu   alebo   jemu   predchádzajúci   postup.   V posudzovanej veci žalobca smeroval svoju odvolaciu námietku k situácii, ktorá nastala po 19. februári 2004 (vrátenie preplatku) a ktorá nebola pokrytá napadnutým rozhodnutím z 31. augusta 2007. Pokiaľ žalobca nebol spokojný so situáciou, ktorá nastala po vrátení dane správcom mal zvoliť iný mechanizmus súdnej ochrany, ktorý mu správne súdnictvo za účelom   splnenia   záväzku   vyplývajúceho   z   čl.   46   ods.2   Ústavy   Slovenskej   republiky prostredníctvom piatej časti Občianskeho súdneho poriadku poskytuje. Podanie predmetnej žaloby podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. proti rozhodnutiu správcu dane o podanej námietke v zmysle § 50 zák. č. 511/1992 Zb. však takúto situáciu nemôže žalobcovi pomôcť vyriešiť.

Podľa § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. platného v čase podania námietky (t. j. 29. júna 2007) môže daňový subjekt uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti, postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Podľa § 50 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v horeuvedenom znení námietku musí podať daňový   subjekt   písomne   alebo   ústne   do   zápisnice   do   ôsmich   dní   odo   dňa,   keď   sa o namietaných skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. v horeuvedenom znení správca dane posúdi námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka smeruje   proti   postupu   vedúceho   zamestnanca   správcu   dane,   ktorý   nemá   nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Proti rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

Na základe uvedeného odvolací súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní plní predovšetkým funkciu osobitnej sťažnosti,   v tomto prípade špeciálne zameranej na vyjadrenie nespokojnosti s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane, tzn. že môže smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu spojitosť so správaním   tejto   konkrétnej   osoby   a   očakávaným   výsledkom   je   alebo   náprava   v   jej správaní nadriadeným orgánom alebo výmena osoby na tomto poste. Typickým príkladom môže byť otázka dôstojnosti alebo odbornosti vedenia daňového konania takouto osobou. Uvedený charakter a poslanie námietky potvrdzuje ustanovenie § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., odnímajúce osobe podávajúcej námietku právo na odvolanie. Na nespokojnosť s tým, že takýto zamestnanec správcu dane nevydal rozhodnutie, ktoré žalobca ako daňový subjekt od   správcu   dane   požadoval,   sa   však   toto   ustanovenie   nemôže   využiť,   lebo   nevydanie rozhodnutia   nie   je   spojené   s   činnosťou   konkrétneho   zamestnanca,   ale   je   v   pôsobnosti správcu dane ako takého.

Senát odvolacieho súdu v plnom rozsahu prisvedčil žalovanému v tom, že námietku možno   podať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   o   správe   daní   a   proti   postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Keďže nadmerný odpočet, resp. preplatok dane,   ktoré   boli   predmetom   podania   žalobcu   o   prijatie   opatrení   proti   nečinnosti,   boli žalobcovi vrátené a žiadne konanie už neprebiehalo, žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti nemala spôsobilosť začať daňové konanie. Žalovaný, preto aj podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   nemohol   uvedenú   námietku   žalobcu   proti   postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní akceptovať a námietke vyhovieť.

Ohľadne ďalších námietok odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že predmet súdneho prieskumu v správnom súdnictve je vymedzený výrokom napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na túto skutočnosť ďalšie námietky vznesené žalobcom v rámci odvolania nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. stotožnil.

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napadnutý   rozsudok krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal.»

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že   všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   odvolaní   z   25.   novembra   2009)   zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu.   V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   uviedol,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf   16/2009   z 20.   októbra   2010   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   daného   prípadu   a   relevantných   procesných   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, pričom najvyšší súd dospel k rozhodnutiu na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012