znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 423/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. O., P., a M. O., P., zastúpených advokátom Mgr. S. I., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 32/2010 z 8. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. O. a M. O. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2010   doručená   sťažnosť   J.   O.,   P.,   a M.   O.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 32/2010 z 8. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sa ako žalobkyne v 1. a 2. rade (spolu so žalobcami v 3. a 4. rade) v občianskoprávnom konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 35/09 žalobou podanou 20. apríla 2009 domáhali   určenia   svojho   vlastníckeho   práva   k   nimi   označenej   nehnuteľnosti   (ďalej   len „sporná   nehnuteľnosť“)   v   podiele   po   ¼   pre   každú   z   nich,   a   to   z   titulu   vydržania. Sťažovateľky   tvrdili,   že vlastnícke   právo   k   predmetnému   pozemku   spolu   so   žalobcami v 3. a 4. rade   nadobudli vydržaním, keďže právny predchodca   sťažovateliek a následne aj sťažovateľky   samotné   spolu   s   ostatnými   žalobcami   užívali   spornú   nehnuteľnosť nepretržite v dobrej viere, že im patrí, viac ako 70 rokov, pričom sťažovateľky, resp. ich právny   predchodca   sa   vydania   spornej   nehnuteľnosti   začali   domáhať   až   v   roku   2001. Sťažovateľky tvrdili, že ich držba je dobromyseľná, čo odvodzovali zo skutočnosti, «že ešte v roku 1963 keď bolo uzavreté manželstvo B. O. a J. O., po jej príchode do ešte pôvodného rodinného domu..., informoval B. O. svoju manželku, v zmysle -,,toto sú naše pozemky“ pričom mal na mysli a priamo jej ukázal aj parc. č... a táto informácia bola zásadná, pravdivá   a   poskytnutá   blízkou   osobou,   že   nikdy   u nej   nemohla   vzniknúť   akákoľvek pochybnosť, že pracuje na cudzom, nie na svojom pozemku.».

Ako   okamih   dobromyseľného   vstupu   do   držby   sťažovateľky   uviedli „moment (vnútorné presvedčenie o oprávnenosti držby) nastal 1. 1. 1984 - deň nasledujúci po 31. 12. 1983 – Silvester. V ten deň žalobkyňa v 1. rade J. O. všetkým členom rodiny oznámila, že uplynulo presne 20 rokov od uzavretia manželstva s neb. B. O..., a že všetci sú radi, že dokončili stavbu a užívajú celú nehnuteľnosť (myslená aj parcela č... ktorá tvorila jeden celok bez oplotenia a bola spojená s parcelami okolo domu... Od tohto dňa všetci prítomní (celá rodina), vzhľadom na výslovné prehlásenie matky, nerozlišovali už, či parc. č... je prístupová cesta k ich domu a záhrade, jednoducho vnímali celý pozemok vrátane spornej parcely ako svoj vlastný.“.

V priebehu konania sťažovateľky žiadali pripustiť zmenu žaloby, keď žalobcovia v 3. a 4. rade zobrali žalobu späť a žiadali, aby okresný súd voči nim konanie zastavil a určil vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v podiele po ½ pre každú zo sťažovateliek z titulu vydržania.

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 35/09-133 z 18. januára 2010 pripustil čiastočné späťvzatie   žaloby   žalobcov   v   3.   a   4.   rade   a   konanie   v   tejto   časti   zastavil,   žalobu sťažovateliek   v   časti   o   určenie   ich   vlastníckeho   práva   spornej   nehnuteľnosti   z   titulu vydržania pre nedostatok ich dobromyseľnosti na vydržaní vlastníckeho práva k podielom na   spornej   nehnuteľnosti   zamietol.   Podľa   okresného   súdu   u   sťažovateliek   ako navrhovateliek v 1. a 2. rade nebola v konaní preukázaná ich dobromyseľnosť s poukazom na titul nadobudnutia sporných nehnuteľností, čím u nich nebola splnená jedna z podmienok vydržania   ustanovená   zákonom.   Podľa   odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu za určitých okolností podmienky vydržania mohol splniť, t. j. mohol spornú nehnuteľnosť užívať   v   dobrej   viere,   že   vlastnícke   právo   na   neho   prevedené   bolo   a   že   mu   sporná nehnuteľnosť   patrí,   manžel   a   otec   sťažovateliek   ako   ich   právny   predchodca,   teda dobromyseľnosť   týkajúca   sa   spornej   nehnuteľnosti   mohla   byť   preukázaná   len   u   otca sťažovateliek, a nie u sťažovateliek samotných.

Okresný súd vo svojom rozsudku č. k. 9 C 35/09-133 z 18. januára 2010 uviedol:„Žalobcovia podali pôvodne žalobu na určenie vlastníckeho práva k parcele č... o výmere 192 m2, evidovanej na LV č..., kat. úz. P. titulom vydržania. Tvrdili, že uvedenú nehnuteľnosť   užívala   rodina   O.   viac   ako   70   rokov.   Žalobcom   v   1/   až   4/   rade   svedčí vydržania v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka s tým, že ustálili dobu vydržania od 01. 01. 1984 do 31. 12. 1993. Žalobcovia tiež uviedli, že sporná parcela bola súčasťou parciel, ktoré boli predmetom dedenia po nebohom B. O. Z dokumentácie vyplýva, že ide o prístup k rodinnému domu a záhrade, ktorú nerušene žalobcovia užívajú. Predmetnú nehnuteľnosť udržiavajú počas celého roka a ohľadne nej neboli žiadne spory. Po tejto nehnuteľnosti nebránia prechodu aj iným osobám.

Podľa   tvrdenia   žalobcov,   ešte   ich   nebohý   právny   predchodca   B.   O.   adresoval Mestskému úradu v P. list z 24. 10. 2001, ktorým žiadal o jeho súhlas s vydaním osvedčenia k spornej parcele, čím chcel vyporiadať vlastníctvo k nej. Žalovaný oznámil, že má výhrady k vzniku vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti.

V priebehu konania na žiadosť žalobcov bola pripustená zmena žaloby, žalobcovia v 3/ a 4/ rade zobrali svoju žalobu späť a žiadali voči nim konanie zastaviť. Žalobcovia v 1/ a   2/   rade   žiadali   určiť   vlastnícke   právo   k   predmetnej   nehnuteľnosti   v   podiele   po   ½ pre každého tým istým titulom, ako v pôvodnej žalobe.

Prvostupňový súd dokazovaním dospel k záveru, že žaloba žalobcov v 1/ a 2/ rade je nedôvodná. Uvedení žalobcovia nepreukázali náležitosti pre určenie ich vlastníckeho práva tak, ako to vyžaduje Občiansky zákonník.

Nebohý právny predchodca žalobcov B. O. bol príbuzný s rodinami O., ktorí vlastnia susedné nehnuteľnosti. Predmetná parcela je prístupovou cestou a vznikla z pôvodných mpč.   parciel,   patriacich   ako   podielové   spoluvlastníctvo   právnym   predchodcom   tak žalobcov, ich nebohému právnemu predchodcovi B. O., ako aj ďalším príbuzným z rodiny O. Uvedené vyplýva z pozemnoknižných zápisníc č. 2913 a 2914 kat. úz. P.

Parcela,   na   ktorej   je   postavený   rodinný   dom   a   záhrada   patriace   žalobcom, nadobudol v minulosti od svojich rodičov A. a A. O. nebohý B. O. v celosti výlučne sám ešte pred   uzavretím   manželstva   so   žalobkyňou   v   1/   rade.   Žalobcovia   poukazovali   na nadobudnutie spornej nehnuteľnosti ich právnym predchodcom B. O., a to v období od r. 1984 do 1993 s tým, že rodina O. túto nehnuteľnosť ako pôvodne neknihovaný pozemok, užívala viac ako 70 rokov nerušene.

Prvostupňový   súd   ustálil,   že   žalobcovia   nesplnili   základnú   zákonnú   podmienku vydržania, a to dobromyseľnosť s poukazom na titul nadobudnutia nehnuteľnosti. V konaní bolo preukázané, že rodina O. túto nehnuteľnosť užíva ako prístup k rodinnému domu peši, aj motorovým vozidlom. Starajú sa o ňu, nie je oplotená a je voľne prístupná.

Predmetná nehnuteľnosť nebola predmetom dedenia ani po nebohom A. O. v r. 1956, po ktorom dedičstvo nadobudol teraz už nebohý B. O., a to rodinný dom, zastavanú plochu a záhradu.   Nebola tiež predmetom dedenia po nebohom B. O. v r. 2003.   Po doplnení dokazovania   by   sa   dalo   uvažovať   o   tom,   že   práve   B.   O.   by   mohol   splniť   podmienky vydržania k predmetnej nehnuteľnosti, ale nie žalobcovia samotní. Predmetnou žalobou žalobcovia mienili vyporiadať už aj dedičské konanie po nebohom B. O., keďže žiadali určiť vlastnícke právo priamo žalobcom v 1/ a 2/ rade s poukazom na ich právne nástupníctvo po nebohom   B.   O.   Súd   vychádzal   z   toho,   že   pri   nadobudnutí   vlastníckeho   práva   titulom vydržania musia byť splnené zároveň všetky tri podmienky vydržania, t.z. vydržacia lehota po   dobu   10   rokov,   nerušenosť   a   dobromyseľnosť   s   poukazom   na   titul   nadobudnutia nehnuteľnosti, ktorá u žalobcov v 1/ a 2/ rade splnená nebola. Preto žalobu zamietol.“

Proti zamietajúcej časti uvedeného rozsudku   okresného súdu   podali sťažovateľky odvolanie. Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. 19 Co 32/10 z 8. júla 2010 rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

Kľúčovou námietkou sťažovateliek uplatnenou v sťažnosti podanej ústavnému súdu bola   skutočnosť,   že   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   sa   nezaoberali   dôkazmi predloženými   sťažovateľkami,   ktoré   mali   objasniť   podstatu   vzniku   ich   nároku   vydržať podiely na spornej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ich základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v nadväznosti na to aj základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.   V   tejto   súvislosti   uviedli,   že „rozsudok   odvolacieho   súdu   je   účelový, zmanipulovaný,   súd   sa   nezaoberal   podstatnými   skutočnosťami   ale   najmä   dôkazmi predloženými   a   uvádzanými   žalobcami   v   odvolaní,   prevládol   vysoko   subjektívny   názor a nezohľadnilo sa všetko, čo v konaní vyšlo najavo“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľky   žiadali,   aby   ústavný   súd „vykonal   kontrolu skutkových   a   právnych záverov...“ krajského   súdu „...   z dôvodu,   že   skutkové   a   právne závery tohto všeobecného súdu sú zjavne neodôvodnené, v rozpore s vykonanými dôkazmi a tak z ústavného hľadiska sú tieto závery súdu neospravedlniteľné a neudržateľné“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Prešove Rozsudkom č. k. 19 Co 32/2010 zo dňa 8. 7. 2010 porušil základné právo J. O. a M. O. na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušil právo týchto sťažovateliek na súdnu ochranu   garantované   Ústavou   SR   Čl.   46   ods.   1,   a   porušil   ich   právo   vlastniť   majetok garantované Ústavou SR Čl. 20 ods. 1.

Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 19 Co 32/2010 zo dňa 8. 7. 2010. Zrušuje Rozsudok Okresného súdu v Prešove č. k. 9 C 35/2009 zo dňa 18. 1. 2010. Určuje a potvrdzuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním J. O., r. Č., P., podiel 1/2 - ina k celku a M. O., r. O., P., podiel 1/2 - ina k celku, k parcele č... o výmere 192 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na LV č..., Obec P., katastrálne územie P.“

Ústavný súd prípismi z 13. a zo 16. mája 2011 vyzval okresný súd a krajský súd, aby sa vyjadrili k podanej sťažnosti a aby zaslali na vec sa vzťahujúci spisový materiál.

K podanej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. I. M., prípisom sp. zn. 1 SprO/628/2011 zo 6. júna 2011 doručeným ústavnému súdu 10. júna 2011. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:

„V   predmetnej   právnej   veci,   ktorá   súdu   napadla   20.   4.   2009,   bolo   vykonané dokazovanie na základe návrhov oboch strán. Vo veci sa uskutočnili dve pojednávania, na základe ktorých bol dňa 18. 1. 2010 vyhlásený rozsudok. Sťažovateľky boli v tomto konaní neúspešné. Rozhodnutie okresného súdu Prešov bolo v dôsledku odvolania sťažovateliek predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove, ktorý rozhodol pod sp. zn. 19 Co 32/2010 tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov pokiaľ išlo o zamietnutie žaloby voči žalobkyniam v 1. a 2. rade, teda sťažovateľkám.

V celom rozsahu poukazujeme na dôvody, ktoré viedli súd k rozhodnutiu vo veci samej uvedené v rozsudku z 18. 1. 2010. Sťažnosť sťažovateliek a dôvody tam uvedené považujeme   za   účelové,   vytrhnuté   z   kontextu   celých   súvislostí,   ktoré   boli   zistené v dokazovaní pred Okresným súdom Prešov. Domnievame sa, že ide len o pokus o zvrátenie už právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu.“

K   podanej   sťažnosti   sa   vyjadril   aj   krajský   súd,   zastúpený   predsedom občianskoprávneho kolégia JUDr. J. A., prípisom sp. zn. Spr 10074/2011 z 24. mája 2011 doručeným ústavnému súdu 6. júna 2011. Predseda občianskoprávneho kolégia krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že „Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 17. 3. 2010 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 19 Co 32/2010.“, ďalej zopakoval skutočnosti uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu sp. zn. 19 Co 32/2010 z 8. júla 2010 a konštatoval, že okolnosti uvádzané sťažovateľkami v ústavnej   sťažnosti   považuje   za   nedôvodné   a   predmetnú   sťažnosť   navrhuje   zamietnuť. Argumentoval   predovšetkým   tým,   že «V   prejednávanom   prípade   však   žalobkyne nepreukázali, aby vstúpili do držby predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľne. Nie je možné považovať za dobromyseľný vstup do držby iba to, že blízky príbuzný budúcim držiteľom oznámi, že „toto je naše“. Ako príklad vstupu do dobromyseľnej držby môže byť darovanie veci, kúpa veci a podobne. Žalobkyne samotné spochybnili svoju dobromyseľnú držbu tým, že najprv podanou žalobou sa 4 žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva vydržaním v podieloch po ¼-inu k predmetnej nehnuteľnosti, následne po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcov v 3/ a 4/ rade žalobkyne v 1/ a 2/ rade žiadali určiť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti iba v ich prospech v podiele po ½ -ici každej. Už táto okolnosť jednoznačne preukazuje, že nemohli byť najprv dobromyseľní všetci štyria žalobcovia, že im predmetná nehnuteľnosť v podiele po ¼ -ine patrí a následne nemohli byť dobromyseľní žalobcovia v 1/ a v 2/ rade, že tá istá nehnuteľnosť im patrí v podieloch po ½ - ici.

Keďže v konaní nebolo preukázané,   aby   žalobkyne v 1/   a   2/   rade splnili   všetky zákonom predpísané základné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, lebo   nepreukázali   svoj   dobromyseľný   vstup   do   užívania   predmetnej   nehnuteľnosti, aj odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v konaní neboli preukázané podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k predmetnej nehnuteľnosti. Správne preto prvostupňový súd žalobu žalobkýň v 1/ a v 2/ rade zamietol.

Žalobkyne   nepochopili   základné   predpoklady   nadobudnutia   vlastníckeho   práva vydržaním. Taktiež nieje možné súhlasiť s tvrdením, že argumentácia žalobkyne v 1/ rade vypočutej   ako   svedkyne   vo   veci   12C   317/93   nemá   žiaden   význam.   Z   jej   výpovede   ako svedkyne   možno   vyvodiť,   že   cez   predmetnú   parcelu   prechádzali   aj   iní   ľudia.   Svedkyňa v uvedenom konaní bola určite poučená o povinnosti vypovedať pravdu a to pod následkom možného trestného stíhania za krivú výpoveď. Vzhľadom na ďalšie tvrdenie žalobkýň, že predmetná   parcela   bola   v   minulosti   v   podielovom   spoluvlastníctve   fyzických   osôb, a to bratov O., mohla by preto snáď obstáť žaloba o určenie rozsahu dedičstva po A. O. alebo po B. O. v tom prípade, ak by v minulosti došlo k zrušeniu a vyporiadaniu uvedeného spoluvlastníctva s tým, že vlastníkom sa mohol stať A. O., ktorý mohol túto nehnuteľnosť napríklad nejakými neformálnymi zmluvami previesť na svojho syna B. Javí sa preto aj celkom možné, že predmetným konaním sa žalobkyne chceli vyhnúť dedičskému konaniu, či už po B. alebo ešte po jeho otcovi A. Aj keď v odvolaní sa poukazuje na iný spor, jeho výsledok nemá žiaden právny vplyv na predmetné konanie, lebo s ním nijak nesúvisí. Nebolo   možné   žalobe   vyhovieť   ani   po   započítaní   držby   právneho   predchodcu žalobkýň, lebo žalobkyne nepreukázali oprávnený vstup do držby tak, ako to bolo vyššie uvedené. Iba v prípade, ak by ich vstup do držby bol oprávnený, bolo by možné započítať oprávnenú držbu aj ich právneho predchodcu. Z uvedeného dôvodu nebolo možné v zmysle ustanovenia § 130 ods. 1 OZ vyhodnotiť v prípade pochybností držbu žalobkýň za držbu oprávnenú. Žalobkyne totiž tak, ako to bolo už uvedené, nepreukázali vstup do držby.».

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07), ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 19 Co 32/2010 z 8. júla 2010.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co 32/2010 z 8. júla 2010

Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co 32/2010 z 8. júla 2010.

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 19 Co 32/2010 z 8. júla 2010 ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateliek potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 35/09-133 z 18. januára 2010 a v časti náhrady trov zrušil tento rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal   rozsudok   v   jeho   napadnutej   časti,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) zistil, že odvolanie žalobkýň je dôvodné iba v časti čo do výroku o trovách konania.

Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení zmien a doplnkov, ďalej len OZ).

Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok   a   trvanie   doby   podľa   odseku   1   sa   použijú   primerane   ustanovenia   o   plynutí premlčacej doby (§ 134 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 40/1964 Zb. OZ v znení zmien a doplnkov). Pokiaľ ďalej nie uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov (§ 868 OZ ).

Ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona (§ 872 ods. 6 OZ ).“

K inštitútu vydržania krajský súd vo všeobecnosti uviedol: „Jedným z inštitútov nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkom je ich vydržanie. Ide o osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (ex lége), pri splnení   zákonom   požadovaných   predpokladov.   Základnými   predpokladmi   nadobudnutia vlastníckeho   práva   vydržaním   sú:   spôsobilý   predmet   vydržania,   to   aby   držba   bola oprávnená a držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Výsledkom splnenia   všetkých   zákonom   požadovaných   predpokladov   vydržania   ja   nadobudnutie vlastníckeho práva k veci vydržiteľom, a to okamihom uplynutia vydržacej doby. Keďže právny následok nastáva priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu. Preto rozhodnutie súdu, vydané na základe určovacej žaloby vydržiteľa o tom,   že   tento   nadobudol   vlastnícke   právo   vydržaním   má   povahu   deklaratórneho rozhodnutia. V nesporných prípadoch právnu skutočnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním osvedčuje notár formou notárskej zápisnice. Keďže právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho priamo zo zákona, treba pri uplatňovaní inštitútu   vydržania   pri   nehnuteľnostiach   rozlišovať   jednotlivé   obdobia   platnosti   právnej úpravy, a to obdobie platnosti obyčajového práva na území Slovenska do 31. 12. 1950, ďalej obdobie platnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. od 01. 01. 1951 do 31. 03. 1964 a napokon obdobie platného Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. od 01. 04. 1964 so zreteľom na jeho novely, najmä zákon č. 131/1982 Zb. účinný od 01. 04. 1983 a zákon č. 509/1991   Zb.   účinný   od   01.   01.   1992.   Občiansky   zákonník   č.   40/1964   Zb.   držbu a vydržanie až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., t. j. do 01. 04. 1983 neupravoval. Až novela Občianskeho zákonníka novo upravila ochrannú držbu a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby. Platný právny stav vychádza z toho, že pre vydržanie treba do doby oprávnenej držby započítať aj dobu pred 01. 01. 1992. Prvostupňový súd sa v predmetnej veci riadil vyššie uvedeným,   preto   vo veci aj správne   rozhodol.   Správne   použil   aj   právnu   normu,   pod   ktorú   tento   súd   subsumoval predmetnú právnu vec. Odvolací súd odkazuje aj na skutkový stav zistený súdom prvého stupňa.“

K splneniu zákonom predpísaných predpokladov vydržania krajský súd uviedol:„Aj odvolací súd je toho názoru, že žalobkyne v 1/ a 2/ rade nesplnili zákonom predpísané predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k spornej parcele č... o výmere 192 m2 zapísanej na LV č..., kat. úz. P. V konaní nebolo preukázané, aby žalobkyne v 1/ a v 2/ rade vstúpili do držby oprávnene. Pod oprávnenou držbou je treba rozumieť faktické ovládanie veci späté s vôľou nakladať s ňou ako so svojou, v dobrej viere, že   držiteľovi   veci   toto   patrí.   Pre   oprávnenosť   držby   musia   byť   splnené   nasledovné náležitosti:   faktické   ovládanie   veci,   vôľa   nakladať   s   vecou   ako   so svojou,   čo   znamená správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila; a dobrá viera, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je dobromyseľný (bona fíde) alebo nedobromyseľný (mala fide) treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, t.j. z hľadiska osobného presvedčenia   samotného   držiteľa   veci.   Dobromyseľnosť   ako   vnútorný   psychický   stav nemožno   priamo   dokázať.   Možno   o   nej   usudzovať   iba   z okolností,   v   ktorých   sa   tento psychický   stav   navonok   prejavuje.   Pričom   okolnosti,   z   ktorých   možno   usudzovať   na existenciu dobromyseľnosti, musí v spore preukazovať držiteľ práva. V prípade pochybnosti o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá, teda platí vyvrátiteľná právna domnienka, že   držba   je   oprávnená.   Dobromyseľnosť   treba   hodnotiť   objektívne,   nestačí   subjektívne presvedčenie držiteľa. Rozhodujúce je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno, so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, od neho rozumne požadovať, mal resp. mohol mať, alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napr. prisvojuje určitú vec, teda že okolnosti svedčia o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu. V tomto smere predmetom dokazovania môžu byť iba   skutočnosti   vonkajšieho   sveta,   ktorých   prostredníctvom   sa   vnútorné   presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí.“

K dobromyseľnosti sťažovateliek krajský súd uviedol:«V   prejednávanom   prípade   však   žalobkyne   nepreukázali,   aby   vstúpili   do   držby predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľne. Nie je možné považovať za dobromyseľný vstup do držby iba to,   že blízky príbuzný budúcim   držiteľom   oznámi,   že „toto   je naše“.   Ako príklad vstupu do dobromyseľnej držby môže byť darovanie veci, kúpa veci a podobne. Žalobkyne samotné spochybnili svoju dobromyseľnú držbu tým, že najprv podanou žalobou sa 4 žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva vydržaním v podieloch po ¼ – inu k predmetnej nehnuteľnosti, následne po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcov v 3/ a 4/ rade žalobkyne v 1/ a 2/ rade žiadali určiť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti iba v ich prospech v podiele po 1/2 – ici každej. Už táto okolnosť jednoznačne preukazuje, že nemohli byť najprv dobromyseľní všetci štyria žalobcovia, že im predmetná nehnuteľnosť v podiele po ¼ - ine patrí a následne nemohli byť dobromyseľní žalobcovia v 1/ a v 2/ rade, že tá istá nehnuteľnosť im patrí v podieloch po ½ – ici.»

V nadväznosti na tieto argumenty krajský súd dospel k tomuto záveru: «Keďže v konaní nebolo preukázané, aby žalobkyne v 1/ a 2/ rade splnili všetky zákonom predpísané základné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, lebo   nepreukázali   svoj   dobromyseľný   vstup   do   užívania   predmetnej   nehnuteľnosti,   aj odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v konaní neboli žalobcami v 1/ a   2/   rade   preukázané   podmienky   pre   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   vydržaním k predmetnej nehnuteľnosti. Správne preto prvostupňový súd žalobu žalobkýň v 1/ a v 2/ rade zamietol.

K odvolacím námietkam žalobkýň v 1/ a 2/ rade proti zamietavej časti rozsudku je treba uviesť, že tieto nepochopili základné predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Taktiež nie je možné súhlasiť s tvrdením, že argumentácia žalobkyne v 1/ rade vypočutej ako svedkyne vo veci 12C/317/93 nemá žiaden význam aj pre predmetné konanie. Z jej výpovede ako svedkyne možno vyvodiť, že cez predmetnú parcelu prechádzali aj iní ľudia. Svedkyňa v uvedenom konaní bola určite poučená o povinnosti vypovedať pravdu a to   pod   následkom   možného   trestného   stíhania   za   krivú   výpoveď.   Vzhľadom   na   ďalšie tvrdenie žalobkýň, že predmetná parcela bola v minulosti v podielovom spoluvlastníctve fyzických   osôb,   a   to   bratov O.,   mohla by preto snáď obstáť   žaloba   o   určenie   rozsahu dedičstva po A. O. alebo po B. O. v tom prípade, ak by v minulosti došlo napr. k zrušeniu a vyporiadaniu uvedeného spoluvlastníctva s tým, že vlastníkom sa mohol stať A. O., ktorý mohol túto nehnuteľnosť napríklad nejakými neformálnymi zmluvami previesť na svojho syna B. Javí sa preto aj celkom možné, že predmetným konaním sa žalobkyne chceli vyhnúť dedičskému konaniu, či už po B. alebo ešte po jeho otcovi A. Aj keď v odvolaní sa tiež poukazuje na iný spor, jeho výsledok nemá žiaden právny vplyv na predmetné konanie, lebo s ním nijak nesúvisí.

Nebolo   možné   žalobe   vyhovieť   ani   po   započítaní   držby   právneho   predchodcu žalobkýň, lebo žalobkyne nepreukázali oprávnený vstup do držby tak, ako to bolo vyššie uvedené. Iba v prípade, ak by ich vstup do držby bol oprávnený, bolo by možné započítať oprávnenú držbu aj ich právneho predchodcu. Z uvedeného dôvodu nebolo možné v zmysle ustanovenia § 130 ods. 1 OZ vyhodnotiť (v prípade pochybností) držbu žalobkýň za držbu oprávnenú.   Žalobkyne   totiž   tak,   ako   to   bolo   už   uvedené,   nepreukázali   vstup   do   držby. V žiadnom   prípade   totiž   za   oprávnený   vstup   do   držby   nie   je   možné   považovať   iba informáciu B. O. o tom, že „toto sú naše pozemky“....

Keďže rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, t.j. v časti o zamietnutí žaloby žalobcov v 1/ a 2/ rade je správny, bol preto postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. vo výroku potvrdený.»

Sťažovateľky   s   právnym   názorom   vyjadreným   v   rozsudku   krajského   súdu, na základe   ktorého   ako   odvolací   súd   meritórne   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 9 C 35/09-133 z 18. januára 2010, nesúhlasia.

Z   obsahu   odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľky   proti napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   z   8.   júla   2010   namietajú   samotné   právne posúdenie   veci   na   základe   zisteného   skutkového   stavu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové a právne závery všeobecných   súdov   kontrolovať   z   hľadiska   ich   ústavnej   konformity   iba   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Právne závery krajského súdu však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Z citovanej časti rozhodnutia vyplýva, že krajský súd svoje závery nezaložil na inom právnom   názore   ako   prvostupňový   súd,   iba   nimi   argumentačne   posilnil   alebo   doplnil konštatovania, resp. zistenia okresného súdu. Už okresný súd totiž vyslovil, že v prípade spornej   nehnuteľnosti   by   dobromyseľnosť   ako   nevyhnutná   podmienka   nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola preukázaná iba u právneho predchodcu sťažovateliek (manžela a otca sťažovateliek), a nie u sťažovateliek samotných, pričom tento záver krajský súd „dopovedal“ v tom zmysle, že vzhľadom na uvedené mohli by sa teda sťažovateľky domáhať žalobou „o určenie rozsahu dedičstva po A. O. alebo B. O. v tom prípade ak by v minulosti   došlo   napr.   k   zrušeniu   a vyporiadaniu   uvedeného   spoluvlastníctva   s   tým,   že vlastníkom   sa   mohol   stať   A.   O.,   ktorý   mohol   túto   nehnuteľnosť   napríklad   nejakými neformálnymi zmluvami previesť na svojho syna B.“. V tejto súvislosti okresný súd vo svojom odôvodnení vyslovil názor, že sťažovateľky si predmetnou žalobou pravdepodobne mienili vysporiadať zároveň už aj dedičské konanie po ich právnom predchodcovi.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd svoje závery v spojení so závermi okresného   súdu,   s   ktorými   sa   v   podstatnej   miere   stotožnil,   uviedol   a   zdôvodnil   v   ich logickej   postupnosti   spôsobom,   ktorý   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený, svojvoľný   a   arbitrárny   alebo   v   rozpore   s   ústavou.   Právny   názor,   ku   ktorému   dospel na základe inštitútu vydržania, je podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľný.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateliek v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s týmto záverom ústavný súd uvádza, že pri svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom   neskončí   podľa   predstáv   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je právnym základom pre namietanie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom krajského súdu nestotožňujú (v sťažnosti pritom uvádzajú   argumenty,   ktoré   uviedli   aj   v   odvolaní),   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a k vysloveniu záveru o porušení ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co 32/2010 z 8. júla 2010

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co 32/2010 z 8. júla 2010 ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods.   1   dohovoru.   O   prípadnom   porušení   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozhodnutím krajského súdu a porušením základného práva sťažovateliek upraveného v čl. 46 až čl. 48 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia základného práva sťažovateliek zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateliek aj v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v ich sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011