znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 423/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   H.,   Ž.,   P.   C.,   G.,   a M.   D.,   Ž.,   zastúpených advokátom JUDr. J. Ď., Ž., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   6   Co   222/2009-319   zo 16. decembra   2009   a rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 7 C 114/2002-278 z 19. februára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H., P. C. a M. D. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2010 doručená sťažnosť A. H., Ž., P. C., G., a M. D., Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. J. Ď., Ž., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len,,krajský súd“) č. k. 6 Co/222/2009-319 zo 16. decembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len,,okresný súd“) č. k. 7 C/114/2002-278 z 19. februára 2009.

Predmetom označených konaní bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v ktorých boli sťažovatelia odporcami. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C/114/2002-278 z 19.   februára   2009   návrh   navrhovateľa   (Ž.)   na   určenie   vlastníctva   k označeným nehnuteľnostiam zamietol a uložil mu povinnosť uhradiť odporcom trovy konania. Krajský súd   na   základe   odvolania   navrhovateľa   rozsudkom   č.   k.   6   Co/222/2009-319   zo   16. decembra   2009,   ktorý   na   ústavnom   súde   sťažovatelia   napadli,   potvrdil   a   úhradu   trov odporcom nepriznal.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „Sťažovateľ   nenamieta   správnosť   tohto   rozhodnutia, ktorým   potvrdil   I   -   stupňové   rozhodnutie   v   časti   rozhodnutia   o   náhrade   trov   konania, právneho zastúpenia. Nestotožňuje sa a namieta porušenie ústavných práv rozhodnutím, ktorým nepriznal náhradu trov odvolacieho konania s poukazom na skutočnosť o úspešnosti konania odporcov vo veci a skutočnosť, že súd vychádzajúc z predmetu konania, hodnoty sporu   s   prihliadnutím   na   realizované   právne   úkony   mohol   ustáliť   trovy   právneho zastúpenia. Prípadne vzhľadom na skutočnosť, že Krajský súd realizoval odvolacie konanie bez nariadenia pojednávania napriek tomu, že jednalo sa o skutkovo a právne náročnú vec a účastníci mali záujem, aby prebehlo verejné odvolacie konanie, mal vyzvať úspešných účastníkov na vyčíslenie trov právneho zastúpenia.“.

Sťažovatelia   okrem   iného   v   sťažnosti   uviedli,   že „Krajský   súd   po   preskúmaní rozsudku časti o trovách konania konštatoval, že odvolacie námietky odporcov 1/ -4/ nie sú v tomto smere dôvodné. Poukázal na ustanovenie § 10 ods. 2 Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z., podľa ktorého za tarifnú odmenu sa považuje výška peňažného plnenia, cena veci alebo cena   práva   určená   pri   začatí   poskytovania   právnej   služby.   Krajský   súd   v   rozpore s objektívnou skutočnosťou a pravdou uviedol, že právny zástupcovia poskytli Okresnému súdu informácie o cene pozemkov v lokalite, kde sa nachádzajú žalované nehnuteľnosti k mesiacu február 2009. Krajský súd neobjektívne tvrdí, že neposkytli relevantné dôkazy o cene   sporných   pozemkov   ku   dňu   začatia   poskytovania   právnej   služby.   Z   pripojených potvrdení realitných kancelárií nie je uvedené, že ceny pozemkov sú určované k mesiacu február 2009. Nevyplýva to ani z textu potvrdenia a naviac potvrdenie spoločnosti R., nie je označený dátum vystavenia vyjadrenia. Potvrdenie spoločnosti Ž. je vystavené 23. 2. 2009 a Krajský súd neobjektívne z tejto skutočnosti vychádzal, že sa má údajne jednať o cenu predmetných pozemkov k tomuto dátumu....

Súd nesprávne aplikoval Vyhlášku 655/2004 Z. z. a analogicky poznámku k položkám 1   a   2   sadzobníka   súdnych   poplatkov.   Podľa   spoločných   poznámok   k   položkám   1   a   2 sadzobníka súdnych poplatkov je z gramatického a logického výkladu nesporné, že z návrhu na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sa poplatok vyberie podľa písmena b/ (ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi) týchto položiek. Súd necitoval druhú vetu spoločných poznámok k položkám 1 a 2 bodu 1., kde je uvedené ak ide o určenie vlastníctva, poplatok sa vyrúbi z ceny predmetu, ku ktorému sa má vlastníctvo určiť (podľa položky 1 písm. a/).“.

S poukazom na uvedené sťažovatelia tvrdia, že „sťažnosťou dotknutý Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Žiline nesprávne interpretoval a v rozpore s Ústavou aplikoval na daný prípad príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku § 142 ods. 1, § 149, 151 ods. 1, 2, 4 OSP. Zároveň súd porušil Vyhlášku 71/1992 Zb. v platnom znení pri vyrubení súdneho poplatku. Následkom vyššie uvedenej interpretácie zákona boli porušené čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy a základné práva sťažovateľa v čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 36. ods. 1, čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ je toho názoru, že bolo porušené jeho právo uplatniť si náhradu trov konania a postup dotknutého orgánu bol nezákonný a protiústavný v otázke rozhodovania o náhrade trov právneho zastúpenia čo sa týka hodnoty právneho úkonu   vychádzajúc   z   hodnoty   sporu,   nesprávna   interpretácia   predložených   dokladov o hodnote   zálohovaných   nehnuteľností   a takéto   konanie   súdu   je   neprípustné a neakceptovateľné.“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:«Základné právo A. H., rod. C., nar..., P. C., nar..., M. D., rod. C., nar..., podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,Ústava“) a porušenie jeho základných práv v čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 1, 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len,,Dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 6Co229/2009-319 (správne   má   byť   č.   k.   6   Co   222/2009-319,   pozn.) zo   16.   12.   2009 a rozsudkom Okresného súdu v Žiline 7C 114/2002-278 z 19. 2. 2009 vo výroku o trovách konania porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline vydaný 16. 12. 2009 v konaní vedenom pod. sp. zn. 6Co 222/2008 (správne má byť sp. zn. 6 Co 222/2009, pozn.) ako i rozsudok Okresného súdu v Žiline č. k. 7C 114/2002-278 zo dňa 9. 2. 2009 (správne má byť 19. 2. 2009, pozn.) vo výrokoch o trovách konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

A. H., P. C., M. D. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.508,34 Eur, ktoré je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Žiline na účet advokáta JUDr. J. Ď., Ž., do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti zistil, že sťažovatelia podali vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (19. marca 2010). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd   a   ústavný   súd],   čo   nie   je v podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS   289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolili   v   danom   prípade   sťažovatelia,   t.   j. k paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním   dovolania,   čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z   týchto   dôvodov   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010