znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 423/09-14

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou   namieta porušenie svojich   základných   práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 8   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. HPt 52/08 a jej prípisom zo 7. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2009 faxom doručená sťažnosť MUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená predložením originálu 20. novembra 2009,   ktorou   namieta porušenie svojich   základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl. 8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. HPt 52/08 a jej prípisom zo 7. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý prípis generálnej prokuratúry“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 9. augusta 2007 v čase okolo 9.30 h vošiel do dvora rodinného domu, ktorý je výlučným vlastníctvom sťažovateľa, neznámy muž, a to takým   spôsobom,   že „zamknutú   bránu   otvoril   prestrčením   ruky   a odomknutím   kľúčom, ktorý bol v uvedenej bráne z vnútornej strany“. Po otvorení tento muž vošiel do dvora, zvonil a búchal pri vchodových dverách. Následne, keďže mu nikto neotváral, opustil dvor a uzamkol bránu. Uvedené pozorovala pani M., ktorá sa v tom čase zdržiavala v dome. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru vo Vranove nad Topľou listom sp. zn. KRP-103-9/SI-2007 z 26. septembra 2007 oznámilo sťažovateľovi, že touto osobou bol mjr. Ing. J. M., vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Vranove nad Topľou (ďalej len „vyšetrovateľ“).

Sťažovateľ bol toho názoru, že postupom vyšetrovateľa došlo k porušeniu domovej slobody   podľa   § 194   ods. 1   a   § 194   ods. 2   písm. b)   Trestného   zákona,   preto   podal 10. decembra   2007   na   Vojenskej   obvodnej   prokuratúre   v Prešove   (ďalej   len   „vojenská obvodná   prokuratúra“)   trestné   oznámenie,   v ktorom   oznámil   spáchanie   tohto   skutku. Vojenská obvodná prokuratúra odstúpila predmetné trestné oznámenie na ďalšie konanie Sekcii   kontroly   a inšpekčnej   služby,   odbor   inšpekčnej   služby,   inšpekčné   oddelenie v Košiciach   (ďalej   len   „sekcia   kontroly   a inšpekčnej   služby“),   ktorá   uznesením sp. zn. ČVS: SKIS-311/IS-4-SV-2007 zo 16. januára 2008 vec odmietla, pretože podľa nej nebol   dôvod   na   začatie   trestného   stíhania   alebo   postupu   podľa   § 197   ods. 2   Trestného poriadku.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorá   bola   vojenskou obvodnou   prokuratúrou   zamietnutá.   Sťažovateľ   podal   následne   Vyššej   vojenskej prokuratúre   v Trenčíne   (ďalej len   „vyššia   vojenská   prokuratúra“) 8.   apríla 2008   podnet na preskúmanie   postupu   vojenskej   obvodnej   prokuratúry.   Vyššia   vojenská   prokuratúra prípisom sp. zn. Vn 74/08 z 10. júna 2008 oznámila sťažovateľovi, že jeho podnet je sčasti dôvodný, a zároveň uviedla, že sa nemožno stotožniť s názorom, že vyšetrovateľ svojím konaním naplnil znaky skutkových podstát prečinov zneužitia právomoci verejného činiteľa a porušovania domovej slobody, avšak zároveň vyslovila názor, že nemožno súhlasiť, že v danom prípade išlo o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť v zmysle § 28 Trestného zákona. Zo strany vyšetrovateľa došlo v zmysle uvedeného k porušeniu povinnosti podľa § 48 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   služby   a železničnej   polície   v znení neskorších predpisov, a dopustil sa tak disciplinárneho previnenia podľa § 52 ods. 1 tohto zákona. Preto bola predmetná vec uznesením vyššej vojenskej prokuratúry sp. zn. Vn 74/08 z 13.   júna   2008   odovzdaná   riaditeľovi   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   vo Vranove nad Topľou na prerokovanie v disciplinárnom konaní. Aj proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 2. júla 2008 sťažnosť, o ktorej generálna prokuratúra rozhodla tak, že napadnuté   uznesenie   vyššej   vojenskej   prokuratúry   zrušila   ako   nezákonné   [pretože   jej prokurátorka rozhodla ako nepríslušná, bez zabezpečenia opatrenia generálneho prokurátora o určenie výnimky z § 46 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)]   a uložila   jej,   aby   vo veci   znovu   konala a rozhodla.   Prokurátorka   vyššej   vojenskej   prokuratúry   po   zabezpečení   predmetného opatrenia   upovedomila   sťažovateľa   o vybavení   jeho   podnetu   z 8. apríla 2008   prípisom sp. zn. Vn 74/08 z 19. septembra 2008, v ktorom uviedla, že vyšetrovateľovi už uplynula lehota   na   prípadné   uloženie   disciplinárneho   opatrenia   za   skutok,   ktorý   bol   predmetom trestného   oznámenia   sťažovateľa.   Zároveň   sa   stotožnila   s uznesením   sekcie   kontroly a inšpekčnej služby sp. zn. ČVS: SKIS-311/IS-4-SV-2007 zo 16. januára 2008, ktorým bola zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa,   a podnet   sťažovateľa   vyhodnotila   ako   nedôvodný   bez potreby prijatia opatrenia na nápravu.

Dňa 8. júla 2009 podal sťažovateľ generálnej prokuratúre opakovaný podnet, ktorý generálna   prokuratúra   vybavila   prípisom   sp. zn.   HPt 52/08   zo 7.   septembra   2009   ako nedôvodný   bez   prijatia   prokurátorských   opatrení.   Stotožnila   sa   v ňom   s názorom vyjadreným v uznesení sekcie kontroly a inšpekčnej služby sp. zn. ČVS: SKIS-311/IS-4-SV-2007 zo 16. januára 2008, ako aj s názorom vyjadreným v prípise   vyššej   vojenskej prokuratúry sp. zn. Vn 74/08 z 10. júna 2008, hoci nie celkom s argumentáciou týkajúcou sa okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu podľa § 28 Trestného zákona.

Podľa názoru sťažovateľa generálna prokuratúra mu napadnutým prípisom odmietla poskytnúť ochranu jeho základným ľudským právam, čo odôvodňuje takto:

«V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, je nesporné, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty   trestného   činu,   porušovania   domovej   slobody   podľa   § 194   ods. 2   Trestného zákona, pretože vyšetrovateľ policajného zboru neoprávnene vnikol do obydlia sťažovateľa a prekonal prekážku, ktorej účelom bolo zabrániť vniknutiu – uzamknutie bránky.

Toto konanie má zároveň znaky trestného činu porušovania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 TZ.

Prokurátor   generálnej   prokuratúry   poukázal   na   to,   že   motívom   konania vyšetrovateľa   nebolo   spôsobenie   škody   inému,   ale   zadováženie   prospechu   –   len   snaha o skončenie vyšetrovania.

Samotná táto pohnútka podľa prokurátora generálnej prokuratúry postačuje na to, aby konanie, ktoré má inak znaky trestného činu, nebolo trestným činom z dôvodu jeho nepatrnej závažnosti.

Týmto   záverom   prokurátor   generálnej   prokuratúry   narušil   rovnosť   zakotvenú v článku   12   ods. 1,   ods. 2   Ústavy   SR,   pretože   odoprel   sťažovateľovi   právo   na   ochranu nedotknuteľnosti jeho obydlia, pričom je nesporné, že k zásahu do týchto práv, ktoré trestné právo kvalifikuje ako trestné činy, nepochybne došlo.

Dôvodom pre odopretie tejto ochrany je postavenie osoby, ktorá do tohto práva zasiahla, spočívajúce to, že táto osoba je vyšetrovateľom policajného zboru, teda policajtom – pracovníkom štátneho aparátu.

Táto skutočnosť je o to zrejmejšia, že prokurátor generálnej prokuratúry zo všetkých predpokladov,   ktoré   môžu   znížiť   závažnosť   konania,   ktoré   má   znaky   trestného   činu na nepatrnú,   vyzdvihol   a   vytrhol   prokurátor   generálnej   prokuratúry   jedinú   a   to   motív trestného   činu,   pričom   nijakým   spôsobom   sa   nevyrovnal   s   tým,   ako   iné   predpoklady umožňujúce posudzovanie takéhoto konania ako nie prečinu, naopak, závažnosť konania vyšetrovateľa PZ zvyšujú.

Predovšetkým   vyšetrovateľ   policajného   zboru   ako   už   bolo   uvedené,   vstúpil   do obydlia   môjho   klienta   tak,   že   si   svojvoľne   a   neoprávnene   odomkol   zamknutú   bránu   v oplotení dvora môjho klienta.

Dopustil sa tak konania, ktorého závažnosť je nielenže nie nepatrná, ale naopak, odstránenie prekážky zabraňujúcej vniknutiu robí z tohto konania kvalifikovanú skutkovú podstatu,   za   ktorú   Trestný   zákon   umožňuje   uložiť   trest   vyšší   ako   pri   „obyčajnom" porušovaní domovej slobody.

Samotný   tento   fakt   vzbudzuje   veľmi   vážne   pochybnosti   o   správnosti   posúdenia konania vyšetrovateľa PZ prokurátorom generálnej prokuratúry a zároveň vyvoláva veľmi silné podozrenie o teleologickom prístupe k posúdeniu tohto konania, ktorého cieľom je umožniť vyhnúť sa trestnej zodpovednosti policajtovi za konanie, ktoré je inak ako trestný čin u iných „obyčajných“ ľudí trestne stíhané.

Okolnosti, za ktorých bol trestný čin spáchaný, rovnako nedávajú možnosť na záver o nepatrnej závažnosti konania vyšetrovateľa.

Vyšetrovateľ konajúci ako orgán činný v trestnom konaní má k dispozícii poriadkové opatrenia   podľa   Trestného   poriadku,   ktorých   cieľom   je   zabezpečiť   plynulosť   trestného konania.

Spáchanie   trestného   činu   teda   nie   je   a   nebolo   jediným   možným   spôsobom   ako dosiahnuť plynulosť vyšetrovania.

Rovnako ako zamestnanci v iných sférach nemôžu odôvodňovať spáchanie trestného činu   snahou   splniť   pracovné úlohy,   tak nemôže   ani vyšetrovateľ   sa   rozhodnúť,   že účel trestného konania dosiahne spáchaním trestného činu, ak pravda neprijmeme absurdnú koncepciu, že štátni zamestnanci sú vzhľadom na svoje postavenie v základných právach a povinnostiach zvýhodňovaní.

Takisto nesvedčí v prospech záveru forma zavinenia. O   vyšetrovateľovi   policajného   zboru   nie   je   možné   ani   v   najmenšom   pochybovať o tom, že má vedomosti o tom, že vstup do obydlia iného, pričom uzamknutý dvor rodinného domu sa za takéto obydlie považuje, je trestným činom a je teda nesporné, že uvedený trestný čin spáchal v priamom úmysle.

Pri zohľadnení kritérií, ktoré Trestný zákon ustanovuje pre možnosť posúdiť konanie majúce znaky skutkovej podstaty trestného činu ako nie trestný čin, teda vyplýva, že všetky doteraz zmienené svedčia v neprospech osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, teda vyšetrovateľa PZ.

Ak by aj bolo možné priznať vyšetrovateľovi PZ pohnútku uvádzanú prokurátorom generálnej prokuratúry, ani táto neznižuje závažnosť trestného činu, pretože je nesporné, že cieľ sledovaný spáchaním trestného činu bolo možné dosiahnuť zákonnými prostriedkami a vyšetrovateľovi PZ žiadne ustanovenie právneho predpisu SR nedáva právo rozhodnúť sa beztrestne, že namiesto použitia zákonných prostriedkov spácha trestný čin.

Pokiaľ sa vo vzťahu k trestnému činu podľa § 326 PZ argumentuje tým, že úmyslom vyšetrovateľa nebolo spôsobiť sťažovateľovi škodu, potom sťažovateľ poukazuje na to, že poškodeným podľa ustanovením § 46 ods. 1 TP je aj osoba, ktorej bola spôsobená morálna alebo iná škoda.

Trestný   poriadok   teda   nevyžaduje   pri   trestnom   čine   zakaždým   spôsobenie materiálnej škody.

Takýmto spôsobom je potrebné vykladať aj ustanovenie § 326 TZ, osobitne jeho časť „V úmysle spôsobiť niekomu inému škodu“.

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   rovnako   poukazuje   na   ustanovenie   § 124   ods. 1   TZ, podľa ktorého, sa škodou na účely Trestného zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku, alebo na právach poškodeného, alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom bez ohľadu na to, či ide o škodu na veciach alebo na právach. Aj z citovaného ustanovenia Trestného zákona vyplýva, že škodou sa rozumie aj ujma na právach. V tomto prípade k ujme na právach sťažovateľa a to predovšetkým na práve na nedotknuteľnosť   obydlia   a   ochranu   súkromného   života   došlo,   a   vyšetrovateľ   PZ odomknutím   zamknutej   brány   v   oplotení   sťažovateľovho   dvora   postupoval   v   priamom úmysle tieto jeho práva porušovať.

Osobitne   však   sťažovateľ   upozorňuje   na   to,   že   existuje   dôvodné   podozrenie,   že vyšetrovateľ PZ naplnil svojím konaním skutkové podstaty dvoch trestných činov.

Ak by aj sťažovateľ teoreticky pripustil (na čo však nie sú v predmetnej veci dôvody), že neboli naplnené pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, potom niet dôvodu na to, aby bolo odmietnuté aj jeho trestné oznámenie v   časti týkajúcej sa domovej slobody, keď skutková podstata uvedeného trestného činu nevyžaduje   úmysel   spôsobiť   škodu,   ale   len   porušenie   domovej   slobody   s   úmyslom zavinením.

Navyše sťažovateľ poukazuje na to, že tieto otázky, teda či skutok, ktorý sa stal, má znaky trestného činu a skúmania pohnútok závažnosti činu, podmienok jeho spáchania, sú otázkami, ktoré podľa ustanovenia § 119 ods. 1 je potrebné dokazovať v trestnom konaní. Orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   toto   pochybenie   nenapravila   ani   generálna prokuratúra   však   tieto   otázky   v   rozpore   s   citovanými   ustanoveniami   Trestného   zákona presunuli do štádia predchádzajúceho trestnému konania.»

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že:

„Právo sťažovateľa

- domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   inom   orgáne Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

-na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života a jeho práva na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru,

- na nedotknuteľnosť obydlia zakotveného v článku 21 ods. 1 Ústavy SR,

-na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zakotvené v článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

bolo postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri vybavovaní podania sťažovateľa označeného ako „Opakovaný podnet“ zo dňa 8. 7. 2009, ktorého výsledok bol sťažovateľovi   oznámený   listom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   vojenská súčasť sp. zn. HPt 52/08 zo dňa 7. 9. 2009, porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vracia   vec   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 Eur,

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   uviedol,   že   ak sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietal   porušenie   základného   práva,   ktoré podľa   okolností   prípadu   nemohlo   nastať,   ústavný   súd   návrh   odmietne   ako   zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   práv,   ku   ktorému   malo   dôjsť postupom   generálnej   prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   HPt 52/08   a jej   prípisom zo 7. septembra 2009.

Zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv v súvislosti s tým, že na základe jeho trestného oznámenia z 10. decembra 2007 nebolo začaté trestné   stíhanie voči   vyšetrovateľovi pre podozrenie zo   spáchania   trestného činu zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   § 326   Trestného   zákona,   pričom   jeho podania neboli riadne prešetrené.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   sťažnostnými   námietkami   sťažovateľa   považoval za potrebné   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   právo   fyzickej   osoby na začatie   trestného   konania   voči   označenej   osobe   na   základe   podaného   trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd, prípadne ľudských práv a základných   slobôd   podľa   dohovoru   (m. m.   II. ÚS 42/00,   II. ÚS 28/06,   III. ÚS 278/06, IV. ÚS 17/09).

Ústavný súd taktiež v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00) zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán   prokuratúry   povinný   podať   obžalobu   voči   označeným   osobám.   Takéto   základné právo   „každého“   nie   je upravené ani v ústave,   ani v Trestnom   poriadku   a ani v zákone o prokuratúre (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Orgány   činné   v   trestnom   konaní   sú   povinné   trestné   oznámenie   oznamovateľa trestného činu riadne prešetriť a rozhodnúť o ňom. To sa vo veci sťažovateľa aj stalo. Jeho trestné oznámenie bolo odmietnuté uznesením sekcie kontroly a inšpekčnej služby sp. zn. ČVS: SKIS-311/IS-4-SV-2007 zo 16. januára 2008, pričom z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že skutková podstata prečinu porušovania domovej slobody predpokladá úmysel, ktorý v postupe vyšetrovateľa chýba, preto jeho konaním neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu s prečinom porušovania   domovej   slobody.   Uvedený   záver   odôvodňuje   sekcia   kontroly   a inšpekčnej služby takto:

„Z   úradného   záznamu   vyšetrovateľa   PZ   UJKP   OR   PZ   vo   Vranove   nad   Topľou zo dňa   9.   8.   2007   pod   sp. zn.   ČVS:   ORP-46/OdV-VT-2007   vyplýva,   že   dňa   9.   8.   2007 v súvislosti s vyšetrovaním trestnej veci, v ktorej vystupuje ako svedok poškodený MUDr. J. K., vykonal previerku k zisteniu pobytu poškodeného jak na adrese..., tak aj na adrese v obci T., kde na zvonenie nikto neotváral a zároveň ho aj telefonicky kontaktoval, avšak s negatívnym výsledkom. Previerky k zisteniu pobytu poškodeného MUDr. J. K. vykonal z dôvodu   urýchlenia   trestného   konania,   nakoľko   poškodený   bol   predvolaný   k   úkonom trestného konania s uložením zásielky na pošte, ktoré nepreberal.

Ďalej   bolo   zistené,   že   vyšetrovateľ   PZ   ÚJKP   OR   PZ   vo   Vranove   nad   Topľou uznesením zo dňa 29. 11. 2007 pod sp. zn. ČVS: ORP-46/OdV-VT-2007 podľa § 228 ods. 2 písm. a/ Trestného poriadku trestné stíhanie prerušil, lebo nebolo možné pre neprítomnosť svedka   vec   náležite   objasniť.   Proti   tomuto   uzneseniu   MUDr.   J.   K.   prostredníctvom splnomocnenkyne JUDr. I. R. podal sťažnosť, ktorú odôvodňovala aj tým, že MUDr. K. všetky listinné zásielky preberá a reaguje na ich obsah. Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove dňa 21. 12. 2007 pod sp. zn. OPv 251/05 podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku túto sťažnosť zamietol ako nie dôvodnú, ktorú odôvodnil aj tým, že vyšetrovateľ   OR   PZ   v snahe   zabezpečiť   prítomnosť   poškodeného na úkonoch   trestného konania vyvíjal aktivitu, keď sa osobne dostavil do miesta trvalého bydliska a prechodného bydliska   poškodeného   a   zároveň   ho   aj   telefonicky   kontaktoval,   avšak   s negatívnym výsledkom.

Skutková podstata prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa predpokladá také konanie zo strany páchateľa, ktorý v postavení verejného činiteľa úmyselne vykonáva svoju   právomoc   spôsobom   odporujúcim   zákonu,   pričom   páchateľ   tak   koná   v   úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.“

Následne   bola   uznesením   vojenskej   obvodnej   prokuratúry   sp. zn.   0 Pn 505/97 z 29. februára 2008 zamietnutá sťažovateľova sťažnosť proti označenému uzneseniu sekcie kontroly   a inšpekčnej   služby ako   nedôvodná,   pričom   z odôvodnenia   tohto   uznesenia vyplýva,   že   prokurátor   vojenskej   obvodnej   prokuratúry   bol   toho   názoru,   že   v prípade konania vyšetrovateľa boli splnené podmienky okolnosti   vylučujúcej protiprávnosť činu uvedené v § 28 Trestného zákona, pretože previerku s cieľom zistenia pobytu sťažovateľa, ktorú vykonával vyšetrovateľ (aj na inej adrese, kde by sa sťažovateľ mohol zdržiavať), bolo   potrebné   vykonať   z dôvodu   urýchlenia   trestného   konania   v trestnej   veci,   v ktorej sťažovateľ   vystupuje   ako   svedok   –   poškodený   (sťažovateľ   bol   predvolávaný   na   úkony trestného   konania,   zásielky   si   však   na   pošte   nepreberal;   neúspešné   bolo   aj   telefonické kontaktovanie sa so sťažovateľom). Na oba tieto právne názory sa odvolala a stotožnila sa s nimi   aj   vyššia   vojenská   prokuratúra   (potom,   ako   generálna   prokuratúra   zrušila   jej uznesenie   sp. zn.   Vn 74/08   z 13.   júna   2008   ako   nezákonné)   v prípise   sp. zn.   Vn 74/08 z 19. septembra   2008,   ktorým   vyhodnotila   podnet   sťažovateľa   na   preskúmanie   postupu prokurátora vojenskej obvodovej prokuratúry ako nedôvodný.

Generálna prokuratúra v napadnutom prípise uviedla: „Zo zadokumentovaného spisového materiálu jednoznačne vyplýva tá skutočnosť, že vyšetrovateľ   mjr.   Ing.   J.   M.   vnikol   do   dvora   rodinného   domu   oznamovateľa.   Motívom konania   však   nebolo   spôsobenie   škody   inému   alebo   zadováženie   prospechu,   len   snaha o ukončenie vyšetrovania.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na ust. § 10 ods. 2 Tr. zák., kde je zakotvená výnimka z formálneho chápania kategorizácie trestných činov. Podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. nejde   o   prečin,   ak   vzhľadom   na   spôsob   vykonania   činu   a jeho   následky,   okolnosti, za ktorých   bol   čin   spáchaný,   mieru   zavinenia   a   pohnútku   páchateľa   je jeho   závažnosť nepatrná.

Preskúmaním   na   vec   sa   vzťahujúceho   spisového   materiálu   konštatujem,   že   som nezistil v konaní vyšetrovateľa MV SR SKIS, prokurátora VOP Prešov a tiež ani v postupe prokurátorky   VVP   Trenčín   žiadne   pochybenia,   pričom   sa   stotožňujem   s   rozhodnutím vyšetrovateľa   MV   SR   SKIS   zo   dňa   16. 01. 2008   sp. zn.   ČVS:   SKIS-311/IS-4-SV-2007, ktorým odmietol vec podozrenia z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. Taktiež sa stotožňujem s rozhodnutím prokurátora VOP Prešov sp. zn. OPn 505/2008, ktorý dňa 29. 02. 2008 zamietol Vašu sťažnosť proti predmetnému   uzneseniu,   hoci   o   jeho   argumentácii   ohľadne   okolností   vylučujúcich protiprávnosť podľa ust. § 28 Tr. zák. je možné polemizovať, avšak skôr mám za to, že na konkrétne konanie vyšetrovateľa v celom rozsahu platí argumentácia uvedená v ust. § 10 ods. 2 Tr. zák.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   sa   podaním   sťažovateľa   riadne zaoberala a rozhodla o ňom, pričom právny názor, na ktorom je založený jej prípis sp. zn. HPt 52/08 zo 7. septembra 2009, je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný,   a preto   ním   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že odôvodnenie označeného prípisu vzhľadom na okolnosti   a podstatu   posudzovaného   prípadu   [právne   posúdenie,   či   v danom   prípade mohlo   dôjsť   postupom   vyšetrovateľa   k naplneniu   skutkovej   podstaty   trestného   činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, ako aj skutkovej podstaty   trestného   činu   porušovania   domovej   slobody   podľa   § 194   ods. 1   a 2   písm. b) Trestného zákona] je výstižné a plne akceptovateľné tak z hľadiska Trestného zákona, ako aj ústavy.  

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   aj   v nadväznosti   na   svoju   konštantnú   judikatúru zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené práva. Nikto totiž nemá právny   nárok   a už   vôbec nie   ústavnoprávny   nárok   na   to,   aby   jeho   podaniu   (v   prípade sťažovateľa)   bolo   vyhovené.   Ak   vykonané   dôkazy,   resp.   zistenia   orgánov   činných v trestnom   konaní   nedávajú   podklad   na   začatie   alebo   pokračovanie   v   trestnom   stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní, prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako oznamovateľ   trestného   činu   má   zákonné   právo   domáhať   sa   len   toho,   aby   sa   s   jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. II. ÚS 88/99).

K porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v nadväznosti na to aj k porušeniu ďalších práv sťažovateľa, t. j. základných práv podľa   čl. 19   ods. 2   a   čl. 21   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   8   dohovoru,   generálnou prokuratúrou by teda mohlo dôjsť len v prípade, ak by táto nevenovala jeho opakovanému podnetu náležitú pozornosť, čo sa však v okolnostiach daného prípadu nestalo.

Tieto   skutočnosti   viedli   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa   k   záveru,   že   je   zjavne   neopodstatnená,   a to   v   celom   rozsahu   namietaného porušenia označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z toho dôvodu odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009