znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 422/2013-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť B. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 30/2011 z 15. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2012   doručená   sťažnosť   B.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. A. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 30/2011 z 15. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 28 Cb 179/2002 z 10.   decembra 2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Cob 208/2004 z 8. februára 2005   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   Ing.   A.   M.,   B.   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   sumu 18 256,66 €   (550   000   Sk)   s príslušenstvom   a zmluvnou   pokutou.   Predmetom   súdneho konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   28   Cb   179/2002   (ďalej   aj   „pôvodné konanie“) bolo rozhodovanie o návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala proti sťažovateľovi zaplatenia ceny   zo   zmluvy o dielo,   ktorú   s ním   ako objednávateľom   uzatvorila   písomne 17. júla 2000.

Sťažovateľ sa návrhom z 19. septembra 2005 podaným okresnému súdu domáhal obnovy uvedeného súdneho konania. Dôvodom na povolenie obnovy konania bola podľa sťažovateľa skutočnosť,   že vo   veci   vedenej   Okresným riaditeľstvom   PZ   B.   pod sp.   zn. ORP-547/1-OEK-B3-2005   bola   15.   júna   2005   vypočutá   žalobkyňa   ako svedkyňa,   ktorá uviedla, že podpis na odsúhlasených variantných návrhoch ako dôkaz predložený v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   28   Cb   179/2002   nie je   podpisom   sťažovateľa. Sťažovateľ   považoval   preukázanie   toho,   kto   potvrdzoval   variantný   návrh   projektu, za dôležité,   keďže   zadanie   obsahu   a   rozsahu   diela   je   podstatnou   náležitosťou   zákonnej úpravy   zmluvy   o   dielo.   Podľa   jeho   názoru   výpoveď   žalobkyne   je novým   dôkazom produkovaným v trestnom konaní, ktorý vznikol až po vyhlásení rozsudku v pôvodnom konaní, pričom takýto dôkaz môže byť významný a závažný pre rozhodnutie vo veci samej.

Okresný súd uznesením sp. zn. 26 Cb 119/2005 zo 7. júla 2010 (v poradí druhým, keďže v poradí prvé uznesenie okresného súdu z 8. februára 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Cob 74/2006 z 27. júla 2006 o zamietnutí návrhu na obnovu konania zrušil najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 1/2009 z 27. januára 2010 z dôvodu procesného pochybenia, pretože vo veci nebolo nariadené pojednávanie, a uvedenú vadu konania konštatoval aj ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 54/08 zo 16. októbra 2008,   pozn.)   povolil   obnovu   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 28 Cb 179/2002 [z dôvodu podľa „§ 228 ods. 1 písmeno a) O. s. p.“].

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   26   Cb   119/2005   zo   7.   júla   2010   podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Cob 302/2010 z 31. januára 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na obnovu pôvodného konania zamietol.

Podľa sťažovateľa «odvolací súd zmenu uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým bola obnova konania povolená, iba stručne odôvodnil tým, že „skutočnosti a dôkazy je potrebné považovať za nové vtedy, ak ich účastník konania nemohol bez svojej viny použiť napriek tomu,   že   v   čase   pôvodného   konania   objektívne   existovali.   Dôkaz,   ktorým   žalovaný odôvodnil   svoj   návrh   však   nemá   takýto   charakter,   keď   samotný   žalovaný   v   návrhu   na obnovu konania uvádza, že dôvodom obnovy konania je dôkaz produkovaný v trestnom konaní, ktorý vznikol až po tom, čo bol vyhlásený rozsudok napadnutý návrhom na obnovu konania“...   Na základe   takýchto   právnych   úvah   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že „žalovaným   označený   dôkaz,   ktorý   v pôvodnom   konaní   vôbec   neexistoval,   [nemožno] zaradiť medzi dôvody oprávňujúce súd povoliť v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. obnovu konania“...».

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 30/2011 z 15. júna 2012 dovolanie sťažovateľa „s poukazom na ustanovenie §   243b   ods.   1   O.   s.   p.   zamietol“.   Sťažovateľ   považuje   závery   dovolacieho   súdu za arbitrárne, a to z týchto nasledovných dôvodov:

„a) Najvyšší súd... sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom tým, že sa vôbec nezaoberal jeho námietkami uvedenými v dovolaní, ktoré smerovali voči nedostatočnému odôvodneniu   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu...   (nedostatočnosť   odôvodnenia   uznesenia odvolacieho   súdu   videl   sťažovateľ   v   tom,   že   odvolací   súd   v   napadnutom   uznesení iba konštatuje, že nový dôkaz, ktorý vznikol až po skončení pôvodného konania, nemôže byť dôvodom obnovy konania podľa ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku...).   Najvyšší   súd...   sa   navyše   vôbec   nezaoberal   námietkami   sťažovateľa smerujúcimi špeciálne voči rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania...

b)   Najvyšší   súd...   prekročil   rozsah   preskúmania   rozhodnutia   odvolacieho   súdu v dovolacom konaní a pri posudzovaní veci vychádzal z odlišného skutkového záveru ako obidva   súdy   nižších   stupňov,   a   to   navyše   bez   toho   aby   dal   sťažovateľovi   možnosť sa k takémuto novému posúdeniu veci vyjadriť.

Išlo o posúdenie dvoch otázok:

- či výpoveď Ing. A. M. v trestnom konaní zo dňa 15. 06. 2005 je novým dôkazom alebo novou skutočnosťou, ktorá vznikla až po vyhlásení rozsudku vo veci samej,

-   či   tento   nový   dôkaz   alebo   nová   skutočnosť   môže   pre   sťažovateľa   privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.“

Podľa názoru sťažovateľa tým, že najvyšší súd „posúdil otázku, či ide o nový dôkaz alebo novú skutočnosť, inak ako súdy nižších stupňov napriek tomu, že táto otázka nebola predmetom   predchádzajúceho   konania   a   ani   nebola   v   podanom   dovolaní   namietaná, zasiahol   do   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   keďže   výsledkom   je   tzv.   prekvapivé rozhodnutie, ktoré rieši otázku dovtedy neriešenú, resp. nespornú. Zároveň porušil aj právo sťažovateľa vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam pre posúdenie veci.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   tiež   v   namietanom   rozhodnutí   sám   posúdil, že predložený   nový   dôkaz   (resp.   skutočnosť)   nie   je   spôsobilý   privodiť   pre   sťažovateľa priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci.   Táto   otázka   však   nebola   predmetom   posudzovania odvolacieho súdu a súd prvého stupňa dokonca dospel k presne opačnému záveru, že nový dôkaz je spôsobilý privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Preukázanie, že variantné návrhy dispozičného riešenia nepotvrdzoval sťažovateľ, ale iná osoba, je dôležité pre posúdenie veci samej, keďže zadanie obsahu a rozsahu diela je podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo. Vzhľadom na to, že predmetom konania vo veci samej   bolo   zaplatenie   ceny   za   dielo,   je   podstatné,   aby   v   konaní   bolo   preukázané   kto a ako zadal   rozsah   diela,   za   vykonanie   ktorého   si   navrhovateľka   v   pôvodnom   konaní uplatňovala zaplatenie ceny diela vo výške 18.256,66 EUR /550.000,- Sk s prísl...

Dôvody obnovy konania boli na základe predloženého nového dôkazu dané, keďže tento   nový   dôkaz   poskytuje   minimálne   možnosť,   že   v   novom   konaní   po   jeho   posúdení a zhodnotení   vo   vzájomnej   súvislosti   s   dôkazmi   vykonanými   v   pôvodnom   konaní,   bude rozhodnuté pre sťažovateľa priaznivejšie ako pôvodne. Pokiaľ sa v obnovenom konaní totiž preukáže, že sťažovateľ nepodpísal a neodsúhlasil variantné návrhy dispozičného riešenia, je možné,   že právny základ nároku uplatňovaného navrhovateľkou bude posúdený inak a teda vo veci samej bude aj inak rozhodnuté.

Je   vecou   súdu   konajúceho   v   obnovenom   konaní,   aby   po   právoplatnosti   obnovy konania preskúmal,   či tento nový dôkaz vo vzájomnej súvislosti   s dôkazmi vykonanými v pôvodnom konaní odôvodňuje odlišné rozhodnutie vo veci samej.

Pravdepodobnosť možného nového rozhodnutia priaznivejšieho pre sťažovateľa bola teda v konaní pred súdmi nižších stupňov v dostatočnej miere preukázaná a odôvodnená. Pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k odlišnému záveru bez ohľadu na vyššie uvedenú   argumentáciu,   jeho   rozhodnutie   nemá   oporu   v   dôkazoch   vykonaných   súdom prvého stupňa a ním zistených právnych skutočnostiach...“.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo B. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 30/2011 zo dňa 15. júna 2012 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 30/2011 zo dňa 15. júna 2012 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   B.   H.   trovy   právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet advokáta JUDr. A. D. č. ú... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefan   Harabin   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi,   ktorému   bola   vec   sťažovateľa   pridelená ako sudcovi spravodajcovi (ďalej len „sudca spravodajca“), trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca a 2013 formuloval   proti   nemu   osobné   invektívy.   Sudca   spravodajca   v tejto   súvislosti   (aj   keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“)   oznámil   tieto   skutočnosti   v zmysle   §   27   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať   jeho   vylúčenie   z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení   sudcu   spravodajcu   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením č.   k.   I.   ÚS   367/2013-8   z 5.   júna 2013   tak,   že   sudcu   spravodajcu   z výkonu   sudcovskej funkcie   vo   veci   sťažovateľa   nevylúčil.   Označené uznesenie   bolo sudcovi   spravodajcovi doručené   21.   júna   2013.   Z uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

II.

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným   dôvodom, ktoré   môžu   zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti, nesporne   patrí   aj ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných pochybení,   resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci, posudzovaná   v kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Podľa petitu sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 30/2011 z 15. júna 2012. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že čl. 46 ods. 4 ústavy nezaručuje žiadne základné právo, ale má charakter ústavnej blankety, prostredníctvom ktorej ústavodarca ustanovil zákonodarcovi povinnosť prijať zákon, ktorý upraví „Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej   právnej   ochrane...“.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa predbežne   prerokoval   v rozsahu   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sa   ústavný   súd   sústredil   na   posúdenie,   či   možno považovať   sťažnosť   sťažovateľa   za   opodstatnenú   z hľadiska   jeho   kľúčovej   sťažnostnej argumentácie,   podľa   ktorej   sa   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   v napadnutom   uznesení nedostatočne   vysporiadal   s   jeho   dovolacími   námietkami   týkajúcimi   sa   nesprávneho právneho posúdenia jeho návrhu na obnovu konania krajským súdom.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že   „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôkazy,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú   judikatúru,   v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Ústavný   súd   v   tejto   spojitosti   uvádza,   že   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry (II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl.   46   až   čl.   50   ústavy).   Táto   právomoc   ústavného   súdu   však   nie   je   zásadne   spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto   dospeli   na   základe   výkladu   a   uplatňovania   zákonov,   v   tomto   prípade   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktoré   upravujú   prípustnosť   obnovy konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľ. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v konaní o obnovu konania nemožno spájať s povinnosťou všeobecných súdov (v danom   prípade   krajského   súdu   a   tiež   najvyššieho   súdu)   preberať skutkové   a   právne názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu ním označených práv došlo tým, že najvyšší súd sa riadne   nevysporiadal   s   jeho   námietkami   vznesenými   v   dovolacom   konaní   proti rozhodnutiu   krajského   súdu,   ktorý   zamietol   jeho   návrh   na   obnovu   pôvodného   konania vedeného   pred   okresným   súdom   o   zaplatenie   vymáhanej   sumy   s   príslušenstvom,   ktoré skončilo   v   jeho   neprospech.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   nenapravil pochybenia krajského súdu, ktorého zmeňujúce uznesenie z 31. januára 2011 vychádzalo podľa jeho tvrdenia z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], a tiež namietal, že vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia po oboznámení so skutkovým stavom   zisteným   okresným   súdom   a právnymi   závermi   z   neho   vyplývajúcimi   poukázal na vecné a právne dôvody, na základe ktorých krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu tak, že návrh sťažovateľa na obnovu pôvodného konania zamietol, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„K tomuto záveru dospel (krajský súd, pozn.) z dôvodu, že skutočnosti a dôkazy je potrebné považovať za nové vtedy,   ak ich účastník konania napriek tomu,   že v čase pôvodného konania objektívne   existovali nemohol bez svojej   viny   použiť.   Keďže   dôkaz, ktorým   žalovaný   odvodil   návrh   na   obnovu   nemá   takýto   charakter,   nakoľko   samotný žalovaný uvádza, že dôvodom návrhu na obnovu konania je dôkaz produkovaný v trestnom konaní,   ktorý   vznikol   po   tom,   čo   vyhlásený   rozsudok   napadnutý   návrhom   na   obnovu konania. Nakoľko výsluch žalobkyne ako svedkyne bol vykonaný pred OR PZ Bratislava III. až 15. júna 2005 a napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. 03. 2005, odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným označený dôkaz, ktorý v pôvodnom konaní neexistoval, nemožno zaradiť medzi dôvody oprávňujúce povoliť v zmysle ustanovenia § 228 ods. 1 O. s. p. obnovu konania.“

Po oboznámení s podstatou argumentácie sťažovateľa vyjadrenou v jeho dovolaní a vyjadrením žalobkyne k dovolaniu najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Predmetom dovolania je právoplatné uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol návrh žalovaného na obnovu konania povolený zmenil a návrh na obnovu konania zamietol.

Základnou otázkou pre posúdenie správnosti právoplatného odvolacieho rozhodnutia je   či   dôvod,   ktorým   žalovaný   odôvodnil   jeho   návrh   na   povolenie   obnovy   konania má charakter nových skutočnosti a dôkazov, ktoré účastník konania napriek tomu, že v čase pôvodného konania objektívne existovali, nemohol bez svojej viny použiť.

Z návrhu na obnovu konania je zrejmé, že žalovaný za skutočnosť a dôkaz, ktorý bez svojej   viny   nemohol   použiť   a   ide   o   nový   dôkaz,   ktorý   môže   pre   neho   privodiť priaznivejšie   rozhodnutie   označil   dôkaz   produkovaný   v   trestnom   konaní,   ktorý   vznikol až po tom,   ako   bol   vyhlásený   rozsudok   napadnutý   návrhom   na   obnovu   konania, keďže výsluch žalobkyne ako svedkyne bol vykonaný pred OR PZ B. pod sp. zn. ORP-547/1- OEK-83 2005 dňa 15. júna 2005 a napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. 3. 2005. Z dokladu označeného ako „zápisnica o výsluchu svedka“ založený v spise na č. listu 20, je zrejmé, že Ing. A. M. /v tomto spore žalobca/ bola vypočutá ako svedkyňa v trestnej veci podvod podľa ustanovenia § 250 ods. 1, ods. 4 písmeno b/ TZ v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, kde vo vyjadrení svedka k veci uviedla, že v marci roku 2000 ju kontaktoval Ľ. H. ako konateľ spoločnosti E., s. r. o. B. ohľadom toho, že sa dopočul, že spoločnosť   A.,   s.   r.   o.   má   možnosť   na...   č...   realizovať   nadstavbu   podkrovia   s   tým, že spoločnosť A., s. r. o. má troch spoločníkov a konateľov, z ktorých jedným bola Ing. A. M. a že pri príprave inominátnej zmluvy sa dozvedela od Ľ. H., že zmluvnou stranou nebude spoločnosť E., s. r. o., ale súkromná osoba, jeho brat B. H. Potvrdila, že sa zoznámila s B. H.   ako aj   skutočnosť,   že   inominátna   zmluva   bola   aj   podpísaná   medzi   spoločnosťou A., s. r. o.   a B.   H.   Z dôvodu,   že B.   H.   oznámil,   že nemôže plniť   záväzky z tejto zmluvy a podľa zmluvy sa vykonávali súvisiace činnosti, po vzájomnej dohode boli vypracované následne dve zmluvy, návrhy s týkajúce sa realizácie G 17, a že tieto zmluvy boli aj B. H. podpísané, ale že si nespomína, či tieto zmluvy podpísala B. H. pred ňou, alebo právny zástupca B. H., JUDr. Ch., doniesol už tieto zmluvy B. H. podpísané. Vo svedeckej výpovedi Ing.   A.   M.   potvrdila,   že   dňa   16.   06.   2000   boli   podpísané   variantné   návrhy,   ktoré pravdepodobne podpísal brat B. H., Ľ. H., alebo B. H., nakoľko toto si nepamätá. Potvrdila, že   B.   H.   jej   navrhol   dohodu   o   zániku   zmluvy,   s   ktorou   dohodou   nesúhlasila,   nakoľko už vo veci preukázala 100 % vecné plnenie, ktoré prevzatie B. H. potvrdil a do dnešného dňa jej dlhuje sumu 4 350 000 Sk.

Zo zápisnice z pojednávania v novom konaní o návrhu na povolenie obnovy konania zo dňa 14. 06. 2010 za prítomnosti B. H. /dôkaz v spise na liste č. 105/ z tvrdenia B. H. vyplýva, že nikdy nepodpisoval variantné návrhy a že nikdy jeho brata ako súkromnú osobu nesplnomocnil na úkony súvisiace s jeho zastupovaním.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo žiadneho dôkazu predloženého v spise nezistil, že B. H. jeho podpis na zmluve popieral. Z jeho obrany je iba zrejme, že zmluva bola takého rozsahu, že pri jej podpisovaní sa mala podieľať aj jeho manželka ako dotknutá účastníčka zo vzťahu z bezpodielového vlastníctva, ktorú obranu konajúci súd kvalifikoval v danej veci ako právne nedôvodnú. Z návrhu na povolenie obnovy konania nevyplýva, že B. H. žiadal vykonať dôkaz o tom, že zmluvu na základe ktorej bol nárok uplatnený on nepodpísal. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   dokladov   dospel   k   názoru, že dôvod, ktorým žalovaný odvodzoval jeho návrh na obnovu konania, je v podstate novou skutočnosťou, nie dôkazom. Ide však o novú skutočnosť, ktorá vzhľadom na jej charakter v novom konaní nemôže žalovanému privodiť lepšie rozhodnutie vo veci. Nová skutočnosť spočívajúca   vo   výpovedi   žalobkyne   v   trestom   konaní   sa   týkala   podpísania   variantných návrhov a nie zmluvy, na základe ktorej bol nárok žalobou uplatnený. Zásadne nejde o novú skutočnosť preukazujúcu iný rozsah plnenia, za ktoré žalobkyňa jej právo na zaplatenie ceny v spore uplatnila.   V danom prípade nová skutočnosť uvádzaná žalovaným v jeho návrhu na obnovu konania s predmetom konania nesúvisí a nemôže pre neho privodiť lepšie rozhodnutie vo veci samej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 1 O. s. p./ na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že odvolací súd dospel k správnemu záveru, že   dôkaz,   ktorým   žalovaný   odôvodnil   jeho   návrh   na   obnovu   konania   nemá   charakter v zmysle ustanovenia § 228 ods. 1 O. s. p.»

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd ďalej uviedol, že „žalovaný v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nespochybňoval jeho podpis na zmluve, z ktorej je predmetný návrh uplatnený, čo potvrdzuje aj vyhlásenie žalobkyne v zápisnici o výsluchu svedka keď uviedla, že s návrhom B. H. o zániku nesúhlasila. Pokiaľ B. H. mal záujem od zmluvy odstúpiť musel si byť vedomý skutočnosti, že zmluvu podpísal. Tvrdenie Ing. A. M. ohľadne neistoty, ktorý z bratov H. podpísal variantné návrhy podpísal, nemožno označiť za skutočnosť, alebo dôkaz, účastník konania bez svojej viny nemohol použiť   ak,   môžu privodiť   pre neho priaznivejšie rozhodnutie   vo   veci.   Skúmanie   otázky, kto podpísal   variantné   návrhy,   je pre dôvodnosť   predmetného   nároku   bezpredmetná a jednoznačne nejde ani o skutočnosť, alebo dôkaz, ktorú bez svojej viny účastník konania v pôvodnom konaní nemohol použiť a mohla by neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.“.

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že najvyšší súd sa s dovolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal jasne   a   zrozumiteľne   v rámci   posudzovania   dôvodov   dovolania   (zisťovanie   podmienok prípustnosti obnovy konania) a zisťovaní prípadných vád konania (§ 241 ods. 2 a § 237 OSP).

Predmetom   dovolacieho   prieskumu   bolo   predovšetkým   preskúmanie   právneho záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého vo veci sťažovateľa neboli naplnené podmienky na obnovu pôvodného konania podľa § 228 ods. 1 OSP.

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených   v   zákone   dosiahnuť   nápravu   vo   veci,   v   ktorej   nebol   skutkový   stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej   povahy;   na   nápravu   týchto   nesprávností   slúžia   podľa   povahy   rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého   návrhom   na   obnovu   konania   nie   je   dôvodom   zakladajúcim   procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 OSP (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 15/2000).

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď   vyhovie,   alebo   ho   zamietne.   Druhá   fáza   (iudicium   rescissorium)   predstavuje   nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je okrem iného existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní [§ 228 ods. 1 písm. a) OSP], a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [§ 228 ods. 1 písm. b) OSP].

Dôvod prípustnosti obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) OSP sa uplatňuje v tých prípadoch, keď účastník konania nemohol bez svojej viny tvrdiť určitú skutočnosť alebo navrhnúť vykonanie určitého dôkazu, ktoré by pre neho mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní alebo   nemožnosť   označiť   či   predložiť   tieto   skutočnosti,   dôkazy   alebo   rozhodnutia účastníkom konania voči súdu (R 19/1975). Tak isto platí, že pokiaľ účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený z ďalšieho jej uplatňovania aj s   dôkazmi,   ktoré   majú   túto   skutočnosť   preukázať   (porovnaj   napr.   R   72/1954). Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. a) OSP má ako dôvod obnovy konania na zreteli také skutočnosti   a dôkazy,   ktoré   sú   v   porovnaní   s   pôvodným   konaním   nové,   teda   v   dobe pôvodného   konania   objektívne   existujúce,   ale   z   pohľadu   účastníka   konania   vtedy nepoužiteľné   bez   toho,   aby   niesol   vinu   na   tom,   že   o   nich   nevedel,   prípadne   nesplnil si povinnosť   tvrdenia   alebo   povinnosť   dôkaznú.   O   možnosť   vykonať   dôkazy,   ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom   konaní [§   228 ods.   1 písm.   b)   OSP], ide   vtedy,   keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté   dôkazy   nemohol   súd   vykonať   z dôvodu   prekážok   objektívneho   charakteru. Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. b) OSP sa vzťahuje na prípady, v ktorých účastník konania tieto   dôkazy   voči   súdu   v   pôvodnom   konaní   použil   (dôkazy   označil   a   navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva dokazovanie – pozri § 122 ods. 1 OSP) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna prekážka.

Ústavný súd z dokumentácie, ktorú mal k dispozícii,   zistil, že sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecné súdy (okresný súd, krajský súd i najvyšší súd ako dovolací súd) na základe ním podaného návrhu (na obnovu konania) v jeho veci konali   a   rozhodli.   Vychádzajúc   najmä   z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého uznesenia, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd v ňom zrozumiteľne, uplatnením logického výkladu a ústavne akceptovateľným odôvodnením dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa neboli naplnené dôvody dovolania podľa § 241 ods. 2 OSP (pričom neprípustnosť   dovolania   v   časti   trov   konania   je   zrejmá   z   jeho   konštatovania,   že „prípustnosť dovolania je daná ustanovením § 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.“) a zároveň neboli naplnené podmienky obnovy konania podľa § 228 ods. 1 OSP, a preto dovolanie podľa § 243b OSP zamietol.

Ústavný súd zastáva názor, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.   Najvyšší   súd   dostatočne   prezentoval   myšlienkové   pochody,   ktoré   ho   viedli k zamietnutiu dovolania (že dôkaz, ktorým sťažovateľ odôvodnil   svoj návrh na obnovu konania, nespĺňa podmienky vyplývajúce z § 228 ods. 1 OSP), a preto jeho právne závery vyslovené   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne,   ale   ako   také,   ktoré   (v   posudzovanom   prípade,   pozn.)   zodpovedajú   obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd navyše poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba   bezpochyby   považovať   aj   obnovu   konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach   a záväzkoch   občianskoprávneho   charakteru.   Článok   6   ods.   1   dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny   štrasburských   orgánov   ochrany   práva.   Žilina:   Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že námietky   sťažovateľa   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obdo   30/2011 z 15. júna 2012 sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   reálnu   možnosť   na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia poukazuje na svoje zistenie (z vyžiadaného spisu okresného súdu, pozn.), že medzičasom už na základe právoplatného rozhodnutia   v   pôvodnom   konaní   došlo   v priebehu   exekučného   konania   k   zániku pohľadávky žalobkyne voči sťažovateľovi jej splnením.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013