znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 422/2011-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti JUDr. B. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. T., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 102/2006 v súvislosti s rozhodovaním o priznaní odmeny ustanovenému obhajcovi, za účasti Okresného súdu Prešov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   B.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 102/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr. B. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. B. B. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. T., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011 doručená sťažnosť JUDr. B. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 102/2006 (ďalej len „namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresným   súdom   bolo   pod   sp.   zn. 6 T 102/2006 vedené trestné konanie proti obžalovaným T. K. a M. Ž. pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Trestné   stíhanie   pred   súdom   začalo   17. augusta   2006   podaním   obžaloby   Okresnou prokuratúrou Poprad. Podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku bol opatrením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie z 19. januára 2006 sťažovateľ v konaní sp. zn. Tp 31/2006 ustanovený za obhajcu obvinených.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „...   zaslal   dňa   15.   6.   2010 Okresnému súdu Prešov návrh na vydanie rozhodnutia o priznaní odmeny za obhajobu v trestnej   veci   T.   K...,   v   ktorej   bol   sťažovateľ   ustanovený   ako   obhajca   ex-offo   č.   k.   6 T/102/06. Prílohou tohto návrhu na vydanie rozhodnutia o priznaní odmeny je faktúra č. 2010038, zo dňa 15. 6. 2010, znejúca na sumu 7.642,88,- € a špecifikácia úkonov právnej služby...

Sťažovateľ takisto zaslal dňa 15. 6. 2010 Okresnému súdu Prešov návrh na vydanie rozhodnutia o priznaní odmeny za obhajobu v trestnej veci M. Ž..., v ktorej bol sťažovateľ ustanovený ako obhajca ex-offo č. k. 6 T/102/06. Prílohou návrhu na vydanie rozhodnutia o priznaní odmeny je faktúra č. 2010039, zo dňa 15. 6. 2010, znejúca na sumu 7.354,70,- € a špecifikácia úkonov právnej služby.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „Okresný súd Prešov na tieto návrhy na vydanie rozhodnutia o priznaní   odmeny   za   obhajobu   ex-offo   v   trestnej   veci   ods.   T.   K.   a ods. M.   Ž.,   č.   k.   6 T/102/06 zo dňa 15. 6. 2010 nereagoval a v zákonom stanovenej lehote v týchto veciach rozhodnutie nevydal. Z toho dôvodu sťažovateľ podal Krajskému súdu v Prešove cestou Okresného súdu Prešov sťažnosť na nečinnosť súdu pri vydaní rozhodnutia v zmysle §-u 55, ods.   3   Trestného   poriadku,   zo   dňa   10.   8.   2010,   v ktorom   poukazuje   na   túto   nečinnosť Okresného súdu Prešov a žiada Krajský súd v Prešove, ako príslušný nadriadený súd, aby nariadil Okresnému súdu Prešov vo veci vydať rozhodnutie. Táto sťažnosť nebola v zmysle ustanovenia §-u 55, ods. 3 Trestného poriadku odstúpená na Krajský súd v Prešove.“.

Podľa   sťažovateľa: „...   od   podania   návrhu   na   vydanie   rozhodnutia   o   priznaní odmeny   za   obhajobu   ex-offo   uplynul   už   viac   ako   1   rok,   súd   na   žiadosti   a   sťažnosti sťažovateľa do tejto chvíle nereagoval a nekonal a nekoná tak, aby vec bola bez zbytočného prieťahu prejednaná a rozhodnutá, a to i napriek tomu, že vec nie je právne ani fakticky zložitá, správanie sťažovateľa žiadnym spôsobom nevytvorilo dlhodobú situáciu, ktorá by odôvodňovala   prieťahy,   a   naopak   zbytočné   prieťahy   boli   spôsobené   pretrvávajúcou nečinnosťou Okresného súdu v Prešove, nakoľko od 15. 6. 2010 Okresný súd v Prešove vo veci nekonal, a neurobil žiadne potrebné opatrenia na to, aby bola vec v čo najkratšom čase prerokovaná a rozhodnutá.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   JUDr.   B.   B.,   advokáta,   so   sídlom...   P.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod č. k. 6 T/102/06 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Prešove prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 6 T/102/06 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   JUDr.   B.   B.,   advokát,   so   sídlom...   P.   priznáva   finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. M. T., vedeného... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 422/2011-13 z 29. septembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe predchádzajúcej výzvy ústavného súdu vyjadrila k sťažnosti v prípise č. 1 SprO 826/2011, SprU 3011/2011 z 23. augusta 2011, ktorý bol ústavnému súdu doručený 26. augusta 2011; v prípise je opísaný postup okresného súdu   v namietanom konaní v období po doručení podaní sťažovateľa z 15. júna 2010, ktorými sa domáhal vydania rozhodnutí o priznaní odmeny za obhajobu obžalovaných Ž. a K., až do 16. augusta 2011, keď okresný súd uzneseniami rozhodol o priznaní odmeny sťažovateľovi, pričom je v ňom taktiež uvedené, že „V mesiacoch júl až september 2010 boli v trestnej veci 6 T 102/2006 uskutočňované úkony smerujúce k prekladu vydaných európskych zatýkacích rozkazov za účelom zadržania odsúdených a ich dodania do výkonu trestu na podnet správ Národnej ústredne Interpol. Zároveň boli v mesiaci júl 2010 vydané uznesenia, ktorými súd priznal odmenu a náhrady JUDr. J. O. za obhajobu obv. T., Ž. a K. Zrejme nedopatrením nedošlo k vydaniu uznesení o priznaní odmeny a náhrady aj ďalšiemu obhajcovi, a to JUDr. B. B...

Zákon nestanovuje lehotu, v ktorej je súd povinný rozhodnúť o odmene ustanoveného obhajcu, pričom boli v priebehu posledného roka vo veci vykonávané úkony smerujúce k zadržaniu   odsúdených,   započítaniu   väzby,   predloženiu   veci   odvolaciemu   súdu   a   tiež k predloženiu   veci   do   iných   senátov   na   rozhodnutie   v   iných   trestných   veciach,   bolo rozhodnuté o odmene a náhrade uznesením zo dňa 16. 8. 2011.“.

Predsedníčka okresného súdu doplnila svoje vyjadrenie v prípise z 21. októbra 2011 označenom   ako „Oznámenie“,   v   ktorom   okrem   iného   uviedla: „Pre   doplnenie   nášho stanoviska uvádzame, že uznesenie č. k. 6 T 102/2006-1571 z 16. 8. 2011 nie je doposiaľ právoplatné,   nakoľko   odsúdený   proti   nemu   podal   sťažnosť.   Taktiež   uznesenie č. k. 6 T 102/2006-1577   doposiaľ   nenadobudlo   právoplatnosť,   nakoľko   toto   bolo doručované odsúdenému do Litvy a doposiaľ sa súdu nevrátilo potvrdenie o jeho prevzatí.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   nevyužil   možnosť   zaujať   stanovisko   k   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu obsiahnutému v prípise č. 1 SprO/826/2011, SprU/3011/2011 z 23. augusta 2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 102/2006.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu   a sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.   6   T   102/2006   v súvislosti   s rozhodovaní   o jeho   návrhu   na   vydanie   rozhodnutia o priznaní odmeny za obhajobu v trestnom konaní. Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o nároku sťažovateľa na vydanie rozhodnutia o priznaní odmeny za obhajobu nemožno zo skutkového   ani   právneho   hľadiska   považovať   za   zložitú   vec.   O   takýchto   návrhoch rozhoduje predseda   senátu alebo ním poverený vyšší   súdny   úradník (§ 553 ods.   2 a 4 Trestného poriadku). Ústavný súd vzal na vedomie, že ani okresný súd v danom prípade nepoukazoval vo svojom vyjadrení k sťažnosti na skutkovú či právnu zložitosť veci.

2. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľovi nemožno pripísať na ťarchu žiadnu skutočnosť, ktorá by prispela k predĺženiu namietaného konania. Sťažovateľ sa aktívne domáhal rozhodnutia vo veci, keď 10. augusta 2010 podal sťažnosť na nečinnosť okresného súdu pri vydaní rozhodnutia podľa §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   a   16.   mája   2011   podal   tiež   sťažnosť   na   prieťahy v namietanom   konaní   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu,   pričom   ochrany   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa domáhal aj podaním zo 4. októbra 2010 adresovaným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu v namietanom konaní.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresný súd od 18. júna 2010, keď mu bol doručený návrh sťažovateľa na vydanie rozhodnutia o priznaní odmeny za obhajobu   do   16.   augusta   2011,   keď   o   návrhu   sťažovateľa   rozhodol   uzneseniami č. k. 6 T 120/2006-1571   a   6   T   120/2006-1577,   vo   veci   bez   ospravedlniteľného   dôvodu nekonal.   Navyše,   v   tomto   období   (po   podaní   návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal vydania rozhodnutia o priznaní odmeny, pozn.) okresný súd rozhodol o návrhu na odmenu iného   obhajcu   v   predmetnom   konaní,   čo   potvrdzuje   nesústredenosť   jeho   postupu v namietanom   konaní.   Okresný   súd   túto   skutočnosť   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti označuje ako „zrejmú nedopatrenosť“. Zo spisu tiež vyplýva, že okresný súd v skutkovo a právne jednoduchej veci meritórne rozhodol po uplynutí 14 mesiacov od doručenia návrhu sťažovateľa,   pričom   označené   uznesenia   zo   16.   augusta   2011   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   nenadobudli   právoplatnosť   (uznesenie   č.   k.   6   T   102/2006-1571 z dôvodu, že odsúdený proti nemu podal sťažnosť, a uznesenie č. k. 6 T 102/2006-1577 z dôvodu, že bolo doručované odsúdenému do Litvy, pričom okresnému súdu sa nevrátilo potvrdenie o jeho prevzatí).

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   viackrát   zdôraznil,   že k   porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen nečinnosťou, ale aj neefektívnou a nesústredenou činnosťou všeobecného súdu (pozri napr. IV. ÚS 152/04, II. ÚS 217/06, I. ÚS 371/09).

Na základe svojich zistení ústavný súd konštatoval, že postup okresného súdu pri rozhodovaní   o priznaní   odmeny   za   obhajobu   sťažovateľovi   je   charakterizovaný nesústredenosťou   a   neodôvodnenou   nečinnosťou   okresného   súdu,   a   preto   rozhodol,   že týmto   postupom   okresného   súdu   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   teda   aj   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   okresný   súd   v   namietanom   konaní   v   čase rozhodovania o sťažnosti už meritórne rozhodol (uzneseniami zo 16. augusta 2011), ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal uloženia príkazu okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 tohto rozhodnutia).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia;   sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä právnu a faktickú jednoduchosť namietaného konania, aktivitu sťažovateľa v ňom, ako aj neospravedlniteľnú nečinnosť a nesústredenosť v postupe okresného súdu a na tomto základe   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   primerané   priznať   sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľovi,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátom   (bod   3   výroku   tohto   nálezu).   Za   jeden   úkon   právnej   služby vykonaný   v   roku   2011   patrí   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom (7,41 €) predstavuje odmenu za jeden úkon 130,91 €. Ústavný súd priznal   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   veci, písomné   vyhotovenie   sťažnosti),   pričom   celková   odmena   za   právne   služby   poskytnuté sťažovateľovi   predstavuje   sumu   261,82   €   (dvakrát   po   130,91   €),   ktorú   je   okresný   súd povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v   lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011