znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 422/09-18

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., K., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 127, čl. 149 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a jeho   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2,   čl. 46   ods. 1, čl. 47   ods. 2   a 3,   čl. 48   ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c)   a   e)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   prípisom   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   sp. zn.   13558/07-61/D/726   z 19.   marca   2008 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 To 82/2007 z 13. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. októbra 2009   doručené   podanie   M.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   označené   ako „Sťažnosť proti porušeniu   základných   práv   a slobôd,   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej   zmluvy   Ústavy   Slovenskej   republiky   a Trestného   poriadku“, ktorým namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 127, čl. 149 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6   ods. 1   a   ods. 3   písm. b),   c)   a   e)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) sp. zn. 13558/07-61/D/726 z 19. marca 2008 (ďalej aj „namietaný prípis“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 82/2007 z 13. septembra 2007.   Z obsahu predmetného podania možno vyvodiť,   že úmyslom sťažovateľa bolo podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z rozsiahlej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   1 T 38/2004   z 11.   apríla   2007   uznaný za vinného zo spáchania pokusu trestného činu znásilnenia podľa § 8 ods. 1 a § 241 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 a 4 Trestného zákona a trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona a bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 6 rokov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do II. nápravnovýchovnej skupiny. K odsúdeniu sťažovateľa došlo napriek tomu, že spáchanie prvého skutku jednoznačne popieral a odmietol k nemu aj vypovedať, avšak   vykonaným   dokazovaním   a uskutočneným   vyšetrením   DNA   bolo   podľa   názoru okresného   súdu   preukázané,   že   došlo   k pokusu   trestného   činu   znásilnenia.   Pri   druhom skutku, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, považoval okresný súd vykonaným dokazovaním a znaleckým   posudkom   za   nesporne   preukázané,   že   sťažovateľ   poškodenú   obmedzoval v osobnej   slobode   a svojím   konaním   jej   privodil   ťažkú   ujmu   na   zdraví.   Okresný   súd konanie sťažovateľa právne kvalifikoval aj ako trestný čin vydierania, keďže považoval za preukázané   a doložené   nahrávkou   na   magnetofónovej   páske,   že   sťažovateľ   nútil poškodenú   násilím   niečo   konať   a   trpieť,   pričom   jej   privodil   ťažkú   ujmu   na   zdraví. Uznesením krajského súdu č. k. 3 To 82/2007-876 z 13. septembra 2007 bolo odvolanie sťažovateľa podľa § 256 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 zamietnuté.Sťažovateľ   namieta   postup orgánov činných   v trestnom   konaní,   tiež   nezákonnosť svojej väzby a nesúhlasí s právoplatnými odsudzujúcimi rozhodnutiami, pretože sa necíti byť vinný, keďže sa podľa jeho tvrdení nedopustil žiadneho trestného činu. Krajskému súdu aj okresnému   súdu   vytýka,   že   rozhodli   na   podklade   nezákonných   dôkazov   a ich odôvodnenia   nedávajú   jasné   a zrozumiteľné   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky.   Najväčšiu   nespokojnosť   vyjadruje   s nevykonaním   ním   navrhovaných dôkazov okresným súdom a krajským súdom a zároveň tvrdí, že došlo k manipulovaniu s dôkazmi,   na   základe   ktorých   došlo   k ustáleniu   jeho   viny.   Sťažovateľ   sa   odvoláva na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, cituje názory z odbornej literatúry, ako aj články ústavy a dohovoru, porušenie ktorých namieta.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:

„Základné právo M. J., bytom..., pre čl. 1 ods. 1, čl. 50 ods. 3, čl. 2, ods. 2, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 46 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 149, čl. 48 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, čl. 6 ods. 3 písm. c), b) e) Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, čl. 12 ods. 1 Ústavy   SR,   čl. 6   ods. 1   Dohovoru,   čl. 6   Európskeho   dohovoru   podľa   čl. 127   Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   MS   SR   zo   dňa   19.   3.   2008   č. 13558/07-61/D/726 a uznesením Krajského súdu zo dňa 13. 9. 2007 č. k. 3 To 82/2007 porušené bolo.

Ministerstvu spravodlivosti SR prikazuje v prieskumnom konaní zo dňa 19. 3. 2008 č. 13558/07-61/D/726 dodržiavať Tr. por. a Ústavu SR a čl. Dohovoru o ochrane zákl. práv a slobôd a Krajskému súdu Žilina zo dňa 13. 9. 2007 č. k. 3 To/82/2007 dodržiavať Tr. por., Tr. zákon, Ústavu SR a Dohovor o ochrane zákl. práv a slobôd.

Ústavný súd zrušuje rozhodnutie MS SR zo dňa 13. 9. 2007 č. 13558/07-61/D/726 a uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. 9. 2007 č. k. 3 To/82/2007.

M.   J.,   bytom...,   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   91 000 € (deväťdesiatjedna eur), ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Napokon   sťažovateľ   požaduje,   aby   mu   bol   v   konaní   pred   ústavným   súdom ustanovený právny zástupca.

Osobitným   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   zároveň   so   sťažnosťou   sa sťažovateľ   sťažuje   na   prieťahy   v konaní   vedenom   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 15399/08 a na to, že mu v tomto konaní nebol ústavným súdom ustanovený právny zástupca.

II.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

1.   K namietanému   porušeniu   uvedených   článkov   ústavy   a označených   práv sťažovateľa   prípisom   ministerstva   spravodlivosti   sp. zn.   13558/07-61/D/726 z 19. marca 2008

Ministerstvo   spravodlivosti   namietaným   prípisom   oznámilo   sťažovateľovi,   že odkladá jeho podnet na podanie dovolania proti právoplatnému rozsudku okresného súdu sp. zn.   1 T 38/2004   z 11.   apríla   2007   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 3 To 82/2007   z 13.   septembra   2007,   pretože „v rámci   prieskumného   konania   trestného spisu   Okresného   súdu   v Čadci,   sp. zn.   1 T 38/2004   nebolo   zistené   porušenie   zákona odôvodňujúce podanie dovolania“.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ požaduje vysloviť porušenie svojich práv, ku ktorému malo podľa neho dôjsť namietaným prípisom ministerstva spravodlivosti z 19. marca 2008.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. Rvp 14430/08 (pod uvedenou spisovou značkou je evidované   jedno   z predošlých   podaní   sťažovateľa   ústavnému   súdu,   pozn.)   vyplýva,   že namietaný   prípis   bol   sťažovateľovi   doručený   najneskôr   19.   mája   2008.   Zákonom ustanovená   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   proti   tomuto   prípisu   preto   začala sťažovateľovi   plynúť   najneskôr   uvedeným   dňom,   avšak   sťažovateľ   odovzdal   sťažnosť na poštovú prepravu až 28. októbra 2009 a ústavnému súdu bola doručená 29. októbra 2009. Z toho vyplýva, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí (kogentnej) lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   K namietanému   porušeniu   uvedených   článkov   ústavy   a označených   práv sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 82/2007 z 13. septembra 2007

Ústavný   súd   zistil,   že   o sťažnosti   sťažovateľa   smerujúcej   proti   tomu   istému uzneseniu   krajského   súdu,   ktoré   je   napadnuté   aj   v tejto   sťažnosti,   už   bolo   predtým rozhodnuté   uznesením   sp. zn.   I. ÚS 80/08   zo   6.   marca   2008,   ktorým   bola   jeho predchádzajúca sťažnosť (doručená ústavnému súdu 17. októbra 2007) odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   v predmetnom   uznesení   uviedol,   že   odôvodnenie   uvedené v napadnutom   uznesení   krajského   súdu   považuje   „za   dostatočné   na   to,   aby   potvrdenie rozsudku   okresného   súdu   nemalo   znaky   svojvoľnosti   a arbitrárnosti.   Podľa   názoru ústavného súdu krajský súd uviedol vo svojom odôvodnení ucelenú reťaz priamych, ako aj nepriamych   dôkazov,   z ktorých   bolo   možné   vyvodiť   záver   o správnosti   rozhodnutia okresného súdu. V súlade s doterajšou judikatúrou (II. ÚS 78/05, II. ÚS 256/05) ústavný súd   uvádza,   že   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v opravnom   konaní   nemá   odpovedať na každú   námietku   alebo   argument   v opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci   význam   na   rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodu   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v odvolacom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k takému   porušeniu   sťažovateľom označených   ústavnoprocesných   pravidiel,   ktoré   by   signalizovalo   možnosť   vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto   dôvodu   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd v nadväznosti na to, že nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   uzavrel,   že   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   ostatných   sťažovateľom označených   základných   práv,   a preto   sťažnosť   odmietol   aj   vo   zvyšnej   časti   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.“. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti odstrániť (napr. IV. ÚS 150/05).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. Pokiaľ teda z obsahu sťažnosti, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením sp. zn. I. ÚS 80/08 zo 6. marca 2008, vyplýva, že ňou sťažovateľ namietal porušenie svojich obdobných práv tým istým uznesením   krajského   súdu   a na   základe   rovnakých   ťažiskových   skutočností,   ako   je   to namietané v jeho súčasnej sťažnosti, sťažnosť je v tejto časti neprípustná, pretože sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol z dôvodu neprípustnosti.

Pokiaľ ide samostatné podanie sťažovateľa, ktorým sa sťažuje na prieťahy v konaní vedenom   ústavným   súdom   pod   sp. zn.   Rvp   15399/08,   ústavný   súd   zo   spisu   uvedenej spisovej značky zistil, že táto vec bola vybavená postupom podľa § 23a zákona o ústavnom súde, t. j. odložením z 15. januára 2009. Vzhľadom na to, že v tejto veci ako právoplatne skončenej   už   nemožno   pokračovať,   nemôže   v nej   dochádzať   ani   k prieťahom,   resp. k porušovaniu „interného postupu Ústavného súdu SR“ a medzinárodného práva, ako to tvrdí   sťažovateľ,   a nemožno   v nej   už   taktiež   rozhodovať   o žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie namietaného prípisu a uznesenia krajského súdu a priznanie finančného zadosťučinenia). Z rovnakého dôvodu neprichádzalo už do úvahy rozhodovať ani o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009