znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 421/2013-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   akciová   spoločnosť,   B., zastúpenej advokátom JUDr. Š. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 97/2011, 4 Obo 98/2011 a jeho rozsudkom z 28. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   akciová   spoločnosť,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Š. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1 ods.   1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Obo 97/2011, 4 Obo 98/2011 a jeho rozsudkom z 28. decembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „súdnym návrhom zo dňa 15. 12. 1999 sa spoločnosť   S.,   akciová   spoločnosť...   domáhala   od sťažovateľa,   z   titulu   zadržaných úhrad tranzitných   poplatkov   plynu,   zaplatenia   istiny   vo výške   15.317.571,61   EUR, 3.100.500,10   USD   a   2.325.594,67   Sk   spolu   s   príslušenstvom.   Predmetnú   žalobu navrhovateľ   viacerými   podaniami   upravoval   čo   do   špecifikácie   vyčíslenia   svojej pohľadávky vzhľadom na rôzne zápočty, ktoré v priebehu konania realizoval.

Keďže   sťažovateľ   mal   voči   navrhovateľovi   svoje   vlastné   pohľadávky   vyplývajúce z vlastníctva   štyroch   zmeniek   v   celkovej   hodnote   1.400.000.000,-   Sk,   dňa   29.   6.   2001 sťažovateľ pre potrebu doriešenia vzájomných vzťahov s navrhovateľom zrealizoval zápočet svojich   pohľadávok   voči   pohľadávke   navrhovateľa   voči   nemu   v   celkovej   výške 1.266.683.490,21 Sk, pričom rozdiel vo výške 133.316.509,79 Sk si uplatnil vzájomným súdnym návrhom dňa 24. 9. 2001. Na zápočet voči nárokom navrhovateľa teda sťažovateľ použil   svoje   nároky   voči   navrhovateľovi   vyplývajúce   zo   štyroch   vlastných   zmeniek navrhovateľa a to konkrétne vlastnej zmenky vystavenej dňa 28. 10. 1998 a splatnej dňa 31. 3. 2000 v sume 500.000.000,- Sk, z vlastnej zmenky navrhovateľa BS 3/98 vystavenej dňa 28. 10. 1998 a splatnej dňa 30. 10. 2000 v sume 200.000.000,-Sk, z vlastnej zmenky navrhovateľa BS 2/98 vystavenej dňa 28. 10. 1998 a splatnej dňa 30. 10. 2000 v sume 500.000.000,- Sk a vlastnej zmenky navrhovateľa BS 4/98 vystavenej dňa 28. 10. 1998 a splatnej dňa 30. 4. 2000 v sume 200.000.000,- Sk.

Navrhovateľ zápočet sťažovateľa neuznal z dôvodu (podľa jeho názoru) formálnej neplatnosti zmeniek, pričom v konaní trval na svojom pôvodnom návrhu.

Dňa   21.   10.   2008   súd   pripustil   zmenu   účastníka   na   strane   navrhovateľa,   tak, že na miesto pôvodného navrhovateľa do konania vstúpila spoločnosť – e., a. s., so sídlom... B..., ktorá vznikla v dôsledku právneho rozdelenia pôvodného navrhovateľa.“.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 58 Cb 55/1999 z 19. decembra 2005 žalobu obchodnej spoločnosti S., akciová spoločnosť, B. [po zmene účastníka konania na strane navrhovateľa, obchodnej spoločnosti e., a. s., B. (ďalej len navrhovateľka“)],   zamietol.   Podľa   sťažovateľky   súd   prvého   stupňa   svoje   rozhodnutie odôvodnil   tým,   že „pohľadávka   žalobcu   zanikla   na   základe   zápočtu   uskutočneného započítacím prejavom žalovaného, ktorý bol písomným podaním doručený žalobcovi. Súd považoval   zmenky   uplatnené   k započítaniu   za platné a   zmenkový   záväzok   žalobcu voči žalovanému za preukázaný a daný.“.

Na základe odvolania navrhovateľky najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 68/2007 rozsudok krajského súdu zrušil z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 58 Cb 55/1999 zo 17. februára 2010 rozhodol   tak,   že   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   navrhovateľke   14 638 276,09 €, 1 746 434,55 USD a 77 195,60 € s príslušenstvom. Podľa sťažovateľky prvostupňový súd odôvodnil   svoje   rozhodnutie   tým,   že «zmenky,   ktoré   sťažovateľ   použil   na   započítanie svojich nárokov voči nárokom navrhovateľa majú také formálne vady, v dôsledku ktorých sú absolútne   neplatné.   Neplatnosť   zmeniek   mala   podľa   názoru   súdu   spočívať   v   tom, že zmenky obsahovali údaj „zaplatím na základe predloženia zmenky“, čo je podľa názoru súdu   údaj   splatnosti,   určený   vystaviteľom   zmenky,   pričom   tento   údaj   je   v   rozpore s konkrétnym   dátumom   splatnosti   zmeniek,   ktorý   bol   tiež   na   zmenkách   uvedený.   Podľa názoru   súdu,   keďže   zmenky obsahovali   dva rôzne údaje   splatnosti sú   zmätočné   a   teda formálne   neplatné,   z čoho   vyplýva,   že   sťažovateľ   nemal   žiadne   majetkové   práva,   ktoré by mohol zápočtom uplatniť voči navrhovateľovi.».

Z príloh k sťažnosti vyplýva, že doplňujúcim rozsudkom sp. zn. 58 Cb 55/1999 zo 4. júla 2011 krajský súd doplnil rozsudok zo 17. februára 2010 o výrok, ktorým konanie v časti, v ktorej sa navrhovateľka domáhala zaplatenia istiny prevyšujúcej sumu 77 195,60 € s príslušenstvom, zastavil.

Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 4 Obo 97/2011, 4 Obo 98/2011 z 28. decembra 2011 potvrdil rozsudok krajského súdu zo 17. februára 2010 v znení dopĺňacieho rozsudku sp. zn. 58 Cb 55/1999 zo 4. júla 2011, pokiaľ ide o základ prerokúvanej veci, pričom vo zvyšku bol tento rozsudok zrušený a vrátený súdu prvého stupňa   na   ďalšie   konanie.   Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   svoje rozhodnutie odôvodnil «len dvomi stručnými vetami v tomto znení: „Zmenky, predložené v predmetnom konaní obsahujú konkrétny dátum ich splatnosti, ako aj údaj – zaplatíme na základe   predloženia   zmenky   efektívne.   Keďže   takéto   vymedzenie   splatnosti   zmeniek si navzájom odporuje, súd 1-stupňa správne konštatoval ich neplatnosť a tým aj neúčinnosť započítacieho prejavu žalovaného.“».

Podstata   sťažovateľkiných   námietok,   ktorými   odôvodňuje   neprípustný   zásah do svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1   listiny   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   spočíva   v   tom,   že „vo   veci rozhodol súd nesprávne obsadený... nakoľko nie všetci sudcovia odvolacieho senátu boli jeho zákonnými sudcami na odvolacom súde“. Súčasne sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej označeného práva došlo „až dvojnásobne a to pridelením veci inému senátu v roku 2010 a následne opätovne reorganizáciou predeleného súdneho senátu v roku 2011“.

Namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje tým, že najvyšší súd rozhodol

-   arbitrárne,   pretože   ustálil,   že   cenné   papiere   –   zmenky,   ktoré   vystavila navrhovateľka a z ktorých vyplývali pre sťažovateľku zmenkové nároky voči navrhovateľke v   sume   1 400 000 000   Sk,   sú   formálne   neplatné,   čím   je   neplatný   aj   započítací   prejav sťažovateľky, pričom tento svoj záver riadne neodôvodnil,

- svojvoľne a v hrubom rozpore s platným právom, pretože konštatoval neplatnosť a neúčinnosť započítacieho prejavu sťažovateľky z dôvodu, že predmetné zmenky obsahujú dva údaje splatnosti, keďže popri fixnom dátume splatnosti obsahovali aj údaj „zaplatíme na základe predloženia zmenky efektívne“. Podľa názoru sťažovateľky predmetné zmenky obsahujú len jeden údaj splatnosti, a to údaj fixný, uvedený v časti „Splatná dňa“, pričom tento svoj názor opiera o totožný právny názor viacerých odborníkov na zmenkové právo.

Tým,   že „výsledkom   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   bolo   protiústavné odňatie majetku sťažovateľa spočívajúce v jeho existujúcej pohľadávke voči navrhovateľovi na vyplatenie peňažnej sume vo výške 1 400 000 000 Sk titulom jeho vlastníctva vlastných zmeniek   navrhovateľa“,   došlo   podľa   sťažovateľky   aj   k porušeniu   jej   základného   práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   28.   12.   2011,   č.   k.   4   Obo/97/2011, 4 Obo 98/2011 a postupom tohto súd v tomto konaní, porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 12. 2011, č. k. 4 Obo/97/2011, 4 Obo 98/2011 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 000,- EUR, ktoré mu je porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

4.   Porušovateľ   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania pred Ústavným súdom SR, vo výške určenej podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z..., a to do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal prípisom   z   21.   septembra   2012   o   vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktorý   na   túto žiadosť   reagoval   prípisom   z   2.   októbra   2012   (doručeným   ústavnému   súdu   15.   októbra 2012),   v   ktorom   vzniesol   námietku   predpojatosti   proti   všetkým   sudcom   IV.   senátu ústavného súdu. O námietke predpojatosti rozhodol v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu uznesením sp. zn. I. ÚS 622/2012 z 12. decembra 2012   tak,   že   sudcov   IV.   senátu   ústavného   súdu   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci sťažovateľky   nevylúčil.   Spis   bol   vrátený   sudcovi   spravodajcovi   4.   januára   2013. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   od   vznesenia   námietky   predpojatosti   predsedom najvyššieho súdu do 4. januára 2013 vo veci nemohol konať.

Predseda   najvyššieho   súdu   sa   prípisom   č.   k.   KP   4/2012-52   (Nobs   133/2012) z 21. januára   2013   doručeným   ústavnému   súdu   4.   februára   2013   následne   k   sťažnosti sťažovateľky vyjadril, pričom okrem iného v ňom uviedol:

„... Na margo námietok sťažovateľky o arbitrárnosti právnych záverov odvolacieho súdu   a   nedostatku   riadneho   a   vyčerpávajúceho   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého rozsudku   odvolacieho   súdu,   najvyšší   súd   uvádza,   že   jedným   z   princípov   spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP...

Podľa názoru najvyššieho súdu, odvolací súd sa v sťažnosťou napadnutom rozsudku adekvátne   zaoberal   všetkými   podstatnými   skutočnosťami   a   preskúmateľným   spôsobom sa s nimi   vysporiadal,   tak,   ako   to   vyplýva   z   odôvodnenia   vytýkaného   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   spĺňa   kritériá   ústavnej   akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP, a tohto sa súd naďalej pridržiava majúc na zreteli,   že   inštitút   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   jednou   z   podstatných   záruk výkonu   súdnej   moci,   súčasne,   že   výklad   legislatívneho   textu   právnej   normy   a   jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru najvyššieho súdu, sťažovateľka svojimi tvrdeniami sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre ňu. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

Pokiaľ ide o vecné námietky sťažovateľky, týkajúce sa platnosti zmeniek ako základu pre posúdenie dôvodnosti jej kompenzačnej námietky, dôvody ich neplatnosti sú obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí, pričom ich posúdenie je v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu (napr. 1 MObdoV/4/2010).

Podľa   názoru   sťažovateľky   bolo   v   predmetnom   odvolacom   konaní   porušené aj jej ústavné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ktorého malo dôjsť nerešpektovaním Rozvrhu práce NS SR pre rok 2010 a reorganizáciou vec prejednávajúceho odvolacieho senátu najvyššieho súdu vykonanou zmenami Rozvrhu práce NS SR pre rok 2011.

K   tejto   námietke   sťažovateľky   je   žiaduce   uviesť,   že   súčasťou   základného   práva na zákonného sudcu je aj zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48 ods. 1 ústavy patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu, vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania. Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami, pridelený do senátu.

Spôsob pridelenia veci po jej opätovnom vrátení je upravený v Rozvrhu práce NS SR pre rok 2010 v štvrtej časti, čl. II, bod 3 a 10, ako aj v Rozvrhu práce NS SR pre rok 2011 – štvrtá časť, čl. II, bod 3 a 9, zhodne tak, že koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte, ktorý rozhodnutie vydal, čo bolo akceptované aj v predmetnom konaní.

Konštatujeme   preto,   že   základné   právo   sťažovateľky   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a jej právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, v predmetnom odvolacom konaní porušené neboli.

V   nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti,   najvyšší   súd   zastáva   názor,   že   medzi napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   a   namietaným   porušením   základných   práv zaručených ústavou a dohovorom, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   najvyšší   súd   má   za   to,   že   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo/97/2011, 4 Obo/98/2011, z 28. decembra 2011, k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv, nedošlo.“

Predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefan   Harabin   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi, ktorému bola vec sťažovateľky pridelená ako sudcovi spravodajcovi (ďalej len „sudca spravodajca“), trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval   proti   nemu   osobné   invektívy.   Sudca   spravodajca   v tejto   súvislosti   (aj   keď sa zo subjektívneho   hľadiska   necítil   byť   predpojatý)   listom   z 28.   marca   2013   (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať   jeho   vylúčenie   z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení   sudcu   spravodajcu   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením č.   k.   I.   ÚS   367/2013-8   z 5.   júna 2013   tak,   že   sudcu   spravodajcu   z výkonu   sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi spravodajcovi doručené   21.   júna   2013.   Z uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   ani   v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

III.

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv. Platí to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Ak sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti, t. j. mimo petitu poukazuje aj na porušenie iných ustanovení ústavy, príp. kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (v posudzovanom prípade ide o čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ktoré upravujú právo na zákonného sudcu), tak túto skutočnosť ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   považuje   iba   za   súčasť   jeho   argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ústavný súd preskúmal sťažnosť pri predbežnom prerokovaní z hľadiska   namietaného   porušenia   sťažovateľkou   v petite   označených   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 97/2011, 4 Obo 98/2011 a jeho rozsudkom z 28. decembra 2011.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obo 97/2011, 4 Obo 98/2011 z 28. decembra 2011 v časti, v ktorej zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 58 Cb 55/1999 zo 17. februára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie

Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd konštatoval, že namietaným rozsudkom sp. zn. 4 Obo 97/2011, 4 Obo 98/2011 z 28. decembra 2011 najvyšší súd ako odvolací súd potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 58 Cb 55/1999 zo 17. februára 2010 v znení dopĺňacieho rozsudku sp. zn. 58 Cb 55/1999 zo 4. júla 2011 o základe prerokúvanej veci, pričom vo zvyšku prvostupňový rozsudok   zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a to z dôvodu zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 4. júla 2011, pokiaľ ide o výšku priznanej pohľadávky.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd v prvom rade uvádza, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m.   III.   ÚS   33/04, IV. ÚS 163/05,   II.   ÚS   307/06,   II.   ÚS   155/08).   Aj   z   ďalšej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   (napr.   Komanický   c.   Slovenská   republika,   rozsudok   zo   4.   júna   2002)   vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   predpokladom na záver   o   porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania   alebo   v konaní   vo   veci   samej,   resp.   nápravu   nemožno   dosiahnuť   procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí   ísť   o rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie   vo   veci   samej   právoplatne   skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bolo právoplatne skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha na krajskom súde (pokiaľ ide   o   výšku   priznanej   pohľadávky   navrhovateľky),   nemožno   uvažovať   o   splnení   tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 97/2011, 4 Obo 98/2011 a jeho rozsudkom z 28. decembra 2011 v časti,   v   ktorej   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   58   Cb   55/1999 zo 17. februára 2010 v znení dopĺňacieho rozsudku sp. zn. 58 Cb 55/1999 zo 4. júla 2011 o základe prerokúvanej veci

Zo zistení ústavného súdu, ako aj z vyjadrenia právneho predchodcu navrhovateľky (vedľajšieho   účastníka   na   strane   navrhovateľky   v   konaní   vedenom   krajským   súdom pod sp. zn. 58 Cb 55/1999) z 3. apríla 2013, doručeného ústavnému súdu 3. apríla 2013, vyplýva,   že   proti   namietanému   rozsudku   najvyššieho   súdu   v   časti,   v   ktorej   potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 58 Cb 55/1999 zo 17. februára 2010 v znení dopĺňacieho rozsudku   sp.   zn.   58   Cb   55/1999   zo   4.   júla   2011   o   základe   prerokúvanej   veci,   podala sťažovateľka 17. februára 2012 dovolanie (doručené krajskému súdu 20. februára 2012), o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol   (krajský   súd   odstúpil   dovolanie   sťažovateľky   najvyššiemu   súdu ako dovolaciemu súdu 11. mája 2012, pozn.).

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   taktiež   vychádzal   z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných   práv   a   slobôd   síce   akceptovala   tým,   že   podala   vo   svojej   veci   dovolanie (20. februára 2012) ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru (m. m. IV. ÚS   177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp   právnej   istoty   prijateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o dovolaní   bude   považovaná   v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1   ústavy,   pretože   aj   za   predpokladu,   že   by   dovolací   súd   dospel   k   záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu (jeho potvrdzujúcej časti), ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   z 8. novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013