znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 421/2012-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. T. M., P., zastúpenej advokátom JUDr. Š. B., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 510/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 18 C 35/2005), za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. T. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 C 510/2008 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 510/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   T.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4 000 €   (slovom štyritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. T. M. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Š. B., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2012 doručená sťažnosť Ing. T. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej len   „dohovoru“)   postupom   Okresného súdu   Piešťany   (ďalej len   „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 510/2008.

Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   na   základe   návrhu sťažovateľky, ktorý bol Okresnému súdu Trnava doručený 6. apríla 2005, sa začalo konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva; konanie bolo Okresným súdom Trnava vedené pod sp. zn. 18 C 35/2005. V zmysle zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/04 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/2007 Z. z.“),   bola   vec   postúpená   okresnému   súdu   a   v   súčasnosti   je   vedená   pod   sp.   zn. 4 C 510/2008.

Sťažovateľka v sťažnosti analyzuje doterajší priebeh namietaného konania tak pred Okresným   súdom   Trnava,   ako   aj   okresným   súdom,   pričom   poukazujúc na   neefektívnu činnosť oboch vo veci konajúcich súdov a formálnosť ich úkonov, ako aj „veľké časové rozdiely v konaní oboch súdov od podania žaloby“ navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné právo Ing. T. M... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5, 8 postupom Okresného súdu v Piešťanoch, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 510/2008 porušené bolo.

2.)   Okresnému   súdu   Piešťany   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod č. k. 4 C/510/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3.)   Ing.   T.   M...   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   12.000,-   €   (slovom dvanásťtisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Piešťany povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.) Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť Ing. T. M... trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväťeur, päťdesiatosem centov), na účet jej advokátka JUDr. Š. B... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 421/2012-16 zo 16. augusta 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   prípise   č.   Spr   408/2012   z 9.   júla   2012 predložila ústavnému súdu svoje vyjadrenie k sťažnosti, v ktorom po chronológii postupu súdu v namietanom konaní najmä uviedla:

«Predmetné konanie je skutkovo zložité, čo potvrdzujú vyjadrenia znalca, podané znalecké   úkony,   pričom   zo   strany   odporcu   voči   týmto   úkonom   sú   podávané   námietky, s ktorými   je   súd povinný   sa vysporiadať.   Keďže však ide   o   námietky   na   vysporiadanie ktorých sú potrebné odborné znalosti, bolo nutné pojednávania opätovne odročovať, preto vyjadrenie   právneho   zástupcu   navrhovateľky,   ktorým   označuje   úkony   súdu   za   formálne s poukazom na ustanovenie § 141 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nie sú namieste. Je nutné poukázať na skutočnosť, že k väčším časovým rozdielom medzi úkonmi súdu došlo z objektívnych dôvodov pre mimoriadnu zaťaženosť, keďže v senáte „9“ bolo k 04. 07. 2012 pridelených na rozhodnutie 3516 vecí, z toho 668 civilných vecí (z ktorých 103 vecí je reštančných   -   26   starších   ako   5   rokov),   42   obchodných   vecí   a   214   vecí   týkajúcich   sa maloletých   detí,   osobného   stavu,   ktoré   je   sudkyňa   povinná   vybavovať   prednostne.   Je zrejmé, že za uvedeného stavu, ktorý je dlhodobý - od 01. 01. 2008, a ktorý si sudkyňa nezapríčinila sama, nie je v žiadnom prípade v ľudských silách objektívne možné dosiahnuť, aby súd postupoval a konal vo veci v kratších lehotách.»

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 15. októbra 2012 v reakcii na vyjadrenia predsedníčky   okresného   súdu   okrem   iného   uviedol: „K   vyjadreniam   predsedníčky Okresného súdu Piešťany zo dňa 9. 7. 2012 a zo dňa 2. 10. 2012 v krátkosti len dodávam, že obe potvrdzujú prieťahy v konaní zo strany prvostupňového konajúceho súdu, keď sudkyňa na pojednávaní dňa 31. 10. 2011 odročila pojednávanie na neurčito za účelom nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania a vyššia súdna úradníčka podľa predsedníčky súdu vypracovala dňa 16. augusta 2012 uznesenie o ustanovení znalca...“

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zisťoval doterajší priebeh namietaného konania a v tejto súvislosti poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

1.   Návrh   na   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam sťažovateľka doručila 6. apríla 2005 Okresnému súdu Trnava, kde bola vec zaevidovaná pod sp. zn. 18 C 35/2005.

2. Okresný súd Trnava 5. januára 2006 vyzval sťažovateľku na predloženie dokladu o hodnote nehnuteľností na účely vyrubenia súdneho poplatku. Vzhľadom na zmenu adresy, ktorú sťažovateľka vo veci konajúcemu súdu neoznámila, ju Okresný súd Trnava opätovne vyzval na predloženie dokladu o hodnote nehnuteľností. Na túto výzvu reagoval právny zástupca   sťažovateľky,   ktorý   v   podaní   doručenom   mu   5.   mája   2006   uviedol   hodnotu predmetných nehnuteľností (bez predloženia relevantného dôkazu).

3.   Výzvou   doručenou   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   7.   júna   2006   bola sťažovateľka opätovne vyzvaná na predloženie dokladu o hodnote nehnuteľností. Právny zástupca   sťažovateľky   na   túto   výzvu   nereagoval,   a   preto   Okresný   súd   Trnava   ďalšou výzvou   z   25.   júla   2006   (doručenou   16.   augusta   2006)   urgoval   pod   hrozbou   uloženia poriadkovej pokuty na opätovné doloženie dokladu o hodnote nehnuteľností; sťažovateľka Okresnému súdu Trnava oznámila hodnotu nehnuteľností (doloženú o vyjadrenie realitnej kancelárie) v podaní doručenom vo veci konajúcemu súdu 19. septembra 2006.

4. Okresný súd Trnava vyzval 2. októbra 2006 sťažovateľka na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 10 dní; sťažovateľka si poplatkovú povinnosť splnila 24. októbra 2006.

5. Dňa 21. novembra 2006 Okresný súd Trnava nariadil   termín pojednávania na 18. december   2006;   toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   na   účely   ustanovenia znalca na ocenenie nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, a tiež na zistenie ich reálnej deliteľnosti.

6. Uznesením vyššej súdnej úradníčky Okresného súdu Trnava č. k. 18 C 35/2005-62 zo 7. marca 2007 bol ustanovený znalec, ktorému bola na podanie znaleckého posudku určená dvojmesačná lehota; spis bol znalcovi doručený 4. apríla 2007.

7.   Okresný   súd   Trnava   urgoval   znalca   na   podanie   znaleckého   posudku   výzvami z 13. júla 2007, 8. októbra 2007, 16. januára 2008, 28. marca 2008 a 19. mája 2008. Znalec v   reakcii   na   tieto   výzvy   vrátil   spis   okresnému   súdu   27.   júna 2008   bez vypracovaného posudku, pričom svoju nečinnosť ospravedlňoval dlhodobou práceneschopnosťou.

8.   Na   základe   zákona   č.   511/2007   Z.   z.   došlo   k   prechodu   výkonu   súdnictva z Okresného súdu Trnava na okresný súd aj vo veci sťažovateľky; spis bol 16. júla 2008 okresným súdom zaevidovaný pod sp. zn. 4 C 510/2008.

9. Uznesením sp. zn. 4 C 510/2008 zo 16. decembra 2008 okresný súd ustanovil nového znalca na vypracovanie znaleckého posudku v lehote dvoch mesiacov od doručenia spisu;   spis   bol   znalcovi   doručený   14.   januára   2009,   znalec   doručil   znalecký   posudok okresnému súdu 14. apríla 2009.

10.   Okresný   súd   vyzval   17.   septembra   2009   účastníkov   konania   na   vyjadrenie k znaleckému posudku a následne nariadil termín pojednávania na 9. november 2009, ktoré ale odročil na neurčito z dôvodu výhrad odporcu voči záverom znaleckého posudku.

11.   Okresný   súd   (po   takmer   siedmich   mesiacoch   od   vznesenia   výhrad   odporcu) 24. mája 2010 vrátil spis znalcovi na doplnenie znaleckého posudku; znalec po doplnení znaleckého   posudku   spis   vrátil   okresnému   súdu   27.   júla 2010,   ktorý   28.   októbra   2010 nariadil pojednávanie na 17. január 2011.

12.   Pojednávanie   nariadené   na   17.   január   2011   bolo   z   dôvodu   výhrad   právneho zástupcu   odporcu   k   znaleckému   posudku   odročené   na   účely   opätovného   doplnenia znaleckého dokazovania; spis bol v ten istý deň zaslaný znalcovi, ktorý znalecký posudok doplnil a vrátil spis okresnému súdu 28. marca 2011.

13. Dňa 14. apríla 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. jún 2011, ktoré bolo odročené na účely doplnenia dokazovania na 19. september 2011.

14.   Pojednávanie   nariadené   na   19.   september   2011   bolo   po   prerokovaní   veci odročené na 31. október 2011 na účely výsluchu znalca.

15. Pojednávanie nariadené na 31. október 2011 bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania. Po vyžiadaní otázok účastníkov konania, na ktoré má znalec odpovedať (tieto boli okresnému súdu doručené odporcom 1. novembra 2011 a sťažovateľkou 30. januára 2012), vo veci konajúca sudkyňa vydala vyššej súdnej úradníčke 21. júna 2012 pokyn na vypracovanie uznesenia o ustanovení znalca.

16. Uznesením z 24. októbra 2012 okresný súd ustanovil znalca; označené uznesenie bolo v čase rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti doručované účastníkom konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 510/2008.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o návrhu   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáha   zrušenia   a   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva   k   nehnuteľnostiam.   Predmetom   namietaného   konania   je   rozhodovanie o veci, ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej agendy súdov prvého stupňa, a aj preto ústavný   súd   nepovažuje   vec   za   právne   zložitú.   Zo   skutkového   hľadiska   ústavný   súd pripúšťa,   že   ide   o   vec   zložitejšiu,   a   to   aj   vzhľadom   na   potrebu   vykonať   znalecké dokazovanie   vrátane   vypracovania   kontrolného   znaleckého   posudku.   Zároveň   však zdôrazňuje, že skutková zložitosť veci nemôže ospravedlňovať stav namietaného konania v čase doručenia sťažnosti sťažovateľky.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníka konania ústavný súd hodnotí predovšetkým v období po postúpení veci okresnému súdu v zásade ako aktívne a súčinnostné. V období, keď vo veci konal Okresný súd Trnava, sťažovateľka reagovala na jeho výzvy (na účely doplnenia návrhu a zaplatenia súdneho poplatku) s určitým omeškaním, ale tieto skutočnosti v konečnom dôsledku nemali zásadnejší vplyv na doterajšiu – zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu,   ako   aj   Okresného   súdu   Trnava v období do prechodu výkonu súdnictva na okresný súd. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej   ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej   súčasťou   prechodu   výkonu   súdnictva   je   aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy v konaní z odovzdávajúceho súdu na nadobúdajúci súd (napr. IV. ÚS 218/08, III. ÚS 38/2010, IV. ÚS 138/2010). Zároveň ústavný súd pri preskúmavaní postupu oboch vo veci sťažovateľky konajúcich súdov vychádzal zo svojho ustáleného   právneho   názoru,   v   zmysle   ktorého   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   spisu   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu   namietaného   konania   bolo   zatiaľ nariadených šesť pojednávaní, ktoré boli spravidla odročované na doplnenie dokazovania, čo naznačuje nízku efektívnosť postupu vo veci konajúcich súdov. Za zvlášť neefektívny považuje   ústavný   súd   postup   Okresného   súdu   Trnava,   ako   aj   okresného   súdu   pri zabezpečovaní   znaleckého   dokazovania.   Po   prvom   ustanovení   znalca   síce   Okresný   súd Trnava viackrát urgoval znalca, ale v konečnom dôsledku mu bol spis po viac ako roku vrátený   bez vypracovania   znaleckého posudku.   Po   ustanovení   nového   znalca   okresným súdom bol síce znalecký posudok vypracovaný v určenej lehote, ale v dôsledku námietok účastníkov konania bol znalecký posudok dvakrát dopĺňaný a následne po vypočutí znalca okresný   súd   vo   veci   nariadil   kontrolné   znalecké   dokazovanie,   pričom   v   súvislosti s ustanovovaním ďalšieho znalca došlo k neodôvodneným prieťahom, v dôsledku čoho nie je znalecké dokazovanie ani v súčasnosti ukončené (viac ako päť rokov od ustanovenia prvého   znalca).   Popri   neefektívnom   zabezpečovaní   znaleckého   posudku   ústavný   súd v zhode so sťažovateľkou konštatuje, že medzi jednotlivými procesnými úkonmi okresného súdu sú pomerne dlhé časové obdobia nečinnosti. V dôsledku týchto skutočností okresný súd ešte po takmer ôsmich rokoch od začatia konania vo veci meritórne nerozhodol, čo už samo osebe nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že predovšetkým neefektívnou   činnosťou   vo   veci   konajúcich   súdov   došlo   k   zbytočným   prieťahom v namietanom konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku toho nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 510/2008 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Vzhľadom na dlhotrvajúci stav právnej neistoty sa sťažovateľka domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 12 000 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým doterajšiu dĺžku namietaného konania a stav, v akom sa nachádzalo v čase doručenia sťažnosti, ako aj intenzitu neefektívneho postupu okresného súdu,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia   v   sume   4 000   €   primerané   konkrétnym   okolnostiam   posudzovanej   veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Š. B. Za jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v   roku   2012   patrí   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov odmena v sume 127,16 €, čo spolu s režijným paušálom (7,63 €) predstavuje odmenu za jeden úkon 134,79 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné   vyhotovenie   sťažnosti),   t.   j   v   celkovej   sume   269,58   € (2 x 134,79 €), ktorú je okresný súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012