znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 421/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/103/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a ákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/103/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sa týka konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C/103/2007, ktoré začalo žalobou podanou sťažovateľom 1. júna 2007, ktorou žiadal vysloviť „neplatnosť hlasovania na schôdzi vlastníkov bytov“. Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní a uvádza, že „Okresný súd Bratislava II je nečinný..., keď vo veci nič nevykonal za dobu 3-roky“.   Nesúhlasí s postupom okresného súdu, ktorý ho neoslobodil od súdnych poplatkov a uložil mu zaplatiť súdny poplatok. Domnieva sa, že konanie je oslobodené od súdnych poplatkov.

Ďalej sťažovateľ uvádza:„Na druhej strane sudkyne páchajú trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, keď brutálne vymáhajú súdny poplatok od sťažovateľa...

... Namiesto konania vo veci samej sa zákonná sudkyňa začala venovať výpalníctvu súdnych   poplatkov   od   dňa   15.08.2007   a   šikanovať,   hoci   táto   žaloba   je   oslobodená   od poplatkov...

Zákonná   sudkyňa...   opakovane   neoslobodila   sťažovateľa   od   poplatkov   dňa 10.10.2007, čo potvrdil protizákonným rozhodnutím odvolací súd... v konaní 2Co/449/07-47 dňa 31.01.2008. Mimoriadne dovolanie bolo GP SR zmarené. Došlo k zmene zákonnej sudkyne,...   začala   zase   výpalníctvom   poplatkov   výzvou   z   dňa   10.10.2008.   Sťažovateľ nezaplatil poplatok, nakoľko nemá žiadne peniaze, ale je aj oslobodený od poplatkov... ďalšia zákonná sudkyňa... zastavila konanie dňa 05.12.2008.

Sťažovateľ žiada k sťažnosti pripojiť spis   III.ÚS 331/08, v ktorom sú kópie. Chybné rozhodnutie   opätovne   potvrdil   odvolací   súd...   ďalším   protizákonným   rozhodnutím 3Co/22/09-101 z dňa 27.02.2009.

Sťažovateľ   žiada   k   sťažnosti   pripojiť   konanie   IV.ÚS   63/09.   Sťažovateľ   podal dovolanie dňa 20.04.2009, ale Mgr. A. Č. neustanovila advokáta na dovolacie konanie a tým toto konanie zmarila.

Dňa 03.08.2009 bola podaná sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní 17C/103/2007 a sťažnosť na odmietanie zabezpečiť dôkazy.

Výzvou z dňa 30.03.2010 zase súd vypaľuje poplatok. Okresný súd BA II ako zmyslov zbavený vypaľuje súdne poplatky, hoci vec je oslobodená od poplatkov...“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava II v konaní 17C/103/2007 porušuje základné práva D. B. garantované   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1 medzinárodného dohovoru.

Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 10.000 EUR v lehote 15 dní od dňa doručenia nálezu Ústavného súdu a trovy advokáta.

Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   konať   vo   veci   samej   17C/103/2007   bez ďalších prieťahov a šikanovania. Ústavný sud oslobodzuje D. B. od súdnych poplatkov.“

Sťažovateľ   žiadal   o   ustanovenie   advokáta   na   konanie   pred   ústavným   súdom z dôvodu, že od mája 2006 je bez príjmov a od roku 2001 je v plnej miere invalidný.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/103/2007

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr.   I.   ÚS   7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup   všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   alebo   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   alebo   ako   porušenie práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 63/00).

Zo súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresnému súdu bola 1. júna 2007 doručená žaloba sťažovateľa o neplatnosť hlasovania na domovej schôdzi 24. mája 2007. Okresný súd 15. augusta 2007 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a na predloženie listinných dôkazov – list vlastníctva k bytu a dôkaz o zvolení za domového dôverníka. Sťažovateľ doručil 24. augusta 2007 žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd následne 5. septembra 2007 odoslal sťažovateľovi tlačivo – Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch. Dňa 10. septembra 2007 sťažovateľ odpovedal na výzvu s tým, že „odmieta behať po úradoch a zháňať potvrdenia“, odvoláva sa na iné konania, v ktorých bol oslobodený od súdnych poplatkov. Dňa 10. októbra 2007 okresný súd uznesením č. k. 17 C/103/2007-39 rozhodol tak, že sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od   súdnych   poplatkov.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie   22.   októbra 2007, na základe ktorého bola vec 25. októbra 2007 doručená Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 31. januára 2008 krajský súd rozhodol uznesením č. k. 2 Co/449/2007-47 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu. Dňa 16. apríla 2008 bola okresnému súdu doručená žiadosť Okresnej prokuratúry Bratislava II na zapožičanie spisu pre účely vybavenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, pričom prokurátor okresnej prokuratúry prebral   spis   21.   apríla   2008.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   vrátila   spis 30. júna 2008 okresnému súdu.

Dňa 3. júla 2008 bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi z dôvodu vylúčenia pôvodného zákonného sudcu, na ktorého podal sťažovateľ trestné oznámenie pre zločin zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a tiež vzhľadom na   obsah   podaní   sťažovateľa   v   súdnom   konaní.   Okresný   súd   10.   októbra   2008   vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku pod hrozbou zastavenia konania. Sťažovateľ odpovedal na výzvu podaním 28. októbra 2008, ktoré obsahovalo urážlivé výroky, odkaz na iné konania, v ktorých bol oslobodený od súdnych poplatkov, a k podaniu priložil doklady odôvodňujúce jeho žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 20. novembra 2008 bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi, z dôvodu vylúčenia   pôvodného   zákonného   sudcu   pre   zaujatosť.   Okresný   súd   uznesením   č. k.   17 C/103/2007-94   z 5. decembra   2008   zastavil   konanie   z   dôvodu   nezaplatenia   súdneho poplatku   sťažovateľom.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   15.   decembra   2008 odvolanie,   na   základe   ktorého   bol   spis   22.   januára   2009   doručený   krajskému   súdu   na rozhodnutie   o   odvolaní.   Krajský   súd   rozhodol   27.   februára   2009   uznesením   č.   k. 3 Co/22/2009-101 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu. Sťažovateľ 20. apríla 2009 podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   ktorého   súčasťou   bola   žiadosť o ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   podľa   §   30   Občianskeho   súdneho   poriadku. Okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   C/103/2007-123   zo   16.   júna   2009   rozhodol   tak,   že neustanovil sťažovateľovi zástupcu z radu advokátov pre dovolacie konanie. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 13. júla 2009 odvolanie, na základe ktorého bol spis 18. augusta 2009   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní.   Krajský   súd   rozhodol 30. septembra   2009   uznesením   č.   k.   15   Co/276/2009-139   tak,   že   potvrdil   uznesenie okresného   súdu   zo   16.   júna   2009   a   sťažovateľovi   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Sťažovateľ podal 4. novembra 2009 dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 30. septembra 2009.

Dňa 13. novembra 2009 bola vec prikázaná inému zákonnému sudcovi z dôvodu zaujatosti pôvodného zákonného sudca pre súdny spor so sťažovateľom, ktorý podal na sudcu trestné oznámenie a navrhol ho pozbaviť spôsobilosti na právne úkony a tiež podal žalobu o ochranu osobnosti.

Dňa 8. decembra 2009 bola vec opäť prikázaná inému zákonnému sudcovi z dôvodu zaujatosti predchádzajúceho zákonného sudcu pre súdny spor so sťažovateľom, ktorý proti sudcovi podal žalobu o ochranu osobnosti. Okresný súd 8. januára 2010 vyzval sťažovateľa uznesením   č.   k.   17   C/103/2007-152   na   doplnenie   dovolania   zo   4.   novembra   2009. Sťažovateľ podal 4. januára 2010 opakovanú žiadosť o ustanovenie advokáta. Krajský súd rozhodol 26. februára 2010 uznesením č. k. 8 NcC/6/2010-169 tak, že sudca okresného súdu nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 17 C/103/2007. Okresný súd vyzval 30. marca 2010 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie. Dňa 28. júla 2010 okresný súd uznesením č. k. 17 C/103/2007-185 zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za dovolanie sťažovateľom. Dňa 20.   augusta   2010   podal   sťažovateľ   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 28. júla 2010, pričom jeho obsah je urážlivý.

Predmetom namietaného konania je vyslovenie neplatnosti hlasovania na domovej schôdzi 24. mája 2007. Z prehľadu konania vyplýva, že konanie doteraz trvá tri roky a štyri mesiace. V tomto období okresný súd a krajský súd v zásade nepristúpili k meritórnemu prerokovaniu návrhu na začatie konania. Všeobecné súdy sa svojím doterajším postupom zamerali na riešenie procesných otázok – zaplatenie súdneho poplatku za návrh, zisťovanie, či sťažovateľ spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   odstraňovanie   nedostatkov   podaní   sťažovateľa. V priebehu konania došlo štyrikrát k zmene zákonného sudcu z dôvodu ich vylúčenia pre zaujatosť. Hlavným dôvodom zaujatosti vylúčených sudcov bol postup sťažovateľa voči týmto sudcom, ktorý podal na uvedených sudcov trestné oznámenie, prípadne podal návrhy a žaloby podľa Občianskeho súdneho poriadku. Postup všeobecných súdov v doterajšom priebehu konania bol v zásade plynulý.

Na   doterajší   priebeh   konania   malo   vplyv   aj   správanie   sťažovateľa,   ktorý   síce vystupoval   v   konaní   aktívne,   avšak   jeho   postup   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako konštruktívny a vecný, viaceré jeho podania mali urážlivý charakter. Je potrebné zdôrazniť aj   správanie   sťažovateľa   mimo   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   17   C/103/2007,   ktoré spočívalo   v   podávaní   trestných   oznámení,   žalôb   a   návrhov   proti   konajúcim   sudcom okresného súdu. Aj bez hlbšej znalosti veci sa javí, že v prípade sťažovateľa ide o zjavne šikanózne   využitie   práva   na   súdnu   ochranu   (napr.   v   prípade   návrhu   na   pozbavenie spôsobilosti na právne úkony konajúceho sudcu). Toto konanie sťažovateľa malo vplyv na priebeh   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   17   C/103/2007,   pretože vyvolávalo viacnásobnú potrebu výmeny zákonných sudcov.  

Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu vo veci sa v predmetnom konaní nevyznačoval takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako   zbytočné   prieťahy v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   alebo by znamenal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s namietaným porušením práva na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   napriek   tomu,   že konanie doteraz trvá približne tri a pol roka. Ústavný súd zobral do úvahy skutočnosť, že rozhodovanie o procesných otázkach – napr. o poplatkovej povinnosti účastníka konania, o odstraňovaní   nedostatkov   podania   a   pod.,   o   ktorých   je   podľa   príslušných   procesných kódexov [napr. Občianskeho súdneho poriadku] všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prerokovaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu   (I.   ÚS   128/03,   II.   ÚS   133/03).   Využitie   možností   daných   sťažovateľovi   na uplatňovanie   a   presadzovanie   jeho   práva   v   občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Sťažovateľ v napadnutom konaní pred okresným súdom   nepochybne   prispel   k   celkovej   dĺžke   konania   svojím   prístupom,   ktorý   viedol k viacnásobnej výmene zákonných sudcov a k riešeniu výlučne procesných otázok.

Všetky uvedené zistenia viedli ústavný súd k záveru, že doterajší priebeh a stav konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   C/103/2007   nesignalizujú   možnosť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vysloviť   vo   veci   sťažovateľa   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/103/2007

Z obsahu sťažnosti a jej petitu je zrejmé, že sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C/103/2007.   Z   obsahu   sťažnosti nevyplývajú konkrétne skutočnosti v konaní okresného súdu prípadne v jeho rozhodnutiach, ktorými   malo   dôjsť   k namietanému   porušeniu   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru. Z prehľadu spisu o doterajšom priebehu konania je zrejmé, že okresný súd sa zaoberal len procesnými   otázkami   a   v   tejto   súvislosti   vydal   viaceré   procesné   rozhodnutia.   Všetky rozhodnutia   okresného   súdu   boli   predmetom   preskúmania   krajským   súdom   na   základe odvolaní sťažovateľa, ktoré proti týmto rozhodnutiam podal. Rozhodnutie okresného súdu č. k. 17 C/103/2007-185 z 28. júla 2010 bude predmetom odvolacieho konania, pretože proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie   20.   augusta   2010,   ktoré   v   čase rozhodovania ústavného súdu ešte nebolo prerokované krajským súdom.

Špecifickosť   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   totiž spočíva   okrem   iného   aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľ tým, že podal odvolania proti rozhodnutiam okresného súdu, sám uznal, že mal k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci (IV. ÚS 266/09, IV. ÚS 377/09).

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010