znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 420/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F, s. r. o., B., konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 56/2012 z 21. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 56/2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 1 S 175/2012, predmetom ktorého je „preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorým ako odvolací orgán rozhodoval o odvolaní voči zamietnutiu žiadosti o poskytnutie informácií zákonným spôsobom, najmä aby povinná osoba poskytla žalobcovi požadovanú informáciu evidenčného charakteru ktorou disponuje navrhnutým spôsobom (elektronicky)“.   Sťažovateľka   v predmetnej   žalobe   označila   za   žalovaného   krajský   súd, ktorý by mal pri rozhodovaní preskúmať zákonnosť vlastného rozhodnutia. Sťažovateľka preto „v úvode   svojej   žaloby   sformuloval(a) upovedomenie   o vyššie   uvedených skutočnostiach a očakával(a),   že dôjde k vylúčeniu   súdu,   ktorý   mu (jej) škodu spôsobil, s prejednávania a rozhodovania veci a spor bude prikázaný na rozhodnutie inému vecne príslušnému krajskému súdu“.

Na základe „upovedomenia   o vyššie   uvedených   skutočnostiach“ obsiahnutého v úvodnej časti žaloby krajský súd uznesením sp. zn. 1 S 175/2012 z 18. októbra 2012 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti (ďalej aj „uznesenie   krajského   súdu“).   Proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu   podala sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   tak, že uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením najvyšší súd porušil ňou označené práva tým, že

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;...“.

Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie   založil   na   nesprávnom právnom posúdení jej „upovedomenia o vyššie označených skutočnostiach“ ako námietky zaujatosti,   hoci   toto   podanie „nebolo   dostatočne určité“,   pričom   zároveň   ani nespĺňalo náležitosti námietky zaujatosti podľa § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Napriek uvedenému krajský súd a následne aj najvyšší súd prejav vôle sťažovateľky obsiahnutý v podanom upovedomení vyhodnotili ako námietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukazuje na iné rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý v skutkovo a právne porovnateľných veciach rozhodol o zrušení uznesenia súdu prvého stupňa o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením, zrušil napadnuté uznesenie, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok z dôvodu podania námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva, pretože, ako vyplýva z jej písomného podania, ako aj z odvolania proti uzneseniu krajského súdu, v konaní pred krajským súdom sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Krajský súd uznesením sp. zn. 1 S 175/2012 z 18. októbra 2012 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti tomuto uzneseniu podala   sťažovateľka   odvolanie,   v   ktorom   poukázala   na   to,   že   napadnuté   uznesenie neobsahuje odôvodnenie a že námietku zaujatosti nevzniesla, pričom okrem iného uviedla: „... žalobca nemal v úmysle vzniesť a ani nevzniesol námietku zaujatosti, čo na výzvu súdu výslovne uviedol a ozrejmil. Keďže žalobca námietku zaujatosti nevzniesol, nie je možné od neho   požadovať   úhradu   súdneho   poplatku   za   poplatkový   úkon,   ktorý   neuskutočnil...“ Na základe uvedeného sa sťažovateľka v odvolaní domáhala, aby najvyšší súd odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu „zrušil bez náhrady“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96),   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) uvádza, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má každý   právo na to,   aby sa   v   jeho veci   vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie   vyplývajúcu   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Sťažovateľka svoju sťažnosť založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že krajský súd   a najvyšší   súd   nesprávne   posúdili   jej   upovedomenie   o   skutočnostiach   týkajúcich sa krajského súdu, ktorý má v jej právnej veci rozhodovať a súčasne je orgánom, proti ktorému   žaloba   smeruje   (žalovaným),   pričom   jej   upovedomenie   nemožno   posúdiť ako námietku   zaujatosti   pre   nesplnenie   náležitostí   vyplývajúcich   z   §   15a   Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sudcovia   sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa §   15   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sa   sudca   dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 15a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníci majú právo z dôvodov podľa   §   14   ods.   1   uplatniť   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi,   ktorý   má   vec   prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:«Najvyšší súd napriek tvrdeniu žalobcu, že nejde o námietku zaujatosti, posúdil jeho vyjadrenia v žalobe týkajúce sa nutnosti vylúčiť sudcov krajského súdu z rozhodovania vo veci, ako aj v odpovedi na výzvu z 18. septembra 2012, podľa obsahu (§ 41 ods. 2 OSP), ako námietku zaujatosti voči všetkým sudcom krajského súdu, nakoľko tieto obsahovali všetky náležitosti, ktoré zákon pre námietku zaujatosti vznesenú účastníkom konania v § 15a ods. 3 predpisuje a iný postup podľa názoru odvolacieho súdu ani neprichádza do úvahy vzhľadom na príslušné ustanovenia OSP.

Vyššie uvedené ustanovenia § 12 až § 16 OSP obsahujú pravidlá, ktoré sa aplikujú v prípade, keď je potrebné zabezpečiť dodržanie zásady nestrannosti konajúceho sudcu. V princípe sú tu upravené dva postupy; v § 15 ako má postupovať sudca, ktorý sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený a v § 15a ako môže postupovať účastník konania, ktorý nadobudne presvedčenie, že sudca, ktorému vec napadla, túto rozhodovať nemôže, pretože je zaujatý. Kým v prvom prípade záleží na sudcovi, ako vyhodnotí svoj pomer k veci, účastníkom   konania,   alebo   ich   zástupcom,   v   druhom   prípade   zákon   dáva   účastníkovi konania dispozičné právo na vznesenie námietky zaujatosti.

V   §   12   je   upravená   situácia,   ako   je   potrebné   postupovať,   ak   sú   vylúčení   všetci sudcovia určitého súdu. Avšak na to, aby bolo možné postupovať podľa tohto ustanovenia, je   opätovne   potrebné   najprv   rozhodnúť,   buď   postupom   podľa   §   15   alebo   na   základe námietky podľa § 15a, či sú vylúčení všetci sudcovia toho ktorého súdu.

V   prejednávanej   veci   je   nepochybné,   že   konajúca   sudkyňa   poznajúc   ustálenú judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   aj   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, týkajúcu sa problematiky námietok zaujatosti vznášaných účastníkmi konania v prípadoch podobných tomuto (pozri medzi inými rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Ndz 4/2012 z 21. novembra 2012), nemala dôvod len na základe toho, že išlo o žalobu o preskúmanie rozhodnutia správy súdu na ktorom pôsobí, sa domnievať, že pre samotnú túto skutočnosť by bola vylúčená z konania, a preto nezvolila postup podľa § 15 ods. 1 OSP.

O svojom pomere k veci, k účastníkom konania resp. k ich zástupcom sa vyjadrila, rovnako ako aj ostatní sudcovia krajského súdu, nad akúkoľvek pochybnosť až na námietku žalobcu cit; „tvrdíme, že Krajský súd v Bratislave nemôže vo veci konať a to z dôvodu, že konajúci sudca ako aj všetci sudcovia Krajského súdu v Bratislave sú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení a to pre ich pomer k veci a k účastníkom konania...“ a to tak, že sa necíti byť zaujatá.

V   tejto   situácii   je   pre   posúdenie   vecí   irelevantné   vyhlásenie   právneho   zástupcu žalobcu, že očakáva postup podľa § 15 OSP, nakoľko procesný postup je určený zákonom, ktorým je v danom prípade OSP,   ktorý presne určuje,   aké úkony vykonávajú účastníci konania a ktoré úkony vykonáva sudca.

Navyše,   s   ohľadom   na   množstvo   obdobných   konaní,   v   ktorých   žalobca   namieta zaujatosť sudcov odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, tvrdenia žalobcu, že o námietku zaujatosti v žiadnom prípade nejde,   ktoré   však   nekorešpondujú   s obsahom   jeho   vyjadrení,   sa   javia ako špekulatívne a evokujú dojem, že ide o snahu vyhnúť sa povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

K námietke žalobcu o tom, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie senát odvolacieho súdu uvádza, že z predmetného uznesenia sú zrejmé rozhodujúce skutočnosti (námietka zaujatosti, výška súdneho poplatku), na základe ktorých krajský súd postupoval pri vyrubení súdneho poplatku. Senát odvolacieho súdu poukazuje na ustanovenie § 254 ods.   1,   2 vyhlášky č. 543/2005 Z.   z. Predmetné uznesenie bolo vydané podľa vzoru 4, v súlade s § 254 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z. z., ktoré sa bežne uplatňuje v súdnej praxi. Senát   odvolacieho   súdu   preto   považuje   námietku   týkajúcu   sa   nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia za nedôvodnú.

Vzhľadom   na   to,   že   žalobca   v   danom   prípade   nepochybne   vzniesol   námietku zaujatosti   podľa   §   15a   OSP,   vec   bola   prejednaná   postupom   podľa   §   16   ods.   1   OSP a krajský súd postupoval správne, keď žalobcovu námietku spoplatnil súdnym poplatkom vo výške   66   €   podľa   položky   č.   17a   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   zákona   o   súdnych poplatkoch.

Na   základe   uvedených   skutočností   odvolací   súd   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 1 S 175/2012-9 zo dňa 18. 10. 2012 postupom podľa § 219 ods. 1 a § 223 OSP ako vecne správne potvrdil.»

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   primeraným   spôsobom   zaoberal   a   vyrovnal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti výroku odvolaním   napadnutého   uznesenia   súdu   prvého   stupňa.   Podľa   názoru   ústavného   súdu argumentácia   najvyššieho   súdu   predstavuje   jeden   z možných   prístupov   k interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch a vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. Ústavný súd nevylučuje, že krajský súd a následne v odvolacom konaní najvyšší súd mohli uplatniť   aj   iný   prístup   k interpretácii   upovedomenia   sťažovateľky   o skutočnostiach, že o jej veci   by   mal   rozhodnúť   iný   vecne   príslušný   krajský   súd.   V okolnostiach posudzovanej   veci   ale   nemožno   považovať   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného   súdu   vykladať   zákony   a   ďalšie   právne   predpisy,   pričom   právny   názor najvyššieho súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné a vnútorne vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za udržateľné.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   poukazuje   aj   na   rozdielnosť   prístupu   najvyššieho   súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo   veci   samej   nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich v obdobných   veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   napriek   tomu   protichodné   právne závery   vyslovené   v   analogických   prípadoch   neprispievajú   k   naplneniu   hlavného   účelu princípu   právnej   istoty   ani   k   dôvere   v spravodlivé   súdne   konanie   (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v. Rumunsko   (č. 1) zo 6. decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadne podobných   veciach   je prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej   judikatúre,   prirodzene,   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   (m. m. I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody.   Keďže   ale   ústavný   súd v posudzovanom uznesení najvyššieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu   sťažovateľky   za   spôsobilú   na   to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu je ústavne akceptovateľné, pričom jeho odôvodnenie nevybočuje z limitov vyvoditeľných z čl. 46   ods.   1   ústavy   a ani   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Na   tomto   základe   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením ústavný súd poukazuje na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   by   bolo   teda   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol   pri   predbežnom   prerokovaní aj túto časť sťažnosti   podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2013