znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 420/2012-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   októbra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. L., K., ktorou namieta porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 689/2000 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 781/1994), za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C 689/2000 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 689/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   H.   trovy   konania   v   sume 404,37 € (slovom štyristoštyri eur a tridsaťsedem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. L., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená   sťažnosť   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   689/2000   (pôvodne   vedenom   pod sp. zn. 12 C 781/1994).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo spisovej dokumentácie okresného súdu vedenej   pod   sp.   zn.   12   C   781/1994   a   sp.   zn.   12   C   689/2000   vyplýva,   že   právna predchodkyňa   sťažovateľa   M.   L.   podala   5.   októbra   1994   žalobu   o zaplatenie   finančnej náhrady „za zabraté nehnuteľnosti...“ v sume 17 444 000 Sk. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 12 C 781/1994. Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom z 12. novembra 1997 tak,   že   návrh   na   finančnú   náhradu   za   zabraté   nehnuteľnosti   čiastočne   zamietol   a   v prevyšujúcej časti o náhradu za zriadenie vecného bremena k časti nehnuteľnosti vylúčil žalobu na samostatné konanie. Označený rozsudok nadobudol právoplatnosť 25. júla 2000; vo zvyšnej časti, proti ktorej sťažnosť predovšetkým smeruje, je konanie vedené pod sp. zn. 12 C 689/2000.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že   jeho „Právna   predchodkyňa... podala dňa 5. októbra 1994 na bývalom Obvodnom súde Košice I žalobný návrh o finančnú náhradu za zabraté nehnuteľnosti v kat. úz. K. proti C. K. Vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 12 C 781/94.

Po   smrti   mojej   tety,   ktorá   zomrela   dňa   9.   júla   1995,   súd   pokračoval   v   konaní s dedičmi, a to s mojím bratom Ing. J. H. a mnou sťažovateľom. Ku dňu 31. decembru 1995 bol C. K. zrušený, súd preto ďalej ako s odporcom konal so Slovenskou správou ciest, Investorským útvarom Košice.

Okresný súd Košice I... dňa 12. decembra 1997 rozsudkom č. k. 12 C 781/94-68 rozhodol tak, že návrh o finančnú náhradu za zabraté nehnuteľnosti čiastočne zamietol a v prevyšujúcej časti - o náhradu za zriadenie vecného bremena k časti nehnuteľnosti - vylúčil návrh na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 12 C/689/2000.

V období rokov 2001 až 2007 bol okresný súd vo veci prakticky nečinný, nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval k ukončeniu veci, k vydaniu konečného rozhodnutia. Až uznesením č. k. 12 C/689/2000-46 z 24. apríla 2007 okresný súd pripustil, aby do konania ako odporca v 2. rade vstúpila N., a. s. Okresný súd naďalej konal so zbytočnými prieťahmi a preto môj brat (žalobca v 1. rade) sa rozhodol nepokračovať v konaní, bol z neobyčajne dlhého   súdneho   konania   vyčerpaný,   celkom   stratil   svoju   vieru   v   spravodlivosť.   Ja sťažovateľ som sa ešte pokúsil o uzatvorenie zmieru s odporcami, avšak sa to nepodarilo, a keďže ani súd nekonal vo veci, dňa 21. decembra 2011 som podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Predseda moju sťažnosť prešetril a pripustil, že v tomto konaní skutočne došlo k zbytočným prieťahom.“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že „...   postupom okresného   súdu   vo veci   vedenej   pod sp. zn.   12   C/689/2000   (predtým   pod   sp.   zn.   12   C   781/94),   ktoré   konanie   trvá   už neuveriteľných 17,5 rokov dochádza k porušovaniu jeho základného práva zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, resp. aby sa jeho právo prerokovalo v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. Dohovoru.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C/689/2000   (predtým   pod sp. zn. 12 C 781/94) porušené bolo.

2) Okresnému súdu Košice I prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C/689/2000 (predtým pod sp. zn. 12 C 781/94) konať bez zbytočných prieťahov.

3) J. H. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- EUR, ktoré mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4) Okresný súd Košice I je povinný uhradiť J. H. trovy právneho zastúpenia na účet jeho advokáta JUDr. I. L. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 420/2012-18 zo 16. augusta 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise č. Spr 1/2012 zo 14. júna 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„… V období rokov 2001 až 2007 súd vo veci konal iba sporadicky a vo väčších časových odstupoch, čím došlo k prieťahom v konaní.   Od roku 2010 však súd vo veci postupuje sústredene a plynulo.

V   roku   2010   účastníci   konania   prejavili   záujem   spor   vyriešiť   dohodou.   Súd 15. 6. 2010 pojednávanie odročil na neurčito a poskytol účastníkom priestor pre osobné stretnutie na mieste samom a na uzavretie dohody.

Listom zo dňa 1. 9. 2010 právny zástupca navrhovateľa oznámil súdu, že 30. 8. 2010 sa uskutočnila ohliadka na mieste samom za účasti účastníkov konania, znalca, geodeta a zainteresovaných osôb a dohodli sa na ďalšom postupe na vyhotovení geometrického plánu a rekultivácii sporných nehnuteľností.

Po vyhotovení geometrického plánu sa účastníci mali opätovne stretnúť s tým, že o ďalšom postupe budú súd bez odkladu informovať...

Listom zo dňa 27. 9. 2011 súd vyzval navrhovateľa a odporcov, aby oznámili súdu v akom štádiu sa nachádza rokovanie účastníkov o riešení sporu.

Navrhovateľ   7.   10.   2011   písomne   oznámil   súdu,   že   7.   9.   2011   sa   uskutočnilo stretnutie účastníkov konania, kde právna zástupkyňa odporcu v 2. rade mu odovzdala k naštudovaniu   odborné   vyjadrenie   znalca   a   dohodol   sa   ďalší   termín   stretnutia na 13. 10. 2011.

21.   11.   2011   navrhovateľ   písomne   oznámil   súdu,   že   nedošlo   medzi   účastníkmi k jednoznačnej dohode a preto žiada súd, aby vo veci ďalej konal.

Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   27.   1.   2012.   Na   tomto   pojednávaní   právna zástupkyňa   navrhovateľa   oznámila   súdu,   že   navrhovateľ   bude   žiadať   zmenu   žalobného petitu a že túto zmenu doručí súdu písomne. Pojednávanie bolo odročené na 18. 5. 2012. Na pojednávaní 18. 5. 2012 navrhovateľ predložil súdu upresnenie návrhu a tiež projektovú   dokumentáciu   technickej   a   biologickej   rekultivácie.   Upresnenie   návrhu   súd na pojednávaní doručil odporcom, ktorí hneď na to požiadali o odročenie pojednávania za účelom oboznámenia sa s predloženými podaniami. Ďalší termín pojednávania je určený na 14. 9. 2012.

Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že súd od roku 2000 do 2007 nekonal vo veci plynulo, čím spôsobil prieťahy v konaní.

K dĺžke konania však prispeli aj účastníci konania, ktorí v roku 2010 žiadali odročiť pojednávanie za účelom uzavretia mimosúdnej dohody. V novembri 2011 oznámili súdu, že k   uzavretiu   mimosúdnej   dohody   nedošlo.   Za   toto   obdobie   nečinnosti   nemôže   niesť zodpovednosť súd...“

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu v podaní z 5. októbra 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„... Ako to vyplýva z cit. vyjadrenia odporcu na strane 2, odporca sám uvádza, že od r. 2001 došlo k prieťahom v konaní, avšak súd postupuje v konaní sústredene a plynulo až od roku 2010, čím priznáva nečinnosť súdu v období rokov 2001 až 2007 (resp. 2010). Toto vyjadrenie odporcu potvrdzuje oprávnenosť podanej sťažnosti.“

II.

Pre   účely   rozhodnutia   o sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   od   okresného   súdu príslušný   súdny   spis,   pri   preskúmavaní   ktorého   sa   sústredil   na   postup   okresného   súdu v namietanom   konaní   v období   po   vylúčení   časti   pôvodného   návrhu   (na   náhradu za zriadenie   vecného   bremena   k časti   zabratej   nehnuteľnosti,   pozn.)   na   samostatné konanie (obdobie po 25. júli 2000, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 781/1994 z 12. novembra 1997, pozn.) vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ formuloval   svoje   výhrady   práve   k tejto   časti   namietaného   konania.   Zo   súdneho   spisu ústavný súd zistil tieto skutočnosti relevantné na rozhodnutie o sťažnosti:

1. Prvé pojednávanie po vylúčení časti návrhu na samostatné konanie bolo nariadené na   17. október   2001,   t.   j.   po   uplynutí   viac   ako   14   mesiacov;   z   tohto   pojednávania   sa ospravedlnil právny zástupca sťažovateľa.

2. Ďalší procesný úkon vo veci vykonal okresný súd až 22. mája 2003 (po uplynutí 18 mesiacov); pokyn kancelárii, aby u žalovaného zistila, či bola presne určená výmera zabratej pôdy.

3. Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie na 24. apríl 2007 (po uplynutí takmer šiestich rokoch od predchádzajúceho pojednávania); toto pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov konania odročené na 15. jún 2007.

4. Na pojednávanie nariadené na 15. jún 2007 sa nedostavili žalovaní, preto bolo odročené na 17. júl 2007.

5. Pojednávanie 17. júla 2007 sa uskutočnilo bez prítomnosti právneho sťažovateľa a právneho   zástupcu   žalovaného   v   1.   rade;   pojednávanie   bolo   odročené na 28. september 2007.

6. Na pojednávaní uskutočnenom 28. septembra 2007 sa zúčastnili všetci účastníci konania; na základe návrhu právnej zástupkyne žalovaného v 2. rade bolo pojednávanie odročené   na   neurčito   na   účely   vyžiadania   stanoviska   Ministerstva   dopravy   Slovenskej republiky k pasívnej legitimácii v predmetnom spore.

7. Dňa 28. marca 2008 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. apríl 2008, ktoré bolo po vypočutí účastníkov konania odročené na neurčito na vypracovanie znaleckého posudku.

8. Dňa 25. septembra 2008 okresný súd požiadal o stanovisko L., a. s.,   vo veci týkajúcej   sa   spôsobu   odškodnenia   ostatných   vlastníkov   (odpoveď   bola okresnému   súdu doručená 17. októbra 2008).

9. Dňa 27. februára 2009 okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. apríl 2009, ktoré bolo po vypočutí účastníkov konania a svedkov odročené na 22. september 2009.

10. Podaním z 25. augusta 2009 vzali žalobcovia svoj návrh späť; v tejto súvislosti bolo pojednávanie nariadené na 22. september 2009 odročené na neurčito na účely zistenia, či sa späťvzatie žaloby týka aj žalovaného v 2. rade; v podaní zo 7. októbra 2009 žalobcovia okresnému   súdu   oznámili,   že   žalobca   v   1.   rade   berie   späť   žalobu   vo   vzťahu   k obom žalovaným a sťažovateľ (žalobca v 2. rade) na žalobe trvá.

11. Dňa 3. novembra 2009 bol nariadený termín pojednávania na 18. december 2009, ktoré bolo na žiadosť účastníkov konania odročené na 16. marec 2010.

12.   Pojednávanie   nariadené   na   16.   marec   2010   bolo   po   vyjadrení   účastníkov odročené na účely zabezpečenia vyjadrenia príslušných štátnych orgánov na 14. máj 2010.

13.   Pojednávanie   nariadené   na   14.   máj   2010   bolo   odročené   z   dôvodu   neúčasti sťažovateľa na 15. jún 2010.

14. Pojednávanie uskutočnené 15. júna 2010 bolo po vypočutí sťažovateľa odročené na neurčito na účely pokusu o mimosúdne urovnanie sporu; 6. septembra 2010 požiadal sťažovateľ o predĺženie lehoty na mimosúdne vysporiadanie.

15. Dňa 16. septembra 2011 okresný súd vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili, či došlo k mimosúdnej dohode a či bol vyhotovený geometrický plán; žalovaný 4. októbra 2011 okresnému súdu oznámil, že sa vo veci mimosúdnej dohody uskutočnilo viacero stretnutí účastníkov konania s tým, že ďalšie stretnutie bude 13. októbra 2011 (obdobné oznámenie doručil okresnému súdu aj sťažovateľ 7. októbra 2011).

16. Dňa 21. novembra 2011 žalovaný oznámil okresnému súdu výsledok ostatného stretnutia účastníkov (k dohode nedošlo) a požiadal o nariadenie pojednávania.

17. Dňa 5. decembra 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. január 2012, ktoré bolo po vypočutí účastníkov odročené na 18. máj 2012.

18.   Dňa   16.   mája   2012   sťažovateľ   zaslal   okresnému   súdu   spresnenie   žaloby; vzhľadom   na   krátkosť   času   od   tohto   podania   sťažovateľa   bolo   pojednávanie   nariadené na 18. máj 2012 odročené na 14. september 2012.

19.   Pojednávanie   nariadené   na   14.   september   2012   bolo   opätovne   odročené na 12. október 2012 na účely spresnenia žaloby.

20. Pojednávanie uskutočnené 12. októbra 2012 bolo odročené na 14. december 2012 na účely predvolania svedkov.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 689/2000 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 781/1994).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011, podľa ktorého sa pojednávanie   môže   odročiť   len   z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa   považuje   aj   povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom namietaného   konania   po   vylúčení   časti   pôvodnej   žaloby   na   samostatné   konanie   je rozhodovanie o náhrade za zriadenie vecného bremena k časti „zabratej nehnuteľnosti“. Ide o   rozhodovanie   o   veci,   ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresných súdov,   pričom   v   rámci   nej   existuje   už   aj   pomerne   rozsiahla   a   v   zásade   stabilizovaná judikatúra   všeobecných   súdov.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   nepovažuje   vec sťažovateľa za právne zložitú. Zo skutkového hľadiska ústavný súd pripúšťa, že ide o vec zložitejšiu   vzhľadom   na   potrebu   vykonať   v   rámci   zisťovania   skutkového   stavu   časovo náročnejšie dokazovanie (vypracovanie znaleckých posudkov, vyhotovenie geometrických plánov).   Skutková   zložitosť   veci   ale   nemôže   ospravedlniť   stav,   v   akom   sa   namietané konanie nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na skutočnosť, že ani predseda okresného súdu neospravedlňoval vo svojom vyjadrení k sťažnosti aktuálny stav namietaného konania právnou či skutkovou zložitosťou veci.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa   uplatňuje   pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd pri posudzovaní tohto kritéria vychádzal z toho, že sťažovateľ je právnym nástupcom pôvodnej navrhovateľky, ktorá zomrela..., t. j. stal sa účastníkom konania na základe univerzálnej sukcesie, a preto môže v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 197/05) uplatňovať   svoje   základné   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj   pre   štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo. Zo súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by mohol dospieť k záveru, že sťažovateľ svojím správaním zásadnejšie   negatívne   ovplyvnil   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania.   Ústavný   súd čiastočne   akceptoval   argumentáciu   predsedu   okresného   súdu,   podľa   ktorej   k doterajšej dĺžke namietaného konania prispeli aj účastníci konania, keď v roku 2010 žiadali odročiť pojednávanie   na   účely   uzavretia   mimosúdnej   dohody   a   až   v novembri   2011   oznámili okresnému súdu, že k uzavretiu dohody nedošlo. Obdobie, v ktorom na základe návrhu účastníkov konania vo veci konajúci súd poskytne účastníkom konania primeraný čas na mimosúdnu dohodu, nemožno totiž pripísať na ťarchu tohto súdu. V tejto súvislosti ale ústavný súd poznamenáva, že zo súdneho spisu vyplýva, že okresný súd zisťoval až po uplynutí viac ako 13 mesiacov od odročenia pojednávania, t. j. po uplynutí neprimerane dlhého času, či k mimosúdnej dohode došlo, a až následne začal vo veci konať.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo v predmetnej veci k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo zistení ústavného súdu uvedených v časti II tohto nálezu vyplýva, že okresný súd bol po vylúčení časti pôvodného návrhu na samostatné konanie (toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25. júla 2000, pozn.) v namietanom konaní v podstate takmer sedem rokov neodôvodnene nečinný (v tomto období bolo nariadené len jedno pojednávanie), pričom jeho ďalší priebeh je charakteristický neefektívnou činnosťou okresného súdu (nariaďovanie a odročovanie pojednávaní bez zásadnejšieho posunu pri zisťovaní skutkového stavu, resp. právnych   skutočností   dôležitých   pre   rozhodnutie   veci).   V   dôsledku   dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu trvá konanie v časti, ktorá bola vylúčená na samostatné konanie, už viac ako 12 rokov bez toho, aby okresný súd vo veci   meritórne rozhodol.   Berúc do   úvahy aj skutočnosť,   že pôvodné konanie začalo podaním   žaloby   už   5.   októbra   1994,   ústavný   súd   zdôraznil,   že   ide   o   dobu,   ktorá   je z hľadiska požiadaviek na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   neodôvodnenou   nečinnosťou a neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   689/2000   v   ďalšom   období   postupoval   bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Keďže ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € z dôvodu dlhodobo trvajúceho stavu právnej neistoty.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   zohľadňujúc predovšetkým   obdobie,   v   ktorom   došlo   k   zbytočným prieťahom v konaní, ako aj celkovú doterajšiu dĺžku namietaného konania dospel k záveru, že   v   danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   požadovanej sťažovateľom primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 patrí podľa príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) odmena 127,16 €, čo spolu s režijným paušálom (7,63 €) predstavuje odmenu za jeden úkon právnej služby v sume 134,79 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) a na tomto základe uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania v celkovej sume 404,37 € (3 x 134,79 €) na účet jeho právneho zástupcu (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2012