znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 420/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej advokátskou kanceláriou Š., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 ods. 1 a čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky v súvislosti so zverejnením údajov označených ako „Priemerné ceny na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“ na svojom webovom sídle, ku ktorému malo dôjsť 1. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   a.   s.,   B.   [ďalej   len   „sťažovateľka“ (v citovaných   častiach   sťažnosti   je   sťažovateľka   označovaná   ako   „sťažovateľ“,   pozn.)], zastúpenej advokátskou kanceláriou Š., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. 2 ústavy a čl. 4 ods.   1 a čl. 11 ods.   5 listiny postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v súvislosti so zverejnením údajov označených ako „Priemerné ceny na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“ na svojom webovom sídle, ku ktorému malo dôjsť 1. marca 2011 (ďalej aj „namietaný zásah ministerstva“).

Sťažovateľka   v   úvodnej   časti   sťažnosti   vo   vzťahu   k   namietanému   zásahu ministerstva   uvádza,   že   jeho „nezákonnosť“ spočíva   v   tom,   že «správny   orgán, Ministerstvo   financií   SR,   pri   stanovení   Priemerných   trhových   cien   emisných   kvót postupovalo   arbitrárne,   svojvoľne   a   na   základe   absolútne   voľnej   úvahy.   Navyše postupovalo   nezákonne   (proti   jasnej   dikcii   zákona),   keď   zverejnilo   „priemerné   trhové ceny“, hoci ho zákon oprávňoval zverejniť len „priemerné ceny“ emisných kvót (MF SR používa v zverejnenom oznámení oba pojmy ako synonymum, neoprávnene tak nivelizujúc formulačný lapsus zákonodarcu). Príslušné ustanovenie zákona (ust. § 51 b ods. 12 Zákona o dani z príjmov), na základe ktorého bol Zásah vykonaný, je nevykonateľné a neurčité a žiadnym   spôsobom   (toto   ani   iné   ustanovenie   tohto   zákona)   neurčuje   spôsob   výpočtu Priemerných trhových cien emisných kvót (došlo teda k porušeniu princípu ukladania daní zákonom   alebo   na   základe   zákona).   Okrem   toho,   ako   sme   už   uviedli,   následkom formulačnému lapsusu hovorí toto ustanovenie zákona o zverejňovaní „priemerných cien“ emisných   kvót,   hoci   sa   základ   dane   z   emisných   kvót   počíta   na   základe   „priemerných trhových cien“. T. j. i keď v dôsledku tohto lapsusu Zákon o dani z príjmov neustanovuje právo MF SR zverejniť aj „priemerné trhové ceny“, MF SR tak v predmetnom Zásahu urobilo, keď zverejnené priemerné ceny označilo aj za priemerné trhové ceny a zároveň aj za ceny zverejnené na účely výpočtu základu dane z emisných kvót.

Účinky   nezákonného   zásahu   na   Sťažovateľa   priamo   dopadajú,   keďže   daňová povinnosť   v   prípade   dane   z   emisných   kvót   má   síce   vzniknúť   priamo   zo   zákona   (t.   j. nevyžaduje sa rozhodnutie orgánu daňovej správy, ktorým by bola osobitne uložená), avšak vzhľadom na právnu konštrukciu zverejňovania priemerných trhových cien emisných kvót, od ktorej závisí výška základu dane, a tým aj dane samotnej, platí, že k určeniu daňovej povinnosti dochádza až vykonaním Zásahu. Možno teda povedať, že až Zásahom alebo v dôsledku   tohto   Zásahu   je   priamo   voči   Sťažovateľovi   vykonané   opatrenie,   spočívajúce v určení   jeho   daňovej   povinnosti   pre   daň   z   emisných   kvót   (ktorú   by   bez   vydania   aktu Ministerstva financií SR podľa ust. § 51b ods. 12 Zákona o dani z príjmov, ktorým je zásah, nebolo možné stanoviť).

Dôsledky zásahu aj naďalej trvajú (Sťažovateľ musí zaplatiť polročné preddavky na daň z emisných kvót v lehote do 30. 6. 2011 a do 31. 12. 2011, musí si zabezpečiť finančné prostriedky   na   jej   zaplatenie,   musí   o   daňovej   povinnosti   účtovať,   vznik   a   trvanie   tejto povinnosti ovplyvňuje mnohými spôsobmi jeho ekonomické a právne postavenie). Osobitne treba zdôrazniť aj to, že hrozí opakovanie Zásahu, t. j. ďalšie zverejňovanie mesačných aj ročných priemerných trhových cien, ktoré je spôsobilé zasiahnuť (aj pri mesačných aj pri ročných cenách, ktoré ešte len budú zverejnené) do právneho postavenia Sťažovateľa (práv a   právom   chránených   záujmov   Sťažovateľa,   ako   sú   v   tomto   návrhu   vymedzené).   Aj s ohľadom na túto skutočnosť je nevyhnutná urýchlená ingerencia Ústavného súdu SR.».

Následne sťažovateľka popisuje skutkové okolnosti, za akých došlo k namietanému zásahu ministerstva, a v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

«... Dňa 21. 12. 2010 Národná rada SR schválila Novelu, ktorou sa do Zákona o dani z príjmov zaviedla nová majetková daň z určitých emisných kvót, ktoré boli (budú) Sťažovateľovi bezodplatne pripísané na účet vedený v registri emisných kvót v rokoch 2011 a 2012 na základe NAP. NAP bol vydaný MŽP SR v zmysle ust. § 17 ods. 1 písm. c) Zákona o obchodovaní s emisnými kvótami.

Novela zaviedla do Zákona o dani z príjmov okrem iného novú daň z emisných kvót. Podľa ust. § 51b ods. 3 Zákona o dani z príjmov sa základ dane z emisných kvót skladá z dvoch častí:

a) hodnoty prevedených emisných kvót, ako sa definujú v ust. § 51b ods. 1 písm. d), ktorými   sa   vo   všeobecnosti   rozumejú   kvóty   zapísané   daňovníkovi   v   príslušných   rokoch (2011   a   2012),   ktoré   však   daňovník   previedol   (napr.   predal)   inej   osobe   v   príslušných rokoch (2011 a 2012), a

b) hodnoty nespotrebovaných emisných kvót, ako sa definujú v ust. § 51b ods. 1 písm. e), ktorými sa vo všeobecnosti rozumejú kvóty zapísané daňovníkovi v príslušných rokoch (2011 a 2012) znížené o spotrebované kvóty za príslušný kalendárny rok (t. j. tie, ktoré daňovník odovzdal príslušnému úradu vo vzťahu k svojim skutočným emisiám za daný kalendárny rok), znížené o prevedené kvóty v príslušnom kalendárnom roku, ako aj o kvóty, ktoré   boli   usporené   z   dôvodu   investovania   do   technológií,   ktorých   účelom   je   zníženie množstva emisií vypustených do ovzdušia.

Hodnoty prevedených, resp. nespotrebovaných emisných kvót sa na účely určenia základu dane stanovujú v súlade s príslušnou priemernou trhovou cenou emisných kvót. Základ dane sa potom vypočíta ako súčet násobkov, ktoré sa (zase) vypočítajú vynásobením príslušného   množstva   emisných   kvót   (prevedených   v   danom   mesiaci,   nespotrebovaných v danom   roku)   príslušnou   priemernou   trhovou   cenou   (určenou   za   kalendárny   mesiac predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil prevod prevedených emisných kvót, alebo určenou   za   celý   kalendárny   rok   v   prípade   nespotrebovaných   emisných   kvót).   Túto priemernú trhovú cenu v zmysle ust. § 51b ods. 12 určí - zverejní Ministerstvo financií SR (oznámením umiestneným) na svojom webovom sídle. Z takto určeného základu dane sa odvádza 80 %-tná daň. Je splatná v nasledujúcom roku, hoci v priebehu príslušného roka je potrebné uhradiť dva preddavky, ktoré sa vypočítajú na základe predpokladanej daňovej povinnosti.

Podľa ust. § 51b odsek 3 Zákona o dani z príjmov: „Základ dane z emisných kvót sa zistí ako súčet násobkov prevedených emisných kvót v jednotlivých kalendárnych mesiacoch a priemernej trhovej ceny emisných kvót za kalendárny mesiac predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod, a násobku nespotrebovaných emisných kvót a priemernej trhovej ceny emisných kvót za príslušný kalendárny rok.“

Podľa ust. § 51b odsek 12 Zákona o dani z príjmov: „Priemerné ceny emisných kvót za jednotlivé mesiace a kalendárne roky zverejní ministerstvo na svojom webovom sídle.“ Zákonodarca v ust. § 51b ods. 3 Zákona o dani z príjmov pri určovaní výšky základu dane   z   emisných   kvót   hovorí   o   aplikácii   priemernej   trhovej   ceny   emisných   kvót,   v ustanovení   §   51b   ods.   12   cit.   zákona   však   už   zákonodarca   hovorí   o   stanovovaní priemerných cien (bez slova trhové) emisných kvót zverejnením ich výšky na webovom sídle Ministerstva financií SR. Zákonodarca tak presne nestanovil, čo vlastne má Ministerstvo financií SR na svojom webovom sídle zverejniť. V prípade, že Ministerstvo financií SR môže stanoviť len priemerné ceny, musí mať pojem „priemerná trhová cena“ vlastný autonómny obsah, zistiteľný priamo zo zákona pre jednotlivé mesiace a roky (nakoľko ide o iný pojem ako je pojem „priemerná cena“). Zákon o dani z príjmov však obsahovú náplň pojmu „priemerná trhová cena“ nestanovuje a jednoznačný význam tohto pojmu neponúkajú ani iné   právne   predpisy,   ktoré   by   prichádzali   do   úvahy   aspoň   per   analógiám   iuris   (resp. ponúkajú konkrétne významy na účely konkrétneho predmetu ich úprav a preto je takáto analógia ťažko predstaviteľná). T. j. ak konkrétny obsah pojmu „priemerná trhová cena“ pre konkrétne časové obdobia nemôže byť konkretizovaný Ministerstvom financií SR (lebo to má stanovovať nejaké iné „priemerné ceny“), bude treba hľadať obvyklý (bežný) význam slov „priemerná trhová cena“ v bežnom jazyku. Takýto význam je však nejasný a neurčitý. Trhová cena je určovaná ponukou a dopytom na určitom trhu. V tomto prípade však Novela nestanovuje, o aký konkrétny trh pôjde (slovenský, európsky, konkrétny burzový, trh konkrétneho   produktu,   ktorého   „obsahom“   je   dodanie   emisných   kvót   -   spoty,   futurity, forwardy, celý trh, reprezentatívnu vzorku). Okrem toho, že ide o trh emisných kvót (čo sa asi zákonodarcovi zdalo ako dostatočne určité vymedzenie), detaily určenia trhových cien závisia od viacerých faktorov: emisné kvóty sa obchodujú na viacerých medzinárodných burzách (ale aj na mimoburzovom, tzv. OTC trhu), na ktorých sa generujú rôzne „trhové“ ceny.   Veľká   miera   nejasnosti   je   spojená   aj   so   samotným   slovom   „priemerný“,   keďže metodiky   stanovovania   priemeru   „trhových   cien“   môžu   byť   rozmanité   (priemer   vážený aritmetický, jednoduchý aritmetický, kritériá výberu údajov ako údajov reprezentatívnych medzi tie, z ktorých sa má počítať priemer, atď.).

Avšak bez ohľadu na tieto nejasnosti, pri výklade, že Ministerstvo financií SR je oprávnené stanoviť (iba) „priemernú cenu, a že základ dane, naopak, závisí od „priemernej trhovej   ceny“   (čo   je   iný   právny   pojem   ako   „priemerná   cena“),   by   bolo   akékoľvek zverejnenie   zo   strany   Ministerstva   financií   SR,   ktoré   uvedie,   že   jeho   obsahom   sú „priemerné   ceny“,   ktoré   sú   vraj   (podľa   Ministerstva   financií   SR)   zároveň   stanovením „priemerných trhových cien“, porušením zákona. Ak totiž zákonodarca formulačne odlišuje (priemerné   ceny   verzus   priemerné   trhové   ceny),   je   úprava   kompetencie   Ministerstva financií   SR   zverejňovať   „priemerné   ceny“   obsolentná,   nakoľko   na   tento   údaj   sa   pri stanovovaní dane z emisných kvót nič neviaže. Ak ale Ministerstvo financií SR zverejní s odvolaním sa na ustanovenie § 51b ods. 12 Zákona o dani z príjmov údaj, ktorý označí za (súčasne)   „priemernú   cenu“   (t. j.   zákonom   nešpecifikovaný   priemer   asi   všetkých   cien emisných   kvót   za   daný   časový   úsek,   ktorý   sa   prakticky   ani   nedá   zistiť),   a   zároveň   za „priemernú trhovú cenu“ na účely stanovenia základu dane z emisných kvót (podľa ust. § 51b ods. 3 Zákona o dani z príjmov), ide o priame porušenie Zákona o dani z príjmov (jasné prekročenie kompetencie).

Ak by sme ale uvedené ustanovenie (§ 51b ods. 12) vykladali ako preklep, nejasnosť, ktorú je možné odstrániť „výkladom“, potom (hoci nie sme toho názoru), by Ministerstvo financií SR mohlo stanovovať podľa ust. § 51b ods. 12 Zákona o dani z príjmov „priemerné trhové   ceny“   emisných   kvót   (t.   j.   nie   iba   nepoužiteľné   „priemerné   ceny“).   Uvedená kompetencia by tak síce „získala logiku“ (takéto určenie, ak by bolo v súlade so zákonom, by bolo zjavne užitočné na určenie základu dane podľa ust. § 51b ods. 3 cit. zák., kde sa o „priemerných   trhových   cenách“   hovorí),   avšak   väčšina   nejasností   by   pretrvala. Priemernou trhovou cenou by sa totiž stala tá cena, ktorú by „autoritatívne“ stanovilo Ministerstvo financií SR svojim oznámením. Ono by ju totiž „neoznamovalo“, ale vzhľadom na   to   že   žiadna   objektívna   priemerná   trhová   cena   neexistuje   (existuje   len   pluralita použiteľných údajov a metód na jej výpočet) by ju záväzne na daňové účely stanovovalo. Treba totiž opäť konštatovať, že to, čo by - aj v takomto prípade „výkladu“ uvedenej kompetencie - ostalo nejasné, by bola metodika, postup pri určovaní „priemerných trhových cien“.   Ministerstvo   financií   SR   by   stanovovalo   priemernú   trhovú   cenu   podľa   svojho uváženia; interpretácia trhu, jeho fundamentov, by bola čisto na jeho úvahe a mohlo by ju v čase (má zverejniť v zásade 27 údajov o priemerných cenách v priebehu dvoch rokov) aj meniť (zmenou metódy výpočtu priemeru aj výberu trhových cien do „vzorca“ výpočtu). Je ale ťažké si predstaviť, že v právnom štáte môže orgán verejnej správy stanovovať údaj konkretizujúci právnu povinnosť adresátov právnych noriem, ktorého hodnota sa môže podľa zvolených údajov (pre jeho výpočet) a metodiky výpočtu významne odlišovať, bez toho, aby mal pre takýto výpočet právnym predpisom stanovené jasné kritériá. Sú len dve možnosti, buď právny predpis tieto kritériá (medze uplatnenia kompetencie) upravuje, alebo v opačnom prípade akýkoľvek výkon tejto kompetencie bude svojvoľným výkonom verejnej správy, nepreskúmateľnym, nezákonným, arbitrárnym.

Ustanovenie   Novely   o   určení   priemerných   cien   trhu   s   emisnými   kvótami   (§   51b ods. 12 Zákona o dani z príjmov) je teda nie len nevykonateľné (Ministerstvo financií SR nemá určené, aké „priemerné ceny“ má zverejniť a ak ich zverejní, nie sú to „priemerné trhové ceny“), ale akékoľvek zverejnenie priemerných trhových cien (ak by aj boli totožné s „priemernými cenami“) záleží výlučne od rozhodnutia Ministerstva financií SR, ktoré tak v   konečnom   dôsledku   bez   viazanosti   zákonnými   pravidlami   určí   voľne   konečnú   výšku daňovej povinnosti.»

Sťažovateľka ďalej uvádza, že podľa jej zistenia boli 1. marca 20011 na webovom sídle ministerstva (www.finance.gov.sk) zverejnené údaje označené ako „Priemerné ceny na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“, ktoré boli následne viackrát zmenené a doplnené (2. marca, 22. marca, 1. apríla a 2. mája 2011). Ministerstvo podľa sťažovateľky týmito zmenami a doplneniami „samo   poukázalo   na   rozporuplnosť   splnomocňovacieho ustanovenia Novely, na základe ktorého má Ministerstvo financií SR ceny emisných kvót zverejňovať, keďže považovalo za potrebné daňovníkom na účely dane z emisných kvót aspoň naznačiť, ako pri výpočte cien postupuje. Uvedené vysvetlenie je však nepostačujúce, a   dokonca   zvolená   metóda   zo   strany   Ministerstva   financií   SR   (hoci   právne nepreskúmateľná) je vecne nesprávna...

Zverejnenie   cien   emisných   kvót   za   jednotlivé   mesiace   by   malo   a   asi   aj   bude Ministerstvo financií SR pravidelne dopĺňať každý mesiac.

... Na základe takto zverejnenej priemernej trhovej ceny emisných kvót je Sťažovateľ povinný vypočítať a odviesť príslušnú daň z emisných kvót. Základ dane sa vypočíta ako súčin príslušných kvót a takto zverejnenej priemernej trhovej ceny za kalendárny mesiac predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil predaj prevedených kvót, alebo ako súčin príslušných   kvót   a   takto   zverejnenej   priemernej   trhovej   ceny   za   cely   kalendárny   rok v prípade nespotrebovaných kvót.

Toto zverejnenie Priemerných trhových cien emisných kvót považuje Sťažovateľ za nezákonný zásah do svojich práv.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka analyzuje právnu povahu namietaného zásahu ministerstva a dospieva k záveru, že ide o „externý (právne záväzný) hybridný správny akt, ktorý nie je ani individuálnym rozhodnutím ani aktom s materiálnymi znakmi podzákonného právneho   predpisu   (externého   normatívneho   správneho   aktu).   Najviac   sa   podobá   tzv. opatreniam všeobecnej povahy...“, resp. je „konkrétno-abstraktným (hybridným) správnym aktom,   ktorým je riešený konkrétny prípad,   konkrétny predmet regulácie - a to právne záväzná výška priemernej trhovej ceny za konkrétne časové obdobie (konkrétny kalendárny mesiac   z   obdobia   január   2011   až   december   2012   a/alebo   konkrétny   kalendárny   rok   z obdobia rokov 2010 až 2012), avšak pre abstraktne, všeobecne určený okruh adresátov (všetkých   daňovníkov   dane   z   emisných   kvót).“.   Podľa   sťažovateľky   namietaný   zásah ministerstva teda „nie je ani normatívny správny akt (právny predpis) ani individuálny správny akt (správne rozhodnutie), ale ide o akt obsahujúci prvky oboch uvedených typov správnych aktov“.

Podľa sťažovateľky „nezákonnosť zverejnenia priemerných trhových cien emisných kvót“ spočíva predovšetkým v tom, že

- chýba ústavne konformný základ na výpočet priemerných trhových cien emisných kvót [„... Bez riadneho určenia priemernej trhovej ceny právna úprava dane z emisných kvót nie je vôbec vykonateľná. Zároveň, prípadná protiústavnosť (ústavná nesúladnosť) ustanovení o priemernej trhovej cene emisných kvót automaticky vyvoláva protiústavnosť (ústavnú nesúladnosť) zákonnej úpravy dane z emisných kvót ako takej a aj nezákonnosť samotného   zverejnenia   Priemerných   cien   emisných   kvót   Ministerstvom   financií   SR (nezákonnosť   namietaného   Zásahu).   Bez   ústavne   súladného   mechanizmu   určenia priemernej trhovej ceny totiž nemožno ústavne konformne určiť ani základ dane, a tým ani túto daň samotnú.

Základný   problém   teda   spočíva   v   spôsobe   vymedzenia   splnomocnenia   pre Ministerstvo   financií   SR,   ktoré   má   určiť   podmienky   zdanenia   spôsobom,   ktorý   záleží v podstate len na ňom a jeho voľnom uvážení, aj to v právne prinajmenšom spornej forme opatrenia   všeobecnej   povahy   (vhodnejší,   a   zrejme   aj   jedine   ústavne   konformný   na vykonanie   zákona   upravujúceho   dane   by   bol   podzákonný   právny   predpis).   Neurčitá a nejasná právna úprava, z aplikačného hľadiska pre jej adresátov nepredvídateľná...“],

-   stanovenie   priemerných   trhových   cien   emisných   kvót   je   vecne   nesprávne [«... doterajšia prax Ministerstva financií SR pri zverejňovaní Priemerných trhových cien emisných   kvót   vykazuje   viaceré   vecné   pochybenia,   čo   v   konečnom   dôsledku   potvrdzuje záver   o neobjektívnosti   a   arbitrárnosti   stanovenia   Priemerných   trhových   cien   emisných kvót.... (ministerstvo) neobjasnilo a vlastne ani nemôže objasniť viacero otázok týkajúcich sa výberu konkrétnych trhových informácií ako smerodajných údajov na daňové účely... postup Ministerstva financií SR pri doterajšom určovaní tejto,,priemernej trhovej ceny“ je nielen   „nepreskúmateľný“   (bez   zdôvodnenia),   ale   ak   by   aj   zdôvodnený   bol,   ním pravdepodobne zvolená metóda pri určovaní tejto ceny je vecne neobhájiteľná.»].

Vychádzajúc   z   argumentácie   obsiahnutej   v   sťažnosti   sťažovateľka   tvrdí,   že namietaný zásah ministerstva je v rozpore „s princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, s požiadavkou čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, aby boli povinnosti ukladané zákonom   alebo   na   základe   zákona,   v   jeho   medziach   a   pri   zachovaní   základných   práv a slobôd a s požiadavkou čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, aby dane boli ukladané výlučne zákonom alebo   na   základe   zákona.   Nezákonné   zverejnenie   Priemerných   cien   emisných   kvót (v arbitrárnej výške) zasahuje do vlastníckeho práva Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ako aj do jeho práva podnikať podľa čl. 35 Ústavy a čl. 26 ods. 1 Listiny“, pričom v ďalšej časti sťažnosti toto svoje tvrdenie podrobuje hlbšej analýze a na tomto základe navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

«1. Ministerstvo financií Slovenskej republiky zverejnením údajov, ktoré označuje ako   „Priemerné   ceny   na   účely   vyčíslenia   základu   dane   z   emisných   kvót“,   prípadne „priemerné   trhové   ceny“   EUA   alebo   emisných   povoleniek   (emisných   kvót),   na   svojom webovom sídle http://www.finance.gov.sk dňa 1. 3. 2011 s odvolaním sa na ustanovenie § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o daní z príjmov v znení neskorších predpisov, a ktoré následne opakovane (ku dňu podania tejto sťažnosti dňa 22. 3. 2011, 1. 4. 2011 a dňa 2. 5. 2011) doplnilo a aktualizovalo („zverejnené údaje“), porušilo základné právo sťažovateľa – P., a. s., a to vlastnícke právo zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 4 ods. 1 a čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a právo na podnikanie zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3,čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 4 ods. 1 a čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Ministerstvu   financií   Slovenskej republiky do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia odstrániť zverejnené údaje zo svojho webového sídla.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Ministerstvu   financií   Slovenskej republiky pokračovať v ďalšom zverejňovaní údajov označených ako priemerné ceny alebo priemerné trhové ceny emisných kvót podľa § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov na svojom webovom sídle.

4.   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   je   povinné   nahradiť   P.,   a.   s.   trovy právneho zastúpenia k rukám jeho právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

Sťažovateľka   sa   tiež   domáha   (poukazujúc   na   absenciu „procesných   inštitútov navrátenia   do   pôvodného   stavu   v   prípade   kladného   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR o sťažnosti“ a tvrdiac, že „odkladom vykonateľnosti by vôbec žiadnym osobám nevznikla nijaká ujma“), aby ústavný súd rozhodol o nariadení dočasného opatrenia v tomto znení:«1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Ministerstvu   financií   Slovenskej republiky do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia odstrániť zo svojho webového sídla   http://www.finance.gov.sk   údaje,   ktoré   označuje   ako   „Priemerné   ceny   na   účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót“, prípadne „priemerné trhové ceny“ EUA alebo emisných povoleniek (emisných kvót), a ktoré na jeho webovom sídle boli uverejnené dňa 1. 3. 2011 s odvolaním sa na ustanovenie § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, a ktoré boli neskôr (ku dňu podania tejto sťažnosti v dňoch 22. 3. 2011, 1. 4. 2011 a 2. 5. 2011) doplnené a aktualizované.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Ministerstvu   financií   Slovenskej republiky   pokračovať   v   ďalšom   zverejňovaní   priemerných   trhových   cien   emisných   kvót podľa § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov na svojom webovom sídle.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. 2 ústavy a čl. 4 ods. 1 a čl. 11 ods. 5 listiny namietaným zásahom ministerstva.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc zo znenia čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a uvedených   právnych   názorov   sa   ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   zameral na posúdenie, či možno sťažnosť považovať za prípustnú, resp. či nie je predčasne podaná, a to aj v   nadväznosti   na skutočnosť,   že aj sama sťažovateľka   tvrdí,   že jej právny   poriadok Slovenskej republiky dáva „viacero možností, akými sa môže (priamo alebo nepriamo) domáhať preskúmania Zásahu. Do úvahy prichádzajú najmä prostriedky ochrany podľa Zákona   o   sťažnostiach   a   piatej   časti   OSP.“.   Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   informuje ústavný súd, že «dňa 30. 3. 2011 bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručený návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom Ministerstva financií SR (podľa   ust.   § 250v   OSP),   ktorým   sa   Sťažovateľ   domáha   odstránenia   údajov,   ktoré Ministerstvo financií SR zverejnilo na svojom webovom sídle, t. j. aby Ministerstvo financií SR   odstránilo   nezákonný   zásah.   Konanie   sa   vedie   pod   spisovou   značkou   8   Sžz   1/2011 („Prvá správna žaloba). Z dôvodu právnej istoty, pre prípad, že by Najvyšší súd Slovenskej republiky   kvalifikoval   Zverejnenie   priemerných   trhových   cien   emisných   kvót   ako „rozhodnutie“ a nie ako „nezákonný zásah“, Sťažovateľ súčasne s podaním tejto ústavnej sťažnosti zároveň podáva Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky aj žalobu podľa ust. § 247 a nasl OSP („Druhá správna žaloba“). Skutkový základ Prvej správnej žaloby a Druhej správnej žaloby je totožný, rozdiel je len v odlišnej právnej kvalifikácii konania Ministerstva financií SR.».

Ústavný   súd   zistil,   že   konanie   iniciované   sťažovateľkou   žalobou   doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 30. marca 2011 (konanie vedené   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   8   Sž   1/2011)   a   tiež   konanie   iniciované   žalobou sťažovateľky   doručenou   najvyššiemu   súdu   3.   mája   2011   (konanie   vedené   pôvodne najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sž 11/2011), ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu zo 7. júla 2011 (po   predchádzajúcej námietke ministerstva)   z dôvodu   vecnej   nepríslušnosti postúpené Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), nie sú v čase predbežného prerokovania sťažnosti ešte právoplatne skončené.

Aj   keď sťažovateľka sama uznáva, že má k dispozícii   aj iné právne prostriedky ochrany   svojich   základných   práv,   od   ústavného   súdu   žiada,   aby „pri   rozhodovaní o prípustnosti tejto ústavnej sťažnosti vzal do úvahy špecifické skutkové okolnosti a aby z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   nepožadoval   vyčerpanie   všetkých   opravných prostriedkov pred podaním tejto ústavnej sťažnosti“.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Za   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   v   danom   prípade   sťažovateľka   považuje „najmä časový aspekt a poukazuje na to, že preddavky na daň z emisných kvót sú splatné k 30. 6. a k 31. 12. kalendárneho roka. Vzhľadom k tomu, že splnenie daňovej povinnosti bude realizované daňovými úradmi (správcami dane), teda inými orgánmi ako orgán (MF SR)   voči   ktorému   smeruje   táto   sťažnosť,   Ústavný   súd   SR   nebude   mať   vo   vzťahu   k   už zaplateným   preddavkom   nástroj,   ktorým   bude   môcť   efektívne   zabezpečiť,   v   prípade,   že vyhovie nárokom Sťažovateľa, obnovenie porušených práv a navrátenie do pôvodného stavu podľa   čl.   127   ods.   2   Ústavy   SR...“,   a   tiež   skutočnosť,   že „predmet   tejto   sťažnosti   sa nedotýka len jeho záujmov, ale aj záujmov ostatných daňovníkov dane z emisných kvót, a teda podstatne presahuje jeho osobné záujmy“.

Posudzujúc žiadosť sťažovateľky na postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné zdôrazniť, že prijatím jej sťažnosti na ďalšie   konanie by došlo   k   vzniku   ústavne neakceptovateľného   stavu,   keď   by v   zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd, krajský súd a ústavný súd (m. m. IV. ÚS 146/08, tiež IV. ÚS 15/09, IV. ÚS 64/2010 atď.). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný (IV. ÚS 40/2010), pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu.

Zároveň   ústavný   súd   považoval   za   vhodné   poukázať   aj   na   svoj   právny   názor vyslovený v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 356/2011, v zmysle ktorého postup podľa §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   vtedy,   ak sťažovatelia v posudzovanom prípade právne prostriedky nápravy, ktoré im zákon účinne poskytuje, nevyčerpali (nevyužili) a už ich vyčerpať ani nemôžu vzhľadom na to, že im zákonom   ustanovená   lehota   na   ich   podanie   už   uplynula.   V   danom   prípade   však sťažovateľka sama uznáva, že má stále k dispozícii právne prostriedky ochrany svojich práv podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   aj   využila,   ale   príslušné   všeobecné   súdy (najvyšší súd a krajský súd) o nich zatiaľ právoplatne nerozhodli.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, neznamená samotné podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom (IV. ÚS 177/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že v danom   prípade   mu   bola   sťažnosť   sťažovateľky   doručená   predčasne   (ešte   pred rozhodnutím príslušných všeobecných súdov o ňou uplatnených právnych prostriedkoch ochrany jej práv), a preto uplatniac zásadu ratione temporis rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľky (napr. návrh na vydanie dočasného opatrenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011