znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 420/09-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. Č., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 235/2008 z 21. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Č. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2009 doručená sťažnosť V. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   1 Sžo 235/2008   z 21.   júla   2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si ako oprávnená osoba uplatnila na Obvodnom pozemkovom úrade v Č. (ďalej len „pozemkový úrad“), nárok na navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli vyvlastnené jej právnym predchodcom.

Svoj nárok si uplatnila podľa § 3 ods. 1 písm. o) zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“).

Podľa § 3 ods. 1 písm. o) reštitučného zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.

Pozemkový úrad rozhodol o nároku sťažovateľky rozhodnutím sp. zn. 45-003/2006 z 27. septembra 2006 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie pozemkového úradu“) tak, že jej nenavrátil   vlastnícke   právo   k sporným   nehnuteľnostiam   a ani   jej   nepriznal   za   ne   právo na náhradu,   pretože   dospel   k   názoru,   že   v danej   veci   neboli   splnené   podmienky na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 2 a § 3 reštitučného zákona.

Sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   pozemkového   úradu.   Vo   svojej   žalobe namietala,   že   parcela   č. 3644,   3644/1,   ktorú   kúpili   jej   právni   predchodcovia   v celosti, sa časom rozdelila na viacero parciel a na ňu prešla parcela č. 3644/4, ktorá má len 577 m2, a nevie, ako boli parcely č. 3644/1, č. 3644/5 a č. 3644/3 prepísané na nových majiteľov. Ďalej namietala nedostatočne zistený skutkový stav pozemkovým úradom a jeho nesprávne právne   posúdenie   veci.   Poukazovala   na   rozpor   tvrdení   pozemkového   úradu   s obsahom spisu. Dôvodila, že podľa geometrického plánu z 23. januára 1980 boli s manželom vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci pôvodného pozemku parcely č. 3644/1 o výmere 2239 m2. Súčasne uviedla, že nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, ako aj právneho stavu pozemkovým   úradom   a správou   katastra   podľa   jej   názoru   vyplýva   z dôvodu   existencie silných lokálnych väzieb a zaujatosti. Namietala, že pracovníci správy katastra jej dlhodobo odopierajú   vydať   všetky   súvisiace   podklady   a znemožňujú   jej   získať   všetky   podstatné dôkazy a informácie.

Krajský   súd   rozhodol   o žalobe   sťažovateľky   rozsudkom   sp. zn.   10 Sp 41/2006 z 11. júla 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým rozhodnutie pozemkového úradu ako vecne správne potvrdil. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia pozemkového úradu a konania, ktoré mu predchádzalo, uviedol, že sťažovateľka nespĺňa podmienky ustanovené v § 2 a § 3 reštitučného zákona, a preto jej nenavrátil vlastnícke právo a nepriznal nárok na náhradu za pozemky, a to z dôvodu, že sporné pozemky neprešli na   štát   alebo   inú   právnickú   osobu   v rozhodnom   období,   t. j.   od   25.   februára   1948 do 1. januára   1990   spôsobom   uvedeným   v   § 3   reštitučného   zákona,   a   tiež   preto,   že sťažovateľka nepreukázala vlastníctvo pôvodného vlastníka k pôvodným parcelám. Krajský súd mal preukázané, že sťažovateľka si uplatnila na pozemkovom úrade v zákonnej lehote nárok   podľa   reštitučného   zákona   na navrátenie   vlastníctva   k nehnuteľnostiam v katastrálnom   území   K.,   oprávnenosť   si   odvodzovala   po   nebohom   manželovi   S.   Č. a reštitučný nárok si uplatnila podľa § 3 ods. 1 písm. o) reštitučného zákona. Krajský súd ďalej   uviedol,   že   z výpisov   pozemkovej   knihy   pôvodných   parciel,   ku ktorým   si sťažovateľka uplatnila reštitučný nárok, a ani z identifikácie parciel vyhotovenej správou katastra k týmto pozemkom nevyplýva, že by S. Č. patrilo k pozemkom vlastníctvo alebo spoluvlastníctvo, a sťažovateľka v správnom konaní k preukázaniu vlastníctva pôvodného vlastníka k sporným pozemkom nepredložila žiadne dôkazy, okrem dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku k parcele č. 3644/4 o výmere 577 m2, katastrálne územie K. zo 16. júna 1980. Podľa názoru krajského súdu preto pozemkový úrad nemohol vyhovieť reštitučnému   nároku,   lebo   listinné   dôkazy   a podklady   nepreukazovali   vlastníctvo pôvodného   vlastníka,   od   ktorého   by   sťažovateľka   mohla   odvodiť   svoje   postavenie   ako oprávnenej   osoby   a zároveň   preukázať,   že   v rozhodnom   období   došlo   k prechodu vlastníctva na štát.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžo/235/2008 z 21. júla 2009 rozsudok krajského súdu potvrdil.   Najvyšší   súd   sa   vo   svojom   rozsudku   stotožnil   so   závermi   krajského   súdu,   že na základe   skutkových   okolností   v danej   veci   nevyplýva   vlastníctvo   k pozemkom v prospech jej nebohého manžela, ku ktorým si sťažovateľka uplatnila reštitučný nárok.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojich   označených   práv   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu v tom, že najvyšší súd sa jej „námietkami uvedenými v odvolaní proti rozsudku krajského súdu síce formálne zaoberal, ale vôbec nevysvetlil rozhodné skutočnosti osvojené pri svojom rozhodovaní, resp. nezohľadnil vady správneho konania, ktoré mali priamy vplyv na vady rozhodnutia obvodného pozemkového úradu“. Podľa jej názoru sa rozhodnutie „ťažiskovo zakladá iba na skutočnosti, že... nebohý manžel nebol zapísaný ako vlastník pozemkov“. Preto je podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu   aj „napriek   značnému   rozsahu   odôvodnenia“ neústavné,   arbitrárne   a najmä hrubo poškodzujúce jej „vlastnícke právo, ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu“.

Sťažovateľka sa nestotožňuje s hodnotením najvyššieho súdu, že geometrický plán, ktorý predložila na preukázanie svojej oprávnenosti, na ktorom bola s manželom uvedená ako   bezpodielový   spoluvlastník   pozemkov, „bol   vypracovaný   zrejme   iba   za   účelom zriadenia   práva   osobného   užívania   k pozemkom   v ňom   vyznačených,   a nie   za   účelom prevodu pozemkov“. Podľa názoru sťažovateľky na „vyslovenie uvedeného záveru... niet racionálneho   dôvodu,   nakoľko   geometrický   plán   v praxi   slúži   najmä   ako   podklad   pri prevodoch nehnuteľností a zmluvnej dispozície s nimi“.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd vo svojom rozsudku „obvodnému pozemkovú úradu nevytkol...,   že z katastra nehnuteľností nevyžiadal všetok spisový materiál vzťahujúci sa k vlastníctvu predmetných pozemkov a nadobúdacím titulom týchto pozemkov“.

Sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označených práv   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu, aby   tento   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   najvyššieho   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením dôkazov a s právnym názorom najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení a hodnotením skutkového stavu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95,   II. ÚS 58/98,   I. ÚS 5/00,   I. ÚS 17/00)   a tiež   porušenie niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu uvádza, že najvyšší   súd sa   vysporiadal   so   všetkými námietkami sťažovateľky, a nezistil   pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup najvyššieho súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Najvyšší   súd   sa   oboznámil   so   spisovým   materiálom   krajského   súdu,   súčasťou ktorého bol aj administratívny spis pozemkového úradu, jeho postupom v správnom konaní, ako aj s vykonanými dôkazmi a v celom rozsahu sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že   na   základe   skutkových   okolností   v danej   veci   nevyplýva   vlastníctvo   k pozemkom, ku ktorým   si   sťažovateľka   uplatnila   reštitučný   nárok   v prospech   jej   nebohého   manžela. Najvyšší súd ďalej uviedol:

„Z výpisov pozemkovej knihy pre kat. úz. K. na žiadané pozemky a to vložka č. 2213 (parc.   č. 3903),   vl.   č. 2212 (parc.   č. 3904)   a vl.   č. 602   (parc.   č. 3905)   vyplýva,   že ako pôvodní vlastníci, resp. spoluvlastníci uvedených pozemkov sú uvedené iné osoby ako S. Č., od   ktorého   si   navrhovateľka   odvodzovala   svoj   reštitučný   nárok.   Správny   orgán v preskúmavanej veci správne a v súlade so zákonom postupoval, keď napriek tomu, že navrhovateľka   v   správnom   konaní   nepredložila   listiny   preukazujúce   vlastníctvo   jej nebohého   manžela   k   pozemkom   uplatneným   v   reštitučnej   žiadosti,   si zadovážil   listiny preukazujúce vlastníctvo k uplatneným pozemkom. Zo skutkových zistení na základe výpisov z pozemkovej knihy, identifikácie parciel ako aj z geometrického plánu z roku 1980 a kópie katastrálnej   mapy   v   danej   veci   vyplýva,   že   pozemky   parc.   č. 3903,   33904   a   3905   boli rozparcelované,   v   rámci   ktorého   procesu   vznikla   parc.   č. 3644/1,   ktorá   bola   následne rozdelená   na   parc.   č. 3644/1,   3644/3   a   3644/4   a to   na   základe   geometrického   plánu z 23. 1. 1980,   pričom   pozemok   parc.   č. 3644/4   bol   daný   do   osobného   užívania navrhovateľky   a   jej   manžela   na   základe   rozhodnutia   ONV   v Č.,   finančný   odbor č. Fin 432/80/maj z 13. 6. 1980 a Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 16. 6. 1980 č. RII 78/80.“

K námietke sťažovateľky, že prvostupňový súd sa náležite nezaoberal námietkami uplatnenými   v jej   opravnom   prostriedku   a „nechal   bez   povšimnutia“, že   podľa geometrického plánu boli s manželom S. Č. vedení ako bezpodieloví vlastníci pôvodného pozemku – parcela č. 3644/1 o výmere 2239 m2, najvyšší súd ozrejmil sťažovateľke, prečo nemohol považovať predložený geometrický plán za listinu preukazujúcu vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keď uviedol:

„Z   výkazu   výmer   geometrického   plánu   z   23. 1. 1980   vyplýva   zápis   doterajšieho stavu, kde je zapísaná EN parc. č. 3644/1 lúka, vo výmere 2239 m2, LV č. 1049 a zápis nového stavu parc. č. 3644/1, lúka, vo výmere 1437 m2 v časti vlastník, užívateľ (437), a parc. č. 3644/3, lúka, vo výmere 225 m2 a parc. č. 3644/4, lúka vo výmere 577 m2 a pri obidvoch týchto parcelách v časti vlastník, užívateľ je uvedený Č. S. a V. Geometrický plán je   geometrickým   znázornením   pozemkov   a   je   podkladom   pre   zmeny   alebo   iné   úpravy pozemkov   v   katastrálnom   operáte,   nikdy   však   nie   je   sám   osebe   vlastníckou   listinou, preukazujúcou vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva k pozemku. V roku 1980 bol predmetný   geometrický   plán   vypracovaný   zrejme   za   účelom   zriadenia   práva   osobného užívania k pozemkom v ňom vyznačených. Z uvedeného dôvodu navrhovateľku alebo jej nebohého   manžela   nie   je   možné   považovať   za   pôvodného   vlastníka   pozemku   parc. č. 3644/1, lúka vo výmere 2239 m2.“

Najvyšší súd napokon neprihliadol ani na námietku sťažovateľky, ktorou vyjadrila pochybnosti o nezaujatosti pracovníkov správy katastra, ktorí podľa jej názoru predkladali pozemkovému úradu všetky podklady, o ktoré tento oprel svoje rozhodnutie, pretože je zrejmé, že zmluvy, ktorými disponoval jej manžel pred smrťou, neboli pozemkovému úradu vydané.   K namietanému   najvyšší   súd   uviedol,   že „... z   obsahu   administratívneho   spisu nevyplýva,   že   takúto   námietku   navrhovateľka   vzniesla   v   priebehu   správneho   konania, a preto sa ňou správny orgán nemohol ani zaoberať. Žalovaný správny orgán postupoval správne, keď na uplatnené pozemky si žiadal od správy katastra identifikáciu parciel ako technický   podklad,   akým   spôsobom   boli   evidované   žiadané   pozemky   v   katastri nehnuteľností,   pričom   identifikácia   parciel   nie   je   dôkazom   o   tom,   kto   je   vlastníkom pozemkov   a   ani   dôkazom   o tom,   na   základe   akého   titulu   uvedený   vlastník   nadobudol vlastníctvo k nemu. Podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona práve navrhovateľku zaťažovala povinnosť preukázať splnenie zákonných podmienok podľa § 3 reštitučného zákona, teda predložil   vlastnícke   listiny,   z   ktorých   by   spôsobom   vylučujúcim   akékoľvek   pochybnosti vyplývalo vlastníctvo pôvodného vlastníka, od ktorého si uplatňovala svoj reštitučný nárok, pričom   navrhovateľka   si   túto   povinnosť   v   správnom   konaní   pred   žalovaným   správnym orgánom   nesplnila.   Na   dôvažok   navrhovateľka   túto   svoju   námietku   ani   bližšie neodôvodnila. Odvolací súd vzhľadom na uvedené jej námietku považoval za nedôvodnú, nemajúcu vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu.“.

V závere napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol:„Pokiaľ   navrhovateľka   v konaní   tvrdila,   že splnila   zákonné   podmienky   v   zmysle ustanovení reštitučného zákona, bolo jej povinnosťou podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s § 33 ods. 1 Správneho poriadku predložiť správnemu orgánu alebo mu navrhnúť také   dôkazy,   ktoré   by   spôsobom   vylučujúcim   akékoľvek   pochybnosti   jej   tvrdenie potvrdzovali.   Nesplnenie   si   tejto   povinnosti   malo   za   následok   neunesenie   dôkazného bremena spôsobujúce neprihliadnutie na takéto tvrdenie. Správny orgán postupujúc podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správne zisťoval skutočný stav vo veci, pričom z listinných dôkazov   tvrdenia   uvádzané   navrhovateľkou   v   žiadosti   o   navrátenie   vlastníctva   alebo priznanie náhrady k pozemkom sa nepreukázali. Súčasne z predloženého administratívneho spisu nevyplýva, že by správny orgán listinné podklady, o ktoré oprel svoje skutkové zistenia a svoj právny záver, zadovážil v rozpore so zákonom, resp. že by nekonal v súčinnosti s navrhovateľkou.“

Ústavný súd k uvedenému uvádza, že Správny poriadok je všeobecným predpisom (lex generalis) upravujúcim jednotlivé procesy prebiehajúce vo verejnej správe. Z tohto jeho postavenia   vyplýva,   že   právnu   reguláciu   správneho   konania   často   predstavuje   aj   veľké množstvo   osobitných   predpisov   (lex   specialis),   ktoré   môžu   obsahovať   úpravu   odlišnú od procesných   pravidiel   zakotvených   v Správnom   poriadku.   Tak   je   to   aj v prípade reštitučného zákona, v ktorom sa v § 5 ods. 1 prvej vete uvádza, že právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v obvode ktorého vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3 reštitučného zákona. Z uvedenej formulácie jednoznačne vyplýva, že v konaní o reštitučnom   nároku   sťažovateľky   spočíva   dôkazné   bremeno   týkajúce   sa   preukázania splnenia hmotno-právnych podmienok na priznanie reštitučného nároku výlučne na nej. Táto   podoba   právnej   úpravy   má   prednosť   pred   všeobecnými   ustanoveniami   Správneho poriadku   zakotvujúcimi   v určitých   prípadoch   povinnosť   správneho   orgánu   (a nielen účastníka konania) náležite objasniť skutočný stav veci, a preto pozemkový úrad i oba súdy postupovali pri posudzovaní sťažovateľkinho nároku podľa názoru ústavného súdu v súlade s reštitučným zákonom.

Ústavný súd sa presvedčil, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostačujúco a ústavne konformným spôsobom odôvodnil tak, ako to vyžadujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 157), a uviedol, akými úvahami sa pri rozhodovaní spravoval. Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v predmetnej   veci   rozhodoval   v súlade s princípmi spravodlivého procesu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy a jeho rozhodnutie nemožno označiť ako svojvoľné, pretože predstavuje výraz nezávislého súdneho rozhodovania, ktoré nevybočilo z medzí ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd a pred ním krajský súd vyslovili právny názor, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, nezakladá sama osebe dôvodnosť podanej sťažnosti.

Ústavný súd na základe citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že jeho výklad právnych predpisov je ústavne udržateľný, keďže sa vysporiadal so všetkými odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky, a zároveň   nezistil, že by samotné   rozhodnutie vykazovalo prvky arbitrárnosti.

Ako   už   bolo   uvedené,   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia príčinnej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Ústavný súd v danej veci nezistil, že by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo   k porušeniu   hmotnoprávnych   alebo   procesnoprávnych   predpisov,   ktoré   by   mohlo indikovať   príčinnú   súvislosť   s namietaným porušením   čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 6   ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009