znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 42/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   Ľ. D.,   vedené pod sp. zn. Rvp 16870/2013 a sp. zn. Rvp 20819/2013 vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. Kd 96/13 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Gd 169/13 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti Ľ. D. vedené pod sp. zn. Rvp 16870/2013 a sp. zn. Rvp 20819/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16870/2013.

2. Sťažnosti Ľ. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013 doručená sťažnosť Ľ. D., (ďalej len „sťažovateľ“), vedená pod sp. zn. Rvp 16870/2013, ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Kd 96/13. Dňa 29. októbra 2013 sťažovateľ ústavnému súdu doručil sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 20819/2013, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Kd 96/13 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Gd 169/13.

Zo   sťažností   a z príloh   k nim   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom z 13. septembra   2007   doručeným   Daňovému   úradu   Zvolen   (ďalej   len   „daňový   úrad“) domáha   vyplatenia   finančnej   náhrady   z   dôvodu   neoprávneného   vymáhania   daňových nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľ svoj návrh z právneho hľadiska založil na § 72 ods. 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v   znení   platnom   a   účinnom   do   31.   augusta   2011   (ďalej   len   „zákon   o   správe   daní a poplatkov“), podľa ktorého ak sa ukáže v priebehu ďalšieho vymáhania, že vymáhanie bolo   neoprávnené,   patrí   daňovému   dlžníkovi   alebo   ručiteľovi   za   takto   neoprávnene vymáhané sumy náhrada v dvojnásobnej výške, ako sa poskytuje za preplatky zavinené správcom dane (§ 63). Sťažovateľ pritom vychádzal zo skutočnosti, že exekučné tituly, na podklade ktorých proti nemu prebiehalo exekučné konanie, boli zrušené.

Daňový úrad rozhodnutím č. 685/230/62375/09/Pap zo 14. októbra 2009 požadovanú náhradu   sťažovateľovi   nepriznal.   Proti   označenému   rozhodnutiu   daňového   úradu   podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len   „daňové   riaditeľstvo“)   rozhodnutím   č.   I/221/17211-129746/2009/994088-r zo 14. januára 2010 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdilo, keď sa nestotožnilo s argumentáciou sťažovateľa.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu podľa druhej   hlavy   piatej   časti   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 23 S 30/2010-59 z 13. októbra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Citovaný   rozsudok   krajského   súdu   na   základe   odvolania   sťažovateľa   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 2 Sžf 53/2010 z 21. septembra 2011 potvrdil.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   3.   januára   2012   domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžf   53/2010   z 21. septembra   2011.   Ústavný   súd sťažnosť   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   60/2012   zo   7. februára   2012   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnostiach najmä uvádza:«...   dňa   15.   marca   2010   som   požiadal   Krajskú   prokuratúru   v Banskej   Bystrici o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   č.   I/221/17211- 129746/46/2009/994088-r.   Prokurátor   v danej   veci   vydal   protest,   o čom   som   bol vyrozumený len oznámením č. Kd 49/10-20 zo dňa 12. januára 2011. V oznámení je ale uvedené, že prokurátor v podanom proteste nemohol uplatniť moju argumentáciu uvedenú v podnete z 15. marca 2010, prípadne v žalobe z 29. marca 2010. Mne ako účastníkovi konania   sa   obsah   protestu   s povinnými   náležitosťami   podľa   §   22   ods.   2   zákona o prokuratúre   nedoručuje.   Nakoľko   som   nesúhlasil   s vybavením   podnetu   a s vydaným protestom,   požiadal   som   Generálnu   prokuratúru   SR   o preskúmanie   zákonnosti   konania prokurátora krajskej prokuratúry.   Na   základe protestu   prokurátora   vydalo Ministerstvo financií   SR   podľa   §   69   ods.   2   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   rozhodnutie č. MF/9313/2011-71 zo dňa 17. februára 2011, ktorým nevyhovelo protestu prokurátora. Rozklad   bol   zamietnutý   rozhodnutím   Ministerstva   financií   SR   č.   MF/12521/2011-71 zo dňa 11.   apríla   2011.   Rozhodnutie   Ministerstva   financií   SR   č.   MF/12521/2011-71 zo dňa 11. apríla   2011   je   preskúmateľné   súdom.   Prokuratúra   však   ďalej   nekonala. K tomuto prostriedku nápravy – k preskúmaniu uvedeného rozhodnutia súdom – uvediem, že podaná žaloba na príslušnom súde nie je spôsobilá na nápravu veci, ktorej sa v podanom podnete zo dňa 15. marca 2010 dožadujem. Na základe mojej žiadosti zo dňa 17. 2. 2011 vydala   Generálna   prokuratúra   SR   oznámenie,   ktorým   môj   opakovaný   podnet   zamietla oznámením č. VI/Gd66/11-16 zo dňa 6. mája 2011, v ktorom na záver uviedla, citujem: „Konanie o proteste Krajského prokurátora je v súčasnosti právoplatne ukončené tak, že protestu nebolo vyhovené. Spisy boli vrátené Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici, ktorá posúdi, či bude uplatnený ďalší právny prostriedok prokurátora.“ Predposledné vyjadrenie, ktoré   mi   bolo   doručené   zo   strany   krajskej   prokuratúry   je   oznámenie   Kd   51/11-39 zo dňa 31. augusta 2011, ktorým som bol upovedomený, že „orgány prokuratúry nie sú účastníkmi   v konaní   o žalobe.   Takisto,   že   v pôsobnosti   prokuratúry   nie   je   vydávanie pokynov účastníkom konaní, ktoré boli procesne dotknuté uplatnením prostriedkov výkonu dozoru prokurátora“. Aj posledné oznámenie č. Kd 96/13-3 krajskej prokuratúry zo dňa 20. mája 2013 je dôkazom pretrvávajúceho porušenia základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a porušením č. 48 ods. 2 Ústavy SR... Aj toto oznámenie je len právny názor prokurátora, ale nie oficiálne ukončenie protestu prokurátora. Protest prokurátora nie je ukončený nevyhovením podanému protestu zo strany orgánu verejnej správy,   pretože   prokurátor   je   podľa   §   5   a   §   31   ods.   1   zákona   o prokuratúre   povinný vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení zákona. Je to jeho povinnosť, ale spôsob akým to vykoná je na jeho rozhodnutí, ale nejaké opatrenie je povinný vykonať. Keďže v tomto prípade prokurátor už netrvá na podanom proteste, požiadal som ďalšou žiadosťou   prokuratúru   o jednoduché   riešenie   a to   –   späťvzatie   protestu   prokurátora. Žiadosť som zaslal na Krajskú prokuratúru v Banskej Bystrici. Celé konanie o podanom podnete zo dňa 15. marca 2010 je ukončené len oznámením č. VI/2 Gd 169/13-5 Generálnej prokuratúry SR zo dňa 21. 8. 2013. Z týchto vyjadrení prokuratúry nie je jednoznačne vyjadrené   stanovisko   prokuratúry,   či   podaný   podnet   je   dôvodný   alebo   nedôvodný a odložený.   A keďže   sa   prokuratúra   stotožnila   s právnou   argumentáciou   v rozhodnutí o proteste prokurátora a nezdieľa moju argumentáciu na uplatnenie § 72 ods. 10 zákona o správe daní v podanom podnete zo dňa 15. marca 2010 prokuratúra bola povinná môj podnet zo dňa 15. marca 2010 vyhlásiť ako nedôvodný a odložený.»

Podľa   názoru   sťažovateľa „podaný   podnet   nie   je   do   dnešného   dňa   zákonným spôsobom   ukončený,   nie   je   vyhlásený   ani   za   dôvodný   alebo   za   nedôvodný.   Aj   podaný protest prokurátora má nejasné ukončenie.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   zaručené   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky na právnu ochranu porušené bolo.

2. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo a pretrváva.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Krajskej   prokuratúre   v Banskej Bystrici   a Generálnej   prokuratúre   SR   konať   a ukončiť   podnet   zo   dňa   15.   marca   2010 podaný... zákonným spôsobom tak, ako to prikazuje zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre bez zbytočných prieťahov, čím vracia vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľ   sa   tiež   domáha   úhrady   trov   konania,   ako   aj   ustanovenia   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 16870/2013 a sp. zn. Rvp 20819/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľa a krajskej prokuratúry, proti ktorej sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Kd 96/13 a postupom generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Gd 169/13

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

II.2.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Kd 96/13

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich základných práv podľa   ústavy   tým,   že   krajská   prokuratúra   konanie   o jeho   podnete   z 15.   marca   2010 „do dnešného   dňa   zákonným   spôsobom   neukončila,   nevyhlásila   ani   za   dôvodný   ani za nedôvodný“, pričom „aj podaný protest prokurátora má nejasné ukončenie“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podaním z 9. mája 2013 žiadal krajskú prokuratúru o „vybavenie podnetu doručeného krajskej prokuratúre 15. marca 2010 a ukončenie protestu prokurátora“, pričom táto prípisom č. k. Kd 96/13-3 z 20. mája 2013 podnet sťažovateľa odložila. Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kd 96/13 pre porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy neprípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

V súlade   s   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora alebo prokurátora krajskej prokuratúry.

Z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre vyplýva, že proti postupu krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Kd 96/2013, ako aj jej prípisu   č. k. Kd 96/13-3 z 20.   mája   2013,   ktorým   bol   vybavený   podnet   sťažovateľa   z 9. mája   2013,   mohol sťažovateľ podať opakovaný podnet, ktorý ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry považuje   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   práv   v   zmysle   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde (napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05). Uvedená skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažností z dôvodu neprípustnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažností sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

II.2.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Gd 169/13

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z   ústavného postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo postupom, ktorý vydaniu samotného rozhodnutia predchádzal. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť predmetom kontroly len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Zo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že podnet sťažovateľa z 18. júna 2013,   v   ktorom „vyslovil   nespokojnosť   s vybavením   podnetu   z   9.   mája   2013 krajskou prokuratúrou“,   prokurátorka   generálnej   prokuratúry   vybavila   prípisom č. k. VI/2 Gd 169/13-5 z 21. augusta 2013, v ktorom predovšetkým uviedla:

«V podnete   namietate   postup   krajskej   prokuratúry   pri   vybavení   Vášho   podnetu z 15. marca 2010. Podľa Vášho názoru podnet nie je meritórne vybavený. S týmto tvrdením sa nemožno stotožniť. Podľa § 35 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)

(1)   Pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor   povinný   prešetriť   všetky   okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený. (2)   Prokurátor   posudzuje   podnet   podľa   obsahu,   pričom   prihliada   na   všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

(3)   Ak   prokurátor   zistí,   že   podnet   je   dôvodný,   vykoná   opatrenia   na   odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor upovedomí podávateľa podnetu v lehote ustanovenej v odseku 1 o spôsobe vybavenia podnetu. V rovnakej lehote upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Prokurátor Váš podnet vybavil v súlade s citovanými ustanoveniami, vo veci podal protest prokurátora, o čom Vás upovedomil. Konanie o proteste bolo právoplatne skončené rozhodnutím   ministra   financií   tak,   že   protestu   prokurátora   nebolo   vyhovené.   K   Vašej požiadavke, aby prokurátor v prípade, že sa stotožňuje s právnymi závermi rozhodnutia o nevyhovení protestu prokurátora, zobral podaný protest späť, nemožno vyhovieť, nakoľko takýto postup zákon neumožňuje.

Podľa § 24 zákona o prokuratúre (1) Konanie o proteste prokurátora je osobitné konanie, v ktorom sa rozhoduje, či všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   vydaným   orgánom   verejnej   správy,   opatrením alebo rozhodnutím bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis. (2)   Ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   na   konanie   o   proteste   prokurátora   sa primerane vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   podaný   protest   prokurátora   možno   vziať   späť   len do právoplatného skončenia konania o proteste prokurátora, keďže konanie je právoplatne skončené, nemožno podaný protest vziať späť.

Vaša   požiadavka,   aby   vzhľadom   na   neuplatnenie   ďalšieho   právneho   prostriedku prokurátora, a to žaloby na súd podľa § 35 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, Vám bolo zaslané ďalšie upovedomenie o vybavení podnetu z 15. marca 2010, rovnako nemá   oporu   v   zákone.   Konanie   o   podnete   bolo   skončené   upovedomením   o   spôsobe vybavenia listom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici z 12. 01. 2011 číslo Kd 49/10-20. Tu považujem za potrebné zdôrazniť, že prokuratúra ako štátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Týmto je Váš opakovaný podnet vybavený. Súčasne s poukazom na § 34 ods. 2 zákona č.153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov oznamujem, že Vaše prípadné   ďalšie   podnety   v   tejto   veci,   neobsahujúce   nové   skutočnosti,   už   nebudú na prokuratúre vybavované.»

Z   obsahu   označeného   prípisu   generálnej   prokuratúry   vyplýva,   že   prokurátorka generálnej prokuratúry sa opakovaným podnetom sťažovateľa riadne zaoberala a po jeho preskúmaní (vychádzajúc z príslušných dozorových denníkov krajskej prokuratúry sp. zn. Kd 49/10, Kd 51/11) dospela k záveru, že je nedôvodný, a preto ho odložila.

Vychádzajúc z citovaného a s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa uplatnenú v sťažnostiach a aj v jeho opakovanom podnete z 18. júna 2013, ústavný súd konštatuje, že prokurátorka generálnej prokuratúry sa zaoberala všetkými námietkami sťažovateľa, a to námietkou (ne)vybavenia podnetu sťažovateľa z 15. marca 2010, námietkou (ne)ukončenia konania   o proteste   prokurátora   krajskej   prokuratúry,   ako   aj   námietkou   späťvzatia   tohto protestu, pričom právne závery, na základe ktorých opakovaný podnet sťažovateľa odložila, sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   preto   namietaným postupom generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v nadväznosti na dosiaľ uvedené považuje za potrebné poukázať tiež na skutočnosť,   že   aj   samotný   sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   bol „vyrozumený oznámením prokurátora krajskej prokuratúry č. Kd 49/10-20 zo dňa 12. januára 2011“ v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre o tom, že 5. januára 2011 bol prokurátorom   tejto   prokuratúry   podaný   protest   proti   rozhodnutiu   daňového   riaditeľstva č. I/221/17211-129746/2009/994088-r   zo 14. januára   2010.   Ústavný   súd   nemá   dôvod spochybňovať   záver   prokurátorky   generálnej   prokuratúry   o tom,   že   konanie   o podnete sťažovateľa z 15. marca 2010 bolo skončené v zmysle § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre už citovaným   prípisom   krajskej   prokuratúry   z 12.   januára   2011,   rovnako   ako   nemá   dôvod spochybňovať   jej   záver   o tom,   že   konanie   o proteste   prokurátora   krajskej   prokuratúry z 5. januára   2011   bolo   skončené   rozhodnutím   ministra   financií   Slovenskej   republiky č. MF/12521/2011-71 z 11. apríla 2011, ktorým tento zamietol rozklad sťažovateľa proti rozhodnutiu Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/9313/2011-71 zo 17. februára 2011, ktorým sa nevyhovelo protestu prokurátora. Protest prokurátora je právnym aktom, na základe ktorého môže orgán, ktorého sa napadnuté rozhodnutie týka, protestu vyhovieť alebo nevyhovieť. Rozhodnutie tohto orgánu o proteste prokurátora nie je bezprostredným rozhodnutím   o   právach,   právom   chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   subjektov, ktorým prokurátor poskytuje ochranu. Ide o rozhodovanie o návrhu prokurátora, ktorý nie je účastníkom správneho konania, pričom samotné podanie protestu nemá vplyv na formálno-právnu   právoplatnosť   napadnutého   rozhodnutia,   t.   j.   rozhodnutia   vo   veci   samej   (m.   m. PL. ÚS 17/98).

Sťažovateľ spája namietané porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   s namietaným   porušením   svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, pričom   zastáva názor,   že   konanie o jeho podnete z 15. marca 2010 ani konanie o proteste prokurátora krajskej prokuratúry dosiaľ nie je   „oficiálne   ukončené“.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že v posudzovanej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno s prihliadnutím na jeho argumentáciu reálne uvažovať v danom prípade   ani   o tom,   že   postupom   generálnej   prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. VI/2 Gd 169/13 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti konštatoval, že generálna prokuratúra nemohla v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 169/13 porušiť základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto aj túto časť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014