znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 42/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., I., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 104/1997 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 52/2011, 4 Co 53/2011, a takto

r o z h o d o l

Sťažnosť P. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2012 doručená sťažnosť P. B., I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 104/1997 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 52/2011, 4 Co 53/2011 o vyrovnanie bezpodielového vlastníctva manželov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„Skutkový stav

1.   Predmetná   sťažnosť   sa   týka   prieťahov   v   konaní   č.   6   C/104/1997   pred Porušovateľom   1 (okresný   súd,   pozn.) a   odvolacieho   konania   č.   4   Co   52/2011, 4 Co 53/2011 pred Porušovateľom 2 (krajský súd, pozn.).

2.   Návrh   Sťažovateľa   na   začatie   predmetného   konania   o   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   po   tom   ako   bolo   manželstvo   Sťažovateľa s odporkyňou M. B. právoplatne rozvedené, bol doručený Porušovateľovi 1 dňa 20. 2. 1997. Predmetné konanie prebiehalo na 1. stupni nasledovným spôsobom:

- 3. 3. 1997 – súd vyzval Sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a v ten istý deň bol návrh na začatie konania zaslaný odporkyni s tým, aby sa k návrhu vyjadrila;

- 19. 3. 1997 – vyjadrenie odporkyne bolo doručené Porušovateľovi 1;

- 15. 5. 1997 – Porušovateľ 1 zaslal Sťažovateľovi vyjadrenie odporkyne;

- 9. 12. 1998 – vytýčenie súdneho pojednávania na 2. 2. 1999;

- 27. 1. 1999 – odročenie pojednávania na 11. 2. 1999;

- 11. 2. 1999 – pojednávanie bolo doručené na neurčito;

- 26. 4. 1999 – doručenie podania Porušiteľovi 1 upravujúceho návrh na začatie konania zo strany Sťažovateľa (podanie bolo doručené odporkyni 12. 5. 1999);

- 3. 9. 1999 – vytýčenie pojednávania na 5. 10. 1999;

- 5. 10. 1999 pojednávanie bolo odročené na 19. 10. 1999;

-   19.   10.   1999   –   na   pojednávaní   boli   vypočutí   svedkovia   a   pojednávanie   bolo odročené na neurčito;

- 24. 9. 2001 – vytýčenie pojednávania na 6. 11. 2001;

- 6. 11. 2001 – pojednávanie bolo odložené na neurčito;

- 13. 5. 2002 – bolo nariadené znalecké dokazovanie;

- 7. 8. 2002 – rozhodnutie Porušovateľa 2 bolo doručené Porušovateľovi 1;

- 21. 8. 2002 – podanie znaleckého posudku;

- 4. 5. 2004 – zaslanie urgencie znalcovi vo veci podania znaleckého posudku na ocenenie členského podielu účastníkov v bytovom družstve a nepripustenie zmeny návrhu na začatie konania z 26. 4. 1999;

-   14.   7.   2004   –   oznámenie   znalca,   že   nemôže   byť   podaný   znalecký   posudok   na určenie trhovej ceny členského podielu v bytovom družstve;

-   4.   5.   2005   –   uznesenie   Porušovateľa   1   o   zmene   úlohy   znalca,   tak   aby   určil všeobecnú hodnotu bytu;

- 3. 11. 2010 – rozhodnutie Porušovateľa 1 vo veci;

- 2/2011, 4 Co/53/2011 pred Porušovateľom 2. Rozhodnutie Porušovateľa 2 vo veci bolo vydané dňa 3. 11. 2011 a 13. 9. 2012. Prieťahy v konaní

3. Z vyššie uvedeného zreteľne vyplýva, že konanie pred Porušovateľmi vykazuje znaky prieťahov v konaní v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy. Celé konanie trvalo viac ako 15 rokov. Neprimerane dlhé lehoty sa vyskytli počas konania niekoľko krát, napr. medzi 15. 5. 1997   až   po   vytýčenie   pojednávania   (17   mesiacov)   sa   neuskutočnil   žiaden   úkon. Neprimerane dlhé obdobie uplynulo aj medzi 19. 9. 1999 a 24. 9. 2001, kedy Porušovateľ 1 len   zisťoval   informácie   prostredníctvom   peňažných   ústavov   a   informácie   smerujúce k nariadeniu znaleckého dokazovania. Rovnako Porušovateľ 1 nekonal počas 19 mesiacov odo dňa 14. 10. 2002 po 4. 5. 2004.

4. Vec z právneho hľadiska nevykazuje znaky náročnosti a predstavuje štandardnú agendu   všeobecných   súdov.   Vzhľadom   k   absencii   zložitosti   veci   (počas   konania   sa Porušovatelia   nemuseli   vysporadúvať   so   žiadnymi   náročnými   právnymi   ani   skutkovými otázkami),   má   Sťažovateľ   za   to,   že   postup   Porušovateľov   bol   neprimerane   dlhý. Neprimerane dlhý čas trvania konania pritom nebol spôsobený správaním Sťažovateľa. V zmysle   štandardnej   judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   preto   postup Porušovateľov predstavuje porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

5. V priebehu konania Sťažovateľ vyčerpal prostriedky, ktoré mu umožňuje zákon. Dňa 21. 9. 1998 podal sťažnosť predsedníčke Porušovateľa 1. Rovnako dňa 24. 10. 2005 podal podnet verejnému ochrancovi práv, ktorý sa stotožnil s tým, že v predmetnom konaní prišlo k prieťahom v konaní. Predseda Porušovateľa 1 tiež na základe podnetu od verejného ochrancu práv zistil prieťahy v konaní.

6. Sťažovateľ bol na základe vyššie uvedených prieťahov v konaní konfrontovaný s neadekvátne dlhým procesom ukončenia manželstva a jeho majetkového vysporiadania, v dôsledku   čoho   on   ako   aj   jeho   rodina   utrpeli   značnú   dlhotrvajúcu   psychickú   traumu. Navyše, bolo dané konanie náročné aj z finančného hľadiska. Z daného dôvodu, Sťažovateľ požaduje aj finančné zadosťučinenie vo výške 8,000 €.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1.Základné právo sťažovateľa P. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 6 C/104/1997 a Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 4 Co/52/2011, 4 Co/53/2011.

2. P. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 8,000 € (slovom osemtisíc eur), ktoré sú Porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet Sťažovateľa.

3. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť P. B. trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   alebo rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote,   môže   vyplývať   aj   z   toho,   že   porušenie uvedeného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   v   ktorom   už označený všeobecný súd vo veci samej rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I.   ÚS   22/01,   I.   ÚS   77/02,   I.   ÚS   116/02).   Ak   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   už   nie   je   spôsobilé   naplniť   účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti namieta postup okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   104/1997,   ako   aj   postup   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp.   zn. 4 Co 52/2011, 4 Co 53/2011, v ktorých podľa neho okresný súd a krajský súd porušili jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu v napadnutých konaniach sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 19. novembra 2012. Ústavný súd na okresnom súde zistil, že sa tak stalo v čase, keď okresný súd už vo veci nekonal a jeho rozsudok vo veci sp. zn. 6 C 104/1997 z 3. novembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 52/2011, 4 Co 53/2011 z 3. novembra 2011 nadobudol právoplatnosť 9. januára 2012 a vykonateľnosť 9. februára 2012, čo znamená, že k   porušovaniu   označených   práv   už   v   sťažovateľom   namietaných   konaniach   nemohlo dochádzať.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodov   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013