znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 42/2010-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   M.,   N.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl. 36   ods. 3   a čl. 38   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd postupom   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Er/1003/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2009 doručená sťažnosť Ing.   D. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er/1003/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).Sťažovateľ v sťažnosti, ktorej prílohu tvorí právoplatné uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er/1003/2008 z 13. júla 2009, okrem iného uviedol:

„Podávam   týmto   sťažnosť   pre   porušenie   mojich   práv,   zaručených   mi   ústavným zákonom č. 23/1991 zb. z. Listiny základných práv a slobôd.

Dňa   16. 3. 2006   mi   bolo   doručené   uznesenie   exekútora   o   začatí   exekúcie.   Proti tomuto som dňa 17. 3. 2006 podal námietky, o ktorých mal rozhodnúť okresný súd. Okresný súd   v   Novom   Meste nad Váhom   o   mojich námietkach rozhodol   až dňa 13. 7. 2009, no ďalšie tri mesiace trvalo, než mi bolo uznesenie doručené.

Uvedeným konaním mi bolo upreté právo zaručené mi vyššie citovaným ústavným zákonom v čl. 36 ods. 3, a čl. 38 ods. 2, kedy vec nebola prejednaná bez prieťahov, hoci z listinných dôkazov bolo zrejmé, že exekúcia má byť zastavená, čím som bol vystavený psychickému   tlaku   (existenčné   problémy   spojené   so   zadržiavaním   dvoch   tretín   mzdy) na dobu dlhšiu, ako bolo nevyhnutné a vzhľadom na výsledok rozhodnutia súdu i zbytočnú. Mimo   psychického   tlaku   som   bol   poškodený   i   morálne   a   spoločensky,   i   keď v konečnom dôsledku mi boli zadržané peniaze vrátené, myslenie ľudí a ich náhľad na moju osobu sa mení iba pomaly.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Žiadam   preto   Ústavný   súd   o   nápravu   pochybenia   okresného   súdu   a   priznanie mi   náhrady   škody   (prípadne   zaviazanie   týmto   kompetentné   inštitúcie)   za   morálnu, spoločenskú a psychickú ujmu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne bez zbytočných prieťahov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Z prílohy pripojenej k sťažnosti (kópia uznesenia) vyplýva, že napadnuté konanie bolo   právoplatne   skončené   23. októbra   2009,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie okresného   súdu   sp. zn.   5 Er/1003/2008   z 13.   júla   2009,   ktorým   okresný   súd   vyhovel námietkam sťažovateľa proti exekúcii.

Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 38 ods. 2 listiny, keď v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecným   súdom)   ešte   mohlo   trvať.   Ak preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu,   a teda   k porušovaniu   označeného   základného   práva   už   nemohlo dochádzať,   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde).   Vychádza   pritom   z toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

Vzhľadom   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa   právoplatným skončením predmetného konania ešte v čase pred podaním sťažnosti (17. december 2009) už k porušovaniu jeho označeného základného práva nemohlo dochádzať.

Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom   na podstatu   a   účel   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť v časti namietajúcej porušenie   základného   práva   podľa   čl. 38   ods. 2   listiny   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 36 ods. 3 listiny

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 36 ods. 3 listiny domáha priznania náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 36 ods. 3 listiny ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,   iného   štátneho   orgánu   alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným postupom   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   v zmysle   zákona   č. 514/2003   Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (m. m. I. ÚS 6/94).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie základného   práva   podľa   čl. 36   ods. 3   listiny   postupom   okresného   súdu   v napadnutom konaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010