znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 42/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M., všetci bytom B., ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 90/2006, za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2008 doručená sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 C 90/2006   (ďalej   aj   „namietané konanie“).

Sťažovatelia uviedli, že 11. júna 2006 podali okresnému súdu „žalobu na ochranu osobnosti a zodpovednosti za škodu proti Slovenskej republike“.

V sťažnosti sťažovatelia okrem iného poukázali na to, že:„Obsahom žaloby bolo aj porušenie základných ľudských práv a následné príčinné súvislosti viedli k prepadu rodiny s dvomi deťmi do bezdomovstva, a preto sťažovatelia očakávali, že súd nebude robiť prieťahy v konaní a vo veci bude urýchlene konať.

Po niekoľkých výzvach súdu a následných doplneniach, súd 18. 10. 2006 uznesením č. k.   7 C 90/2006-161   návrh   odmietol.   Sťažovatelia   podali   odvolanie   a odvolavací   súd uznesením   č. k.   2 Co   117/2007-191   rozhodol   o odvolaní   a   vec   bola   dňa   12. 06. 2007 vrátená na ďalšie konanie Okresnému súdu v Bratislave I.

Súd   nekonal   a   sťažovatelia   podali   31. 3. 2008   návrh   na   zmenu   petitu   žaloby o náhradu škody podľa Zákona 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v súvislosti s nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Okresný   súd   opäť   nekonal,   a   preto   dňa   26. 6. 2008   sťažovatelia   podali   sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa 17. 7. 2008 bola sťažnosť vyhodnotená ako dôvodná a zároveň sa predsedníčka Okresného   súdu   Bratislava   I   ospravedlnila   za   prieťahy   v   konaní   a   prisľúbila   zjednať nápravu.

Sťažovatelia sú toho názoru, že od podania žaloby uplynuli už viac ako 2 roky, súd i napriek prísľubu, že prieťahy v konaní budú odstránené naďalej nekoná, a s prihliadnutím na   závažnosť   sporu,   že   príčinné   súvislosti   priviedli   sťažovateľom   bezdomovstvo,   ktoré naďalej pretrváva, boli porušené ich základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli ústavnému súdu, aby takto rozhodol:„1. Základné   právo   J.   M.,   D.   M.,   O.   M.   a M.   A.   M.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 90/2006 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 C 90/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J.   M.,   D.   M.,   O.   M.   a M.   A.   M.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1 000 000 Sk (slovom jedenmilión slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu   JUDr.   (meno   sa   upresní   po   prijatí   sťažností),   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Predsedníčka   okresného   súdu   na   sťažnosť   sťažovateľov   na   prieťahy   v konaní vo svojej odpovedi sp. zn. Spr. 2186/08 z 9. júla 2008 okrem iného uviedla:

„Nahliadnutím   do   súdneho   spisu   vedeného   pod   sp. zn.   7 C   90/2006   som   zistila, že vo veci boli vykonané nasledovné úkony:

Dňa 13. 06. 2006 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: J. M. a spol. proti odporcovi: Slovenská republika. Dňa 10. 07. 2006 súd uznesením č. k. 7 C 90/2006-111 vyzval navrhovateľov na odstránenie vád návrhu. Dňa 17. 07. 2006   súd   požiadal   navrhovateľov   o   doplnenie   údajov.   Dňa   31. 07. 2006 navrhovatelia doplnili svoj návrh. Dňa 03. 08. 2006 doručili navrhovatelia doklady. Dňa 11. 08. 2006 súd vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 14. 08. 2006 doložil   navrhovateľ   v   1.   rade   súdu   doklady.   Dňa   30. 08. 2006   požiadal   navrhovateľ v 1. rade   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Dňa   05. 09. 2006   súd   uznesením   č. k. 7 C 90/2006-161 návrh odmietol.   Dňa 04. 10. 2006 navrhovatelia doplnili návrh o nové skutočnosti. Dňa 18. 10. 2006 súd uznesením č. k. 7 C 90/2006-182 odmietol návrh. Dňa 27. 11. 2006 doručili navrhovatelia súdu podanie. Dňa 23. 01. 2007 súd uznesením č. k. 7 C 90/2006-185 opravil výrok rozhodnutia č. k. 7 C 90/2006-182. Dňa 15. 02. 2007 bolo súdu   doručené   odvolanie.   Dňa   09. 03. 2007   bola   vec   predložená   odvolaciemu   súdu na rozhodnutie. Dňa 30. 04. 2007 odvolací súd uznesením č. k. 2 Co 117/2007-191 rozhodol o   odvolaní   a   vec   bola   dňa   12. 06. 2007   vrátená   na   ďalšie   konanie   tunajšiemu   súdu. Dňa 07. 08. 2007 pokyn na doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania. Dňa   31. 03. 2008   a   dňa   04. 04. 2008   doručené   súdu   podanie   navrhovateľov.   Dňa 21. 04. 2008 pokyn sudcu na pripojenie spisov k nahliadnutiu a prípravu rozhodnutí. Dňa 03. 07. 2008 úradné záznamy o nahliadnutí do žiadaných spisov.“

Na žiadosť ústavného súdu z 2. decembra 2008 týkajúcu sa špecifikácie procesných úkonov   okresného   súdu   v namietanom   konaní   v   období   po   9.   júli   2008   predsedníčka okresného súdu vo svojej odpovedi z 18. decembra 2008 uviedla:

„Odo dňa 09. 07. 2008 boli v uvedenej veci vykonané nasledovné procesné úkony:

- dňa 07. 11. 2008 súd uznesením, č. k. 7 C 90/2006-245 konanie proti odporcovi v 1. rade,   v   4. rade,   v 5. rade   zastavil,   konanie   o   zaplatenie   náhrady   škody   vo   výške 24.023.685,- Sk zastavil a zároveň rozhodol, že odporcovia v 1. rade, v 4. rade, v 5. rade nemajú   právo   na   náhradu   trov   konania,   predmetné   uznesenie   do   dnešného   dňa nenadobudlo právoplatnosť

- dňa 08. 12. 2008 bol daný pokyn pre vyššieho súdneho úradníka, aby pripravil uznesenie   o   pripustení   zmeny   petitu   návrhu   a   pripravil   uznesenie   podľa   ust.   § 138 Občianskeho súdneho poriadku (návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá jej zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľov smerujúceho proti postupu okresného súdu, ktorým boli podľa nich spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 90/2006.

Pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a vyjadrením okresného súdu   z 18. decembra 2008   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľov   je   zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z posúdenia   doterajšieho   priebehu   konania   pred   prvostupňovým   súdom,   ktoré   začalo 13. júna 2006, keď bola žaloba sťažovateľov doručená okresnému súdu.

Ďalší   priebeh   namietaného   konania   spolu   s chronológiou   všetkých   procesných úkonov   je   podrobne   opísaný   v odpovedi   okresného   súdu   z   9.   júla   2008   na   sťažnosť sťažovateľov a v podaní okresného súdu z 18. decembra 2008 na výzvu ústavného súdu z 2. decembra 2008, ktoré sú citované v prvej časti odôvodnenia tohto uznesenia.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho,   že porušenie   tohto   základného   práva   sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať   o zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05). Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zohľadnil   svoju   doterajšiu judikatúru konštatujúc, že konanie na okresnom súde prebieha od 13. júna 2006, pričom sťažnosť   na   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru bola ústavnému súdu doručená 29. októbra 2008. Ústavný súd zastáva názor, že dĺžka predmetného súdneho sporu v okolnostiach daného prípadu   po odrátaní obdobia od 9. marca 2007 do   12. júna 2007, keď bol súdny   spis v dôsledku   odvolania predložený   na rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Bratislave   (sťažnosťou   bol   napadnutý   iba okresný   súd),   nie   je   takej   povahy,   aby   bolo   možné   v danej   veci   vysloviť   namietané porušenie práv sťažovateľov.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   nevyslovil   porušenie   základného práva   zaručeného   týmto   článkom   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01),   prípadne   návrhu   buď nevyhovel   (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach taktiež opakovane vyslovil, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“   (I. ÚS 42/01,   III. ÚS 91/04). Na   kratšie   obdobia   nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   súdneho   konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Ústavný súd zistil, že okresný súd v doterajšom priebehu posudzovaného konania bol v období od 7. augusta 2007 do 21. apríla 2008 nečinný, čo predsedníčka okresného súdu napokon uviedla v odpovedi na sťažnosť sťažovateľov na prieťahy a zároveň sa im za to aj ospravedlnila. Ústavný súd však toto obdobie hodnotí ako ojedinelú nečinnosť, ktorá nemala zásadný vplyv na predĺženie súdneho konania, ktorého doterajší priebeh a trvanie, a podľa   jeho   názoru   ani argumenty   v   sťažnosti   sťažovateľov   nepreukázali   v   čase   jej predbežného prerokovania takú intenzitu namietaného zásahu do základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby sťažnosť mohla byť prijatá na ďalšie konanie   (m. m. II. ÚS 93/03),   resp.   že   na   základe   skutočností   uvedených   v   sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľov (m. m. II. ÚS 31/03).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľov na   ochranu   ústavnosti   uplatnenými   v sťažnosti   vrátane   žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nezaoberal.

Ústavný súd nad rámec poznamenáva, že nič nebráni tomu, aby v prípade, ak okresný súd v ďalšom priebehu konania nebude postupovať efektívne a plynulo, sťažovatelia zvážili možnosť opätovného podania sťažnosti ústavnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009