znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 42/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka o sťažnosti Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 624/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. L., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 624/98 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresný   súd   Kežmarok j e   p o v i n n ý   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 624/98 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   F.   L.,   CSc.,   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Kežmarok p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Kežmarok j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. F. L., CSc., trovy právneho zastúpenia   v sume 7 492,24   Sk (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 42/08-11   zo   7.   februára   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. L., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 624/98.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Dňa 10. 06. 1998 sťažovateľ doručil Okresnému súdu Kežmarok návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – parcele... o výmere 154 m2 v okrese Kežmarok, obci S. V., kat. územie S. V. Táto vec je vedená pred Okresným súdom v Kežmarku pod sp. zn. 5 C 624/98...

Sťažovateľ v priebehu konania na Okresnom súde Kežmarok návrh upravil dvomi žiadosťami o pripustenie zmeny účastníkov konania na strane žalobcu i odporcov, ktorým Okresný súd Kežmarok vyhovel. Okresný súd Kežmarok vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu výzvou zo dňa 1. 7. 1999... Zároveň súd sťažovateľa vyzval, aby súdu oznámil, či na podanej žalobe trvá... Obom výzvam sťažovateľ obratom vyhovel.

Od začatia konania až do dnešného dňa boli v uvedenej veci na Okresnom súde Kežmarok nariadené tri pojednávania – dňa 7. 7. 1999..., dňa 5. 4. 2005... a dňa 2. 6. 2005... Súd tiež vykonal informatívny výsluch dňa 29. 5. 2001 a dňa 14. 5. 2004...

Na pojednávaní dňa 2. 6. 2005 súd vo veci vyniesol čiastočný rozsudok č. k. 5 C 624/98-79, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co/344/2005-106 zo dňa 08. 06. 2006. Uvedené uznesenie Krajského súdu v Prešove obdržal Okresný súd Kežmarok dňa 27. 07. 2006, pričom sťažovateľovi bolo doručené až dňa 31. 07. 2007. Okresný súd Kežmarok teda expedoval predmetné uznesenie Krajského súdu v Prešove až dňa 24. 07. 2007, t. j. po roku nečinnosti. Okresný súd Kežmarok ostáva i naďalej nečinný. Dňa 31. 07. 2007 sťažovateľ podal predsedovi Okresného súdu Kežmarok sťažnosť podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch...,   ktorou   požiadal   o odstránenie neodôvodnených prieťahov v konaní. Uvedená sťažnosť nebola do dnešného dňa vybavená a nebolo na ňu sťažovateľovi ani odpovedané.“

Sťažovateľ poukázal na to, že napriek doterajšej dĺžke konania vedeného okresným súdom v trvaní takmer 10 rokov toto konanie do zaslania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 624/98, prikázal okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľa   podaním   sp.   zn. 1 Spr. 0/104/2008   z 26.   februára   2008 vyjadril   predseda   okresného   súdu,   ktorý   súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania v tejto veci a okrem iného uviedol „Návrh bol podaný dňa 10. 6. 1998 navrhovateľom Ing. F. L. CSc. proti odporcom v 1. rade – Š. K. a v 2. rade – M. Z.

Súd vyzval dňa 1.   7.   1998 navrhovateľa na predloženie listinných dôkazov,   a to identifikáciu parciel, potvrdenie o zaradení predmetnej nehnuteľnosti, do akej bonitácie poľnohospodárskeho pôdneho fondu patrí a listu vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, resp. výpisu z pozemnoknižnej zápisnice, v lehote 15 dní.

Navrhovateľ dňa 3. 8. 1998 predmetné listinné dôkazy zaslal a na základe nich bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku výzvou zo dňa 7. 8. 1998.

Dňa 11. 9. 1998 boli vyzvaní odporcovia v 1. a 2. rade, aby sa písomne vyjadrili k návrhu v lehote 10 dní.

Odporca   v   1.   rade   zaslal   súdu   písomné   vyjadrenie   dňa   24.   9.   1998   a   odporca v 2. rade dňa 25. 9. 1998.

Dňa   14.   6.   1999   bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   7.   7.   1999.   Na pojednávaní dňa 7. 7. 1999 navrhovateľ vzal voči odporcovi v 2. rade svoj návrh v celom rozsahu   späť   a   žiadal   konanie   zastaviť.   Na   pojednávaní   sa   účastníci   konania   voči zastaveniu konania voči odporcovi v 2. rade vzdali práva podať odvolanie. Navrhovateľ na pojednávaní žiadal konanie odročiť na neurčito Z dôvodu preskúmania možnosti a ďalšieho postupu v konaní. Uznesenie o zastavení konania voči odporcovi v 2. rade zo dňa 7. 7. 1999 nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 7. 1999.

Sudca dňa 25. 10. 1999 vyzval navrhovateľa, aby sa písomne v lehote 7 dní vyjadril, či trvá na podanom návrhu.

Navrhovateľ dňa 8. 11. 1999 sa písomne ospravedlnil za omeškanie zaslania svojho spresneného návrhu a oznámil súdu, že trvá na podanom návrhu. Zároveň v ten istý deň bol súdu písomne doručený návrh, označený ako pripustenie účastníka do konania na strane navrhovateľa a odporcu. Návrh zo dňa 8. 11. 1999 nemal náležitosti spresneného, ani doplneného   návrhu,   neboli   v   ňom   označení   účastníci,   o   ktorých   chcel   návrh   rozšíriť, dôvody, ani petit, ako navrhuje, aby súd rozhodol, o čom bol poučený v úradnom zázname dňa 29. 5. 2001. Návrh mal opraviť a doplniť v lehote 30 dní.

Opravený   návrh   označený   ako   pripustenie   účastníkov   do   konania   na   strane navrhovateľa a odporcu bol doručený súdu dňa 16. 7. 2001.

Pretože ani toto podanie nemalo náležitosti návrhu v zmysle ustanovení O. s. p., súd dňa 5. 4. 2004 predvolal k predbežnému výsluchu navrhovateľa na deň 14. 5. 2004, kde ho opätovne poučil o procesných náležitostiach, ktoré musí obsahovať jeho návrh a poskytol mu 60-dňovú lehotu.

Dňa 2. 7. 2004 bol súdu doručený upravený návrh. Sudca dňa 7. 2. 2005 vytýčil termín pojednávania na deň 5. 4. 2005. Na pojednávaní pred začatím pojednávania predložil písomný návrh na pripustenie do konania manželku odporcu v 1. rade – M. K., ktorú sudca pripustil do konania ako odporkyňu v 3. rade na pojednávaní. Následne na pojednávaní uviedol, že písomne v lehote 10   dní   podá   ďalší   písomný   návrh   na   pripustenie   do   konania   na   strane   pasívne legitimovaného   účastníka   Obec   Slovenská   Ves.   Súd   pojednávanie   odročil   za   účelom predvolania pripusteného účastníka v 3. rade a Obce Slovenská Ves na deň 2. 6. 2005. Na vytýčenom pojednávaní dňa 2. 6. 2005 navrhovateľ v priebehu pojednávania vzal v celom rozsahu späť návrh voči odporcovi v 4. rade - Obci Slovenská Ves, pričom tvrdil, že do konania aby mal pristúpiť štát a žiadal poskytnúť lehotu, aby sa mohol písomne vyjadriť   k   písomnému   stanovisku   odporcu   v   2.   rade.   Sudca   na   pojednávaní   vyniesol čiastočný   rozsudok,   zamietol   návrh   voči   odporcovi   M.   Z.   a zastavil   konanie   voči   Obci Slovenská   Ves.   Rozsudok   bol   vypracovaný   14.   7.   2005.   Odvolanie   voči   nemu   podal navrhovateľ dňa 22. 8. 2005 a odporca Š. K. dňa 17. 8. 2005.

Krajský súd v Prešove dňa 8. 6. 2006 pod č. k. 3Co 344/05-106 zrušil rozsudok 1. stupňa   v   jeho   napadnutej   časti,   okrem   výroku   o   zastavení   konania   voči   odporcovi v 4. rade a v rozsahu zrušenia vrátil súdu L stupňa na ďalšie konanie.

Z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu JUDr. Ť. predseda súdu opatrením pridelil vec do senátu 2C dňa 1. 11. 2006.

Po návrate sudcu JUDr. Ť. z práceneschopnosti dňa 6. 3. 2007 opatrením predsedu súdu vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie uvedenému sudcovi.

Opatrením predsedu súdu v súlade s rozvrhom práce na rok 2008 počnúc dňom 17. 1. 2008 vec bola pridelená do senátu 8C, ktorý uznesením zo dňa 18. 2. 2008 vyzval navrhovateľa, aby v lehote 10 dní odstránil vady podania.

S   poukazom   na   rozbor   veci,   ale   i   stanovisko   Krajského   súdu   v   Prešove,   ako odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu Okresného súdu v Kežmarku zo dňa 2. 6. 2005. Mám za to, že k prieťahom v konaní došlo vo väčšej miere aj konaním sťažovateľa, ktorý i napriek výzvam súdu na odstránenie vád do dnešného dňa vady návrhu neodstránil...

Ohľadom   odôvodnenia   sťažovateľa   na   uplatnenie   si   finančného   zadosťučinenia chcem poukázať, že sťažovateľ veľkou mierou prispel svojim konaním, keď aj v súčasnej dobe po 9 rokoch neodstránil vady podania a vo veci sa nedá konať a rozhodnúť. Preto považujem finančné zadosťučinenie za irelevantné“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu podaním doručeným ústavnému súdu 10. februára 2008, v ktorom oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní, a uviedol: „Dňa 05. 03. 2008 mi bola doručená odpoveď predsedu Okresného   súdu   Kežmarok   ku   konaniu   vedenému   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn. IV. ÚS 42/08.   Vyjadrenie je formulované v tom duchu,   že za prieťahy do značnej mieri zodpovedám aj ja, sťažovateľ. Uvedené považujem za nepravdivé.

Podľa mňa, ničím nemožno ospravedlniť samotnú dĺžku konania, ktoré trvá už skoro desať rokov a nie je právoplatne skončené a prebieha stále na súde prvého stupňa. Rovnako ničím   neospravedlniteľná   je   aj   skutočnosť,   že   medzi   zaslaným   návrhom   z 8.   11.   1999 a úradným záznamom dňa 29. 5. 2001 uplynul rok a pol, počas ktorého súd vo veci vôbec nekonal. Ešte dlhšie obdobie nečinnosti vykazuje súd medzi 16. 7. 2001 a 5. 4. 2004, teda počas   vyše   31   mesiacov.   Krajský   súd   v Prešove   rozhodol   dňa   08.   06.   2006,   no   jeho rozhodnutie mi bolo doručené cestou okresného súdu až v auguste 2007, teda po vyše roku od jeho vynesenia.

Výzva na ktorú sa odvoláva predseda súdu zo dňa 18. 2. 2008 c cieľom odstrániť vady podania, mi nebola do dnešného dňa, t. j. 6. 3. 2008 doručená, preto o nej nemám vedomosť.“

Ústavný súd z pripojeného spisu okresného súdu zistil rovnaký priebeh konania ako uviedol sťažovateľ a aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení.

So súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd upustil v danej veci od verejného ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 7. februára 2008 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008   sa   sudkyňa   spravodajkyňa   v tejto   veci   stala   členkou   I.   senátu   ústavného   súdu. Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 624/98.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza ústavný súd zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I.   ÚS   10/98).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať len také, ktoré smeruje efektívne a v primeranom čase k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd konštatuje, že predpokladom posúdenia právnej   a faktickej   zložitosti   predmetu   súdneho   konania   je   jeho   ustálenie   samotným návrhom   na   začatie   konania spĺňajúcim   kritéria   uvedené   v   §   42   ods.   3   a   §   79   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP.“).   Okresný   súd   v namietanom   konaní rozhodoval o podaní sťažovateľa označenom ako „návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam...“, doručenom okresnému súdu 10. júna 1998 v spojení s jeho zmenami a ďalšími   procesnými   návrhmi   doručenými   sťažovateľom   okresnému   súdu   8.   novembra 1999, 16. júla 2001, 2. júla 2004, 5. apríla 2005, 11. apríla 2005 a 14. apríla 2005.

Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 344/2005-106 z 8. júna 2006 (ďalej len „uznesenie z 8. júna 2006“) bol zrušený čiastočný rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 624/98-79 z 2. júna 2005 (ďalej len „čiastočný rozsudok z 2. júna 2005“) a vec vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu (okrem výroku o zastavení konania proti jednému z odporcov na základe späťvzatia návrhu, pozn.). Podľa záverov krajského súdu   „Do   vyhlásenia   čiastočného   rozsudku   si   súd   prvého   stupňa   nevyjasnil,   že   čo   je predmetom konania a kto je jeho účastníkom... Úlohou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť o procesných návrhoch navrhovateľa v 1/ rade (pozn. sťažovateľa) aj navrhovateľov v 2/ až 5/ rade o procesných návrhoch vo vzťahu k odporcovi v 2/ rade. Rovnako bude potrebné vyzvať navrhovateľov na upresnenie návrhu z 19. 5. 2004 doručeného súdu prvého stupňa dňa 2. 7. 2004. rozhodne tiež o procesných návrhoch. Je potrebné si uvedomiť, že súd prvého   stupňa   vychádza   z návrhu   navrhovateľa,   ktorý   disponuje   predmetom   konania. Z dôvodu vážnych procesných pochybení sa nemôže odvolací súd komplexnejšie vyjadriť. Až po odstránení procesných pochybení, keď bude jasné, kto je účastníkom konania a o čom sa presne koná bude možné vo veci vydať rozsudok“.

V nadväznosti na závery krajského súdu okresný súd uznesením č. k. 5 C 624/1998-132 z 18. februára 2008 vyzval sťažovateľa (ako aj ostatných navrhovateľov) na odstránenie vád podania označeného ako „návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam“, zároveň poučil sťažovateľa o náležitostiach návrhu na začatie konania uvedených v § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP s upozornením, že ak v lehote 10 dní od doručenia uznesenia nebudú vady odstránené, okresný súd ho z dôvodu nesplnenia náležitostí návrhu odmietne.

Predmet namietaného súdneho konania nebol ustálený návrhom na začatie konania spĺňajúcim už uvedené zákonné kritéria v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu, ako ani v čase rozhodovania o tejto sťažnosti.

Ústavný   súd   preto   v danom   prípade   posudzoval   právnu   a faktickú   zložitosť   veci vzhľadom   na   prvoradú   úlohu   okresného   súdu   posúdiť   podanie   sťažovateľa   z hľadiska splnenia náležitostí návrhu na začatie konania v súlade s Občianskym súdom poriadkom a konštatuje, že posúdenie podania sťažovateľa označeného ako návrh na začatie konania napriek   jeho   niekoľkým   zmenám   a ďalším   procesným   návrhom   sťažovateľa   nemožno z právneho ani faktického hľadiska považovať za zložité. Ústavný súd zároveň konštatuje, že rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patrí k bežnej agende všeobecných súdov a podanie sťažovateľa smerujúce k takému určeniu sa ani po meritórnej stránke nejaví byť vecou právne zložitou.

Skutková   zložitosť   tejto   veci   je   ovplyvnená   nielen   väčším   počtom   účastníkov konania,   ale   aj   zmenami   účastníkov   konania   a potrebou   vykonania   rozsiahlejšieho dokazovania, ktoré môže mať vplyv na predĺženie konania najmä v prípade, ak zistenie skutkového stavu je závislé od zabezpečenia väčšieho množstva listín nevyhnutných   na rozhodnutie vo veci samej. Spomínanou skutkovou zložitosťou však nemožno ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

2.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľa   ako   účastníka   preskúmavaného   konania ústavný   súd   zistil   niekoľko   skutočností,   ktoré   možno   pripísať   na   vrub   sťažovateľovi a v dôsledku ktorých došlo k predĺženiu konania.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na začatie konania a následne niekoľko ďalších   podaní   obsahujúcich   upresnenie   a doplnenie   návrhu,   ako   aj   procesné   návrhy v konaní. Tieto podania sťažovateľa v spojení s jeho pôvodným návrhom na začatie konania sa vyznačovali vadami, v dôsledku ktorých okresný súd bol nútený vyzývať sťažovateľa na ich   odstránenie.   Ako   to   vyplýva   zo   záverov   uznesenia   krajského   súdu z 8.   júna   2006, sťažovateľ   vady   svojho   návrhu   a ďalších   podaní   neodstránil.   Krajský   súd   vo   svojom uznesení uviedol: „Navrhovateľ – navrhovatelia v priebehu konania niekoľkokrát označoval účastníkov   na   strane   navrhovateľov   i na   strane   odporcov...   Z prednesu   navrhovateľa v 1/rade (sťažovateľa, pozn.) na pojednávaní dňa 2. 6. 2006 vyplýva, že sa sám považuje za jediného navrhovateľa, ale trvá na návrhu zo dňa 19. 5. 2004 (upresnený návrh na začatie konania s označením ďalších navrhovateľov okrem sťažovateľa zastúpených sťažovateľom a ďalších   odporcov, pozn.)...   Okrem   účastníkov   je   nevykonateľný   prvý   petit   návrhu   na určenie vlastníckeho práva... V petite nie je uvedený podiel v akom sa navrhovatelia cítia byť vlastníkmi nehnuteľnosti. Pokiaľ sú všetci účastníkmi konania.“

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovné:

Okresný súd po doručení návrhu „na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam“ 10.   júna   1998   vyzval   sťažovateľa   ako   v návrhu   označeného   jediného   navrhovateľa   na predloženie listinných dôkazov (výzva z 1. júla 1998) a na zaplatenie súdneho poplatku (výzva zo 7. augusta 1998), vyzval v návrhu označených dvoch odporcov na vyjadrenie k návrhu (výzva z 11. septembra 1998) a nariadil vo veci prvé pojednávanie na 1. júl 1999. Na   základe   späťvzatia   návrhu   sťažovateľom   voči   odporcovi   v druhom   rade   na   prvom pojednávaní 1. júla 1999 bolo konanie proti nemu uznesením okresného súdu z 1. júla 1999 zastavené.

V období medzi prvým pojednávaním (1. júl 1999) a druhým pojednávaním (5. apríl 2005) sťažovateľ ako navrhovateľ učinil niekoľko písomných podaní (8. novembra 1999 návrh   na   pripustenie   ďalších   účastníkov   do   konania,   16.   júla   2001   opravený   návrh   na pripustenie   ďalších   účastníkov   do   konania,   2.   júla   2004   upravený   návrh   na   určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, 5. apríla 2005 návrh na pripustenie ďalšieho účastníka do konania).   Úkony   okresného   súdu   v tomto   období   spočívali   v poučovaní   sťažovateľa ohľadne   odstránenia   vád   jeho   podaní   a procesných   návrhov   (25.   mája   2001   poučenie o odstránení   vád   podania   sťažovateľa   z 8.   novembra   1999,   14.   mája   2004   poučenie o odstránení vád podania sťažovateľa zo 16. júla 2001), ako aj v zaslaní podaní sťažovateľa odporcom a vyžiadaní listín z katastra nehnuteľností (11. februára 2005 výzva na vyjadrenie a žiadosť   o zaslanie   listín   z katastra   nehnuteľností).   Uvedené   obdobie   sa   vyznačuje neprimerane   dlhými   obdobiami   nečinnosti   okresného   súdu   medzi   doručením   vadných podaní sťažovateľom a vykonaním poučenia zo strany okresného súdu na odstránenie vád týchto podaní. Uvedené obdobie sa vyznačuje nečinnosťou okresného súdu spolu v trvaní približne piatich rokov.

V období od druhého pojednávania vo veci konaného 5. apríla 2005 do pojednávania konaného 2. júna 2005, na ktorom okresný súd rozhodol čiastočným rozsudkom, bola vec prerokúvaná   priebežne   [sťažovateľ   v tomto   období   rozšíril   svoj   návrh   ešte   o   ďalšieho účastníka na strane odporcov (podania sťažovateľa z 11. apríla 2005 a zo 14. apríla 2005) a následne po pripustení tohto účastníka do konania voči nemu svoj návrh zobral späť].

Ďalšie neprimerane dlhé obdobie nečinnosti okresného súdu bolo od júla 2006 do júla   2007   v trvaní   12   mesiacov   (t.   j.   obdobie   od   doručenia   uznesenia   krajského   súdu z 8. júna 2006 okresnému súdu v júli 2006 a doručením tohto uznesenia cestou okresného súdu účastníkom konania v   júli 2007). Posledným úkonom okresného súdu vo veci bolo uznesenie z 18. februára 2008, ktorým vyzval sťažovateľa (ako aj ďalších navrhovateľov) v súlade so závermi uznesenia krajského súdu z 8. júna 2006, aby v lehote 10 dní odstránili vady   podania,   ktoré   by   mohlo byť svojím   obsahom   návrhom   na   začatie   konania,   inak okresný   súd   ich   podanie   odmietne.   Možno   konštatovať,   že   od   doručenia   uznesenia krajského súdu z 8. júna 2006 okresnému súdu v júli 2006 do uznesenia okresného súdu z 18. februára 2008 uplynulo ďalšie neprimerane dlhé obdobie nečinnosti okresného súdu spolu v trvaní približne jedného a pol roka.

Ústavný súd sumarizujúc svoje zistenia konštatoval, že aj keď postup okresného súdu v namietanom konaní objektívne sťažovali opakované zmeny návrhu sťažovateľom a jeho procesné návrhy s vadami, v priebehu doterajšieho konania došlo zo strany okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 624/98 k zbytočným prieťahom ním zavineným v trvaní približne 6 a pol roka, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že okresný   súd   disponoval   a stále   disponuje   účinnými   procesnými   nástrojmi,   na   základe ktorých bolo možné v primeranom čase a efektívnym spôsobom napraviť vady návrhu, resp. v prípade nečinnosti vyvodiť primerané konzekvencie.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 C 624/98 nebolo ku dňu vydania tohto nálezu ešte právoplatne skončené, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel a okresnému súdu uložil povinnosť konať v tomto konaní bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti. Poukázal najmä na pretrvávajúci stav jeho právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo podľa zistení ústavného súdu k zbytočným prieťahom zavineným okresným súdom, správanie sťažovateľa ako účastníka konania,   ale aj   doterajšiu   dĺžku   namietaného konania,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že v danom   prípade   bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) primerané konkrétnom okolnostiam prípadu.

Pri priznaní finančného zadosťučinenia sťažovateľovi vzal ústavný súd do úvahy, že počas doterajšej dĺžky konania viac ako 9 rokov s obdobiami úplnej nečinnosti okresného súdu   v trvaní   6   a pol   roka   zo   strany   okresného   súdu   nebol   ustálený   samotný   predmet konania   a jeho   účastníci.   Zároveň   vzal   do   úvahy,   že   k neurčitosti   predmetu   konania a vymedzeniu   jeho   účastníkov   prispel   v značnej   miere   samotný   sťažovateľ   tak   svojím návrhom,   ako   aj   jeho   opakovanými   zmenami   a procesnými   návrhmi,   ktoré   nespĺňali zákonné   náležitosti   návrhov   bez   vád   a nevymedzovali   určite   a zrozumiteľne   predmet konania a jeho účastníkov.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. S. J., B. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   podanie sťažnosti),   a   to   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) za každý úkon po 2 970 Sk a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk s 19 % daňou z pridanej hodnoty, t. j. spolu v sume 7 492,24 Sk. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Pretože ďalšie úkony sťažovateľa nemali ústavnoprávnu relevanciu ústavný súd za tieto náhradu trov nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008