znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 42/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P. G.,   bytom   P.,   ktorou   namieta   porušenie   jej   práva na spravodlivé   súdne   konanie   rozsudkom   bývalého   Okresného   súdu   Partizánske   sp. zn. 3 C 157/03   z 15. apríla 2004   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp. zn. 4 Co 143/01 z 29. októbra 2004 a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. Se – Sť 43/05 z 30. novembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2006 doručená sťažnosť P. G. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej práva na „spravodlivý proces“ rozsudkom bývalého Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 157/03 z 15. apríla 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 143/01 z 29. októbra 2004 a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. Se – Sť 43/05 z 30. novembra 2005.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že označené rozsudky, ktorými mali byť porušené jej základné práva, nadobudli právoplatnosť 3. decembra 2004. Proti týmto rozsudkom „... mimoriadnym   opravným   prostriedkom   bolo   dovolanie,   ktoré   podáva generálny prokurátor do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdov, teda v tejto veci do 2. 12. 2005. Od 20. 12. 2004 až do jednoročnej lehoty na podanie mimoriadneho dovolania, teda do 2. 12. 2005 som sa domáhala svojich práv podaním podnetov k podaniu mimoriadneho dovolania.

Dňa   13. 10. 2005   bol   generálnej   prokuratúre   doručený   môj   opakovaný   podnet k podaniu   mimoriadneho   dovolania   s doplnením   rozsahu,   s ktorým   sa   generálna prokuratúra nezaoberala. Listom zo dňa 18. 10. 2005 mi bolo oznámené, že môj podnet sa zakladá do spisu bez ďalšieho opatrenia. Následne som listom zo dňa 24. 10. 2005, ktorý bol   generálnej   prokuratúre   doručený   26. 10. 2005,   požiadala   generálneho   prokurátora o osobné prijatie. Zároveň som mu opätovne oznámila, že rozhodnutiami vyššie uvedených súdov bol porušený zákon a lehota na podanie mimoriadneho dovolania je do 2. 12. 2005. Keďže mi nebolo nič oznámené, zatelefonovala som do kancelárie generálneho prokurátora dňa 30. 11. 2005. Bolo mi oznámené, že p. generálny prokurátor nie je v práci a že mi bude písomne oznámené, či bude podané mimoriadne dovolanie alebo nie. Verila som, že bude spravodlivosti učinené zadosť a že bude podané mimoriadne dovolanie. Dňa 5. 12. 2005 mi bolo   z generálnej   prokuratúry   doručené   oznámenie,   z ktorého   som   sa   dozvedela,   že mimoriadne dovolanie podané nebolo a moja žiadosť i o osobné prijatie bola považovaná za vybavenú“.

Napadnutými   právoplatnými   rozsudkami   označených   všeobecných   súdov   bol zamietnutý   návrh   sťažovateľky   na určenie   neplatnosti   výpovede   z pracovného   pomeru a na náhradu mzdy.

Sťažovateľka   v sťažnosti   podrobne   opisuje   genézu   pracovnoprávneho   sporu   s jej bývalým zamestnávateľom a zdôvodňuje, prečo podľa jej názoru v jej prípade výpovedný dôvod neexistoval a prečo je výpoveď, ktorá jej bola daná 16. októbra 2003, neplatná. Ďalej tvrdí, že svedecké výpovede svedkov, ktorí vypovedali v súdnom konaní v jej neprospech, boli zmanipulované a písomné dôkazy vyhotovené dodatočne. Podľa nej ako okresný súd, tak   aj   krajský   súd „... nie   celkom   presne   ujasnili   moje   právne   postavenie   a právne posúdenie tejto veci“. Sťažovateľka taktiež namieta spôsob hodnotenia dôkazov okresným súdom a uvádza, že „... odporuje pravidlám logického myslenia“.

V závere sťažnosti argumentuje sťažovateľka tým, že „Mojím ústavným právom je právo na spravodlivý proces.

Súdy sa dopustili pochybenia, keď nedostatočne vyhodnotili skutkový stav v súlade s ustanovením   § 132   O. s. p.   a následne   vykonané   dôkazy   nepresvedčivo,   nekonkrétne a v rozpore   s ustanovením   § 157   O. s. p.   popísali   a neuviedli   dostatočne   jasne,   ktoré skutočnosti vzali za dokázané a o ktoré svoje skutkové zistenia opreli a akými úvahami sa spravovali pri hodnotení dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.

Súdy sa viac venovali vykonštruovanej obžalobe proti mojej osobe na úkor náležitého zistenia skutkového stavu v tomto konaní.

Nepostupovali   dôsledne   podľa   kritérií   vyplývajúcich   z   § 132   O. s. p.,   pretože v odôvodnení rozsudkov je popis jednotlivých dôkazov na úkor potrebných právnych úvah týkajúcich sa hodnotenia dôkazov jednotlivo i v ich súhrne“.

Na   základe   týchto   skutočnosti   dospela   sťažovateľka   k záveru,   že „Predmetná výpoveď je neplatná – formálne nesprávna a vecne neopodstatnená.

Rozhodnutím súdov a nepodaním mimoriadneho dovolania voči rozhodnutiam súdov boli porušené moje základné práva. Podľa čl. 149 Ústavy SR – Prokuratúra SR chránil práva   a zákonom   chránené   záujmy   fyzických   a právnických   osôb   a štátu.   I napriek skutočnosti, že som bola poškodená na svojich právach rozhodnutím súdov, ktoré nemá oporu   v našom   právnom   poriadku,   nepodala   mimoriadny   opravný   prostriedok   – mimoriadne dovolanie“.

Preto   sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd „... zrušil právoplatné rozhodnutia Okresného   súdu   v Partizánskom   z 15. 4. 2004   č. k.   3 C 157/03-92   v spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 29. 10. 2004 č. k. 4 Co 143/01-151 a rozhodnutia Generálnej prokuratúry   SR   a aby   vrátil   vec   Okresnému   súdu   v Topoľčanoch   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie“.

Osobitnou žiadosťou doručenou ústavnému súdu súčasne so sťažnosťou sťažovateľka požiadala, aby jej bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov. K svojej žiadosti pripojila aj vyplnené a príslušnými orgánmi potvrdené tlačivo o jej osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C 157/03 z 15. apríla 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 143/01 z 29. októbra 2004

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,   IV. ÚS 139/04).   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti na ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   zákonom   ustanovenej   lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z listinných dôkazov, ktoré k nej sťažovateľka pripojila, vyplýva,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v spojení   s označeným   rozsudkom odvolacieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   3. decembra 2004.   Sťažnosť   sťažovateľky z 27. januára 2006 bola ústavnému súdu doručená 31. januára 2006 a podaná na poštovú prepravu 30. januára 2006.

Sťažovateľka   v   predmetnej   veci   podala   generálnemu   prokurátorovi   tri   podnety (pôvodný   z 20. decembra 2004,   opakovaný   z 21. februára 2005   a ďalší   opakovaný z 25. apríla 2005) na podanie mimoriadneho dovolania. Zachovanie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odôvodňovala sťažovateľka tým, že v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde „Od 20. 12. 2004 až do jednoročnej lehoty na podanie mimoriadneho   dovolania   teda   do 2. 12.   2005   som   sa   domáhala   svojich   práv   podaním podnetov k podaniu mimoriadneho dovolania“.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi [§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou)   podania   sťažnosti   ústavnému súdu   podľa   tohto   článku   ústavy,   a   na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu   možné   prihliadať   (mutatis   mutandis   I. ÚS 49/02,   I. ÚS 134/03,   III. ÚS 272/05, IV. ÚS 8/06 a iné). Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž závislé na snahe sťažovateľa využiť mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale   na   naplnení   skutočností   uvedených   v   ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 233/03).

V   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   ústavný súd   opakovane vyslovil, že mimoriadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ nemôže uplatniť osobne a s ktorým sa ako   právny   účinok   nespája   priame   odstránenie   opodstatnene   namietnutého   porušenia ústavného   práva   alebo   slobody,   nemá   povahu   účinného   právneho   prostriedku   nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich   práv   podľa   čl. 127   ústavy   (mutatis   mutandis   II. ÚS 34/99,   III. ÚS 146/03, III. ÚS 11/04).

Podanie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemožno   preto   považovať za využitie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. Pre posúdenie otázky zachovania lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je preto rozhodujúce,   kedy   bolo sťažovateľke doručené oznámenie o odložení jej podnetu na podanie   mimoriadneho   dovolania   a   ďalších   opakovaných   podnetov,   ale   dátum nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutých   rozhodnutí   označených   všeobecných   súdov (3. decembra 2004).

Sťažovateľka sa teda ústavnej ochrany svojho práva, k porušeniu ktorého podľa nej došlo namietanými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, domáhala až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

2. K namietanému porušeniu označeného práva sťažovateľky oznámením generálnej prokuratúry sp. zn. Se – Sť 43/05 z 30. novembra 2005

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04).

Sťažovateľka   namieta,   že   namietaným   oznámením   generálnej   prokuratúry   došlo k porušeniu jej práva na „spravodlivý proces“.

Porušenie uvedeného práva vidí sťažovateľka v oznámení generálneho prokurátora, ktorým   nevyhovel   jej   opakovanému   podnetu   a   nepodal   mimoriadne   dovolanie   proti citovaným   rozsudkom   okresného súdu   a krajského súdu   a zároveň   odmietol   jej   žiadosť o osobné prijatie „pre mimoriadnu pracovnú zaneprázdnenosť“.

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e   a   nasl.   OSP.   Z   týchto   ustanovení   je   nad   všetky   pochybnosti   zrejmé,   že   ide o mimoriadny   opravný   prostriedok   ako   procesný   inštitút,   využitie   ktorého   patrí generálnemu prokurátorovi. Nejde teda o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   stabilne   judikoval,   že   na   akceptovanie,   resp.   vyhovenie   podnetu na podanie návrhu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie a generálny prokurátor nemá povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora rozhodnúť   o tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie   (táto   voľná   úvaha   je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú   splnené).   Ústavný   súd   v súvislosti   s tým   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I. ÚS 19/01,   II. ÚS 176/03,   IV. ÚS 344/04,   II. ÚS 144/05).   Vzhľadom   na   to generálny   prokurátor   nemohol   odložením   takéhoto   podania,   t. j.   jeho   neakceptovaním, spôsobiť namietané porušenie predmetného práva sťažovateľky.

Z   uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   ako celku sa   ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   bolo   bez   právneho   významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky,   keďže   rozhodovanie   o nich   je   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ako aj jej žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2006