znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 42/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., so sídlom M., zastúpenej advokátom JUDr. D. S., M., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 78/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 78/97 p o r u š i l základné právo spoločnosti E., spol. s r. o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Spoločnosti   E.,   spol. s r. o., p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 42/05-11 z 23. februára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., so sídlom M. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 78/97 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prejednajú v I. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

1. 1 Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľky vydal okresný   súd   platobný   rozkaz   sp.   zn.   1   Rob   561/96   z   9. mája 1996,   ktorý   nadobudol právoplatnosť   16. júla 1996.   Na   základe   uvedeného   exekučného   titulu   sa   sťažovateľka domáhala vykonania exekúcie návrhom podaným 27. decembra 1996 Exekútorskému úradu M., súdnemu exekútorovi M. S., M. (ďalej len „súdny exekútor“). Dňa 27. januára 1997 súdny exekútor podal okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie 12. februára 1997 pod sp. zn. 2 Er 78/97-4,   č.   5301*001669.   Povinný   proti   exekúcii   vzniesol   námietky   8. apríla 1997,   o ktorých okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Podľa názoru sťažovateľky „keďže Okresný súd v Banskej Bystrici napriek početným žiadostiam a sťažnostiam nebol od zaslania spisu exekútorom, t. j. od 21. 4. 1997 schopný vytýčiť pojednávanie, vec prerokovať a vo veci rozhodnúť, došlo k porušeniu základného práva   uvedeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   (...).   Nerozhodnutím Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   v danej   veci   po   uvedenú   dobu   sťažovateľ,   ako podnikateľský   subjekt   stratili   možnosť   disponovať   s finančnými   prostriedkami,   ako   aj s úrokmi,   ktoré   sa   s odďaľovaním   konania   stále   zvyšujú.   Sťažovateľ   si   preto   uplatňuje finančné zadosťučinenie (...)“.

Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   skutočnosti   sťažovateľka   okrem   vyslovenia porušenia označeného základného práva žiadala, aby ústavný súd „vo svojom rozhodnutí prikázal Okresnému súdu v Banskej Bystrici, aby tento vo veci podľa zákona č. 99/1963 Zb. (Občianskeho súdneho poriadku) v platnom znení konal a rozhodol a do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatil sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom JUDr. G. S., listom z 22. novembra 2004   sp.   zn.   Spr   4069/04   a neskôr   zastúpený   jej   predsedníčkou   JUDr.   J.   D.   listom   zo 6. apríla 2005 sp. zn. Spr 768/05 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedeným vyjadreniam okresného súdu z 20. apríla 2004.

2. 1 Okresný súd zaujal k veci nasledovné stanovisko:„Povinný M. Š. podal v uvedenej exekučnej veci námietky proti exekúcii (podľa § 50 Exekučného poriadku), v ktorých spochybnil vykonateľnosť samotného exekučného titulu – platobného rozkazu tunajšieho súdu č. k.: 1 Rob 561/96-13, zo dňa 9. 5. 1996. V námietkach i do zápisnice spísanej na súde dňa 17. 3. 2000 (č. l. 18 spisu) uviedol, že uvedený platobný rozkaz mu nebol nikdy doručený a podpis na doručenke (...), ktorou mu bol platobný rozkaz doručovaný nie je jeho. Doručovanie predmetného platobného rozkazu bolo realizované Mestskou políciou Banská Bystrica (pretože predchádzajúce doručovanie prostredníctvom pošty bolo neúčinné). Keďže zo sprievodného listu Mestskej polície Banská Bystrica zo dňa 4. 7. 1996 (č. l. 20 spisu 1 Rob 561/96), ktorým bola vrátená podpísaná doručenka nie sú zrejmé základné relevantné informácie [napr. komu bola zásielka osobne doručená (...)], súd sa snažil dotazom na Mestskú políciu Banská Bystrica zistiť totožnosť ich pracovníka, ktorý doručovanie realizoval (...). Mestská polícia takúto informáciu nebola schopná podať (...).   Táto   skutočnosť   (objektívna   nemožnosť   zistiť   relevantné   informácie   ohľadom doručovania platobného rozkazu) mala výrazný negatívny vplyv na plynulosť konania a na to, že o námietkach nebolo do súčasnej doby rozhodnuté.“

2. 2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení k uvedenému stanovisku okresného súdu uviedol:

„Okresný súd v Banskej Bystrici vo svojom vyjadrení zo dňa 22. 11. 2004 neuvádza žiadne relevantné dôvody, ktoré by ospravedlňovali prieťahy, ku ktorým došlo v uvedenom konaní.   (...)   Zo   samotného   popisu   procesných   úkonov   súdu   vyplýva,   že   preverovanie skutočnosti, či došlo k platnému doručeniu exekučného titulu, (platobného rozkazu), trvalo viac ako sedem rokov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považujeme našu sťažnosť v celom rozsahu za opodstatnenú.

(...)   súhlasíme   s tým   aby   podľa   §   30   ods.   2   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   Ústavný   súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 Er 78/97 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav napadnutého konania:

Na   základe   návrhu   sťažovateľky   na   vykonanie   exekúcie,   ktorý   bol   súdnemu exekútorovi doručený 27. decembra 1996, podal okresnému súdu 27. januára 1997 súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. 1 Rob 561/96 z 9. mája 1996 (nadobudol právoplatnosť 16. júla 1996).

Poverenie   na   vykonanie   exekúcie   udelil   okresný   súd   súdnemu   exekútorovi 12. februára 1997 pod sp. zn. 2 Er 78/97- 4, č. 5301*001669.

Podaním   doručeným   súdnemu   exekútorovi   9.   apríla   1997   podal   povinný   proti exekúcii   námietky,   v ktorých   spochybnil   právoplatnosť   exekučného   titulu   (platobný rozkaz),   pretože   mu   podľa   jeho   tvrdenia   nebol   doručený.   Námietky   povinného   boli 21. apríla 1997 súdnym exekútorom zaslané na vybavenie okresnému súdu.

Okresný   súd   výzvou   z 5.   novembra   1998   adresovanou   Mestskej   polícii   Banská Bystrica, ktorá platobný rozkaz (exekučný titul) doručovala povinnému, zisťoval, či došlo k jeho platnému doručeniu (odpoveď doručená okresnému súdu 18. novembra 1998).

Dňa 1. marca 2000 okresný súd nariadil výsluch povinného na 17. marec 2000, na ktorom   povinný opätovne   vyhlásil, že platobný   rozkaz mu nebol   doručený   a podpis   na súdnej   doručenke je len napodobneninou   jeho podpisu   s tým, že v čase doručovania sa pravdepodobne zdržiaval v zahraničí. Na základe výzvy okresného súdu z 23. septembra 2004 povinný 4. októbra 2004 oznámil okresnému súdu mená osôb, ktoré pravdepodobne v jeho mene prevzali platobný rozkaz.

Po viacnásobných urgenciách súdneho exekútora (30. septembra 1997, 28. januára 1998, 25. mája 1998, 3. septembra 1998 a 13. januára 2000), ako aj samotnej sťažovateľky (4. marca 2002, 16. septembra 2002 a 16. marca 2004) okresný súd uznesením sp. zn. 2 Er 78/97 z 29. novembra 2004 námietkam povinného proti exekúcii vyhovel. Sťažovateľka (v procesnom postavení oprávneného) podala 11. apríla 2005 proti predmetnému uzneseniu okresného súdu odvolanie, ktoré bolo 6. mája 2005 zaslané na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o námietkach   proti   exekúcii   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Er   78/97,   v ktorom sťažovateľka vystupuje ako oprávnená, došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého konania, ktoré trvá viac než sedem rokov, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní   k zbytočným   prieťahom.   Zo   stanoviska   okresného   súdu   tiež   vyplýva,   že „sťažovateľka nespôsobila v konaní žiadne prieťahy“.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný, resp. nepreukázal vo veci relevantnú procesnú činnosť minimálne v období od 21. apríla 1997 (keď mu boli súdnym exekútorom doručené námietky   povinného   proti   exekúcii)   do   29.   novembra   2004   (keď   okresný   súd   vydal uznesenie, ktorým námietkam povinného vyhovel). Okresný súd teda počas siedmich rokov a siedmich   mesiacov   vo   veci   nevykonal prakticky   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako oprávnená v napadnutej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu, podľa ktorého „(...) skutočnosť (objektívna nemožnosť zistiť relevantné informácie ohľadom   doručovania   platobného   rozkazu)   mala   výrazný   negatívny   vplyv   na   plynulosť konania“, nemožno akceptovať, pretože úlohou okresného súdu bolo v prvom rade posúdiť, či boli v danom prípade vôbec splnené zákonné podmienky pre konanie o námietkach proti exekúcii   podľa   § 50   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov, a či neprichádzal do úvahy postup podľa § 57 ods. 1 citovaného zákona. Akokoľvek však konanie o námietkach proti exekúcii za žiadnych okolností nemôže trvať sedem rokov a sedem mesiacov. Z ústavnoprávneho, ale aj z iného hľadiska je to zjavne netolerovateľné.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Vzhľadom na to, že okresný súd uznesením z 29. novembra 2004 sp. zn. 2 Er 78/97 vyhovel námietkam povinného, teda o námietkach rozhodol, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 50 000 Sk, ktoré odôvodnila aj tým, že „(...) ako podnikateľský subjekt stratili možnosť disponovať s finančnými prostriedkami, ako aj s úrokmi, ktoré sa s odďaľovaním konania stále zvyšujú“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky   považuje   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu za primerané v požadovanej výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na to, že sťažovateľka si neuplatnila náhradu trov právneho zastúpenia, ústavný súd sa touto otázkou nezaoberal.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2005