znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 42/04-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Auxta prerokoval prijatú sťažnosť Ing. A. J., bytom T., zastúpeného advokátkou Mgr. O. B., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 73/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. A. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Trenčíne v konaní vedenom   pod sp. zn. 7 Cb 73/99 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cb   73/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. A. J. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Krajský súd v Trenčíne j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. A. J. trovy konania spolu v sume   8 796 Sk (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky Mgr. O. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 42/04-17 z 25. februára 2004 prijal sťažnosť Ing. A. J., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 73/99,   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili účastníci konania. Krajský súd listom č. Spr. 224/04 zo 4. mája 2004 a sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom z 12. mája 2004.

Krajský súd vo vyjadrení uviedol, že: „Je pravdou, že vo veci došlo k prieťahom v konaní,   a to   z objektívnych   dôvodov,   ktoré   treba   vidieť   v nedostatočnom   personálnom obsadení   súdu,   keď   obchodnú   agendu   v dvoch   odvolacích   senátoch   a v jednom prvostupňovom senáte vybavujú iba tri sudkyne. Sudcovia sú vedení k tomu, aby jednotlivé veci   vybavovali   postupne   podľa   dátumu   ich   nápadu.   Poznamenávam   však,   že   termín pojednávania   v danej   veci   bol   dvakrát   zrušený   a pojednávanie   muselo   byť   odročené   aj z dôvodov, že o zrušenie termínov požiadala právna zástupkyňa sťažovateľa, čo tiež určitým spôsobom predĺžilo dĺžku konania.“

Ku skutočnostiam obsiahnutým v liste krajského súdu sa vyjadrila právna zástupkyňa sťažovateľa,   pričom   uviedla   nasledovné:   „Máme   za   to   a poukazujeme   na   viaceré rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   vo   veciach   prieťahov   v konaní   (napríklad   rozhodnutie III. ÚS   14/2000   z   01.   06.   2000),   že   otázky   množstva   vecí,   personálne   a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní. (...) Pokiaľ sa týka tvrdenia Krajského súdu v Trenčíne o nariadení pojednávania na deň 18. 03. 2004, údaj súdu o dôvode odročenia uvádzaný v jeho vyjadrení je nesprávny, nakoľko o odročenie žiadala právna zástupkyňa odporcu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.   V dôsledku   toho senát ústavného súdu   sťažnosť prerokoval   na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu krajského súdu sp. zn. 7 Cb 73/99 ústavný súd zistil nasledujúci priebeh konania vo veci:

16. november 1999 – krajskému súdu bola doručená žaloba sťažovateľa, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti ustanovenia § 7 ods. 4 a § 23 ods. 4 stanov spoločnosti PORTLANDCEMENT, a. s.,

1. december 1999 – krajskému sudu bol doručený návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd uložil žalovanému zdržať sa zmeny stanov spoločnosti PORTLANDCEMENT, a. s.,

16. december 1999 – krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku,

16. december 1999 – krajský súd uznesením č. k. 7 Cb 73/99-82 nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovanému zdržať sa až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej prijatia zmeny stanov spoločnosti PORTLANDCEMENT, a. s.,

20. december 1999 – krajskému súdu bola doručená zmena žaloby (zo 14. decembra 1999) sťažovateľa,

5.   január   2000   –   krajskému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   žalovaného   proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie,

31. január 2000 – krajskému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa k odvolaniu žalovaného proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie,

23. marec 2000 – krajskému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľa „o začatie konania vo veci samej“,

4. apríl 2000 – krajský súd predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) spis na rozhodnutie o odvolaní žalovaného proti uzneseniu, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie (spis bol doručený najvyššiemu súdu 6. apríla 2000),

19. jún 2000 – najvyšší súd rozhodol o odvolaní uznesením sp. zn. 3 Obo 109/2000, ktorým uznesenie krajského súdu č. k. 7 Cb 73/99-82 zo 16. decembra 1999 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (uznesenie bolo doručené krajskému súdu 12. júla 2000),

6. november 2000 – krajský súd vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na vydaní predbežného opatrenia,

21. november 2000 – krajskému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa, ktorým sťažovateľ krajskému súdu oznámil, že netrvá na návrhu na vydanie predbežného opatrenia,

4. december 2000 – krajský súd uznesením č. k. 7 Cb 73/99-198 zastavil konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia,

3. január 2001 – krajskému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľa o „urýchlené vypísanie pojednávania vo veci samej“,

22.   november   2002   –   krajskému   súdu   bola   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o „vypísanie termínu pojednávania“,

29. november 2002 – krajský súd nariadil pojednávanie na 23. január 2003,

8. január 2003 – krajský súd odročil pojednávanie nariadené na 23. január 2003 na 27. február 2003 z dôvodu neprítomnosti členky senátu,

10.   január   2003   –   krajskému   súdu   bola   doručená   žiadosť   právnej   zástupkyne sťažovateľa o odročenie pojednávania nariadeného na 23. január 2003,

27. február 2003 – sťažovateľ doručil na pojednávaní krajskému súdu a žalovanému zmenu žaloby,

27.   február   2003   –   krajský   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   „za   účelom vysporiadania sa s vznesenou námietkou litispendencie a prípadného ďalšieho vytýčenia termínu pojednávania“,

7. máj 2003 – krajský súd uznesením č. k. 7 Cb 73/99-255 zastavil konanie z dôvodu prekážky litispendencie (v tej istej veci prebiehajúce konanie sp. zn. 7 Cb 60/00),

12. jún 2003 – sťažovateľ sa odvolal proti uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Cb 73/99-255 zo 7. mája 2003,

30. júl 2003 – krajský súd postúpil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Cb 73/99-255 zo 7. mája 2003 (spis bol doručený najvyššiemu súdu 4. augusta 2003),

28. august 2003 – najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 180/03 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (spis bol doručený krajskému súdu 31. októbra 2003),

10.   február   2004   –   krajský   súd   nariadil   pojednávanie   na   18.   marec   2004,   ktoré následne na žiadosť právnej zástupkyne žalovaného odročil na 20. máj 2004,

20. máj 2004 – na pojednávaní krajský súd pripustil spojenie konania vedeného pod sp. zn. 7 Cb 73/99 a konania vedeného pod sp. zn. 7 Cb 60/00 do spoločného konania, ktoré sa ďalej viedlo pod sp. zn. 7 Cb 73/99 a vyhlásil rozsudok, ktorým vyslovil neplatnosť časti stanov   spoločnosti   Berger   Slovakia,   a.   s.   (pôvodne   PORTLANDCEMENT,   a.   s.),   a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

Ústavný   súd   zistil,   že   krajskému   súdu   bolo   22.   júla   2004   doručené   odvolanie žalovaného proti časti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Cb 73/99-291 z 20. mája 2004.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 7 Cb 73/99.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   krajského   súdu   vedenom   pod sp. zn. 7 Cb 73/99 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania krajského súdu vo veci sp. zn. 7 Cb 73/99 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1) Predmetom konania na krajskom súde je žaloba o určenie neplatnosti označených ustanovení stanov obchodnej spoločnosti. O skutkovej náročnosti konania možno hovoriť v súvislosti   s predmetom   konania,   vzhľadom   na   to,   že   žalobou   napadnuté   stanovy   boli valným   zhromaždením   žalovanej   spoločnosti   v priebehu   konania   menené.   Tomu zodpovedal   aj   postup   sťažovateľa,   ktorý   podaniami   doručenými   krajskému   súdu 20. decembra 1999 a 27. februára 2003 menil a dopĺňal znenie žaloby. V nadväznosti na to, ústavný súd konštatuje, že predmetný spor zo skutkového hľadiska vykazuje také znaky mimoriadnej náročnosti, ktoré mohli mať vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že predmetný spor je aj z právneho hľadiska zložitý, berúc do úvahy aj skutočnosť, že výklad a používanie právnej úpravy obsiahnutej najmä v Obchodnom zákonníku nie sú v predmetnej veci dostatočne stabilizované ani v judikatúre všeobecných súdov. Napriek tomu však krajský súd vo svojom vyjadrení nenamietal právnu ani skutkovú zložitosť veci, ktorou by odôvodnil vzniknuté prieťahy v konaní.

2) Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní   pred   označeným   porušovateľom   práva   došlo   k zbytočným   prieťahom   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Z vyžiadaného   súdneho   spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaniami doručenými krajskému súdu 23. marca 2000, 21. novembra 2000, 2. januára 2001 a 22. novembra 2002 žiadal krajský súd o nariadenie pojednávania vo veci.

Krajský   súd   vo   vyjadrení   č.   Spr.   224/04   zo   4.   mája   2004   uviedol, „že   termín pojednávania   v danej   veci   bol   dvakrát   zrušený   a pojednávanie   muselo   byť   odročené   aj z dôvodov, že o zrušenie termínov požiadala právna zástupkyňa sťažovateľa, čo tiež určitým spôsobom predĺžilo dĺžku konania“. Ústavný súd zistil, že podaním doručeným krajskému súdu 10. januára 2003 požiadala právna zástupkyňa sťažovateľa o odročenie pojednávania nariadeného na 23. január 2003 z dôvodu predvolania na iné pojednávanie na najvyššom súde. Ústavný súd však taktiež zistil, že krajský súd už 8. januára 2003 (dva dni pred tým, ako   mu   bola   doručená   žiadosť   právnej   zástupkyne   sťažovateľa)   odročil   pojednávanie nariadené na 23. január 2003 na 27. február 2003 z dôvodu neprítomnosti členky senátu.

Správanie účastníka konania môže zbaviť súd zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní,   len   ak dôsledkom   správania   účastníka   je spomalenie   postupu   konania.   Pri hodnotení podľa tohto kritéria ústavný súd v preskúmavanej veci zistil predĺženie konania v dôsledku procesných úkonov sťažovateľa, zistil taktiež skutočnosti, ktoré naznačujú, že jeho správanie v konaní pred krajským súdom podstatnejším spôsobom ovplyvnilo jeho dĺžku.   Sťažovateľ   svojimi   podaniami   z   20.   decembra   1999   a   27.   februára   2003   menil žalobu, a hoci ju menil iba preto, že reagoval na vzniknutú situáciu spôsobenú prijatím zmien stanov žalovanej obchodnej spoločnosti po začatí konania, nemožno tým zapríčinené spomalenie konania (spôsobené zmenou žaloby) pričítať na vrub krajskému súdu.

3) Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 73/99, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Pokiaľ ide o postup krajského súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na   ustanovenie   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom konaní, keď bol krajský súd nečinný v merite veci bez akéhokoľvek zákonného dôvodu, došlo v období od 19. januára 2001 (keď Okresný súd Trenčín doručil krajskému súdu vyžiadané výpisy z obchodného registra) do 29. novembra 2002 (keď krajský súd nariadil pojednávanie na 23. január 2003), teda spolu vyše 22 mesiacov. Ústavný súd zistil, že krajský súd v tomto období nevykonal žiaden úkon.

Ústavný súd ďalej zistil, že krajský súd v období od 16. decembra 1999 (keď vydal uznesenie, ktorým nariadil predbežné opatrenie, resp. keď vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho   poplatku)   do   4.   apríla   2000   (keď   predložil   súdny   spis   najvyššiemu   súdu   na rozhodnutie o odvolaní žalovaného proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia), teda vyše   troch   mesiacov   nekonal   vo   veci   samej,   robil   len   úkony   súvisiace   s predbežným opatrením.   Krajský   súd   vo   veci   samej   taktiež   nekonal   a robil   úkony   súvisiace   len s predbežným opatrením v období od 12. júla 2000 (keď mu bol najvyšším súdom vrátený spis) do 11. januára 2001 (keď požiadal Okresný súd Trenčín o poskytnutie označených výpisov z obchodného registra), teda takmer šesť mesiacov.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o predbežnom opatrení nie je zákonnou prekážkou v konaní súdu o samotnej veci (mutatis mutandis II. ÚS 66/02). Na druhej strane ústavný   súd   konštatuje,   že   hoci   rozhodovanie   o predbežnom   opatrení   nie   je   zákonnou prekážkou v konaní súdu o samotnej veci, je takéto rozhodovanie, najmä v prípade ak sa jedna zo strán sporu proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení odvolá a využije tak svoje právo,   spôsobilé   objektívne   predĺžiť   konanie   súdu   o veci   samej,   čoho   si   musí   byť navrhovateľ   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   vedomý.   Navyše,   sťažovateľ podaním   z   21.   novembra   2000   (takmer   11   mesiacov   po   podaní   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   a po   tom,   keď   o návrhu   rozhodol   krajský   súd   aj   najvyšší   súd) oznámil krajskému súdu, že na návrhu na vydanie predbežného opatrenia netrvá.

Ústavný   súd   zistil   prieťahy   v konaní   spočívajúce   v nečinnosti   krajského   súdu v celkovej dĺžke presahujúcej 22 mesiacov. Z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby sťažovateľ   napriek   konštatovanej   skutkovej   a právnej   zložitosti   sporu   musel   čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci viac ako 4 roky. Takéto dlhé trvanie sporu nemôže odôvodniť   ani to, že spis   bol z dôvodu   podaných odvolaní účastníkov konania postúpený   dvakrát   najvyššiemu   súdu,   čo   spôsobilo   predĺženie   konania   takmer   o   šesť mesiacov.

Ústavný   súd   na   základe   zistených   skutkových   okolností   preto   konštatoval, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 73/99 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na prerokovanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa, ústavný súd prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde krajskému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Cb 73/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk, keď uviedol, že „je teda zrejmé, že v danom prípade je viac ako zjavný nárok na zadosťučinenie, nakoľko nečinnosťou súdu došlo k niektorým nenapraviteľným zmenám a sťažovateľ je nútený na ochranu svojich práv použiť ďalšie právne prostriedky, ktorých nutnosť by inak vôbec nevznikla“.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vzal do úvahy všetky skutočnosti prebiehajúceho súdneho konania, ako aj úkony sťažovateľa v tomto   konaní   a dospel   k záveru,   že   už   samotné   autoritatívne   deklarovanie   porušenia označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa   a primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal.

O úhrade trov konania ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažovateľovi priznal sumu 8 796 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002   vo   výške 12 811 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa aj náhradu režijného paušálu za každý úkon po 128 Sk (§ 19 ods. 3 vyhlášky) teda spolu 8 796 Sk. Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa nepredložila ústavnému súdu osvedčenie o registrácii, že je platcom DPH, ústavný súd jej odmenu zvýšenú o DPH nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004