znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 42/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Istrochemu, a. s., Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupmi   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 235/98 a   Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 180/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Istrochemu, a. s., Bratislava   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. januára 2003 doručená sťažnosť Istrochemu, a. s., Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   A.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   jej   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 13 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy uzneseniami Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   C   235/98   z 12.   júna 2002   a   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Co   180/02 z 30. septembra 2002, ktorými postupovali v rozpore so zákonom, ak spoplatnili konanie za odvolanie   vo   výške   31 320   Sk,   teda   v sadzbe   100%   nároku   uplatneného v odvolaní, navyše v konaní, ktoré podľa jej názoru poplatkovej povinnosti nepodlieha.

Sťažovateľka   ďalej   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o predbežnom   opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutých právoplatných rozhodnutí a uložil okresnému súdu, aby sa až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej zdržal vykonávania svojho právoplatného rozhodnutia č. k. 30 C 253/98-153.

Sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu predmetné rozhodnutia zrušiť a žiada, aby jej ústavný súd priznal aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35 000 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje predbežne bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v rozhodnutí okresného súdu č. k. 30 C 235/98-153 z 12. júna 2002 a v rozhodnutí krajského súdu č. k. 10 Co 180/02-171 z 30. septembra 2002 vidí porušenie svojho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. na inom orgáne Slovenskej republiky, zaručeného jej čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva zaručeného jej čl. 13 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy, a preto   podanou   sťažnosťou   ústavnému   súdu   sa   domáhala   vyslovenia,   že   citovanými rozhodnutiami všeobecných súdov bolo porušené jej základné právo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z predložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením,   ktoré   nie   je   označené   dátumom,   sp.   zn.   30   C   235/98,   uložil   povinnosť sťažovateľke   zaplatiť súdny   poplatok,   proti   ktorému   sa   sťažovateľka   odvolala   podaním z 5. júna   2001.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   30   C   235/98-153   z 12. júna   2002   uložil povinnosť sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za „odvolanie zo dňa 5. 6. 2001“ a krajský súd   uznesením   č.   k.   10   Co   180/02-171   z 30. septembra 2002   na   základe   odvolania sťažovateľky   z 5.   júna   2001   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 30   C   235/98-153 z 12. júna 2002.

Ústavný súd konštatuje, obdobne podľa svojej doterajšej judikatúry (I. ÚS 24/00), že postup a rozhodnutie, v ktorom je uložená povinnosť účastníkovi konania zaplatiť súdny poplatok z podaného odvolania, nemožno podriadiť pod pojem „jej vec“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Konanie o zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol vyrubený sťažovateľke, nie je   konaním   o jej   právach,   o ktorých   ochranu   požiadala   všeobecný   súd,   a nemá   vplyv na vecné prejednanie sporu v rámci odvolacieho konania.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v predmetnej veci nemôže s úspechom namietať porušenie ústavného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,   a ani   porušenie   čl.   2   ods.   3   a čl.   13   ods.   1   ústavy   uvedenými   rozhodnutiami všeobecných súdov, a preto sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   ústavný   súd   o žiadosti sťažovateľky   na   vydanie   predbežného   opatrenia   v konaní   pred   ústavným   súdom nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2003