znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 419/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011   predbežne prerokoval   sťažnosť   A.   Š.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   J.   F.,   B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného súdu   Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 526/1996   v období   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009 (t. j. po 29. októbri 2009), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2010 doručená sťažnosť A. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 526/1996.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobným   návrhom doručeným   okresnému   súdu   27.   augusta   1996   domáhala   proti   F.   Š.,   B.   (ďalej   len „odporca“), vyporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 6 C 526/1996.

Sťažovateľka uviedla, že «bola už raz masívnym a kumulovaným porušovaním práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces „dohnaná“ Okresným súdom Bratislava IV, podať ústavnú   sťažnosť.   Išlo   teda   najmä   o   neefektívnu   činnosť   a   masívne   prieťahy   v   konaní č. 6 C 526/1996.   O   uvedenej   ústavnej   sťažnosti   pozitívne   rozhodol   ÚS   SR   Nálezom č. I. ÚS 117/2009 z 29. 9. 2009.».

Sťažovateľka namieta, že „postupom porušovateľa (OS Bratislava IV) po septembri 2009   došlo   k   ďalšiemu,   tentoraz   cielenému   a   zámernému   porušeniu   základného   práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces.   Porušovateľ   svojím   postupom v predmetnom procese priamo neguje zmysel čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom spôsobuje sťažovateľke extrémne veľké ťažkosti.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka «hodnotí sudcom JUDr. M. J. vydaný rozsudok z 08. 12. 2009 (teda vyhlásený po znalosti cit. Nálezu ÚS SR) ako prejav úplného pohŕdania právom   a   zákonnosťou.   Oprávnenosť   jej   názoru   potvrdil   Krajský   súd   v Bratislave,   keď uznesením č. 5 Co 142/2010 z 30. 04. 2010 zrušil tento rozsudok OS Ba IV č. 6 C 526/1996 z 08. 12. 2009. V záväznom právnom názore sa KS Bratislava jasne vyjadril, že: „... pri nerešpektovaní... postupu, by sa neprimerane nezasiahlo do majetkových práv odporcu, ale naopak neprimerane negatívne zasiahlo do práv navrhovateľky“.».

Podľa názoru sťažovateľky «predmetný spor zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje   črty   mimoriadnej   náročnosti   a   právnej   zložitosti   –   ba   dá   sa   povedať,   že v činnosti justície je obvyklý; „technológia“ dokazovania je súdom dostatočne známa a po dlhých desaťročiach až rutinná“».

Ďalej sťažovateľka uviedla, že «pre ďalší postup súdu prvého stupňa po zrušení ním vydaného rozhodnutia z pozície nadriadeného súdu II. inštancie, platí viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP) tak v otázkach ustálenia skutkového stavu, ako i právnej   kvalifikácie   prejednávanej   veci.   Prvostupňový   súd   teda   musí   vydať   také rozhodnutie,   aké   vyplýva   zo   skutkových   alebo   právnych   stanovísk   odvolacieho   súdu... Prvostupňový súd je takto aj povinný vytvoriť – v rámci ústavného práva účastníka konania pred   všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   –   podmienky,   aby v prípade   následného   odvolania   druhostupňový   súd   mohol   potvrdiť   také   „nové“ rozhodnutie...

Na   tieto   fakty   bol   porušovateľ   upozornený   početnou   korešpondenciou   a   už   bol postihnutý sankciou z pozície ÚS SR. Nič z toho ale neviedlo k náprave – po septembri 2009 sa len v celej nahote ukázala inkompetencia a ignorantstvo OS Ba IV.».

Sťažovateľka tvrdí, že „to čo doteraz povedala preukazuje, vzhľadom na okolnosti prípadu, nemožnosť pokladať sťažnosť (spravidla podávanú podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v spojení s § 53 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) za postup, ktorý by umožnil dosiahnuť účinnú ochranu jej práv, priznaných Ústavou SR, ešte pred podaním ústavnej sťažnosti.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky zo strany okresného súdu v namietanom konaní naďalej dochádza k porušovaniu jej označeného základného práva, pričom poukazuje na skutočnosť, že prieťahy v súdnom konaní jej spôsobujú „extrémne veľké ťažkosti“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 C 526/1996 porušil právo p. A. Š., aby sa jej vec prerokovala efektívne, spravodlivo a bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   A.   Š.,   priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume   10.000,-   € (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť p. A. Š. trovy konania, tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F...“

Sťažovateľka doplnila sťažnosť podaním z 5. januára 2011 doručeným ústavnému súdu 17. januára 2011 o „faktografiu“ postupu okresného súdu v predmetnej veci v období do vydania nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009 a po vydaní označeného   nálezu   ústavného   súdu,   súčasne   predložila   „špecifikáciu   trov   právneho zastúpenia“; trovy žiada uhradiť v sume 615,88 € s 20 % DPH.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená procesná situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 526/1996, pričom z obsahu sťažnosti vyplýva,   že   porušenie   označeného   základného   práva   namieta   v   období   po   nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009, t. j. v období po 29. októbri 2009.

Napriek právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v označenom náleze sa podľa tvrdenia sťažovateľky „nič z toho - hoci vedenie OS Bratislava IV opakovane priznáva porušovanie práv sťažovateľky – sa ale dodnes nestretlo s adekvátnou reálnou odozvou, teda najmä smerovaním k vytvoreniu právnej istoty v danom súdnom spore“.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   namietané   konanie   nebolo   do   dňa podania   opätovnej sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   právneho názoru, podľa ktorého účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03, IV. ÚS 432/09). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade   bolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 61/03).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľky považoval za potrebné poukázať aj na svoj právny názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmieta ako zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Tento   právny   názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva [pozri napr.   rozhodnutie   vo   veci   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   sťažnosť   č. 16970/05 (IV. ÚS 237/09, m. m. II. ÚS 290/09, IV. ÚS 42/2010 atď.)].

V posudzovanej veci bola sťažnosť ústavnému súdu doručená 27. decembra 2010, t. j. potom, ako okresný súd vo veci rozsudkom z 2. novembra 2010 meritórne rozhodol, teda v čase, keď už v zásade nemohol porušovať sťažovateľkou označené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo už samo osebe v súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   zakladá   dôvod   na   jej   odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V   okolnostiach   prípadu   sa   s týmto   záverom   ústavný   súd   neuspokojil,   a to predovšetkým   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v predmetnej   veci   už   nálezom č. k. I. ÚS 117/09-41 z 29. septembra 2009 vyslovil, že v namietanom konaní bolo porušené základné právo   sťažovateľky   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy,   a uložil   okresnému   súdu,   aby v ďalšom   období   konal   v tomto   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto preskúmal   postup   okresného   súdu   v namietanom   konaní   v období   po   nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. v období po 29. októbri 2009, a zistil:

- 29. októbra 2009 okresný súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na zrušenie predbežného opatrenia z 31. marca 2008, ktorým bolo odporcovi uložené umožniť sťažovateľke užívať byt v rodinnom dome na P. v B.,

- 8. decembra 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej,

-   5.   januára   2010   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu z 8. decembra 2009,

- prípisom z 10. februára 2010 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky odporcovi spolu s výzvou na vyjadrenie,

- 24. marca 2010 bol spis doručený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na účely rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky,

- krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 142/2010 z 30. apríla 2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (uznesenie bolo okresnému súdu doručené 2. júna 2010),

- okresný súd 9. júna 2010 nariadil pojednávanie vo veci na 21. september 2010 a na ten účel predvolal účastníkov konania,

- uznesením sp. zn. 6 C 526/1996 zo 7. júla 2010 okresný súd zastavil konanie o návrhu   odporcu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   z   dôvodu   nezaplatenia   súdneho poplatku, ktoré následne uznesením z 11. augusta 2010 zrušil z dôvodu zaplatenia súdneho poplatku odporcom,

-   uznesením   z   13.   septembra   2010   okresný   súd   návrh   odporcu   na   zrušenie predbežného opatrenia zamietol,

- 21. septembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na žiadosť odporcu na 2. november 2010,

- na pojednávaní konanom 2. novembra 2010 bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému sťažovateľka 9. decembra 2010 podala odvolanie,

- prípisom z 12. januára 2011 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky odporcovi spolu s výzvou na vyjadrenie,

-   9.   februára   2011   bol   spis   doručený   krajskému   súdu   pre   účely   rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti zobral do úvahy obdobie, ktoré uplynulo od nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu   [predmetom   posudzovania nemôže   byť   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   (II.   ÚS   418/06,   II.   ÚS 252/05) obdobie pred vydaním nálezu ústavného súdu z 29. septembra 2009], ako aj to, že okresný   súd   vo   veci   v   období   relevantnom   na   posúdenie   opodstatnenosti   sťažnosti   (do odstúpenia spisu krajskému súdu 9. februára 2011) priebežne konal. Sama sťažovateľka vo svojej   sťažnosti   uvádza   viacero   úkonov   realizovaných   okresným   súdom   po   dátume rozhodnutia   ústavného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   117/09.   S cieľom odstránenia   nedostatkov   v   konaní   (v   rozsudku   z   8.   decembra   2009)   vytýkaných   mu   v uznesení krajského súdu ako odvolacieho súdu z 30. apríla 2010 (spočívali v nerešpektovaní jeho právneho názoru vyjadreného v skoršom zrušujúcom uznesení, v nesprávnom zistení skutkového   stavu   a   v   nesprávnom   právnom   závere,   pričom   krajský   súd   v   odôvodnení uznesenia   vyslovil   požiadavku   doplniť   dokazovanie   vo   veci)   okresný   súd   následne   po doplnení dokazovania v intenciách záverov krajského súdu opätovne rozhodol 2. novembra 2010, z čoho možno usudzovať, že pred podaním tejto sťažnosti (v spojení s rozhodnutím ústavného súdu o predchádzajúcej sťažnosti) okresný súd prijal všetky opatrenia smerujúce k   zabezpečeniu   ochrany   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Predmetný   rozsudok   na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľkou   je   v   súčasnosti opätovne predmetom preskúmavania krajským súdom ako odvolacím súdom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na jednej strane vzal do úvahy, že postup okresného súdu v posudzovanom období možno považovať za plynulý (bez prieťahov), ale na druhej strane aj ako postup, ktorý možno hodnotiť ako nesprávny, resp. neefektívny, keďže   došlo   k opätovnému   zrušeniu   jeho   meritórneho   rozsudku   vo   veci   (uznesením krajského súdu z 30. apríla 2010). Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd v relatívne krátkom čase (do piatich mesiacov) od doručenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu vo veci   opätovne   meritórne   rozhodol   rozsudkom   z 2.   decembra   2010,   ústavný   súd   dospel k záveru, že toto pochybenie okresného súdu vzhľadom na ochranu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemalo dôsledky takej intenzity, na základe ktorých by bolo možné   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   dospieť   reálne   k záveru,   že v období   po   29.   októbri   2009   došlo   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní k opätovnému porušeniu tohto základného práva sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak by okresný súd v ďalšom období (po prípadnom opätovnom zrušení jeho rozsudku   z 2.   novembra   2010   odvolacím   súdom)   v namietanom   konaní   bez ospravedlniteľného dôvodu nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľke nič nebráni v   tom,   aby   sa   opätovne   obrátila   na   ústavný   súd   so   sťažnosťou,   ktorou   bude   namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011