znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 419/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 52/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2010   doručená   sťažnosť   M.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 52/2008.

Zo   sťažnosti,   ako   aj   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   52/2008   vyplýva,   že sťažovateľ podal 17. marca 2008 na okresnom súde návrh na začatie konania o zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Dňa 4. apríla 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a po jeho uhradení vyzval odporcu, aby sa vyjadril   k návrhu   na   začatie   konania,   a zároveň   ho   poučil   o jeho   procesných   právach a povinnostiach.

Na   prvom   pojednávaní   vo   veci,   ktoré   sa   konalo   12.   septembra   2008,   účastníci konania   zhodne   navrhli,   aby   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   z dôvodu,   že   majú záujem rokovať o mimosúdnom urovnaní sporu. Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 16. marca 2009, ktoré okresný súd po prednesoch účastníkov odročil na neurčito s tým, že im poskytol 60-dňovú lehotu na uzatvorenie mimosúdnej dohody.

Dňa   15.   októbra   2009   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   Okresného   súdu Košice   II   o zapožičanie   spisu   sp.   zn.   10   C   52/2008;   spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 12. novembra 2009. Uznesením č. k. 10 C 52/2008-50 z 20. októbra 2009 nariadil okresný súd vo veci znalecké dokazovanie. Znalec doručil vypracovaný znalecký posudok 28. apríla 2010, ktorý bol 29. apríla 2010 obratom zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania.

Sťažovateľ 7. mája 2010 doručil predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 52/2008. Predseda okresného súdu reagoval na sťažnosť prípisom sp. zn. Spr. 12/2010 z 24. mája 2010.

Pojednávanie nariadené na 25. jún 2010 bolo z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov konania (sťažovateľ bol na celodennom ošetrení a odporca si zásielku neprevzal v odbernej lehote, pozn.) odročené. Dosiaľ ostatné pojednávanie nariadené na 8. október 2010 bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti vo veci konajúceho sudcu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že „v konaní   sp.   zn.   10   C/52/2008   sa   Okresný   súd   Trebišov dopustil porušenia základného práva sťažovateľa, keď svojim postupom spôsobil zbytočné prieťahy a štvormesačným a sedemmesačným nekonaním zabránil sťažovateľovi výkon jeho práva“, a preto žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods.2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Okresným   súdom   Trebišov   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/52/2008 porušené bolo.

Okresnému súdu Trebišov prikazuje, aby v konaní sp.zn. 10 C/52/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

M. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie 2000 eur (slovom dvetisíc eur), ktoré   je   Okresný   súd   Trebišov   povinný   zaplatiť   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Trebišov   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   advokátke JUDr. D. S. vo výške 254,88 eur do 15 od právoplatnosti tohto nálezu.“

Uplatňovanú   výšku   finančného   zadosťučinenia   odôvodnil   sťažovateľ „nenahraditeľnou ujmou, ktorú utrpel, keď mu bola odopretá možnosť riadne užívať svoj podiel v spornej nehnuteľnosti, pretože odporkyňa, ktorá o užívanie svojho podielu vôbec neprejavovala záujem, žiadala od sťažovateľa úhradu obvyklého nájmu. Za obdobie viac ako 2 rokov, počas ktorých prebieha konanie na okresnom súde, poznačené zbytočnými prieťahmi,   sťažovateľ   stratil   vieru   v   spravodlivosť,   ako   aj   vieru   v   rešpektovaní   jeho základných práv zo strany celej spoločnosti a zvlášť konajúceho súdu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa prvej vety čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 52/2008.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 63/00).

Postup   okresného   súdu   v   doterajšom   priebehu   namietaného   konania   síce   nie   je optimálny, ale podľa názoru ústavného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a to aj napriek tomu, že trvá dva roky a osem mesiacov.

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00. I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné   prieťahy“ v   zmysle čl.   48   ods.   2   ústavy,   tak sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).

Za   obdobia   krátkodobej   nečinnosti   v   namietanom   konaní   považuje   ústavný   súd obdobie od septembra 2008 do marca 2009 a od marca 2009 do októbra 2009. Ústavný súd zohľadnil,   že   ide   o   obdobia   ojedinelej   nečinnosti,   ktoré   nasledovali   po   pojednávaní konanom 12. septembra 2008 a pojednávaní konanom 16. marca 2009, ktoré boli na zhodný návrh   oboch   procesných   strán   okresným   súdom   odročené   na   neurčito   z dôvodu,   že účastníkom konania bol poskytnutý časový priestor na mimosúdne vyriešenie sporu. Pretože medzi účastníkmi konania nedošlo k mimosúdnej dohode, okresný súd pokračoval v konaní a uznesením č. k. 10 C 52/2008-50 z 20. októbra 2009 nariadil znalecké dokazovanie.

S ohľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania, majúc na zreteli jeho druh, povahu a jeho doterajší priebeh, ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru dospel k záveru, že v danom prípade nemožno postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 52/2008 kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   a   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v prípade, ak bude v ďalšom postupe okresného súdu v namietanom konaní dochádzať k neospravedlniteľnej   nečinnosti   alebo   neefektívnej   činnosti,   sťažovateľovi   nič   nebráni v tom, aby sa sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy opätovne uchádzal o ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010