znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 419/09-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   K.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   v   konaní pred   súdmi   Slovenskej   republiky   podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 99/2008 z 28. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2009   faxom   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená predložením originálu 9. septembra 2009. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky   zaručeného   v   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 5 Sžf 99/2008 z 28. apríla 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «žiadal Daňový úrad Košice V žiadosťou zo dňa 6. 3. 2007   o vydanie   rozhodnutí   o   priznaní   práva   (vrátení   preplatku   dane)   v daňovom konaní začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie obdobie január až december 1998. Daňový úrad Košice I oznámením č. 695/231/30397/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007 oznámil sťažovateľovi, že mu bolo doručené jeho podanie. Oznámil mu, že:

„Na základe zrušených dodatočných platobných výmerov odvolacím orgánom DR SR pracovisko Košice správca dane (Daňový úrad Košice V) vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobia január až december 1998 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške. V zmysle § 63 ods. 1, 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 zákona č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie obdobie   do   31. 12. 2002   sa   vzťahuje   § 23   zákona   účinného   k   31. 12. 2002.   V   zmysle uvedeného v § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie roku 1998 vydať rozhodnutie.

Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 6. 5. 2005, 9. 5. 2005 a 1. 6. 2005 uvedený postup správcu   dane   prešetrovalo   DR   SR   odd.   petícii   a   sťažnosti,   ktoré   predmetnú   námietku v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej veci ste podali sťažnosť zo dňa 15. 8. 2005   na   nezákonný   postup   a   činnosť   DÚ   Košice   V   pri   vrátení   preplatkov   dane za mesiac december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane prešetrovalo   DR   SR   odd.   vnútornej   kontroly   a   o   výsledku   tiež   daňový   subjekt   bol oboznámený.“.

Dňa 10. 5. 2007 podal sťažovateľ u Daňového riaditeľstva SR (ďalej len „DR SR“) žiadosť   nazvanú   „Nečinnosť   správcu   dane   –   žiadosť   o   vydanie   rozhodnutia   v   rámci opatrení   proti   nečinnosti   podľa   ust.   § 30a   ods. 5   zákona   č. 511/1992   Zb.   (Oznámenie č. j. 695/231/30397/2007-Bač, zo dňa 10. 4. 2007)“.

DR   SR   listom   zo   dňa   7. 6. 2007   sp. zn.   I/223/7747/45348/2007   odpovedalo sťažovateľovi, že podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Vzhľadom na to DR SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.

Dňa   29. 6. 2007   podal   sťažovateľ   na   DR   SR,   pracovisko   Košice   námietku   proti nesprávnemu   a   nezákonnému   postupu   zamestnanca   správcu   dane   v   daňovom   konaní (pri vybavovaní   podania   v   začatom   daňovom   konaní   o   nečinnosti   správcu   dane (č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007)“.

DR   SR   listom   zo   dňa   16. 7. 2007   č. I/223/7747/59071/2007   vyzval   sťažovateľa na doplnenie podania.

Sťažovateľ podaním zo dňa 27. 7. 2007 doplnil svoje podanie. Dňa   26. 9. 2007   bolo   doručené   sťažovateľovi   rozhodnutie   Daňového   riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/7747-67259/2007/99I545-r zo dňa 31. 8. 2007, ktorým DR SR námietke   sťažovateľa   zo   dna   3. 7. 2007,   doplnenej   dňa   30. 7. 2007,   proti   postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. nevyhovel.

Proti   rozhodnutiu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č. I/223/7747- 67259/2007/991545-r   zo   dňa   31. 8. 2007   podal   sťažovateľ   na   Krajský   súd   v   Košiciach žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 7 S 120/2007 zo dňa 10 . 9 . 2008 žalobu zamietol   a   žalobcovi   –   sťažovateľovi   právo na náhradu   trov   konania   nepriznal.   Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 99/2008 zo dňa 28. 4. 2009 potvrdil   napadnutý   rozsudok   a   žalobcovi   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznal.   Predmetný   rozsudok   bol   doručený   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   dňa 6. 7. 2009.».

Sťažovateľ   v ďalšej   časti   sťažnosti   odcitoval   znenie   čl. 2   ods. 2,   čl. 46   a   čl. 127 ústavy, § 50 ods. 1 a 3, § 63 ods. 4 a 6, ako aj § 30 ods. 1 prvej vety zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných   orgánov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   správe   daní a poplatkov“) a uviedol:

«Súd   I.   stupňa   zamietol   žalobu   sťažovateľa,   ktorú   podal   proti   rozhodnutiu žalovaného o nevyhovení námietke proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní,   aj   keď   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   sa   uvádzajú   rôzne   úvahy   súdu I. stupňa. Dôvodom zamietnutia žaloby je zrejmé presvedčenie súdu I. stupňa, že správca dane   nebol   povinný   v   sťažovateľovom   prípade   vydať   rozhodnutie   o   vrátení   preplatku na dani z pridanej hodnoty, konkrétne vyjadrený v tomto konštatovaní súdu I. stupňa: „Táto povinnosť pre správcu dane vyplýva zo zákona, nie je uložená v zákonnej forme, teda vydaním rozhodnutia, ale faktickým pripísaním preplatku na účet daňového subjektu, čo vyplýva z ustanovenia § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v platnom znení.“. Aj keď nie celkom v zrozumiteľnej forme, I. stupňový súd vyjadril zrejme názor, že rozhodnutie žalovaného o nevyhovení námietke bolo správne z toho dôvodu, že správca dane nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení preplatku na dani.

S   týmto   záverom   súdu I. stupňa   podľa   názoru   sťažovateľa   nemožno   súhlasiť z nasledujúcich dôvodov:

Je nepochybné, že som dňa 20. 3. 2001 požiadal Daňový úrad Košice V o vrátenie preplatku dane za zdaňovacie obdobie január až december 1998.

Z ustanovenia § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31. 12. 2004 vyplýva postup správcu dane pri žiadosti daňového subjektu o vrátenie preplatku na dani. Sťažovateľ podotýka, že so zreteľom na ustanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR - správca dane môže konať len spôsobom ustanoveným v zákone.

Z   citovaného   zákonného   ustanovenia   vyplýva,   že   správca   dane   vráti   preplatok do jedného   mesiaca   od   doručenia   žiadosti   o   jeho   vrátenie,   a   ak   žiadosti   o   vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nevydáva.

Citované zákonné ustanovenie, predovšetkým jeho časť, ktorá ustanovuje, že správca dane nemusí vydať rozhodnutie, nie je možné vykladať inak, ako tým spôsobom, ako to vyplýva z jeho doslovného znenia. Podmienkou sine qua non je dodržanie lehoty na vrátenie preplatku   ustanovenej   v   predchádzajúcej   vete   a   vrátenie   preplatku   v   celej   daňovým subjektom žiadanej výške.

Zákon   neumožňuje   v   žiadnom   svojom   ustanovení   nevydať   rozhodnutie   v   prípade nedodržania čo i len jednej z týchto podmienok.

Je nesporné, že v mojom prípade lehota na vrátenie preplatku uplynula bez toho, že by správca dane preplatok vrátil.

Tento   sťažovateľovi   bol   vrátený   až   po   zrušení   platobného   výmeru č. 709/340/38785/2003-KO   rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   SR   sp. zn.   VI/256/28/24 zo dňa 9. 1. 2004. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná.

Pokiaľ ustanovenie § 30 ods. 1 vety prvej zákona č. 511/1992 Zb. - ustanovuje, že v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť len práva rozhodnutím, potom možnosť uvedená   v   ustanovení   § 63   ods. 4   zákona   č. 511/1992   Zb.   je   výnimkou   z   tejto   zásady a možno ju vykladať len reštriktívne.

Z ustanovenia § 1a zákona č. 511/1992 Zb. v znení platom v čase podania žiadosti o vrátenie   preplatku   vyplýva,   že   daňovým   konaním   je   konanie,   v   ktorom   sa   rozhoduje opravách a povinnostiach daňových subjektov.

Pre sťažovateľa je ťažké porozumieť takému výkladu ustanovenia § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31. 12. 2004, podľa ktorým postup správcu dane pri vracaní daňového preplatku nie je konaním, v ktorom rozhoduje o mojom práve daňového subjektu na vrátenie preplatku.

So zreteľom na vzájomnú súvislosť citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že požiadavke právnej istoty daňového subjektu zodpovedá len taký výklad týchto zákonných ustanovení,   ktorý   umožňuje   správcovi   dane   použiť   výnimku   pri   rozhodovaní   o   žiadosti o vrátenie preplatku len v prípade, že vráti v zákonnom stanovenej lehote tento preplatok v celom rozsahu.

Pokiaľ ide o záver súdu I. stupňa o tom, že v čase, keď sťažovateľ podal žiadosť o vydanie rozhodnutia o vrátenie preplatku žiadne daňové konanie neprebiehalo, nemožno sa s ním stotožniť.

Sťažovateľ   už   v   žalobe   poukázal   na   rozpor   medzi   výrokom   a   odôvodnením rozhodnutia   žalovaného,   keď   jeho   námietke   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane v daňovom   konaní   nevyhovel,   teda   meritórne   o   nej   rozhodoval,   na   druhej   strane v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že konanie neprebieha.

Konanie   o   vrátenie   preplatku   začalo   dňa   20. 3. 2001   a   so   zreteľom   na   vyššie uvedené súvislosti niet sporu o tom, že doposiaľ nebolo skončené.

V odvolaní   sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   závery   súdu I. stupňa nezodpovedajú zneniu ustanovení zákona č. 511/1992 Zb., tieto závery súdu I. stupňa sú vo vzťahu k prejednávanej veci nezrozumiteľné a nepochopiteľné.

Napriek   tomu,   že   odvolací   súd   rozhodol   o   potvrdení   rozsudku   súdu   I.   stupňa, uvedomujúc si zrejmé neudržateľnosť dôvodov uvedených v rozsudku súdu I. stupňa, uviedol vo svojom odôvodnení (str. 3 posledná veta):

„Napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny.“. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na rozdiel od súdu I. stupňa poukázal na   to,   že   žalobca   viedol   korešpondenciu   s   daňovým   úradom   a   ďalšie   podania   podané na prelomoch rokov 2008 a 2009 majú podklad na nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý nastal   po   vrátení   dňa   19. 2. 2004   vyrubeného   rozdielu   na   dani   z   pridanej   hodnoty za zdaňovacie obdobie december 1997. Ďalej NS SR na str. 5 rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou vyslovuje názor, že námietka v daňovom konaní nemôže smerovať proti nesprávnemu postupu zamestnanca správcu dane, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia. Podľa jeho názoru bolo správne, že žalovaný tejto námietke nevyhovel. Podľa názoru NS SR nie je povinnosťou žalovaného sa vôbec zaoberať meritom predmetnej námietky, ak dôjde k záveru, že zákonné podmienky na podanie námietky nie sú splnené.

Sťažovateľ   podotýka,   že   uvedené   závery   odvolacieho   súdu   nijakým   spôsobom nekorešpondujú so závermi súdu I. stupňa.

Je teda nesporné, že odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa nie z dôvodov, ktoré tento uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia...

Na tomto mieste však chce poukázať na skutočnosť, že názor súdu I. stupňa, ktorým považoval   za   zákonný   taký   postup   žalovaného,   ktorý   rozhodujúc   o   námietke   podanej sťažovateľom bez toho, aby ich meritórne posúdil spôsobom zákonom ustanoveným pre vecné vybavenie námietky, nezodpovedá ustanoveniam zákona č. 511/1992 Zb.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 citovaného zákona – správca dane posúdi námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie.

Z citovaného zákonného ustanovenia nesporne vyplýva, že rozhodnúť o námietkach možno len po ich posúdení.

Taký postup, keď správca dane meritórne o námietkach rozhodne bez toho, aby ich posúdil,   nezodpovedá   nielen   ustanoveniu   § 50   ods. 3   zákona   č. 511/1992   Zb.,   ale   ani článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.

V prípade, že správca dane vychádzajúc z názoru, že daňové konanie neprebieha, bol   toho   názoru,   že   sťažovateľ   nemohol   podať   námietku,   pretože   takéto   konanie neprebiehalo, nebol oprávnený o tejto námietke meritórne rozhodovať.

V tejto súvislosti možno dať za pravdu odvolaciemu súdu, že nie každé podanie urobené   jednotlivcom smerom   k správcovi   dane   je   spôsobilé vyvolať   začatie   daňového konania.

Podanie označené ako „námietka“ nemá spôsobilosť založiť právomoc a povinnosť správcu dane o námietke rozhodovať, ak nie je táto námietka podaná v prebiehajúcom daňovom konaní.

Je   teda   zrejmé,   že   pokiaľ   správca   dane   zastával   (nesprávny)   názor,   že   daňové konanie   neprebieha,   nebol   oprávnený   o   podaní   sťažovateľa   označenom   ako   námietka, rozhodovať.

V   tomto   prípade   je   nerozhodné   označenie   takéhoto   podania   sťažovateľom   ako námietka, keďže podľa ustanovenia § 20 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., je rozhodujúci obsah podania, i keď je nesprávne označené.

Z uvedeného vyplýva, že názor žalovaného, aj odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že   v   neexistujúcom   daňovom   konaní   je   správca   dane   oprávnený   meritórne   rozhodovať o námietke, ale rovnako je oprávnený pri tomto rozhodovaní ju neposúdiť meritórne, je popretím práva sťažovateľa zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   dáva   do   pozornosti ústavnému súdu, že námietku, ktorú sťažovateľ vzniesol, vzniesol v konaní, ktoré bolo začaté dňa 20. 3. 2001, jeho podaním, ktorým žiadal vrátiť preplatok na DPH.

Sťažovateľ nevzniesol túto námietku v žiadnom inom konaní a je nesporné, že v tomto konaní o jeho žiadosti doposiaľ nebolo zákonom predpísaným spôsobom rozhodnuté. Jeho žiadosť o vrátenie preplatku dane je nepochybne podaním, ktoré je spôsobilé začať daňové konanie, keďže sa dožadoval svojho práva na vrátenie preplatku, o ktorom mal rozhodnúť správca dane.

Podľa   ustanovenia   § 1a   písm. d/   zákona   č. 511/1992   Zb.,   daňovým   konaním   je konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.

V   tomto   a   v   žiadnom   inom   konaní   sťažovateľ   vznášal   námietku,   ktorá   doposiaľ nebola žalovaným spôsobom zodpovedajúcim zákonu posúdená.

Keďže túto nezákonnosť neodstránil ani I. stupňový, ani odvolací súd, napriek tomu, že táto povinnosť im vyplýva z ustanovení O. s. p. o správnom súdnictve, stal sa odvolací súd spoluzodpovedným za porušenie práva.

V predmetnej veci aj napriek tomu, že sa NS SR formálne stotožnil so závermi súdu I. stupňa, v skutočnosti je to on, kto sa (aspoň do určitej miery) vyrovnáva s námietkami uvedenými v žalobe.

Týmto však sťažovateľovi   odňal možnosť,   aby proti záverom súdu mohol vzniesť svoje námietky, a využiť tak dvojinštančnosť konania, ktorá pre tento druh konania vyplýva z príslušných ustanovení O. s. p.

NS   SR   však   tým,   že   nahradil   činnosť   súdu   I.   stupňa,   sa   vyrovnal   s   námietkami sťažovateľa prvýkrát, a to rozhodnutím, proti ktorému odvolanie nieje prípustné. »

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy, a v nadväznosti na to navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní   pred   súdmi   Slovenskej   republiky   zakotveného   v   článku   46   ods. 1   Ústavy   SR, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 99/2008 zo dňa 28. 4. 2009 bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 99/2008 zo dňa 28. 4. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, z obsahu ktorých (vzhľadom na predmet sporu   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   a na   nadväznosť   odôvodnení   ich   rozhodnutí, ako aj posúdenie dôvodnosti tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti) považuje ústavný súd za relevantné citovať tieto ich časti:

1. Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“) prípisom   zo   7.   júna   2007   podpísaným   vedúcim   oddelenia   daňového   konania   Košice JUDr. O. V. oznámilo sťažovateľovi:

„Dňa 17. 05. 2007 nám bol doručený Váš list zo dňa 10. 05. 2007, ktorým žiadate prijať   opatrenia   na   nečinnosť   správcu   dane   –   Daňového   úradu   Košice   I   z dôvodu,   že správca dane nevydal rozhodnutie o priznaní práva (vrátenie preplatku) v daňovom konaní začatom dňa 20. 03. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998...

Podľa   § 63   ods. 4   zákona   č. 511/1992   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov, ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

Pri   vrátení   nadmerného   odpočtu   podľa   § 23   zákona   č. 289/1995   Z.   z.   v   znení platnom do 31. 12. 2002 sa rozhodnutie nevydávalo. V zmysle uvedeného správca dane nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu. Nevydanie rozhodnutia správcu dane o vrátení nadmerného odpočtu nie je možné považovať za nečinnosť správcu dane. Daňové   riaditeľstvo   SR   ako   orgán   najbližšie   nadriadený   správcovi   dane   nezistil dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.“

2. V reakcii na citovaný prípis daňového riaditeľstva z 29. júna 2007 vzniesol proti nemu sťažovateľ túto námietku:

„V nadväznosti na ust. § 50 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. podávam námietku proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko Košice, JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom svedčí písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007...“

3. Daňové   riaditeľstvo   rozhodnutím   č. k.   I/223/7747-67259/2007/991545-r z 31. augusta 2007 rozhodlo tak, že „podľa § 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov námietke daňového subjektu Ing. Mgr. K. M.... zo dňa 3. 7. 2007, doplnenej dňa 30. 7. 2007 proti postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. v daňovom konaní nevyhovuje“.

Svoje rozhodnutie daňové riaditeľstvo odôvodnilo najmä tým:

„Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový subjekt môže podať námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca   správcu   dane   v   daňovom   konaní.   Námietka   patrí   medzi   riadne   opravné prostriedky. Ako riadny opravný prostriedok slúži na preskúmanie postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní a na dosiahnutie nápravy v prípade, že orgán príslušný na rozhodovanie o námietke posúdi dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené. V zmysle citovanej právnej úpravy možno podať námietku proti postupu zamestnanca správcu   dane   len   v   daňovom   konaní.   Na   základe   podanej   žiadosti   daňového   subjektu na vydanie rozhodnutí o priznaní práva /vrátenie preplatku dane za zdaňovacie obdobie január   až   december   1998/   nezačalo   daňové   konanie,   pretože   daňové   preplatky,   resp. nadmerný odpočet ako to vyplývalo z podaných dodatočných daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty bol daňovému subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane povinný vydať rozhodnutie.

Podanie daňového subjektu zo dňa 10. 5. 2007 doručené Daňovému riaditeľstvu SR dňa   17. 5. 2007,   ktorým   žiada   prijať   opatrenia   proti   nečinnosti,   nemá   účinky   začatia daňového   konania.   Účinky   začatia   konania   má   len   kvalifikovaný   podnet,   ktorý   zákon o správe daní presne reguluje. K tomu, aby určitý súhrn procesných postupov a úkonov vytváral daňové konanie, musí byť splnená podmienka rozhodovania o práve a povinnosti daňového   subjektu   a   následne   vydanie   rozhodnutia   vo   veci,   ktoré   zákon   pomenúva. Opatrenia   proti   nečinnosti   upravené   v   ustanovení   § 30a   zákona   č. 511/1992   Zb. predstavujú   osobitný   procesný   inštitút,   ktorý   je   ponímaný   ako   opatrenie   sankčného charakteru vo vzťahu k orgánu, ktorý bol v konaní pasívny.

Keďže   daňové   konanie   nezačalo,   nie   je   možné   podať   námietku   proti   postupu zamestnanca správcu dane podľa § 50 zákona č. 511/1992 Zb.

Z vyššie uvedených dôvodov považuje Daňové riaditeľstvo SR podanú námietku proti postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. za bezpredmetnú.“.

4. Sťažovateľ   sa „Žalobou   na   začatie   konania   na   preskúmanie   rozhodnutia správneho   orgánu   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   sp. zn. I/223/7747-67259/2007/991545-r   zo   dňa   31. 8. 2007“ podanou   krajskému   súdu 28. novembra 2007 domáhal jeho zrušenia a žiadal vrátiť predmetnú vec daňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie.

V odôvodnení žaloby sťažovateľ okrem iného uviedol:„Nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   žalobca   vidí   v   tom,   že rozhodnutie   žalovaného   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   zistenie skutkového   stavu   je   nepostačujúce   pre   posúdenie   veci,   zistenie   skutkového   stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu [§ 250j písm. a), c), b) O. s. p.], v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   [§ 250j   písm. e)   O. s. p.]   a   rozhodnutie   je nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   alebo   pre   nedostatok   dôvodov   [§ 250j   ods. 2 písm. d) O. s. p.].“

Ďalej sťažovateľ v odôvodnení žaloby po citovaní § 50 ods. 1 a 3 zákona o správe daní a poplatkov a odvolaní sa na čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ústavy s poukazom na § 15 ods. 13, § 63 ods. 4 a § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov (v časovo aktuálnom znení) uviedol:

„Z citovaných ustanovení zákonných predpisov a z uvedených skutkových okolností vyplýva, že odo dňa 20. 3. 2001, kedy žalobca podal dodatočné daňové priznania a zároveň žiadosť o vrátenie preplatku dane, správca dane nevydal rozhodnutie napriek tomu, že z citovaných   zákonných ustanovení mu táto povinnosť   vyplývala.   Žalobca preto,   ako   to vyplýva z vyššie uvedených okolností, vzniesol námietku proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Táto skutočnosť vyplýva z výroku predmetného rozhodnutia...

Takýto   postup   správcu   dane   je   v   rozpore   s   ustanovením   § 30   ods. 1   zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého v daňovom konaní možno ukladal daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   správca   dane,   jeho   zamestnanec   postupoval nezákonným spôsobom, ak v predmetnej veci nevydal rozhodnutie a rovnakou vadou trpí aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým námietke žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane nevyhovel.“

5. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 S 120/2007 z 10.   septembra   2008   rozhodol   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   podanú   28.   novembra   2007 zamietol. Podstatou odôvodnenia bol tento právny záver (názor) krajského súdu:

„Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 247 a nasl O. s. p. a zistil, že žaloba nebola dôvodná.

Z   administratívneho   spisu   žalovaného   nepochybne   vyplýva,   že   žiadosť   žalobcu na vydanie   rozhodnutí   o   priznaní   práva   /vrátenie   preplatku   dane/   v   daňovom   konaní začatom dňa 20. 3. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998, bola doručená Daňovému úradu Košice V dňa 14. 3. 2007 jej doplnenie zo dňa 16. 7. 2007 bolo doručené Daňovému   riaditeľstvu   SR   v   Bratislave   dňa   30. 7. 2007.   Je   nepochybné,   že   žalobcovi správca dane vrátil preplatok na dani bez rozhodnutia, podľa vtedy platného ust. § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb.

Táto povinnosť pre správcu dane vyplýva zo zákona, nie je uložená v zákonnej forme, teda vydaním rozhodnutia, ale faktickým pripísaním preplatku na účet daňového subjektu, čo vyplýva z ust. § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení.

Podľa ust. § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní možno ukladať   daňovú   povinnosť   alebo   priznávať   práva   len   rozhodnutím.   Účelom   daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti.

Žalobca vo svojej žiadosti zo dňa 6. 3. 2007 a v jej doplnenom znení žiadal napraviť chyby   správcu   dane,   pokiaľ   išlo   o   zadržiavanie   vzniknutého   preplatku,   aby   nedošlo k preklúzii práva na strane oprávneného.

Podľa ust. § 30a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení, správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona je povinný v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených daňovým   subjektom,   vydať   rozhodnutie   alebo   vykonať   iné   opatrenie   ustanovené   týmto zákonom bezodkladne. Ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto   konaní   nečinný   a   nerozhodne   ani   v   lehotách   ustanovených   v   odsekoch   1   a   3 a nápravu   nemožno   dosiahnuť   inak   a   povaha   veci   to   nevylučuje,   je   príslušný   vo   veci rozhodnúť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Vždy sa jedná o skutočnosť, ktorej základom je daňová kontrola.

V danom prípade sa nejednalo o daňovú kontrolu, ktorej definíciu obsahuje ust. § 15 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení. Podľa ust. § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení, daňový subjekt môže uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Námietky daňového subjektu smerovali meritórne voči správcovi dane, ktorý opakovane pokračoval v daňových kontrolách v iných veciach, čo tvrdil žalobca, keď daňovú kontrolu ukončil 18. 8. 2003. Súd dodáva, že v prípade nepoukázania nadmerného odpočtu /preplatku/ na účet žalobcu v zákonom stanovenej lehote, pred jej uplynutím má žalobca právo domáhať sa jeho vrátenia z titulu bezdôvodného obohatenia na všeobecnom súde sídla správcu dane. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak správca dane postupoval pri vrátení preplatku /nadmerného odpočtu/ podľa § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení, resp. § 23 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom pre zdaňovacie obdobie do 31. 12. 2003, postupoval v súlade so zákonom.“

6. Proti   predmetnému   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľ   podal   odvolanie z 22. októbra 2008, ktorého nosnou argumentáciou boli najmä tieto jeho tvrdenia:

„Rozhodnutie súdu I. stupňa považujem za nesprávne z dôvodov uvedených

- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. – rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

- v   ustanovení   § 205   ods. 2   písm. d)   O. s. p.   –   súd   I.   stupňa   dospel   na   základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.“

Ďalej   sťažovateľ   použil   totožnú   argumentáciu,   ako   v odôvodnení   svojej   sťažnosti podanej ústavnému súdu (bližšie pozri citáciu na s. 4 až 6).

7. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 99/2008 z 28.   apríla   2009   tak,   že   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   7 S 120/2007 z 10. septembra 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označeného základného práva napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľa rozsudkom   sp. zn. 5 Sžf 99/2008 z 28. apríla 2009 sú   zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ vidí v dvoch rovinách. Jednou je porušenie dvojinštančnosti súdneho konania, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa síce formálne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, ale na základe iných skutkových a právnych dôvodov v porovnaní s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti konania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva aj to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z   okolností   prerokúvanej   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   v   sťažovateľovej   veci vo fáze   konania   pred   odvolacím   súdom   už   neprebiehalo   žiadne   dokazovanie   ďalším objasňovaním   skutočností,   ktoré   tvorili   skutkový   základ   prvostupňového   rozhodnutia krajského súdu [aj preto bolo o odvolaní rozhodnuté bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], preto najvyšší súd ako súd odvolací nemohol zabrániť sťažovateľovi vyjadrovať sa k prípadným „iným“ skutkovým zisteniam, na ktorých podľa sťažovateľa založil svoje rozhodnutie.

Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v   ktorej   zdôraznil   potrebu   rozlišovania   procesného   postavenia   účastníka   konania   pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej strane a procesnými možnosťami účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim súdom   na   strane   druhej.   Kým   procesná   stránka   účastníctva   pri   dokazovaní   je   takmer výlučne   vyčerpávaná   procesnými   právami   účastníka   konania   smerujúcimi   k   objasneniu skutkovej   stránky   prejednávanej   kauzy,   právne   hodnotenie   skutkového   stavu   je   úlohou konajúceho   súdu,   čo   plynie   i   z   uplatňovania   pravidla   „iura   novit   curia“.   Účastníkovi konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas dokazovania k právnemu hodnoteniu prejednávaného prípadu, Občiansky súdny poriadok však nepredpisuje konajúcemu súdu časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka vyjadriť sa k právnej stránke veci spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka pri zisťovaní skutkového stavu veci.   Procesno-právne   normy   výslovne   dokonca   neukladajú   súdu   povinnosť   oboznámiť účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m. III. ÚS 146/09).

Sťažovateľ   mal   možnosť   v   odvolaní   podanom   proti   prvostupňovému   rozsudku krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek ďalším   procesne   relevantným   spôsobom   (okrem   odôvodnenia   svojho   odvolacieho rozhodnutia)   oznamovať   svoje   právne   úvahy   v   predmetnom   konaní.   Preto   samotná skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku odlišných   právnych   (nie   skutkových)   dôvodov   v   porovnaní   s   právnym   odôvodnením rozsudku   krajského   súdu,   nebola   spôsobilá   privodiť   sťažovateľovi   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd preto vzhľadom na zjavný nedostatok relevantnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodnotil sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Druhou rovinou, v ktorej vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je spôsob výkladu a následnej aplikácie § 50 ods. 1 a 3 a § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   podľa   neho   vyplýva   aj   z jeho   ďalej   citovanej relevantnej časti:

«Zo spisu predloženého Krajským súdom v Košiciach Najvyšší súd zistil, že žalobca prípisom   z   29. 06. 2007   vzniesol   námietku   proti   nesprávnemu   a   nezákonnému   postupu zamestnanca   správcu   dane   DR   SR,   pracovisko   Košice,   JUDr.   O.   V.,   ktorý   mal   pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane podľa žalobcu postupovať nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom svedčí písomná odpoveď   čj.   223/7747/45348/2007   zo   dňa   07. 06. 2007.   Tomuto   podaniu   predchádzala vzájomná   korešpondencia   žalobcu   a   žalovaného   vykonaná   v   dňoch   06. 03. 2007, 10. 04. 2007 a tiež dňa 10. 05. 2007.

Dôvody   nesprávneho   postupu,   ktoré   spočívali   podľa   žalobcu   najmä   v   špatnom postupe menovaného pracovníka pri

-nerešpektovaní § 63 zák. č. 511/1991 Zb.,

-nevydaní rozhodnutia podľa § 63 ods. 7 cit. zákona, resp. neprerušil konanie,

-vyhovení odvolacieho orgánu ním podanému odvolaniu,

ako aj v priebehu daňového konania po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacím orgánom (napríklad nevydanie rozhodnutia o vrátení nadmerného odpočtu), žalobca opísal vo svojom dodatočnom podaní zo dňa 27. 07. 2007.

Predovšetkým musí Najvyšší súd na tomto mieste uviesť, že toto odvolanie, rovnako ako aj   ďalšie odvolania žalobcu podané na   prelome rokov   2008/2009 na   Najvyšší   súd (sp. zn.   5 Sžf 11/2009,   5 Sžf 17/2009,   5 Sžf 23/2009   a 5 Sžf 29/2009)   majú   podklad v nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý nastal po vrátení dňa 19. 02. 2004 vyrubeného rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 1997 a bol vyvolaný Oznámením Daňového úradu Košice I. č. 695/231/ 30397/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007, ktorým   tento   správca   dane   oznámil   daňovému   subjektu,   že   mu   nebol   povinný   vydať rozhodnutie o vrátení daňového preplatku za zdaňovacie obdobie december 1997, resp. zdaňovacie obdobie roku 1998 podľa § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 'Zb. ani rozhodnutie o vrátení   nadmerného   odpočtu   podľa   ust.   § 23   v   nadväznosti   na   § 55d   ods. 5   zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.

Ďalej podľa § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. platného v čase podania námietky (tzn. 29. 06. 2007)   môže   daňový   subjekt   uplatniť   námietku v prípadoch   ustanovených   týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Podľa § 50 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v hore uvedenom znení námietku musí podať daňový   subjekt   písomne   alebo   ústne   do   zápisnice   do   ôsmich   dní   odo   dňa,   keď   sa o namietaných skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. v hore uvedenom znení správca dane posúdi námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka smeruje   proti   postupu   vedúceho   zamestnanca   správcu   dane,   ktorý   nemá   nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Proti rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

Na základe uvedeného Najvyšší súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní predovšetkým plní funkciu osobitnej sťažnosti smerujúcej v daňovom konaní na nápravu procesných   vád,   v   tomto   prípade   špeciálne   zameranej   na   vyjadrenie   nespokojnosti s postupom   konkrétne   označeného   zamestnanca   správcu   dane   v   konkrétnom   daňovom konaní, tzn. že môže smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu spojitosť so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava v jej   správaní   nadriadeným   orgánom   alebo   výmena   osoby   na   tomto   poste.   Typickým príkladom môže byť otázka dôstojnosti alebo odbornosti vedenia daňového konania takouto osobou. Uvedený charakter a poslanie námietky potvrdzuje ust. § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. odnímajúce osobe podávajúcej námietku právo na odvolanie. Na nespokojnosť s tým, že takýto zamestnanec správcu dane nevydal rozhodnutie, ktoré žalobca ako daňový subjekt od správcu   dane   požadoval,   sa   však   toto   ustanovenie   nemôže   využiť,   lebo   nevydanie rozhodnutia   nie   je   spojené   s   činnosťou   konkrétneho   zamestnanca,   ale   je   v   pôsobnosti správcu dane ako správneho orgánu.

Ak by Najvyšší súd sa stotožnil s myšlienkou žalobcu, že proti nevydaniu rozhodnutia správcom   dane   je   možné   sa   brániť   námietkou   proti   vedeniu   konania   konkrétnym zamestnancom správcu dane, potom by musel vylúčiť účinky predpokladané v ust. § 30a zák. č. 511/1992 Zb. Takýto záver by však bol popretím rôznorodosti daňového konania a množstva riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov použiteľných v daňovom konaní. Bolo preto správne zo strany žalovaného, že nevyhovel námietke žalobcu.

Potom,   pokiaľ   žalobca   za   takejto   situácie   chcel   spochybniť   takéto   rozhodnutie žalovaného o námietke a s tým spojené právne následky, mal využiť celkom iné prostriedky súdnej ochrany.

Najvyšší súd hore zdôraznil,   že námietka podaná účastníkom v režime § 50 zák. č. 511/1992 Zb. je jednoznačne procesným inštitútom zameraným na nápravu procesných chýb v daňovom konaní spojeným s činnosťou konkrétneho zamestnanca správcu dane. Preto   nie je povinnosťou   žalovaného   vôbec   sa zaoberať meritom   predmetnej námietky, ak dôjde   k   záveru,   že   zákonné   podmienky   pre   podanie   námietky   nie   sú   splnené.   Preto celkom zbytočne žalobca v odvolaní poukazoval na nedostatky v konaní správcu dane pri vybavovaní jeho žiadosti smerujúcej k získaniu rozhodnutia o vrátení preplatku na dani. Preto krajský súd nepochybil, keď súdne konanie s odkazom na ust. § 248 písm. a) v spojení s § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil.

Poslednou v poradí námietkou žalobcu bolo to, že krajským súdom bol vyslovený nesprávne   záver   o   tom,   že   konanie   o   vrátení   preplatku   neprebieha,   lebo   toto   konanie do dnešného dňa nebolo ukončené. Najvyšší súd k tomuto uvádza, že v zmysle § 20 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. platného v čase podania príslušnej námietky „konanie je začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci, alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie. Ak sa konanie začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa tohto zákona oprávnený konať, prvý úkon v konaní“.

Nie   každé   podanie   urobené   jednotlivcom   smerom   k   správcovi   dane   je   spôsobilé vyvolať   začatie   daňového   konania   v   zmysle   cit.   ust.   § 20   ods. 1   zák.   č. 511/1992   Zb., ale musí ísť o také konanie, ktoré vykazuje znaky uvedené v legálnej definícii § 1a písm. d) zák. č. 511/1992 Zb.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery ako aj iné veci tohto účastníka Najvyšší súd dospel k záveru, ktorý je vyjadrený vo výroku tohto rozsudku. Nad rámec tohto odôvodnenia   musí   Najvyšší   súd   konštatovať,   že   vo   svojej   pôvodnej   judikatúre   (napr. 5 Sž-o-KS 73/2006)   sa   viac   prikláňal   k   myšlienke,   že   rozhodnutie   správcu   dane o všeobecnej námietke (§ 50), námietke zaujatosti (§ 24) alebo námietke proti nečinnosti (§ 30a) podanej podľa zák. č. 511/1992 Z. z. spadá do skupiny procesných rozhodnutí o vedení konania, na ktoré sa ani prieskum vykonávaný v správnom súdnictve v zmysle § 248 písm. a)   O. s. p.,   ani   ústavná   požiadavka   uvedená   v   čl. 46   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   nevzťahujú.   Avšak   judikatúra   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   je   k   tejto problematike   natoľko   nejednoznačná,   že   si   Najvyšší   súd   z opatrnosti osvojil   postup krajského súdu, ktorý rozhodoval o tejto veci rozsudkom, a týmto svojím prístupom zaručil žalobcovi vyšší stupeň súdnej ochrany.»

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97,   I. ÚS 114/09)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   odvolaní   z   22.   októbra   2008)   zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu.   V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   uviedol,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 99/2008   z   28.   apríla   2009   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   daného   prípadu   a   relevantných   procesných   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, pričom najvyšší súd dospel k rozhodnutiu na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní (II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   II. ÚS 229/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS 139/08),   ústavný   súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009