znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 418/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   C.   V.,   K.,   občana   Bulharskej   republiky, zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 8. júla 2010, za účasti Ing. Š. K. a H. K., obaja bytom K., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2010   doručená   sťažnosť   M.   C.   V.,   K.,   občana   Bulharskej   republiky   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   46   ods. 1,   čl.   47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009.

Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 20. júna 2011 opravila sťažnosť v tom zmysle, že napadnuté uznesenie má byť v petite správne označené ako sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 8. júla 2010, a to vzhľadom na to, že „v písaní prvého odseku petitu došlo ku chybe, kde omylom je namiesto správneho dátumu vydania citovaného uznesenia, 8. 7. 2010, uvedený nesprávny dátum 2. 10. 2009 - týkajúci sa iného uznesenia porušovateľa, o ktorom ÚS SR rozhodol nálezom ÚS SR zo dňa 20. 10. 2010, IV. ÚS 291/2010-29“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „v čase okolo dňa 6. 5. 2008, som sa z náhodného počutia dozvedel o exekučnej veci vedenej proti mne, u súdneho exekútora JUDr. M. Z., K., sp. zn. Ex 793/05, Okresného súdu Košice II, sp. zn. 39 Er 23/06, o vymoženie 20 350,- Sk s prísl., po preverení ktorej okolnosti som splnomocnil svoju právnu zástupkyňu JUDr. A. K. na ďalšie konanie, kde po oboznámení sa s vecou som učinil postup smerujúci k jej zastaveniu.

Uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 21. 11. 2008, sp. zn. 39 Er/23/2006, Ex 793/2005, bol zamietnutý môj návrh na zastavenie exekúcie, proti ktorému rozhodnutiu (vyššieho súdneho úradníka) som učinil odvolanie, za dňa 19. 12. 2008.

Uznesením Okresného súdu Košice II, za dňa 2. 10. 2009, sp. zn. 39 Er/23/2006, Ex 793/2005, bol zamietnutý môj návrh na zastavenie exekúcie.

Postupom konajúceho súdu a citovaným rozhodnutím, proti ktorému nie je riadny opravný prostriedok, mi v tomto konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V   rámci   prípustnej   inštantnosti   konania   som   okrem   iných   skutočností   osobitne poukázal na vadu predmetného exekučného konania v tom, že doposiaľ mi nebolo doručené Upovedomenie   o   začatí   exekúcie,   pričom   exekúcia   sa   už   nachádza   v   štádiu   dražby nehnuteľnosti.

Na túto skutočnosť som osobitne poukázal v návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj v odvolaní proti jeho zamietnutiu, ktorým mojim (zastavujúcim a neskôr aj ako odvolacím) dôvodom   sa   konajúci   súd   nezaoberal   ani   v   jednom   rozhodnutí   a   o   zamietnutí   mojich návrhov rozhodol na základe iných skutočností, než som ja predpokladal.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 8. 7. 2010, sp. zn. 39 Er 23/2006... došlo k schváleniu nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu k exekvovanej nehnuteľnosti a to naviac v čase, kedy exekučný súd mal vedomosť o prejednávaní predmetného exekučného konania pred ústavným súdom, v časti konania o zamietnutie návrhu na zastavenie exekúcie, pre vadu nedoručenia upovedomenia o začatí exekúcie“.

Svoje tvrdenie o porušení ním označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru sťažovateľ zakladá na týchto skutočnostiach:

„Dňa 18. 10. 2007 bolo na meno A. Š., opatrovník, Okresný súd Košice II, doručené Upovedomenie o začatí exekúcie, zo dňa 29. 5. 2006, sp. zn. Ex 793/05-16 Zm, spolu s Upovedomením o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, zo dňa 4. 9. 2006, sp. zn. Ex 793/05-26 Zm.

Uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 18. 9. 2007, sp. zn. 39 Er/23/2006, Ex 793/05, právoplatným dňa 31. 10. 2007, mi bola podľa § 49 ods. 4 EP ustanovená opatrovníčka A. Š., pracovníčka Okresného súdu Košice II...

Z uvedených skutočností je zrejmé, že nedošlo k právne relevantnému doručeniu predmetného upovedomenia o začatí exekúcie povinnému (ako primárneho predpokladu na jej   vykonávanie),   ktoré   upovedomenie   síce   doručené   bolo,   ale   v   čase   doručenia   nie opatrovníčke ustanovenej v konaní, ale osobe A. Š., bez právneho titulu, z čoho doručenie nie   je   právne   účinné.   Po   právoplatnom   ustanovení   opatrovníčky   A.   Š.,   nebolo   tejto doručené predmetné upovedomenie, z čoho vyplýva, že toto nebolo doručené vôbec. Na základe tejto vady trpí celé konanie vadou, pre ktorú nebolo možné ďalej konať.

Súčasne   došlo   k   tomu,   že   povinnému   (opatrovníčke)   nebola   poskytnutá   zákonná lehota na učinenie námietok v trvaní 14 dní, kde pokiaľ by aj doručenie upovedomenia menovanej   dňa   18.   10.   2007   malo   byť   účinné,   tak   menovaná   mohla   ako   opatrovníčka účinne konať až odo dňa 31. 10. 2007 (právoplatnosť uznesenia o ustanovení opatrovníka), čím lehota na podanie námietok jej zostávala počte 3 dní, čo je v rozpore so zákonom. Týmto   postupom   potom   nebola   zachovaná   ani   rovnosť   účastníkov   konania,   kde postavenie povinného oproti postaveniu oprávnených bolo v zjavnom nepomere v možnosti využívať svoje zákonné práva v tomto exekučnom - súdnom konaní.

V štádiu konania o veci pred Ústavným súdom SR, pre porušenie základných práv pri vykonávaní   tejto   exekúcie,   došlo   k   schváleniu   nadobudnutia   spoluvlastníckeho   podielu exekvovanej nehnuteľnosti, napriek tomu, že doposiaľ mi nebolo doručené Upovedomenie o začatí exekúcie.

Mám   za   to,   že na   základe   uvedených   skutočností   je   predmetná   exekúcia   vedená v rozpore so zákonom.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom o nej takto rozhodol:

„Práva sťažovateľa zaručené v čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práva základných slobôd   na   spravodlivé   a   verejné   prejednanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom, uznesením Okresného súdu Košice II, sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005, za dňa 8. 7. 2010, boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005, zo dňa 8. 7. 2010 a vec vracia porušovateľovi na nové konanie a rozhodnutie. Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 600 Eur. Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne, vo výške 254,88 Eur.“

Ústavnému súdu bolo 10. augusta 2011 doručené podanie Ing. Š. K. a H. K., obaja bytom   K.,   v   ktorom   žiadajú, aby rozhodol   o   ich   pristúpení   do   konania ako vedľajších účastníkov na strane okresného súdu. Svoj návrh odôvodnili tým, že „sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti spochybnil postup, ktorý viedol k originálnemu spôsobu nadobudnutia spomínaného podielu do vlastníctva dotknutých osôb. Vzhľadom na túto skutočnosť majú... právny záujem na výsledku konania o sťažnosti sťažovateľa.“.

Vzhľadom na skutočnosť, že Ing. Š. K. a H. K. majú nepochybne právny záujem na výsledku konania pred ústavným súdom, ústavný súd s nimi ďalej konal ako s dotknutými účastníkmi konania (ďalej aj „dotknutí účastníci“ alebo „spoluvlastníci nehnuteľnosti“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií   na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých   dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Tieto   závery   sa   v   celom   rozsahu   vzťahujú aj na nútený výkon   súdnych   a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených osobitným zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval,   aby konečné   súdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   ujmu   jedného   z   účastníkov   súdneho konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Účelom   označeného   článku   ústavy   je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov   ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo mohlo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje aj pri nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (II. ÚS 143/02). Aj v exekučnom konaní sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva   vyžaduje,   aby   všeobecný   súd   konal   objektívne,   vylúčil   náhodné   alebo   svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil na základe predpísaného spôsobu zisťovania skutkového stavu v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 8. júla 2010, ktorým tento súd   schválil   nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu   sťažovateľa   (povinného)   v   podiele 1/4 nehnuteľnosti zapísanej na LV číslo 9277 vedenom na Katastrálnom úrade v K., Správa katastra K., okres K. IV, obec K., katastrálne územie N., ako parcela č. 1188 o výmere 268 m2 – zastavané plochy a nádvoria, parcela č. 1189 o výmere 166 m2 – záhrady a dom so súpisným číslom 1231 na parcele č. 1188 (ďalej len „spoluvlastnícky podiel sťažovateľa“), dotknutými   účastníkmi   ako   spoluvlastníkmi   nehnuteľnosti   v   pomere   1/8   pre   každého spoluvlastníka v sume 25 977,23 €.

Sťažovateľ   odvodzuje   ústavne   neakceptovateľný   zásah   do   ním   označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru od ním tvrdenej skutočnosti, že v predmetnom   exekučnom   konaní   došlo   k   schváleniu   nadobudnutia   spoluvlastníckeho podielu   k   exekvovanej   nehnuteľnosti   napriek   tomu,   že „exekučný   súd   mal   vedomosť o prejednávaní predmetného exekučného konania pred ústavným súdom, v časti konania o zamietnutie návrhu na zastavenie exekúcie, pre vadu nedoručenia upovedomenia o začatí exekúcie“.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   ako   aj   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 ústavný súd zistil, že okresný súd poverením č. 5803 016601 z 5. mája 2006 poveril súdneho exekútora JUDr. M. Z., Exekútorský úrad, K. (ďalej len „súdny exekútor“), vykonaním exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému na uspokojenie pohľadávky v sume 675,50 € (20 350 Sk) s príslušenstvom (dlžné výživné) v prospech oprávnených maloletých J. a R. V., zastúpených matkou J. V., všetci bytom K. (ďalej len „oprávnení“), na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Nc 1372/01 z 18. februára 2005. Exekúcia na návrh oprávnených proti sťažovateľovi je vykonávaná na tomto exekútorskom úrade pod sp. zn. Ex 793/2005.

Dňa 19. apríla 2007 doručil súdny exekútor okresnému súdu žiadosť o ustanovenie opatrovníka sťažovateľovi z dôvodu, že jeho pobyt nie je známy, a preto mu nie je možné doručiť   upovedomenie   o   začatí   exekúcie.   Lustráciou   v   Centrálnom   registri   obyvateľov Slovenskej republiky v Banskej Bystrici a na Úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru v Bratislave súdny exekútor zistil, že sťažovateľ má evidovaný trvalý pobyt na adrese... v K. od 13. februára 1995 s platnosťou do 13. júna 2010. Osobným šetrením súdny exekútor ďalej zistil, že sťažovateľ sa v mieste trvalého bydliska minimálne tri   roky   nezdržiaval,   pričom   sa   nezdržiaval   ani   na   ďalších   adresách   evidovaného prechodného pobytu v K. na uliciach... a...

Na   základe   uvedených   zistení   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   39   Er   23/2006, Ex 793/2005 z 18. septembra 2007 ustanovil A. Š., zamestnankyňu okresného súdu, za opatrovníčku pre sťažovateľa ako povinného a 18. októbra 2007 jej doručil upovedomenie o začatí exekúcie.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   podal   4.   júna   2008 v predmetnej veci návrh na odklad exekúcie s odôvodnením, že toho istého dňa podal návrh na zastavenie exekúcie. K návrhu bolo okresnému súdu doložené splnomocnenie právnej zástupkyne zo 6. mája 2008 na zastupovanie povinného v predmetnom exekučnom konaní.

Okresný súd uznesením zo 17. júna 2008 zrušil uznesenie z 18. septembra 2007 o ustanovení opatrovníka, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bol opatrovník sťažovateľovi ustanovený. Uznesením z toho istého dňa okresný súd povolil odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu o podanom návrhu na zastavenie exekúcie zo strany povinného. O odvolaní oprávnených proti   predmetnému   uzneseniu   vydanému   vyšším   súdnym   úradníkom   rozhodol   sudca okresného súdu tak, že uznesením z 10. októbra 2008 návrh sťažovateľa na odklad exekúcie zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2008.

Vo veci návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie rozhodol okresný súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom z 21. novembra 2008 tak, že ho zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa opätovne o tomto návrhu rozhodol sudca okresného súdu tak, že uznesením sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009 jeho návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2009.

Sťažovateľ   napadol   uznesenie   okresného   súdu   z   2.   októbra   2009   sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. decembra 2009. Jej obsahom bola kľúčová a v zásade jediná námietka sťažovateľa spočívajúca   v tom, že v   predmetnom   exekučnom   konaní nedošlo k právne relevantnému doručeniu upovedomenia o začatí exekúcie jemu ako povinnému. Z uvedeného   dôvodu   celé   exekučné   konanie trpí   vadou,   pre   ktorú   nebolo možné   ďalej konať. Ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 291/2010-29 z 20. decembra 2010 sťažnosti vyhovel a vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

Písomným   podaním   z   20.   apríla   2010   súdny   exekútor   požiadal   okresný   súd o schválenie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa dotknutými účastníkmi ako spoluvlastníkmi nehnuteľnosti vzhľadom na to, že spoluvlastníci nehnuteľnosti (obaja v podiele 3/8) zložili na účet súdneho exekútora sumu 25 977,23 € ako sumu vo výške podielu,   ktorý   sa   mal   vydražiť,   čím   došlo   k   zabráneniu   predaja   predmetného spoluvlastníckeho podielu vo vlastníctve sťažovateľa a dražba predmetnej nehnuteľnosti sa nekonala.

Okresný súd uznesením sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 8. júla 2010 schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa spoluvlastníkmi nehnuteľnosti.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia okresný súd uviedol:„Predmetom dražby mali byť nehnuteľnosti zapísané na LV číslo 9277, vedenom na Katastrálnom úrade v K., Správou katastra K., okres K., obec K., katastrálne územie N. ako parcela č. 1188 o výmere 268 m2 zastavané plochy a nádvorie, parcela č. 1189 o výmere 166   m2 -   záhrady   a   dom   so   súpisným   číslom   1231   na   parcele   č.   1188,   ktorej spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1/4 je povinný M. C. V.

Podľa ust. § 166 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2006 na exekúciu predajom spoluvlastníckeho podielu na hnuteľnej veci alebo na nehnuteľnosti sa použijú   ustanovenia   o   exekúcii   predajom   hnuteľných   vecí   a   nehnuteľnosti.   O   vykonaní exekúcie upovedomí exekútor ostatných spoluvlastníkov.

Podľa ust. § 166 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2006 spoluvlastník veci, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, môže zabrániť predaju veci, ak najneskôr do začiatku dražby zloží u exekútora v hotovosti alebo šekom na účet exekútora sumu   vo   výške   podielu,   ktorý   sa   má   vydražiť.   Ak   najneskôr   do   začiatku   dražby   zloží u exekútora sumu v hotovosti alebo šekom, alebo prevodom peňažných prostriedkov na účet exekútora viac spoluvlastníkov, nadobúdajú podiel na veci pomerne podľa výšky svojich spoluvlastníckych podielov. Ak sa tak stane, exekútor s touto sumou naloží ako s výsledkom predaja.

Podľa ust. § 166 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2006 nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom.

Osobitným   výsledkom   konania   o   dražbe   hnuteľných   resp.   nehnuteľných   vecí v spoluvlastníckom   podiele   je   nadobudnutie   spoluvlastníckeho   podielu   spoluvlastníkom veci. Na konanie súdu o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu sa primerane použijú ustanovenia o konaní schválenia príklepu na dražbe.

Z   citovaného   ustanovenia   je   nepochybné,   že   nadobudnutie   spoluvlastníckeho podielu, ktorý je predmetom dražby, podlieha schváleniu súdom bez ohľadu na skutočnosť, či proti nemu boli, alebo neboli vznesené námietky osobami uvedenými v ust. § 147 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z.

Povinnosťou súdu je teda bez ohľadu na to, či námietky proti schváleniu predaja spoluvlastníckeho podielu boli alebo neboli vznesené, skúmať, či poverený súdny exekútor uskutočnil   exekúciu   predajom   nehnuteľnosti   podľa   ust.   §   134   a   nasl.   Ex.   por.,   t.   j.   či v konaní o dražbe spoluvlastníckeho podielu nedošlo k takej procesnej vade, ktorá by mohla mať   negatívny   vplyv   na   správnosť   schválenia   nadobudnutia   spoluvlastníckeho   podielu, resp. k inému porušeniu zákona s takýmito dôsledkami.

Súd posudzoval správnosť postupu súdneho exekútora pri príprave dražby podľa ust. § 134 a nasl. zák. č. 233/1995 Z. z. v znení zmien a doplnkov.

Z obsahu exekučného spisu sp. zn. EX 793/05-230 Za súd dokazovaním listinnými dôkazmi zistil tento skutkový stav:

Na   základe   návrhu   oprávnených   na   vykonanie   exekúcie   zo   dňa   17.   2.   2006, poverenia na vykonanie exekúcie č. 5803 016601 vydaným dňa 5. 5. 2006 Okresným súdom Košice II v právnej veci vykonania exekúcie oprávnených: 1. mal. J. V..., trvale bytom K., 2. mal. R. V..., trvale bytom K., v zastúpení matky: J. V..., trvale bytom K., proti povinnému: M. C. V..., trvale bytom K., pre vymoženie 675,50 eura s prísl., v konaní vedenom pred súdnym exekútorom JUDr. M. Z. pod sp. zn. EX 793/05-230 za súhlasu oprávnených s predajom nehnuteľnosti zo dňa 17. 2. 2006, upovedomil poverený súdny exekútor JUDr. M. Z. účastníkov konania o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti a zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti zapísané na LV číslo 9277, vedenom na Katastrálnom úrade v K., Správou katastra K., okres K., obec K., katastrálne územie N. ako parcela č. 1188 o výmere 268 m2 - zastavané plochy a nádvorie, parcela č. 1189 o výmere 166 m2 záhrady a dom so súpisným číslom 1231 na parcele č.   1188,   ktorej spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1/4 je povinný M. C. V., upovedomením zo dňa 15. 1. 2008. Dňa   15.   1.   2008   vydal   poverený   súdny   exekútor   exekučný   príkaz   na   vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností a exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnostiach zapísaných na LV číslo 9277, vedenom na Katastrálnom úrade v K., Správou katastra K., okres K., obec K., katastrálne územie N. ako parcela č. 1188 o výmere 268 m2 - zastavané plochy a nádvorie, parcela č. 1189 o výmere 166 m2 - záhrady a dom   so   súpisným   číslom   1231   na   parcele   č.   1188,   ktorej   spoluvlastníkom   v spoluvlastníckom   podiele   1/4   je   povinný   M.   C.   V.,   ktorý   doručil   osobám   taxatívne vymenovaným v ust. § 137 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.

Dňa 6. 2. 2008 vydal súdny exekútor upovedomenie o čase a mieste oceňovania nehnuteľnosti, termín ktorého stanovil na deň 18. 2. 2008, ktoré doručil osobám taxatívne uvedeným v ust. § 138 zákona č. 233/1995 Z. z.

Listom   zo   dňa   6.   2.   2008   ustanovil   súdny   exekútor   na   vypracovanie   znaleckého posudku na cenu nehnuteľnosti súdneho znalca: Ing. L. N., s miestom výkonu činnosti K., ktorý znaleckým posudkom č. 34/2008 zo dňa 30. 3. 2008 stanovil cenu podielu povinného na nehnuteľnosti sumou 782.590,- Sk (25.977,23 eura).

Súdny exekútor doručil znalecký posudok osobám taxatívne uvedeným v ust. § 139 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z. z.

Dňa 29. 4. 2008 vydal poverený súdny exekútor vyhlášku o dražbe spoluvlastníckeho podielu   na   nehnuteľnosti,   termín   uskutočnenia   ktorej   stanovil   na   deň.   9.   6.   2008   so začiatkom o 10.00 hod. na Exekútorskom úrade K. súdneho exekútora JUDr. M. Z. Dražobnú vyhlášku doručil súdny exekútor všetkým osobám taxatívne vymenovaným v ust. § 141 zákona č. 233/1995 Z. z.

Dňa 4. 6. 2008 povinný doručil súdnemu exekútorovi návrh na zastavenie a zároveň odklad   exekúcie.   Z   uvedeného   dôvodu   súdny   exekútor   upustil   od   dražby   predmetnej nehnuteľnosti,   nakoľko   konanie   dražby   by   bolo   v   rozpore   s   ust.   §   56   ods.   5   zákona č. 233/1995 Z. z.

Okresný súd Košice II uznesením č. k. 39 Er/23/2006-49 zo dňa 10. 10. 2008 návrh povinného na odklad exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 10. 2008. Okresný súd Košice II uznesením č. k. 39 Er/23/2006-76 zo dňa 2. 10. 2009 návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. 11. 2009. Dňa 11. 2. 2010 vydal súdny exekútor vyhlášku o dražbe spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, termín uskutočnenia ktorej stanovil na deň. 22. 3. 2010 so začiatkom o 10.00 hod. na Exekútorskom úrade K. súdneho exekútora JUDr. M. Z.

Dražobnú vyhlášku doručil súdny exekútor všetkým osobám taxatívne vymenovaným v ust. § 141 zákona č. 233/1995 Z. z.

Dňa 22. 4. 2010 súdny exekútor doručil súdu návrh na schválenie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu. t. j. draženého podielu 1/4 na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 9277,   vedenom   na   Katastrálnom   úrade   v K.,   Správa   katastra   K.,   okres   K.,   obec   K., katastrálne územie N. ako parcela č. 1188 o výmere 268 m2 - zastavané plochy a nádvorie, parcela č. 1189 o výmere 166 m2 - záhrady a dom so súpisným číslom 1231 na parcele č. 1188,   ktorej   spoluvlastníkom   v spoluvlastníckom   podiele   ¼   je   povinný   M.   C.   V., spoluvlastníkmi nehnuteľnosti (doposiaľ obaja v podiele 3/8) - Ing. Š. K... a H. K..., obaja bytom K. v pomere 1/8 pre každého spoluvlastníka, nakoľko spoločne zaplatili sumu vo výške ceny podielu a výška ich doterajších spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnosti je zhodná.

Z obsahu exekučného spisu č. EX 793/05-230 Za súd zistil, že Ing. Š. K... a H. K..., obaja bytom K. ako spoluvlastníci nehnuteľnosti každý v pomere 3/8 zložili na účet súdneho exekútora sumu 25.977,23 eura (dňa 18. 3. 2010 sumu vo výške 8.000.- eur a dňa 19. 3. 2010 sumu 17.977,23 eura, t. j. spolu 25.977,23 eura), ako sumu vo výške podielu. ktorý sa mal vydražiť, čím splnili zákonom stanovené podmienky podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku a došlo k zabráneniu predaja predmetného podielu vo vlastníctve povinného na dražbe.“

V nasledujúcej časti odôvodnenia namietaného uznesenia okresný súd na základe svojich skutkových zistení formuloval svoje právne závery, a to takto:

„Súd   z   obsahu   spisu   posúdil   zákonnosť   postupu   súdneho   exekútora   od   začatia exekučného   konania   po   zaslanie   návrhu   na   schválenie   nadobudnutia   spoluvlastníckeho podielu súdnym exekútorom súdu podľa Exekučného poriadku účinného ku dňu 17. 2. 2006, t.   j.   ku   dňu   začatia   exekučného   konania,   na   základe   čoho   súd   zistil.   že   na   schválenie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu sú splnené zákonné podmienky.

Vykonaným   dokazovaním   súd   zistil,   že   postup   súdneho   exekútora   pred   podaním návrhu na schválenie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu súdu, je v súlade s ust. § 166 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z., námietky proti nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu neboli vznesené, preto súd nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu schválil.“

Medzičasom   súdny   exekútor   prípisom   z   24.   novembra   2010   predvolal   všetkých účastníkov exekučného konania na rozvrhové pojednávanie na 14. december 2010. Právnej zástupkyni   sťažovateľa   bolo   predmetné   predvolanie   doručené   25.   novembra   2010.   Na rozvrhovom   pojednávaní   konanom   14.   decembra   2010   sa   sťažovateľ   ani   jeho   právna zástupkyňa   nezúčastnili.   Zápisnicu   o   rozvrhu   výťažku   z   dražby   nehnuteľnosti   prevzal sťažovateľ   17.   decembra   2010.   Zo   strany   účastníkov   exekučného   konania   neboli   voči rozvrhu vznesené žiadne námietky.

Sťažovateľ   listom   z   23.   februára   2011   požiadal   súdneho   exekútora   o   prevod nerozvrhnutej finančnej čiastky 14 836,75 € na jeho účet.

Okresný   súd   na   návrh   súdneho   exekútora   uznesením   sp.   zn.   39   Er   23/2006, EX 793/2005 z 24. marca 2011 schválil rozvrh výťažku z dražby spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa za najvyššie podanie v sume 25 977,23 €. Sťažovateľ, ktorému bolo predmetné uznesenie   doručené   13.   júla   2011,   sa   vzdal   odvolania   vyznačením   tejto   skutočnosti   na doručenke založenej v spise okresného súdu. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. júla 2011.

Ústavný súd zároveň zo spisu zistil, že okresný súd prípisom z 20. mája 2011 vyzval súdneho   exekútora,   aby   v   zmysle   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   291/2010-29 z 20. decembra 2010 právne relevantným spôsobom doručil v lehote 20 dní povinnému upovedomenie o začatí exekúcie v zmysle § 47 a nasl. Exekučného poriadku.

Súdny exekútor prípisom z 10. júna 2011 (okresnému súdu doručenému 14. júna 2011)   okresnému   súdu   oznámil,   že   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   v   predmetnom exekučnom konaní bolo sťažovateľovi ako povinnému doručené 24. mája 2011, pričom v zákonom ustanovenej lehote na podanie námietok (14-dňová lehota na podanie námietok v čase vyhotovenia prípisu už uplynula, pozn.) nebolo súdnym exekútorom zaevidované žiadne podanie sťažovateľa ako povinného.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom okresného súdu, ku ktorému   dospel   interpretáciou   a   aplikáciou   procesnoprávnych   ustanovení   Exekučného poriadku   pri   posudzovaní   zákonných   dôvodov   na   schválenie   nadobudnutia spoluvlastníckeho   podielu   exekvovanej   nehnuteľnosti.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ v podstate nenamieta samotné uznesenie okresného súdu, ale namieta, že „je predmetná exekúcia vedená v rozpore so zákonom“, pričom dôvod tejto nezákonnosti videl v   opätovne   namietaných   vadách   predmetného   exekučného   konania   (nedošlo   k   právne relevantnému doručeniu upovedomenia o začatí exekúcie povinnému, nebola zachovaná rovnosť účastníkov konania).

Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva   na   súdnu   ochranu   (I.   ÚS   5/00,   III.   ÚS   245/06)   vyplýva,   že   súdna   exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Súdnu   exekúciu   riadi   exekučný   súd,   ktorý   má   dosah   na   zákonnosť   vykonávanej exekúcie v rozsahu zabezpečujúcom pre oprávneného a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom vyžadovaných povinností.

Podľa § 62 Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v tomto zákone. Predmetné ustanovenie garantuje ochranu povinného v exekučnom konaní pred vykonávaním exekúcie nezákonným a nedovoleným spôsobom.

Podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku podlieha nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu schváleniu súdom. Toto schválenie predstavuje právny základ na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a nemožno ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom a ani iným spôsobom.

Podľa § 61 Exekučného poriadku je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené.

Je nesporné, že spoluvlastníci predmetných nehnuteľností zložili na účet súdneho exekútora sumu vo výške spoluvlastníckeho podielu, ktorý sa mal vydražiť, čím splnili zákonom   ustanovené   podmienky   podľa   §   166   ods.   2   Exekučného   poriadku   a   došlo k zabráneniu   predaja   spoluvlastníckeho   podielu   vo   vlastníctve   sťažovateľa   na   dražbe. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť sa považujú za vydražiteľov, ktorí spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudli okamihom vykonania reálneho právneho úkonu (zaplatením sumy   vo   výške   podielu,   ktorý   sa   mal   dražiť).   Tým   istým   okamihom   došlo   k   zániku spoluvlastníckeho práva sťažovateľa.

Správnosť postupu v exekučnom konaní môže byť na podnet účastníkov s účinkami pre   exekučné   konanie   skúmaná   len   v   rámci   tohto   konania,   v   rozsahu   a   prostriedkami stanovenými   predpisom   upravujúcim   toto   konanie.   Vlastnícke   právo   nadobudnuté vydražiteľmi   nemôže   byť   dotknuté   ani   prípadnými   vadami   exekučného   konania   (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 2/2004).

Pre ústavný súd bolo rozhodujúce zistenie, že okresný súd rozhodujúc o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa skúmal, či poverený súdny exekútor uskutočnil exekúciu predajom nehnuteľnosti podľa § 134 a nasl. Exekučného poriadku, t. j. či v konaní o dražbe spoluvlastníckeho podielu nedošlo k takej procesnej vade, ktorá by mohla   mať   negatívny   vplyv   na   správnosť   schválenia   nadobudnutia   spoluvlastníckeho podielu, resp. k inému porušeniu zákona s takými dôsledkami. Následne zákonnosť postupu súdneho exekútora v uvedenej veci právne relevantným spôsobom odôvodnil, keď dospel k právnemu záveru, že na schválenie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu boli splnené zákonné   podmienky   (postup   podľa   §   166   a   nasl.   Exekučného   poriadku,   nevznesenie námietok proti nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právne   závery,   na   ktorých   je   založené   namietané uznesenie okresného súdu, nie sú arbitrárne, naopak, sú primeraným spôsobom odôvodnené, a preto ich ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.

Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že v predmetnom exekučnom konaní súdny exekútor na základe výzvy okresného súdu,   riadiac   sa   záväzným   právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným   v   náleze č. k. IV. ÚS 291/2010-29 z 20. decembra 2010, vykonal všetky úkony spojené s právne relevantným doručením upovedomenia o začatí exekúcie povinnému, a tak napravil svoje procesné pochybenie, ktoré malo vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj ústavný   rozmer.   Okresný   súd   tak   podľa   názoru   ústavného   súdu   poskytol   sťažovateľovi dostatočnú ochranu jeho základného práva na súdnu ochranu. Pokiaľ bola náprava vo veci sťažovateľa   vykonaná   v   rámci   všeobecného   súdnictva,   ústavný   súd   v   zásade   nemôže vysloviť   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľa   (porovnaj   I.   ÚS   191/06, IV. ÚS 263/08).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   sťažovateľom označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom okresného súdu pri rozhodovaní v danej veci neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Rovnako tak z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol ústavný súd sťažnosť aj v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju stabilnú judikatúru (napr. I. ÚS 59/97, IV. ÚS 87/07), podľa ktorej zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 ústavy v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter, pričom aplikácia tohto článku ústavy v individuálnych sťažnostiach prichádza do úvahy len v súvislosti s vyslovením porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   t.   j.   ako sprievodný účinok porušenia určitého základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 123/02, IV. ÚS 150/03). Keďže v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že namietaným uznesením   okresného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   žiadneho   zo   sťažovateľom označených práv podľa ústavy a ani ním označeného práva podľa dohovoru, nemohlo ním dôjsť ani k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011