znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 418/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť S. V., S., zastúpeného advokátom JUDr. V. S., S., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoP 27/2009 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2010 doručená sťažnosť S. V., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. S., S., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   CoP   27/2009   a   jeho   rozsudkom z 28. septembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaní o návrhu matky E. V., S. (ďalej len „matka“), na zvýšenie výživného otca (sťažovateľa) na maloleté deti S. V. a T. V. rozsudkom sp. zn. 1 P 82/2008 z 5. februára 2009 zvýšil výživné otca, t. j. sťažovateľa na maloletého S. zo sumy 73,02 € mesačne na sumu 87 € mesačne a na maloletého T. zo sumy 59,75 € mesačne na sumu 70 € mesačne s účinnosťou od 15. mája 2008.

Nedoplatok na výživnom za čas od 15. mája 2008 do 31. januára 2009 na maloletého S. v sume 119,46 € a na maloletého T. v sume 87,69 € okresný súd povolil sťažovateľovi zaplatiť v   mesačných   splátkach   po 20 € na každé z maloletých   detí   splatných   spolu   s bežným   výživným   počínajúc   mesiacom   právoplatnosti   rozsudku   pod   následkom   straty výhody splátok.

Okresný súd označeným rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. 5   C   51/2005   z 27. apríla   2005   v   časti   výšky   výživného   sťažovateľa   na   maloleté   deti. Súčasne   okresný   súd   zamietol   vzájomný   návrh   sťažovateľa   na   zníženie   výživného   na maloleté deti.

Odvolací   krajský   súd   na základe   odvolania   obidvoch   rodičov   rozsudkom   sp.   zn. 10 CoP 27/2009 z 28. septembra 2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že výživné sťažovateľa na maloletého S. zvýšil na obdobie od 15. mája 2008 do 31. decembra 2008 zo sumy 2 200 Sk mesačne na sumu 3 900 Sk mesačne a od 1. januára 2009 naďalej na sumu 130 € mesačne a na maloletého T. na obdobie od 15. mája 2008 do 31. decembra 2008 zo sumy 1 800 Sk mesačne na sumu 3 000 Sk mesačne a od 1. januára 2009 naďalej na sumu 100 € mesačne.

Zročné výživné za obdobie od 15. mája 2008 do 30. septembra 2009 na S. v sume 938,68 €   a na T.   v   sume 662,92   € povolil   sťažovateľovi   splácať v splátkach   po 25   € mesačne na každé dieťa spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku pod následkom straty výhody splátok.

Sťažovateľ   namieta   nezákonnosť   a   neústavnosť   rozsudku   krajského   súdu z 28. septembra   2009   a   uvádza,   že   označený   rozsudok   trpí   týmito   závažnými hmotnoprávnymi vadami:

«-   Krajský   súd   v   Trnave   ako   odvolací   súd   sa   na   pojednávaní   dňa   28.   9.   2009 odmietol zaoberať vyjadrením sťažovateľa z 24. 9. 2009 k odvolaniu matky, ktoré sťažovateľ doručil   do   spisu   dňa   25.   9.   2009,   a   doručenie   tohoto   vyjadrenie   sťažovateľa   odmietol v priebehu konania oboznámiť (pritom toto vyjadrenie okrem iného obsahuje aj výslovnú námietku sťažovateľa k matkou tvrdenej výške nákladov na zabezpečenie potrieb maloletých detí)

- Krajský súd v Trnave ako odvolací súd bez relevantného doplnenia dokazovania zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že sťažovateľovi celkovú sumu výživného na maloletého S. zvýšil zo sumy 73,02 eur mesačne na sumu 130,- eur mesačne (to je takmer na dvojnásobok) a celkovú sumu výživného na maloletého T. zvýšil zo sumy 59,75 eur mesačne na sumu 100.- eur mesačne

-   Krajský   súd   v   Trnave   ako   odvolací   súd   v   priebehu   odvolacieho   konania   ani v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nereflektoval skutočnosť, že kolízny opatrovník navrhoval ponechať výživné na obidve maloleté deti v doterajšej výške, Krajský súd   v   Trnave   ako   odvolací   súd   si   nezabezpečil   žiadne   dôkazy   ohľadom   reálnej   výšky nákladov na zabezpečenie potrieb maloletých detí, pričom treba poukázať na to, že matka v priebehu konania žiadne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti ani nepredložila ani neoznačila, Krajský súd v Trnave ako odvolací súd vôbec nezohľadnil novú skutočnosť (ktorú   matka   zatajila)   a   to,   že   sa   znova   vydala;   súd   teda   pochybil   ak   sa   s   touto skutočnosťou,   ktorá   má   významný   vplyv   na   majetkové   pomery   matky   v   odôvodnení rozhodnutia   nijako   nevysporiadal   (súd   sa   nesporiadal   ani   so   skutočnosťou,   že   matka v konaní   preukázateľne   klamala,   keď   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   svoj   vzťah k svojmu terajšiemu manželovi popierala),

- Krajský súd v Trnave ako odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a riadne neodôvodnil,   a   v   tomto   zmysle   je   potrebné   považovať   napadnuté   rozhodnutie   za nepreskúmateľné,

- Odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Trnave obsahuje zjavne nepravdivé tvrdenia, a to najmä v poslednom odseku na štvrtej strane napadnutého rozhodnutia, kde súd uvádza, že matkou vyčíslené náklady sú „otcom nespochybňované“ (!)napriek tomu, že sťažovateľ tieto náklady matkou uvádzané náklady od počiatku namietal ako neprimerane vysoké a to vo svojich prednesoch pred súdom prvého stupňa ako aj v písomných podaniach a to vo svojom vzájomnom návrhu z 20. 10. 2008 (viď časť IV.) a vo svojom vyjadrení z 24. 9. 2009 (viď časť ad D); toto pochybenie je o to významnejšie, že súd sám uvádza, že „jedinou   výhradou   súcou   vzatia   na   zreteľ   bola   námietka   (matky)   neprimeranosti vykonaného   zvýšenia   výživného   rastu   potrieb“.   Keďže   však   Krajský   súd   v   Trnave   ako odvolací   súd   nevykonal   k   otázke   reálnej   výšky   potrieb   maloletých   žiadne   dokazovanie (a keďže   dokazovanie   v   tomto   smere   nevykonal   ani   prvostupňový   súd,   ktorý   svoje rozhodnutie opieral len o štatistické údaje), je zrejmé, že Krajský súd v Trnave ako odvolací súd svoj záver o primeranosti výživného požadovaného matkou odvodzuje výlučne a len od údajného   zhodného   tvrdenia   účastníkov.   ku   ktorému   však   počas   pojednávania   nikdy neprišlo.»

Podľa názoru sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoP 27/2009 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2009 došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Krajský   súd   v   Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   CoP/27/2009,   porušil základné právo S. V., bytom S., ktoré vyplýva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to právo na spravodlivé súdne konanie.

Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 CoP/27/2009 zo dňa 28. 9. 2009 bolo porušené základné právo S. V., bytom S., ktoré vyplýva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to právo na spravodlivé súdne konanie.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 CoP/27/2009 zo dňa 28. 9. 2009, ktorým bolo porušené základné právo S. V., bytom S., ktoré vyplýva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to právo na spravodlivé súdne konanie, sa zrušuje.

Krajský súd Trnava je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“Podľa   § 52 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 CoP/27/2009 z 28. septembra 2009, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   považoval   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívou alebo mimoriadnou opravnou inštitúciou.   Ústavný súd preto   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje, že v   týchto veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I. ÚS   4/00, I. ÚS 17/01), resp. posúdenie, či nie sú skutkové a právne závery všeobecného súdu, na ktorých je založené namietané rozhodnutie zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   v   súlade   s   uvedenými   východiskami   vyplývajúcimi   z konštantnej judikatúry predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde   a   skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 CoP 27/2009   a   jeho rozsudkom   z   28.   septembra   2009   bolo   porušené   jeho právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa so závermi krajského súdu, ktorý podľa neho nesprávne vyhodnotil skutočnosti rozhodujúce na posúdenie, či došlo k podstatnej zmene pomerov od pôvodného určenia rozsahu jeho vyživovacej povinnosti k maloletým deťom (určenie výživného rozsudkom Okresného súdu Senica z 27. apríla 2005), ktoré by odôvodňovali iné určenie (podstatné zvýšenie) jeho vyživovacej povinnosti.

Podľa   názoru   sťažovateľa   (na rozdiel   od záverov krajského súdu) od pôvodného určenia rozsahu jeho vyživovacej povinnosti rozsudkom Okresného súdu Senica z 27. apríla 2005   k   takejto   podstatnej   zmene   pomerov   nedošlo.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   bolo namieste určiť nižšiu sumu výživného mesačne ako 3 900 Sk na obdobie od 15. mája 2008 do 31. decembra 2008 a 130 € od 1. januára 2009 naďalej na S. a 3 000 Sk na obdobie od 15. mája 2008 do 31. decembra 2008 a 100 € od 1. januára 2009 naďalej na T., ktorá bola určená rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd nesprávne a nedostatočne vyhodnotil schopnosti a možnosti matky (ktorá sa znova vydala) zabezpečovať výživu maloletých detí, pričom k otázke reálnej výšky potrieb maloletých detí krajský súd podľa jeho tvrdenia nevykonal žiadne dokazovanie.

Ústavný   súd   preskúmal   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   a v nadväznosti   na kľúčové námietky sťažovateľa považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

„Predovšetkým sa však žiada uviesť, že ani odvolací súd (zhodne so súdom prvého stupňa) nemal pochybnosti o potrebe úpravy výživného v prejednávanej veci a to v smere jeho zvýšenia (u oboch deti), nakoľko tu aj podľa neho existoval stav viacerých čiastkových zmien v pomeroch účastníkov, ktoré v ich súhrne poskytovali dostatočný podklad pre záver, že tu ide o podstatnú zmenu pomerov (predpokladanú ustanovením § 78 ods. 1 Zákona o rodine citovaným už súdom prvého stupňa a odôvodňujúcu tak aj zmenu rozhodnutia o výživnom).   Tento   záver   bolo   treba   vyvodiť   nielen   z   časového   odstupu   od   vydania rozhodnutia majúceho sa tu zmeniť (tzv. rozvodového rozsudku), z nástupu staršieho z detí (S.) do základnej školy a jeho postupu (v čase rozhodovania odvolacieho súdu) už do jej 3. ročníka, z prechodu mladšieho (T.) z permanentnej starostlivosti matky do materskej školy a tiež z nikým v konaní nespochybneného nárastu výdavkov spojených s výživou detí, ale aj z pozitívnych posunov v príjmoch oboch rodičov. U otca disponujúceho v čase pôvodného rozhodovania priemerným mesačným príjmom 22.073 niekdajších Sk (dnes 732,69 eur, inak pri zistení takéhoto príjmu za obdobie mesiacov apríl 2004 - marec 2005) došlo k nárastu v roku 2008 na sumu 26.731,80 niekdajších Sk (320.782 : 12, dnes 887,31 eur) a za pomernú časť roka 2009 do rozhodovania odvolacieho súdu na sumu 929,75 eur (7.438,01 : 8), u matky bol potom nárast ešte výraznejší (tu však pre pôvodný príjem len z rodičovského príspevku   4.110   Sk   alebo   dnes   136,43   eur)   a   to   na   sumy   ustálené   už   v   odôvodnení napadnutého rozsudku, resp. vyplývajúce i z doplnenia dokazovania pred odvolacím súdom, teda predpokladateľných 503,54 eur (15.169 Sk) v skoršom pracovnom pomere v skalickej pobočke I. skončenom dohodou na základe žiadosti matky a trvajúcom do 31. januára 2008, 406,03   eur   (12.232,17   Sk)   v   období   apríl   -   august   2008   z provízií   pri   sprostredkovaní poistenia (čo aj brutto, avšak bez preukázania výdavkov znižujúcich takýto príjem), 534,85 eur alebo 16.113 Sk (32.226 : 2) u S., s. r. o., I. (od 8. septembra 2008 do konca októbra rovnakého roka) a s čistým priemerom za mesiace november 2008 - máj 2009 (teda do času b1ižšie nezdôvodneného ďalšieho poklesu príjmu) u posledného zamestnávateľa (Č. a. s. B.) v   sume   555,23   eur,   resp.   niekdajších   cca   16.727   Sk   ([33.409   Sk,   čiže   1.108,98   eur   + 2.777,61 eur] : 7).

Bezzákladnou   bola   potom   požiadavka   otca   na   prispôsobenie   rozhodnutia v prejednávanej   veci   jeho   názoru   o   privysokej   výške   výživného   majúceho   sa   tu   zmeniť (podľa návrhu matky zvýšiť a podľa návrhu otca naopak znížiť), pretože by šlo navzdory všetkým   úvahám   snažiacim   sa   zastrieť   podstatu   problému   o   revíziu   stavu   založeného skorším právoplatným rozhodnutím (hoc aj   len v rovine   pripísania v prospech   výživou povinného otca okolnosti platenia ním v skoršom období iného výživného, než na ktoré by podľa názoru tohto odvolateľa maloletým deťom vzniklo právo). Otec totiž opomenul, že pristúpením na úpravu výživného rodičovskou dohodou potvrdil stav svojich schopností a možností na platenie dohodnutého výživného a z tohto stavu už neskôr nebolo možné ťažiť. To   obdobne   platilo   i   prinajmenšom   v   prípade   časti   otcom   vynakladaných   výdavkov spojených   dnes   s   bývaním,   pretože   to   bol   on,   komu   muselo   ísť   na   vrub   akceptovanie tvrdeného stavu ponechania si matkou detí všetkých hodnotnejších vecí z BSM (majúce svoj protiklad v potrebe vybavenia novej domácnosti otca prakticky všetkým potrebným, tu však zjavne bez nutnosti vynaloženia všetkých takýchto výdavkov) a rovnako právne podloženým bol aj záver o nemožnosti uprednostnenia takýchto výdavkov pred výživným. Napokon vo vzťahu k námietkam otca z jeho odvolania nemohla obstáť ani námietka presťahovania sa matky   s   deťmi   mimo   bydliska   otca   (jeho   snaha   kompenzovať   si   výdavky   vzniknuté s cestovaním do miesta nového bydliska detí s výživným bola v rozpore s úpravou rodinného práva   vylučujúcou   započítanie   akýchkoľvek   pohľadávok   proti   pohľadávkam   na   výživné maloletých detí, tu por. aj § 76 ods. 2 vetu druhú Zákona o rodine) a ani neakceptovanie procesného návrhu opatrovníka (v konaní zahájiteľnom i bez návrhu totiž súd nie je viazaný návrhmi žiadneho z účastníkov, teda ani detí reprezentovaných opatrovníkom, ktorý často o ich reálnych potrebách má len sprostredkovanú vedomosť).

Na   druhej   strane   nebola   dôvodnou   ani   argumentácia   matky   nepotrebnosťou vynaloženia otcom výdavkov na odkúpenie bytu skôr obývaného v režime nájmu (nebola preukázanou   nepotrebnosť   tohto   výdavku   rovnako   ako   prípadná   možnosť   uspokojenia bytovej potreby otca inak) či nezohľadnenia jej výdavkov spojených s bývaním (odhliadajúc tu od faktoru tvrdení o platení úhrad za byt v S. - obývaný matkou a deťmi v súčasnosti rodičmi matky totiž výška ceny prenájmu takéhoto bytu v spojení so spôsobom naloženia so skôr   matkou   vlastneným   bytom   v   Skalici,   s   dôvodmi   opustenia   skoršieho   zamestnania matkou v mieste totožnom s mestom jej trvalého pobytu a so všetkými doloženými príjmami matky nenasvedčovali buď reálnosti vykazovaných príjmov, alebo stavu odkázanosti matky len na príjmy zo zamestnania). Ak potom len hypotetickou (a z hľadiska konzistentnosti argumentácie   matky   spornou)   ostala   i   možnosť   doplnenia   zdrojov   príjmov   otca   (len nedoložené   tvrdenia   o   tom,   žeby   sa   otec   mal   v   skutočnosti   podieľať   i   na   prevádzke reštauračného   zariadenia),   jedinou   výhradou   súcou   vzatia   na   zreteľ   bola   námietka neprimeranosti   vykonaného   zvýšenia   výživného   rastu   potrieb   (a   zrejme   i   aktuálnym potrebám) maloletých.

Práve tu však bolo treba s odvolaním matky čiastočne súhlasiť.

Ak totiž matkou vyčíslené, otcom nespochybňované a aj podľa názoru odvolacieho súdu   akceptovateľné   výdavky   spojené   s   výživou   maloletých   predstavovali   sumu   6.120 niekdajších Sk mesačne u S. (dnes 203,15 eur) a 5.886 niekdajších Sk u T. (dnes 195,38 eur) v   prípade   oboch   detí   totiž   za   nevyhnutný   výdavok   nebolo   možno   považovať   1.000 niekdajších Sk na stavebné sporenie, opodstatneným bol síce záver, že na úhrade takto vyčíslených súm by sa mal vo väčšej miere podieľať otec detí (ako rodič nemajúci deti v osobnej starostlivosti a povinný tak svoju vyživovaciu povinnosť plniť prakticky výlučne platením   určeného   výživného),   s   prihliadnutím   k   okolnosti   preukázaného   nie   celkom hospodárneho   nakladania   matky   s   aktívami   jej   patriacimi   však   tento   previs   (podielu vyživovacej povinnosti otca nad podielom matky) nemohol byť taký, ako sa požadovalo odvolaním matky (kedy by prakticky všetky doložené výdavky spojené s výživou S. mali byť hradené z výživného otca a to dokonca s presahom výživného nad preukázanými potrebami, pretože 215,76 eur > 203,15 eur a u T. by sa tak malo stať v rozhodujúcej miere, pretože 182,57 eur je 93,44% zo sumy 195,38 eur).

Odvolací   súd   pri   riadení   sa   už   uvedenými   úvahami   a   i   pri   zohľadnení   výšky preukázaných príjmov otca preto dospel k záveru o dôvodnosti takého zvýšenia výživného, pri ktorom podiel vyživovacej povinnosti otca síce bude vyšším než podiel matky, na druhej strane však miera presahu podielu otca bude výraznejšou u staršieho dieťaťa (aby sa tak zabezpečil   i   odôvodnený   rozdiel   v   sumách   určených   na   uspokojovanie   potrieb   dieťaťa navštevujúceho už základnú školu na jednej a dieťaťa ešte stále predškolského veku na druhej strane).

Takto odvolací súd dospel k záveru o primeranosti (okolnostiam prípadu v tejto konkrétnej veci) zvýšeného výživného na S. sumou 3.900 Sk, resp. neskôr po rozumnom zaokrúhlení 130 eur (cca 64 %, teda skoro dve tretiny sumy vyčíslených potrieb dieťaťa hradených otcom) a na T. sumou 3.000 Sk, resp. neskôr 100 eur (tu cca 51 %, čiže niečo viac než polovica doložených výdavkov, v tomto prípade inak i pre predpokladateľný ďalší výraznejší nárast potrieb spojených s možnosťou zvýšenia výživného v dohľadnom čase práve len u T. - v súvislosti aj s jeho prechodom na základnú školu). Výživné do konca roka 2008 bolo potom samozrejme potrebné určiť ešte v slovenských korunách a neskôr už v mene novej, pričom zmena skoršieho rozhodnutia (tzv. rozvodového rozsudku) sa viazala výlučne na rozhodnutie o tzv. bežnom výživnom (rozumej o jeho zvýšení) a musela tak byť súčasťou výroku upravujúceho takúto otázku.

Správnym   potom   nebolo   ani   rozhodnutie   o   zamietnutí   návrhu   otca   na   zníženie výživného. V konaní zahájiteľnom i bez návrhu totiž nedostatok viazanosti súdu návrhom neznamená   len   to,   že   súd   tu   -   na   rozdiel   od   tzv.   sporového   konania   nie   je   povinný rozsudkom   vyčerpať   celý   predmet   konania   a   môže   ho   i   prekročiť   (pokiaľ   ide   o   tzv. kvantitatívnu stránku veci, por. aj § 153 ods. 2 O. s. p.), ale i to, že podanie účastníka v týchto   konaniach   sledujúce   zámer   protichodného   rozhodnutia   než   toho   sledovaného návrhom sa nepovažuje za vzájomný návrh v zmysle ust. §§ 97 a 98 O. s. p., ale vždy len za vyjadrenie   procesného   návrhu   účastníka,   o   ktorom   je   namieste   rozhodnúť   (výrokom rozsudku), len vtedy, ak sa súd rozhodne nevyhovieť a to ani čiastočne návrhu.

Nakoľko   o   taký   prípad   tu   ale   nešlo   (podľa   súdov   oboch   stupňov   bol   dôvod   pre zvýšenie výživného a teda neopodstatnenou bola požiadavka na opak, čiže na jeho zníženie), odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti bežného výživného, zmeny skoršieho rozsudku o výživnom a zamietnutia návrhu otca podľa § 220 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho rozsudku (čím inak prakticky nahradil v poradí prvú a tretiu a celkom vynechal štvrtú vetu výroku napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa).

Odstup času medzi rozhodovaním napadnutým rozsudkom a rozsudkom odvolacieho súdu i v spojitosti s platením otcom len pôvodne určeného výživného (4.000 Sk, resp. dnes 132,78 eur mesačne) si potom vyžiadal i zmenu rozhodnutia o zročnom výživnom (nové rozhodnutie o tejto otázke). V čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zročným už výživné do 30. septembra 2009 (pri určení zročnosti 15. dňom v mesiaci a rozhodovaní 28. deň) a nedoplatok   predstavoval   rozdiel   súm   výživného   po   zvýšení   a   pred   ním.   Pri   zvýšení výživného na obe deti od 15. mája 2008 patrilo S. po zvýšení 27.300 Sk (7x 3.900) a T. 21.000 Sk (7 x 3.000) za mesiace jún - december 2008, následne S. 1.170 eur (9 x 130) a T. 900 eur (9x 100) do septembra 2009 a ešte za mesiac máj 2008 S. 3.132 Sk (993,50 Sk ako 2.200: 31 x 14 + 2.138,50 Sk ako 3.900: 31 x 17) a T. 2.458 Sk (813 Sk ako 1.800 : 31 x 14 + 1.645 Sk ako 3.000 : 31 x 17). Celkom sa tak S. po zvýšení a tiež za pomernú časť mája 2008   pred   ním   malo   dostať   2.180,16   eur   (súčet   súm   3.132   a   27.300   Sk   po   prepočte konverzným   kurzom,   teda   1.010,16   eur   +   1.170   eur)   a T.   rovnako   za   takéto   obdobie

1.678,66 eur (súčet súm 2.458 a 21.000 Sk taktiež po konverzu, teda 778,66 eur + 900 eur). Otec v skutočnosti platil v roku 2008 S. len 2.200 Sk a v roku 2009 len 73,03 eur mesačne, T. potom len 1.800 Sk, resp. 59,75 eur mesačne, takže celkom zaplatil S. 1.241,48 eur (584,21 eur ako 8 x 2.200 Sk po konverzii + 657,27 eur ako 9 x 73,03 eur) a T. 1.015,74 eur (477,99 eur ako 8 x 1.800 Sk po konverzii + 537,75 eur ako 9 x 59,75 eur). Zročným výživným bol potom rozdiel súm zhora, teda 938,68 eur na S. (2.180,16 1.241,48) a 662,92 eur na T. (1.678,66 - 1.015,74). Na zaplatenie týchto súm bolo možné v zhode s názorom súdu prvého stupňa a úpravou v ust. § 160 ods. 1 O. s. p. povoliť splátky (v konaní nebola preukázaná schopnosť otca splniť celý dlh naraz bez ohrozenia vlastnej výživy a navyše tu bol   i   záujem detí   na poskytnutí   im na zročnom   výživnom   čo aj nižších súm,   avšak po relatívne dlhší čas), ich výšku však bolo treba určiť tak, aby k zaplateniu celého dlhu došlo v súlade s ustálenou súdnou praxou vo veciach výživného najneskôr v období okolo troch rokov od povolenia splátok. Rozloženie vyššej zo súm (zročné výživné na S.) na 36 mesiacov by viedlo k výške splátky presne 26,07 eur a odvolací súd preto výšku splátky u oboch maloletých detí určil sumou 25 eur mesačne.

Takto potom podľa § 220 O. s. p. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa aj v častí   zročného   výživného   (spôsobom   uvedeným   v   druhej   vete   výroku   tohto   svojho rozsudku), pričom podľa § 211 ods. 2 a § 164 O. s. p. opravným uznesením pojatým do tohto písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu zároveň opravil chyby v počítaní pojaté do vyhláseného znenia rozsudku (v častí zročného výživného, kde čiastočne mylný výpočet pred vyhlásením rozsudku viedol k ustáleniu dlhov v nepatrne vyššom rozsahu a to sumami 941,03 eur, resp. 668,42 eur).“

Z   citovaného   podľa   názoru   ústavného   súdu   vyplýva,   že   namietaný   rozsudok krajského   obsahuje   vecné,   dôsledné   a   vyčerpávajúce   vysporiadanie   sa   so   všetkými skutočnosťami,   ktoré   boli   rozhodné   na   ustálenie   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   otca k maloletým   deťom,   t.   j.   ústavný   súd   považuje   namietaný   rozsudok   za   ústavne akceptovateľným   spôsobom   odôvodnený   a reagujúci   na   všetky   podstatné   námietky sťažovateľa,   ako   aj   matky   maloletých   detí   obsiahnuté   v ich   odvolaniach.   Podľa   názoru ústavného súdu krajský súd vyvodil zo skutkových okolností preskúmavanej veci právne závery,   ktoré   zodpovedajú   ústavne   konformnej   interpretácii   a aplikácii   príslušných právnych noriem. Sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti žiadne také argumenty, ktoré by mohli spochybniť ústavnosť záverov krajského súdu a signalizovali by ich arbitrárnosť.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu tiež vyplýva, že zaujal postoj aj   k   námietke   sťažovateľa,   že „žiadnym   spôsobom   nereflektoval   skutočnosť,   že   kolízny opatrovník navrhoval ponechať výživné na obidve maloleté deti v doterajšej výške“. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že „... vo vzťahu k námietkam otca z jeho odvolania nemohla obstáť   ani   námietka...   neakceptovanie   procesného   návrhu   opatrovníka   (v   konaní zahájiteľnom i bez návrhu totiž súd nie je viazaný návrhmi žiadneho z účastníkov, teda ani detí   reprezentovaných   opatrovníkom,   ktorý   často   o   ich   reálnych   potrebách   má   len sprostredkovanú vedomosť)“.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí „...   si   nezabezpečil   žiadne dôkazy ohľadom reálnej výšky nákladov na zabezpečenie potrieb maloletých detí...“. S touto námietkou sťažovateľa vzhľadom na obsah rozhodnutia krajského súdu nemožno súhlasiť. Z obsahu rozsudku   krajského súdu je totiž zrejmé, že „doplnil dokazovanie výsluchom oboch odvolateľov (matky i otca), oboznámením doplňujúcich správ o zárobkoch oboch rodičov (zadovážených odvolacím súdom), podstatných častí pripojených spisov Okresného súdu Senica sp. zn. SI-5P/67/2004 (z konania vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým pre čas do rozvodu manželstva ich rodičov) a 5C/51/2005 (z tzv. rozvodového konania) a tiež tzv. výplatných lístkov aktuálneho zamestnávateľa matky...“.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu z 28. septembra 2009 dospel k záveru, že ho nemožno v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárny, ani za zjavne neodôvodnený, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s   právnymi   závermi   krajského   súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právne názory všeobecných súdov svojimi vlastnými. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu namietaný   rozsudok   krajského   súdu   takýmito   vadami   netrpí.   Ústavný   súd   preto   po predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010