znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 418/09-27

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   so   sídlom   P., zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   M.   a spol.,   s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom konateľa   a advokáta   JUDr.   M.   M.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Obo 229/2006 a jeho uznesením z 26. februára 2007 a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 56/2007 a jeho uznesením z 30. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2007 faxom   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), doplnená   13.   júna   2007   predložením   originálu,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 20 ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 229/2006 a jeho uznesením z 26. februára 2007.

Skutkový stav, ktorý viedol k podaniu sťažnosti, sťažovateľka opisuje od 25. marca 2004,   keď   ako   veriteľka   obchodnej   spoločnosti   B.,   s. r. o.   v likvidácii,   podala   návrh na vyhlásenie   konkurzu   proti   uvedenej   obchodnej   spoločnosti.   O jej   návrhu   rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 K 68/03 zo 4. mája 2004, ktorým ho zamietol pre nedostatok majetku, určil odmenu predbežnému správcovi a účastníkom   nepriznal   nárok   na   náhradu   trov   konania.   Proti   označenému   uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že sa jej takýmto postupom   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   pretože   jej   nebolo   umožnené   zložiť preddavok   na   trovy   konkurzného   konania,   čím   by   sa   predišlo   zamietnutiu   návrhu na vyhlásenie konkurzu. Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol o odvolaní sťažovateľky bez   nariadenia   pojednávania   uznesením   sp. zn.   5 Obo 208/2004   z 21.   septembra   2004, ktorým napadnuté rozhodnutie potvrdil. Najvyšší súd posúdil námietku sťažovateľky ako irelevantnú konštatujúc, že sťažovateľka zložila preddavok na trovy predbežného správcu v sume 10 000 Sk, čo malo vyplývať zo záznamov o zložení.

Proti   uzneseniu   odvolacieho súdu   podala sťažovateľka   jednak dovolanie,   ale tiež sťažnosť   ústavnému súdu,   čo   odôvodnila   okrem   iného   poukazom   na nejasnú   judikatúru v oblasti   prípustnosti   dovolania   v konkurznom   konaní.   Hlavným   dôvodom   podania dovolania a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však bolo tvrdenie, že jej bola postupom súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   čím   malo   zároveň   dôjsť   k porušeniu   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podaným dovolaním sa sťažovateľka zároveň domáhala odloženia vykonateľnosti napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   čo   odôvodňovala   tým,   že „právoplatné rozhodnutie   o zamietnutí   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   je   dôvodom   na   postup   súdu (konaním   bez   návrhu),   ktorým   sa   vykoná   výmaz   z obchodného   registra   dlžníka“. V konečnom dôsledku by to viedlo k zastaveniu dovolacieho konania v dôsledku výmazu dlžníka bez právneho nástupcu. Najvyšší súd o odložení vykonateľnosti nerozhodol.

Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) ako súd registrový rozhodol (napriek oznámeniu   sťažovateľky   z 25.   októbra   2004   o podaní   dovolania   proti   rozhodnutiu najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Obo 208/2004   z 21.   septembra   2004)   uznesením   sp. zn. 52 VYM 1/2005,   50 Re 54/2005   o výmaze obchodnej   spoločnosti   B.,   s. r. o.   v likvidácii, z obchodného   registra   k 21.   januáru 2005.   Proti   označenému   uzneseniu   okresného súdu podala   sťažovateľka   sťažnosť   ústavnému   súdu   a   požiadala   aj   o   vydanie dočasného opatrenia,   ktorým   by   ústavný   súd   pozastavil   jeho   účinky.   Ako   ďalšieho   porušovateľa svojich   práv   označila   najvyšší   súd,   čo   odôvodnila   tým,   že   nerozhodol   bez   zbytočných prieťahov   o ňou   podanom   dovolaní   a odložení   vykonateľnosti   dovolaním   napadnutého rozhodnutia.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva:„Nasledovne   rozhodol   Najvyšší   súd   SR   ako   súd   dovolací   rozsudkom   spis. č. 1 Obdo V 105/2004 zo dňa 25. 05. 2006, ktorým napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spis. zn. 5 Obo 208/2004 zo dňa 21. 09. 2004 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tak na podklade toho záveru, že sťažovateľovi sa odňala možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd tak rozhodol po tom, čo už bol dlžník B., s. r. o. v likvidácii vymazaný z obchodného registra.

Ústavný súd SR nasledovne o podaných ústavných sťažnostiach rozhodol tak, že ústavnú sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu odvolacieho súdu spis. zn. 5 Obo 208/04 zo dňa 21. 09. 2004 uznesením spis. zn.   I. ÚS 300/06 zo dňa 04. 10. 2006 odmietol   (poukazujúc na princíp subsidiarity), keďže zistil, že dovolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, a ústavnú sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu o výmaze z obchodného registra ako i voči nečinnosti dovolacieho súdu, uznesením spis. zn. I. ÚS 336/06-33 zo dňa 03. 11. 2006 odmietol, keďže opätovne poukazoval na rozhodnutie dovolacieho   súdu   (ktorým   bolo   vyhovené   sťažovateľovi)   a   ktoré   malo preukazovať neodôvodnenosť   právnych   úvah   sťažovateľa   v   tom   smere,   že   súd   v   dôsledku   výmazu spoločnosti B., s. r. o. v likvidácii nemôže konať, keďže z rozhodnutia dovolacieho súdu je zrejmé, že dovolací súd vo veci konal aj po výmaze. Nečinnosť dovolacieho súdu odmietol ústavný súd z dôvodu nevyužitia vnútroštátnych prostriedkov nápravy.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací po vrátení veci na ďalšie konanie (dôsledkom rozsudku   dovolacieho   súdu   zo   dňa   25. 05. 2006) rozhodol dňa   26. 02. 2007,   ktorým odvolacie konanie zastavil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodol tak s poukazom na ustanovenie § 103 O. s. p., § 104 ods. 1 O. s. p., § 107 ods. 4 O. s. p.,   § 211 O. s. p.,   pričom svoje rozhodnutie odôvodnil   tou   skutočnosťou,   že z výpisu   z   obchodného   registra   Okresného   súdu   v   Trenčíne   Najvyšší   súd   SR   zistil,   že uznesením   Krajského   súdu   č. k.   5 K 68/03-23   zo   dňa   04. 05. 2004,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 10. 2004, súd zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka   B.,   s. r. o.   v   likvidácii   pre   nedostatok   majetku.   Poukázal   na   tú   skutočnosť,   že v zmysle   § 8a   ods. 1   písm. a)   zákona   č. 530/2003   Z. z.   o   obchodnom   registri   v   znení neskorších   predpisov   registrový   súd   vykonal   výmaz   spoločnosti   z   obchodného   registra ku dňu 26. 01. 2005. Z uvedeného je zrejmé, že dlžník zanikol bez právneho nástupcu. S poukazom na tieto skutočnosti preto Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie konanie zastavil.

Uvedené   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   spis. č. 3 Obo 229/2006 napádame touto ústavnou sťažnosťou.

Sťažovateľ aj proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote dovolanie.“Ďalšia   časť   odôvodnenia   sťažnosti   sa   zameriava   na   argumentáciu   v prospech   jej prípustnosti   odvolávajúc   sa   na   názory   o prípustnosti   dovolania   v konkurznom   konaní vyplývajúce   z judikatúry   ústavného   súdu,   ako   i judikatúry   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho.

Porušenie   svojho   základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 229/2006 z 26. februára 2007 vyvodzuje sťažovateľka z toho, že ak by bol dovolací súd toho názoru, „že vecnému prejednaniu a meritórnemu rozhodnutiu bráni nesplnená   podmienka   konania   (t. j.   strata   právnej   subjektivity   dlžníka   bez   právneho nástupcu), tak by dovolanie sťažovateľa neprejednal, a to práve s poukazom na § 243c O. s. p., v zmysle ktorého pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní   pred   súdom   prvého   stupňa,   pokiaľ   nie   je   ustanovené   niečo   iné   (s   výnimkou ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 O. s. p.), a dovolacie konanie by zastavil.

Dovolací súd však dovolanie prejednal a meritórne rozhodol.

K výmazu dlžníka B., s. r. o. v likvidácií totiž došlo v priebehu dovolacieho konania, a nie až v priebehu odvolacieho konania, a dovolací súd mal o výmaze tejto spoločnosti jasnú a zreteľnú vedomosť, keďže sťažovateľ ho na túto skutočnosť jasne upozornil, a do spisu založil výpis z registra, z ktorého táto skutočnosť jasne a zreteľná vyplývala.

Dovolací súd však dospel k záveru, že o návrhu na vyhlásenie konkurzu je možné meritórne rozhodnúť aj v prípade, ak dlžník výmazom z obchodného registra zanikol, inak by dovolacie konanie zastavil.

Pokiaľ teda odvolací súd napadnutým uznesením odvolacie konanie zastavil,   tak okrem toho, že sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorým je viazaný podľa § 243d ods. 1 O. s. p., tak jeho rozhodnutie je možné považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, ktorým sa odňala sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, čo v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd.

Nemožno   totiž   prehliadnuť   ani   tú   skutočnosť,   že   práve   na   základe   rozhodnutia odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí návrhu na   vyhlásenie   konkurzu   pre   nedostatok   majetku   (na   základe   ktorého   došlo   k   výmazu spoločnosti   B.,   s. r. o.   v   likvidácii   z   obchodného   registra,   a   teda   aj   k   strate   právnej subjektivity účastníka konania, ktorá je jednou z neodstrániteľných podmienok konania), a teda sám odvolací súd spôsobil prekážku svojho ďalšieho konania.“.

Namietané porušenie svojich práv sťažovateľka odôvodňuje aj tou okolnosťou, že „s otázkou možného zastavenia konania z dôvodu straty právnej subjektivity dlžníka ako účastníka konkurzného konania vyšiel prvýkrát až odvolací súd. Túto skutkovú okolnosť nenamietali ani ďalší účastníci konkurzného konania, a preto sa jednalo o tzv. prekvapivé rozhodnutie vydané bez toho, aby sťažovateľ ako účastník k tejto argumentácii mohol zaujať svoje vlastné stanovisko. Takéto prekvapivé rozhodnutia sa vždy považujú za rozhodnutia, ktorým sa účastníkovi konania odníma možnosť konať pre súdom a ktorým teda dochádza k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.“.

Napokon sťažovateľka považuje za porušenie svojich uvedených práv to, že odvolací súd „vôbec   nevysvetlil,   prečo   konanie   zastavil   s poukazom   na   nedostatok   právnej subjektivity   dlžníka,   keď   strata   právnej   subjektivity   nebránila   v prejednaniu   dovolania dovolacím súdom, ktorý taktiež konanie nezastavil, ale vec meritórne rozhodol“, ako aj to, že   odvolací   súd   rozhodol   v danej   veci   bez   nariadenia   pojednávania,   čo   mu   síce   zákon umožňoval, ale napriek tomu bolo podľa nej potrebné a vhodné nariadiť ústne pojednávanie, a to s ohľadom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

Porušenie   základného   práva   podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu možno vyvodiť podľa sťažovateľky z toho, že mala «„legitímnu nádej“ na to, aby po tom, keď prebehne konkurzné konanie, bola uspokojená v pomernej výške jej pohľadávka», avšak „zjavne arbitrárnym postupom všeobecných súdov“ jej bola táto nádej zmarená.

Dňa   8.   septembra   2009   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľky označené ako „Návrh na zmenu návrhu“. Sťažovateľka týmto podaním prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla zmenu (rozšírenie) svojho pôvodného návrhu s tým, aby jeho predmetom „okrem napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu SR konajúceho ako súdu odvolacieho spis. zn. 3 Obo 229/2006 zo dňa 27. 02. 2007 bolo aj uznesenie Najvyššieho súdu   SR   konajúceho   ako   súdu   dovolacieho   spis. zn.   1 Obdo V 56/2007-111   zo   dňa 30. 06. 2009“. Uvedeným uznesením najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky tak, že ho   odmietol,   čo   odôvodnil   v podstate   tým,   že   dlžník   bol   26.   januára   2005   vymazaný z obchodného registra, a teda zanikol bez právneho nástupcu, čím vznikla neodstrániteľná prekážka v konaní, pre ktorú odvolací súd podľa názoru dovolacieho súdu konanie správne zastavil.

Sťažovateľka tvrdí, že aj týmto uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho došlo k porušeniu jej tých istých práv, ako namietala v pôvodnej sťažnosti. Jeho ústavná neakceptovateľnosť   spočíva   podľa   sťažovateľky   v tom,   že   zatiaľ   čo „na   jednej   strane odvolací súd konštatoval, že bez účastníka konania nie je možné konať, na druhej strane predchádzajúcim rozhodnutím spis. zn. 1 Obdo V 105/2004 akceptoval postup kedy konal bez účastníka“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   v pôvodnej   sťažnosti   navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„1. Základné   právo   sťažovateľa   P.,   s. r. o.   podľa   čl. 20,   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   spis. zn.   3 Obo 229/2006   zo   dňa 26. 02. 2007 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. č. 3 Obo 229/2006 zo dňa 26. 02. 2007 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   P.,   s. r. o. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B..“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   8.   septembra   2009   navrhla   sťažovateľka rozšíriť pôvodný petit jej sťažnosti o tieto dva body:

„1. Základné právo sťažovateľa P., s. r. o. podľa čl. 20, č1. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrana ľudských práv a základných slobôd Uznášaním   Najvyššieho   sódu   Slovenskej   republiky,   spis. zn.   1 Obdo V 56/2007 zo dňa 30. 06. 2009 a konaním, ktoré mu predchádzalo porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.   1 Obdo V 56/2007   zo   dňa   30. 06. 2009   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konania, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy), v danom prípade Občianskeho zákonníka. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že základné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať   za porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 67/06).   Ústavný   súd   ďalej poukazuje na ďalší právny názor zo svojej štandardnej judikatúry, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98   tiež   napr.   I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).   Za   iné   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   nesporne považovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   intenzitu   pochybení,   resp. nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní   dotknutého   orgánu   verejnej   moci   a ich ústavnoprávny rozmer (napr. IV. ÚS 62/08).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 229/2006 a jeho uznesením z 26. februára 2007

Označeným uznesením rozhodol najvyšší súd (ako súd odvolací) v konaní o návrhu na   vyhlásenie   konkurzu   o odvolaní   sťažovateľky   (ako   navrhovateľky   v 2.   rade)   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. K 68/03 zo 4. mája 2004, ktorým bol zamietnutý návrh na vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka   [po   zrušení   jeho   predošlého   uznesenia rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Obdo V 105/2004   z 25.   mája   2006   (ako   súdu dovolacieho) a vrátení mu veci na ďalšie konanie] tak, že odvolacie konanie zastavil.

Zastavenie odvolacieho konania najvyšší súd odôvodnil v napadnutom rozhodnutí poukazom na zistenie vyplývajúce z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trenčín, podľa   ktorého „uznesením   krajského   súdu   č. k.   5 K 68/03-23   zo   dňa   4. 5. 2004,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   18. 10. 2004,   súd   zamietol   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu na majetok B., s. r. o. – v likvidácii... pre nedostatok majetku. V zmysle § 8a ods. 1 písm. a/ zákona č. 530/2003 o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   registrový   súd   vykonal   výmaz   spoločnosti   z obchodného   registra ku dňa 26. 1. 2005. Z uvedeného je zrejmé, že úpadca zanikol bez právneho nástupcu.“. Vzhľadom   na   uvedené   zistenie   najvyšší   súd   rozhodol   o zastavení   konania s odvolaním sa na § 103, § 104 ods. 1, § 107 ods. 4 a § 211 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Ťažiskovými   dôvodmi,   pre   ktoré   považuje   sťažovateľka   namietané   uznesenie najvyššieho   súdu   a postup,   ktorý   prechádzal   jeho   vydaniu,   za   arbitrárny,   zjavne neodôvodnený   a zároveň   taký,   v ktorom   došlo   najmä   k porušeniu   jej   práva   na   prístup k súdu, sú:

- zastavenie odvolacieho konania bez meritórneho prerokovania návrhu sťažovateľky a rozhodnutia   o ňom   a bez   náležitého   vysvetlenia,   prečo   sa   najvyšší   súd   nezaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľky, tak ako mu to nariadil dovolací súd,

- skutočnosť,   že   strata   právnej   subjektivity   dlžníka   nebránila   najvyššiemu   súdu (ktorému bola táto okolnosť známa) prerokovať a meritórne rozhodnúť o prvom dovolaní sťažovateľky   v uvedenom   konaní   potom,   ako   mal   dovolací   súd   dospieť   k záveru, „že o návrhu   na vyhlásenie   konkurzu   je možné   meritórne   rozhodnúť   aj v prípade   ak   dlžník výmazom z obchodného registra zanikol...“,

- tvrdenie, že v danom prípade išlo „tzv. prekvapivé rozhodnutie“ vydané „bez toho, aby sťažovateľ ako účastník konania k tejto argumentácii mohol zaujať vlastné stanovisko“,

- „porušenie   práva   na   verejné   súdne   konanie,   nakoľko   aj   keď   v danej   veci   je prípustné, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, podľa nášho názoru bolo v danej veci   potrebné   a vhodné   nariadiť   ústne   pojednávanie,   a to   aj   s ohľadom   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva“.

Ústavný súd pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach   prípadu   (v danej   veci   Občianskeho   súdneho   poriadku)   je   ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Podľa   § 103   OSP   kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnené podmienky konania, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 107 ods. 4 OSP ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Vzhľadom na to bol aj najvyšší súd v okolnostiach daného prípadu povinný skúmať a prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať a rozhodnúť. Keďže najvyšší súd zistil, že počas konania odporca stratil spôsobilosť byť účastníkom konania   (zanikol   výmazom   z obchodného   registra   v dôsledku   zamietnutia   návrhu na vyhlásenie   konkurzu   na   jeho   majetok),   a   ide   pritom   o   podmienku   konania,   ktorú nemožno odstrániť, neostávalo mu iné, ako konanie zastaviť (§ 104 ods. 1 prvá veta OSP).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom konaní postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže v okolnostiach daného prípadu išlo o taký nedostatok podmienky konania, ktorý sa nedal odstrániť, a iný postup, ako zastavenie odvolacieho konania, bez meritórneho prerokovania návrhu sťažovateľky neprichádzal do úvahy, nemalo už žiadne opodstatnenie, aby   sa   najvyšší   súd   zaoberal   odvolacími   dôvodmi,   resp.   zdôvodňoval,   prečo   sa   nimi nezaoberal, tak ako mu to nariadil dovolací súd.

Z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   (ako   súdu   dovolacieho)   sp. zn. 1 Obdo V 105/2004   z 25.   mája   2005,   ktorým   v konaní   o prvom   dovolaní   sťažovateľky zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 208/2004 z 21. septembra 2004 (ako súdu odvolacieho) nevyplýva, že by sa bol tak, ako mu to ukladá § 103 OSP, zaoberal skúmaním podmienok konania, a aj keď mu muselo byť z oznámenia sťažovateľky známe, že odporca medzičasom stratil právnu subjektivitu, nevenoval tomuto oznámeniu žiadnu pozornosť. Preto   treba   považovať   za   účelovú   argumentáciu   sťažovateľky   založenú   na   konštrukcii, podľa ktorej dovolací súd mal dospieť k záveru, „že o návrhu na vyhlásenie konkurzu je možné meritórne rozhodnúť aj v prípade, ak dlžník výmazom z obchodného registra zanikol, inak by dovolacie konanie zastavil“. K postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   1 Obdo V 105/2004   ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   neskúmanie   podmienok konania a akceptáciu postupu vo veci po zániku právnickej osoby bez právneho nástupcu možno   kvalifikovať   ako   pochybenie   z jeho   strany,   ktoré   však   nie   je   predmetom   tejto sťažnosti, a preto sa ním ústavný súd nezaoberal. Ústavný súd však považuje za potrebné vysloviť, že najvyšší súd musí vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad   a používanie   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   [§ 22 zákona   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 757/2004   Z. z.“)],   a to   bez   ohľadu   na   to,   že v danom prípade najvyšší súd neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona č. 757/2004 Z. z.,   ale   svoju   právomoc   vyplývajúcu   mu   z postavenia   dovolacieho   súdu   (m. m. II. ÚS 177/06 ).

Ústavný   súd   sa   taktiež   nestotožňuje   ani   s ďalšou   námietkou   sťažovateľky,   že v danom prípade išlo „tzv. prekvapivé rozhodnutie“ vydané „bez toho, aby sťažovateľ ako účastník   konania   k tejto   argumentácii   mohol   zaujať   vlastné   stanovisko“. Procesné rozhodnutie   o zastavení   konania   podľa   § 107   ods. 4   OSP   v dôsledku   zániku   právnickej osoby bez právneho nástupcu ako nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, nemôže mať atribúty tzv. prekvapivého rozhodnutia. Za nenáležité považuje preto ústavný súd   aj   odvolávanie   sa   sťažovateľky   na   (navyše   nepresne   citované,   pozn.)   rozhodnutie najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Cdo 145/2004   publikované   v časopise   Zo   súdnej   praxe, č. 6/2005,   ktoré   sa   týka   meritórneho   rozhodnutia   [v situácii,   keď   odvolací   súd   potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z iného   právneho   dôvodu   vychádzajúceho   zo skutočností, ktoré neboli žalobcom namietané, a ani súd prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal   bez   toho,   aby   účastníkovi   konania   umožnil   sa   k novým   právnym   záverom vyjadriť, prípadne predložiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými. Najvyšší súd tento postup kvalifikoval ako odňatie možnosti takémuto účastníkovi konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP].

Ústavný   súd   napokon   nesúhlasí   ani   s ostatnou   námietkou   sťažovateľky,   že   bolo porušené jej právo na verejné prerokovanie veci, „nakoľko aj keď v danej veci je prípustné, aby   súd   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   podľa   nášho   názoru   bolo   v danej   veci potrebné   a vhodné   nariadiť   ústne   pojednávanie,   a to   aj   s ohľadom   na   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva“. Postup najvyššieho   súdu   v súlade   s   § 214   ods. 2 písm. c)   OSP v znení účinnom   do   14. októbra 2008,   podľa   ktorého netreba nariaďovať pojednávanie   v prípade,   že   odvolanie   smeruje   proti   uzneseniu,   nemožno   považovať za pochybenie,   ktoré   by   mohlo   byť   v príčinnej   súvislosti   s namietaným   porušením základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že interpretácia a aplikácia príslušnej civilno-procesnej   normy   najvyšším   súdom   v danej   veci   nevybočuje   z medzí   zákonom ustanoveného   účelu   obmedzenia   uplatňovania   opravných   prostriedkov,   nie   je   ústavne nekonformná (čl. 152 ods. 4 ústavy) a nezasahuje do práv sťažovateľky, porušenie ktorých namieta (čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Preto do nej ústavný súd nemá žiaden relevantný dôvod ingerovať.

Ústavný   súd   v postupe   najvyššieho   súdu   nezistil   nič,   čo   by   nasvedčovalo nedodržaniu ústavou zaručených procesných práv sťažovateľky ani ústavne nekonformnej interpretácii   procesnoprávnych   ustanovení   aplikovaných   v prerokúvanej   veci,   a preto sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 56/2007 a jeho uznesením z 30. júna 2009

Označeným   uznesením   najvyšší   súd   (ako   súd   dovolací)   odmietol   dovolanie sťažovateľky   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   (ako   súdu   odvolacieho)   sp. zn. 3 Obo 229/2006 z 26. februára 2007, ktorým bolo zastavené odvolacie konanie podľa § 107 ods. 4 OSP s odôvodnením,   že dlžník   zanikol   26. januára 2005, keď bol k tomuto dňu vymazaný z obchodného registra.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Obdo V 56/2007 z 30. júna 2009 sa okrem iného uvádza:

„Konanie   v ktoromkoľvek   štádiu môže   prebiehať,   len   ak   sú   splnené   zákonné podmienky konania. Podľa § 103 O. s. p. je súd počas celého konania povinný skúmať, či sú splnené   podmienky   konania.   Jednou   z   nich   je   aj   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania. Dôsledky straty spôsobilosti byť účastníkom konania v priebehu konania upravuje § 107 O. s. p.   Ak   v priebehu   konania   zanikne   právnická   osoba,   ktorá   má   právneho   nástupcu, pokračuje s nim súd v konaní ako s procesným nástupcom. Ak zanikne účastník – právnická osoba bez právneho nástupcu, súd konanie zastaví (§ 107 ods. 4 O. s. p.).

Spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   má   ten,   kto   má   spôsobilosť   mať   práva a povinnosti,   inak   len   ten,   komu   ju   zákon   priznáva.   Spôsobilosť   právnických   osôb   mať práva a   povinnosti   (vznik a   zánik)   upravuje   Občiansky   zákonník v § 18   a nasl.   Keďže obchodné spoločnosti sa zapisujú do obchodného registra (§ 27ods. 2), vznikajú zápisom do obchodného registra, presnejšie dňom, ku ktorému boli do registra zapísané (§ 19 ods. 2 Obč. zák.,   § 62   ods. 1   Obch. zák.),   a   naopak,   zaniká   ku   dňu   vymazania   z   obchodného registra (§ 20a ods. 2 Obč. zák., § 68 ods. 1 Obch. zák.)

Vymazaním   z   obchodného   registra   stráca   spoločnosť   atribúty   právnickej   osoby, prestáva byť subjektom spôsobilým mať práva a povinnosti. Stráca tým aj spôsobilosť byť účastníkom konania.

Z obchodného registra vyplýva, že odporca – dlžník bol dňom 26. januára 2005 vymazaný z obchodného registra. V obchodnom registri je zapísané len, že sa vymazáva ex. offo   bez   ďalších   podrobností,   je   však   zrejmé,   že   bol   vymazaný   podľa   § 68   ods. 4 Obch. zák.   z   dôvodu,   že   bol   zamietnutý   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   pre   nedostatok majetku. Žalovaný uvedeným dňom zanikol bez právneho nástupcu a bez likvidácie. Stratil tým   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania.   Keďže   zanikol   bez   právneho   nástupcu   a   ide o nedostatok   podmienky   konania,   ktorý   nemožno   odstrániť,   a   to   ani   v   súčinnosti s navrhovateľom (dovolateľom), odvolací súd správne konanie bez ďalšieho podľa § 107 ods. 4 O. s. p. zastavil.

Na uvedenom stave   nič nemení   ani   skutočnosť,   že dovolací súd pri rozhodovaní o predchádzajúcom   dovolaní   dovolacie   konanie   nezastavil,   ale   o   dovolaní   rozhodol meritórne, rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, hoci už v čase rozhodovania vedel o vymazaní dlžníka z obchodného registra. Nemožno prisvedčiť dovolateľovi,   že   odvolací   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho súdu. Dovolací súd sa v rozhodnutí zaoberal len otázkou možnosti odvrátiť zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu zložením preddavku na trovy konania podľa § 5 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Vymazaním dlžníka z obchodného registra   a   jeho   dôsledkom   na   ďalší   priebeh   konania   sa   nezaoberal   a   v   zrušujúcom dovolacom rozhodnutí žiadny právny názor v tejto otázke nevyslovil. Rozhodnutie nemožno považovať za prekvapujúce pre dovolateľa. O tom, že dlžník bol z obchodného registra vymazaný, vedel a sám súdu túto skutočnosť oznámil.

Z uvedeného vyplýva, že nebol naplnený dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa   § 237   písm. f) O. s. p.   Dovolací súd   nezistil   ani   žiadne iné skutočnosti,   ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa ďalších ustanovení § 237 O. s. p. Dovolanie preto   podľa   § 218   ods. 1   O. s. p.   v   spojení   s   ustanovením   § 243b   ods. 4   O. s. p.,   ako neprípustné odmietol.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   založil   záver   o neprípustnosti   dovolania výlučne iba na tom základe, že účastník konania konkurzného konania (právnická osoba – dlžník) zanikla bez právneho nástupcu a v dôsledku neodstrániteľnej podmienky konania muselo byť nadväzne na to konanie zastavené.

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení najvyššieho súdu a ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v namietanom   prípade postupoval   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   ako generálnej   právnej   normy   upravujúcej   civilný   proces,   pričom z   namietaného   uznesenia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 229/2006 a jeho uznesením z 26. februára 2007 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 56/2007 a jeho uznesením z 30. júna 2009

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd pripomína   svoju   stabilizovanú judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07),   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozsudkom a porušením základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1   dohovoru,   neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia základného   práva vyplývajúceho   z čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu. Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009