znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 417/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 2433/2011, sp. zn. Rvp 2438/2011 a sp. zn. Rvp 2458/2011   vo veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   6 CoE/18/2011 z 31. marca   2011,   sp. zn.   6 CoE/89/2011   z 29.   apríla   2011   a sp. zn.   6 CoE/14/2011 z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2433/2011, sp. zn. Rvp 2438/2011 a sp. zn. Rvp 2458/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2433/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. septembra 2011 a 21. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 2433/2011,   sp. zn.   Rvp 2438/2011   a   sp. zn. Rvp 2458/2011,   ktorými   namieta   porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE/18/2011 z 31. marca 2011, sp. zn. 6 CoE/89/2011 z 29. apríla 2011 a sp. zn. 6 CoE/14/2011 z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla trom fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 € do 464,71   €,   ktoré   spolu   s   ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci   povinní   vrátiť   v   šiestich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2433/2011) a v dvanástich mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 2438/2011 a sp. zn. Rvp 2458/2011).

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2433/2011 sťažovateľka potom, ako bezúspešne opakovane   vyzvala   dlžníka   na   úhradu   úveru, „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeného   zriaďovateľom   S.,   a. s...,   v   súlade   s   rozhodcovskou dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľ[kou] a   dlžníkom“. Dňa   10.   apríla   2008   sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 16. augusta 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) 6. novembra 2008 začal nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   ex   officio   uznesením   č. k.   8 Er/544/2008-13 zo 16. februára   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka

10. marca 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE/18/2011 z 31. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2438/2011 sťažovateľka potom, ako bezúspešne opakovane   vyzvala   dlžníka   na   úhradu   úveru, „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeného   zriaďovateľom   S.,   a. s...,   v   súlade   s   rozhodcovskou dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľ[kou] a   dlžníkom“. Dňa   22.   mája   2008   sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 4. septembra 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 4. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením   č. k. 5 Er/578/2008-16   zo   4.   mája   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 24. mája 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   sp. zn. 6 CoE/89/2011   z 29. apríla   2011   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2458/2011 sťažovateľka potom, ako bezúspešne opakovane   vyzvala   dlžníka   na   úhradu   úveru, „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeného   zriaďovateľom   S.,   a. s...,   v   súlade   s   rozhodcovskou dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľ[kou] a   dlžníkom“. Dňa   24.   apríla   2008   sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 20. augusta 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 6. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením   č. k. 5 Er/550/2008-13   z 23.   februára   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 17. marca 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   sp. zn. 6 CoE/14/2011   z 31.   marca   2011   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:«... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa   zmenili   akékoľvek   zákonné   alebo   iné   podmienky   pre   výkon   tejto   exekúcie   a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takéhoto   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším   porušením   práva   sťažovateľ[ky] okresným   súdom   a   krajským   súdom v priebehu   konania   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom   konania   k   vykonaným   dôkazom,   ani   nedal   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskyt[la]. Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[la] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a   záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať   majetok   musí   spĺňať   v   zmysle   Protokolu   1   Dohovoru   a   konštantnej   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   3   podmienky,   a   to   aby   i)   bol   zásah   vykonaný vo verejnom záujme,   ii)   zásah bol   primeraný   sledovanému   cieľu   a   iii)   bol uskutočnený na základe zákona.»

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods. 1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 2433/2011, sp. zn. Rvp 2438/2011 a sp. zn. 2458/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov rozhodcovského rozsudku.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2433/2011Krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE/18/2011 z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č. k.   8 Er/544/2008-13   zo   16.   februára   2010   (v spojení   s dopĺňacím uznesením č. k. 8 Er/544/2008-34 z 12. novembra 2010), ktorým tento exekúciu vedenú súdnym   exekútorom   JUDr.   K.   pod   sp. zn.   EX   5341/2008   zastavil,   ako   vecne   a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP, stotožňujúc sa s názorom okresného súdu, na ktoré aj odkazuje. Na zdôraznenie vecnej správnosti ďalej uviedol:

„Podľa § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) sa u rozsudkov rozlišuje   formálna   a   materiálna   právoplatnosť.   Formálnu   právoplatnosť   nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca   novému   prejednaniu   veci.   Ustanovenie   § 45   zák.   č. 244/2002   Z. z. o rozhodcovskom konaní však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 0. s. p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom.

V   predmetnej   exekučnej   veci   sa   vymáha   plnenie   zo   zmluvy   o   úvere   uzavretej za účinnosti   OZ   v   znení   novely   č. 150/2004   Z. z.   platnej   od   1. 4. 2004.   Odvolací   súd s poukazom   na   ust.   § 52   ods. 3   0Z   v   znení   účinnom   v   čase   uzavretia   zmluvy   o   úvere a zároveň i s poukazom na ust. § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení   novely   č. 264/2006   účinnej   od   1. 7. 2006   dospel   k   záveru,   že   zmluva   o   úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je zmluvou spotrebiteľskou. Zároveň sa stotožnil so záverom okresného súdu, že sa jedná o zmluvu, ktorá spadá pod zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie, oprávnený nepreukázal skutočnosť, že by úver poskytol povinnému na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z.), resp. že by povinný konal pri uzavretí zmluvy v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 OZ v znení účinnom do 31. 12. 2007), keď zo zmluvy o úvere nevyplýva ani to, že by išlo o niektorý z prípadov uvedených v ust. § 1 ods. 2, 3 zák. č. 258/2001 Z. z. Odvolacie   námietky   oprávneného   preto   odvolací   súd   nepovažoval   v   tomto   smere za dôvodné.

Pokiaľ okresný súd exekučné konanie proti povinnému zastavil podľa § 45 ods. 2 v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní s poukazom na   existenciu   neprijateľných   podmienok   v   zmluve   o   úvere,   ktoré   spôsobili   značnú nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   zmluvných   strán   v   neprospech   povinného   ako spotrebiteľa,   odvolací   súd   s   odkazom   na   ust.   § 54   ods. 1,   2   OZ   v   znení   účinnom od 1. 4. 2004   poukazuje   v   tomto   smere   aj   na   bod   17   VP,   ktorý   obsahuje   neprijateľnú rozhodcovskú doložku. Táto doložka znemožňujúca spotrebiteľovi obrátiť sa na všeobecný súd za situácie, keď dodávateľ už podal žalobu na rozhodcovskom súde, je podľa názoru odvolacieho súdu v zjavnom nepomere v neprospech spotrebiteľa. V tomto smere považuje za potrebné poznamenať, že spotrebiteľ je v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy zásadne slabšou zmluvnou stranou, nakoľko prakticky nemá možnosť vyjednávať o jednotlivých   zmluvných   podmienkach   zakotvených   v   prílohe   zmluvy,   najčastejšie označenej   ako   všeobecné   podmienky.   Rozpor   vyššie   označenej   rozhodcovskej   doložky s ustanovením § 54 ods. 1, 2 OZ je umocnený aj skutočnosťou, že nebola dojednaná v čase tzv. vyššej bdelosti spotrebiteľa (po vzniku sporu), ale už na začiatku zmluvného vzťahu. Zo VP   je   naviac   zrejmé,   že   s   ostatnými   zmluvnými   podmienkami   splývala.   Z   týchto skutočností preto možno vyvodiť odôvodnený záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky uvedenej VP oprávneného, a teda aj o jej rozpore s ust. § 54 ods. 1, 2 0Z. Ak na základe takejto   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky   prebehlo   rozhodcovské   konanie,   ktorého výsledkom   bol   exekučný   titul,   okresný   súd   správne   a   v   súlade   s   ust.   §45   ods. 2   zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní exekúciu proti povinnému zastavil.“

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2438/2011Krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE/89/2011 z 29. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 5 Er/578/2008-16 zo 4. mája 2010 (v spojení s dopĺňacím uznesením č. k.   5 Er/578/2008-36   z 12.   novembra   2010),   ktorým   tento   exekúciu   vedenú   súdnym exekútorom   JUDr.   K.   pod   sp. zn.   EX   9269/2008   zastavil,   ako   vecne   a právne   správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie obdobne ako v exekučnej veci sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn. 6 CoE/18/2011.

II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2458/2011Krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE/14/2011 z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č. k.   5 Er/550/2008-13   z 23.   februára   2010   (v spojení   s dopĺňacím uznesením č. k. 5 Er/550/2008-36 z 18. novembra 2010), ktorým tento exekúciu vedenú súdnym   exekútorom   JUDr.   K.   pod   sp. zn.   EX   5678/2008   zastavil,   ako   vecne   a právne správne   v súlade   s   § 219   ods. 1   a   2   OSP   odôvodňujúc   svoje   potvrdzujúce   uznesenie obdobne ako v exekučnej veci sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn. sp. zn. 6 CoE/18/2011 a sp. zn. 6 CoE/89/2011.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené ďalej upriamuje pozornosť aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po formálnej a materiálnej stránke. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku,   zákona   č. 244/2002   Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   v   znení neskorších predpisov, Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj celkom   legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   úspech   v   konaní (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže   krajský   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011